Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fd8/391694.b4086d.pdf
PDF · 125.19 KB
No categories available
2Cdo/441/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 441/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ A. C., bývajúceho
v H., 2/ E. C., bývajúcej v H., obaja zastúpení JUDr. K. Ž., advokátom so sídlom v T.,
proti žalovanej Ľ. Z., bývajúcej v H., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. M. P.,
advokátkou so sídlom v M., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10 C 178/2010, o dovolaní žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2013 sp. zn. 5 Co 60/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom z 21. decembra 2012 č.k. 10 C 178/2010-198
podielové spoluvlastníctvo žalobcov v rade 1/ a 2/ a žalovanej k nehnuteľnosti, zapísanej
v Katastri nehnuteľností u Katastrálneho úradu Ž. – Správa katastra T., pre katastrálne územie
H. na liste vlastníctva č. X. – parcela K. o výmere X. m² - zastavané plochy a nádvoria zrušil.
Do vlastníctva a spoluvlastníctva účastníkov konania prikázal novovytvorené parcely na
základe Geometrického plánu X., vyhotoveného dňa 12.5.2010 spoločnosťou G., so sídlom
v T., ktorý bol úradne overený dňa 2.6.2010 pod č. X. Správou katastra T. a ktorý je
neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku tak, že žalobcovia v rade 1/ a 2/ do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov v celosti nadobudli novovytvorenú parcelu KN-C č. X. o výmere
X. m² - zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúcu sa v katastrálnom území H.. Žalovaná do
výlučného vlastníctva v celosti nadobudla novovytvorenú parcelu KN-C č. X. o výmere X. m²
- zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúcu sa v katastrálnom území H.. Žalobcovia
v rade 1/ a 2/ a žalovaná do podielového spoluvlastníctva nadobudli novovytvorenú parcelu
KN-C č. X. o výmere X. m² - zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúcu sa
v katastrálnom území H. a to žalobcovia v rade 1/ a 2/ v podiele 1/2-ica a žalovaná v podiele
1/2-ica. V poslednom výroku vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení súd uviedol, že predmetom preskúmavaného
rozhodnutia bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k spornej
nehnuteľnosti spoločného dvora – parc. č. X., zapísanej pôvodne na LV č. X., k. ú. H., keď
každá z procesných strán vlastnila zo spornej nehnuteľnosti polovicu. Vykonaným
dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že predpoklady pre zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva účastníkov reálnou deľbou spoločného pozemku
sú splnené. Zo znaleckého posudku B. H. vyplynulo, že spoločný pozemok – parc. č. X. k. ú.
H. je reálne deliteľná a návrh na rozdelenie spoločného dvora tak, ako ho predpokladá
pripojený geometrický plán X. je možný a navrhuje riešenie, podľa ktorého obe sporné strany
nadobudnú rovnaký podiel na spornom pozemku a bude zachovaný vstup z verejnej
komunikácie. Žalovanou navrhovaný spôsob vyporiadania, ktorý predpokladal prejazd na
pozemok žalobcov cez ich pozemok – parc. č. X. nebol vhodný, nakoľko by žalobcom vznikli
náklady na stavebné úpravy pozemku a urobenie nového vstupu do objektu maštale. Súd
prvého stupňa zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania, pretože spoločné
využívanie nehnuteľnosti v minulosti aj v súčasnosti viedlo k neprestajným nedorozumeniam
a konfliktom, ktoré musela často riešiť polícia a vzhľadom na averziu, ktorá medzi účastníkmi
konania existuje, je predpoklad, že by existencia spoluvlastníctva tohto pozemku viedla
k ďalším nedorozumeniam aj v budúcnosti a znemožňovala by tým účelné využívanie
pozemku. Spoločný pozemok – parc. č. X. k. ú H. reálne rozdelil na novovytvorené parcely
v zmysle geometrického plánu X., z ktorých parc. č. X. bola prikázaná do spoluvlastníctva
oboch procesných strán v rovnakých podieloch, teda pre každú procesnú stranu v 1/2-ici
a zvyšok spoločného pozemku bol rozdelený na výmerou rovnaké novovytvorené parcely.
O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline rozsudkom z 30. apríla 2013 sp. zn.
5 Co 60/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne
súd prvého stupňa. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho
spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v odvolacom konaní,
konštatoval, že súd prvého stupňa dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Aj podľa odvolacieho súdu vzhľadom na zistený
skutkový stav boli splnené zákonné predpoklady pre použitie ust. § 142 ods. 1 Občianskeho
zákonníka pre zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva účastníkov a to reálnou
deľbou spoločného pozemku. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa postupoval vecne
správne, keď zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov a spoločný pozemok – parc.
č. X. k. ú. H. reálne rozdelil na novovytvorené parcely v zmysle geometrického plánu X..
