Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/111/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet

ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnej B. B.,

bývajúcej v B. 55, o vymoženie 1 200,26 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Lučenec pod sp. zn. , o odvolaní a o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. januára 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania

z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo 16. januára 2013, sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti, o d m i e t a.

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo 16. januára 2013, sp. zn. v jeho zamietajúcej časti z a s t a v u j e.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 20. januára 2010

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného

titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom

2

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO : 35 922 761)

z 20. novembra 2009, sp. zn. SR 19465/09. Okresný súd Lučenec poverením

z 25. januára 2010 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie

na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Lučenec uznesením z 20. marca 2012, č.k. -16 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnená

a povinná uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel

k záveru, že v danom prípade treba preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú

v ustanoveniach a nasl. o spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len ) a výkladové pravidlá smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou

zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa, považoval za neplatnú, lebo mala znaky

neprijateľnej zmluvnej podmienky. K nevyváženosti rozhodcovskej doložky uviedol, že

právo voľby spôsobu riešenia sporu je ponechané takmer výlučne na veriteľovi. Napriek

formálnemu zneniu doložky reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy

medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy

súčasťou ktorej bola i rozhodcovská doložka, vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu,

či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy, čo je v demokratickom

zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Neprijateľnú podmienka

v spotrebiteľskej zmluve nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený

rozhodcovský rozsudok. Oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok nie je preto

vykonateľný exekučný titul, z ktorého dôvodu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň

ju zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením

zo 16. januára 2013, sp. zn. návrhy na prerušenie konania (ktoré

oprávnená podala v priebehu odvolacieho konania) zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa

ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučný súd správne

považoval právny vzťah medzi oprávnenou a povinnou založený zmluvou o úvere,

za spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musia aplikovať normy spotrebiteľského práva,

predovšetkým ustanovenia a nasledujúce a ustanovenia zákona

č. o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že citovaná smernica Rady 93/13/EHS

bola prevzatá do nášho právneho poriadku , ktorým sa novelizoval

, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z

3

citovanej smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať

ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú

spotrebiteľské právne vzťahy. Za správny považoval záver exekučného súdu, že

rozhodcovská doložka nebola individuálna dojednaná, lebo bola súčasťou štandardnej

formulárovej zmluvy. Povinná ju mohla prijať ako celok vrátane úverových podmienok

a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Stotožnil

sa aj so záverom exekučného súdu, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok

štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa a preto je neplatná. K návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods.

1 písm. c/ uviedol, že v danom prípade považoval otázky, ktoré mali byť podľa

odvolateľky predložené Súdnemu dvoru EÚ, za zjavne neopodstatnené a irelevantné, lebo

otázky sú nespôsobilé ovplyvniť výsledok sporu, resp. sú pre rozhodnutie sporu právne

bezvýznamné. Návrhu oprávnenej na prerušenie konania preto nevyhovel.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla,

že v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ ( ), lebo

nesprávne interpretovali ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

2. Konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo ( ), lebo

rozhodovali o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu

v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie, 3. konalivo veci bez podania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný ( ), . odňali oprávnenej možnosť konať pred súdom (

písm. f/ ), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“,

konali bez nariadenia pojednávania a vykonali dokazovanie bez jej prítomnosti, čím

jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a že súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak

boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Dovolanie odôvodnila tiež tým, že

súdy sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) a že napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom

právnom posúdení veci (s. 2 písm. c/ ) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii

a interpretácii Exekučného poriadku, ,

ods. 1 a ods. 2 , a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. K nesprávnemu posúdeniu

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej

medzi oprávnenou a povinnou uviedla, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne

ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva

v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ

si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto

/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,

je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom

prípade je nutné požiadať, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť

daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov

v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi

Slovenskej republiky.

Proti vyššie označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj odvolanie

v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania. Navrhla, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,

že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ( ),

5

keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie

svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR,

ako aj z článku 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok

pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

Následne skúmal dôvodnosť návrhu oprávnenej na prerušenie konania a dospel

k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ v spojení s ustanovením

Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke, ako to správne uvádza aj krajský

súd, má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie

o aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí

bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor

determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne

6

nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru

o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle

nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho

súdu nezakladá (v takom prípade) procesnú vadu konania ani v zmysle § 237 písm. f/

a ani v zmysle písm. g/ (viď R 61/2013).

V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec

právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom

Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bližšie špecifikované prejudiciálne otázky

neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. V tejto veci nešlo totiž o prípad

individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky a ostatné dve oprávnenou navrhnuté otázky

sa týkajú posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. rozhodnutia

vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu

komunitárneho práva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené

podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

7

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

1. Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( )

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

8

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže

v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je preto

dôvodná.

2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/

, lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu

už bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy,

ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Z obsahu spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh

na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, požiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