Poznamenal, že žalovanej nič nebráni, aby si na hranici rozdeleného pozemku postavila plot
a tak chránila svoj majetok. Na záver uviedol, že pokiaľ žalovaná namietala, že dodatok
k znaleckému posudku jej bol doručený na pojednávaní 6.12.2012, v tomto smere jej dal
odvolací súd za pravdu, pretože skutočne dodatok k znaleckému posudku bol doručený
účastníkom konania krátkou cestou na pojednávaní 6.12.2012. Týmto dodatkom sa opravilo
číslovanie parciel, ale nie odpovede na otázky súdu a závery posudku. Na základe vyššie
uvedeného odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.). O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 4 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Navrhla, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
prípadne, aby svojím rozhodnutím zrušil rozsudky oboch súdov nižších stupňov a vec vrátil
na ďalšie konanie okresnému súdu. Prípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho opravného
prostriedku žalovaná vyvodzuje z ust. § 237 písm. f/ O.s.p. Tvrdila, že v konaní pred súdom
prvého stupňa došlo k závažným pochybeniam, v dôsledku ktorých jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Namietala, že dodatok k znaleckému posudku jej bol doručený krátkou
cestou až na pojednávaní na Okresnom súde Martin 6.12.2012. Pre krátkosť času nemala
možnosť sa s ním oboznámiť, náležite sa k nemu vyjadriť, trvať na jeho doplnení
a v dostatočnej miere si pripraviť otázky na znalca. Poznamenala, že zo strany súdu malo byť
pojednávanie odročené na iný termín, aby mala dostatok času na prípravu pojednávania
k vypočutiu znalkyne, najmä k uplatneniu výhrad k dodatku znaleckého posudku. Z obsahu
dovolania vyplýva, že dovolateľka namietala aj nesprávne skutkové zistenia a právne
posúdenie veci. Dovolateľka zároveň namietala aj správnosť rozhodnutia o trovách konania.
Žalobcovia 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalovanej odmietnuť. Uviedli, že v celom procese
súd postupoval uvážlivo a poskytoval dostatočný priestor na vyjadrenia a tiež otázky
účastníkov. Poznamenali, že znalkyňa predložila na začiatku pojednávania 6.12.2012 dodatok
k znaleckému posudku č. X. Dodatok sa týka len údajov o stanovení všeobecnej hodnoty
pozemku, došlo k nepatrnej zmene ceny zrejme vzhľadom na to, že v obci nie je zavedený
plyn. Účastníci konania sa však nesporili o cenu, ale o určenie hranice medzi novo
zameranými pozemkami z pôvodnej spoločnej nehnuteľnosti. Poznamenali, že nedošlo
k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom. Dôvodom dovolania zo strany žalovanej, je
znovu vyťahovať spory na spoločnom dvore, ktorým chcú reálnou deľbou predísť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúca podmienku jej
povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dospel k záveru,
že dovolanie žalovanej proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým
môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej
istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu
akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,
ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania
(I. ÚS 35/2013). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je „treťou
inštanciou“, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne
uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide
o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných
procesných vád (viď § 237 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne
prípustné.
Dovolanie žalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je
zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád
v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo
k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je
skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Prípustnosť jej dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom
prvého stupňa bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatie možnosti
konať pred súdom žalovaná vyvodzuje zo skutočnosti, že sa nemohla oboznámiť s dodatkom
k znaleckému posudku, ktorý jej bol doručený na pojednávaní 6.12.2012. Namietala, že
na pojednávaní sa pre krátkosť času nemohla k dodatku náležite vyjadriť, trvať na jeho
doplnení a položiť znalkyni po jeho preštudovaní relevantné otázky.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi, a tým odňal
účastníkom konania ich procesné práva.
Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že
dodatok k znaleckému posudku jej bol doručený krátkou cestou na pojednávaní a nemohla sa
s ním oboznámiť vopred, táto jej námietka neobstojí. Žalovaná predsa mala možnosť
predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k predmetnému dodatku k znaleckému posudku
a to aj v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila, pričom odvolací súd sa
s jej námietkou v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal. Uviedol, že týmto
dodatkom sa opravilo číslovanie parciel, ale nie odpovede na otázky súdu a samotné závery
posudku. Odvolací súd v napadnutom rozsudku nezistil pochybenie, preto ho ako vecne
správny potvrdil. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii žalovaná už cestou riadneho
opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom
konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní
niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť
korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere
v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko
z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
K námietke dovolateľky, že súdy nesprávne právne vec posúdili dovolací súd uvádza,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
K námietke dovolateľky spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení dovolací súd
uvádza, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého
a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného a vyhodnoteného dokazovania. Ťažisko
dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený
dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať
dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by
mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je
zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a
ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Žalovaná svojím dovolaním výslovne napáda aj výrok odvolacieho súdu o trovách
konania. Prípustnosť dovolania proti časti rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania treba
posudzovať podľa § 239 O.s.p., nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má
povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 O.s.p., a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku
vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú
povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie.
Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2
(pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie
o trovách konania.
Nakoľko prípustnosť dovolania žalovanej vo veci samej nemožno vyvodiť
z ustanovení § 238 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom
súde bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok
prípustný.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalobcom 1/ a 2/ (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady
trov tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. mája 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová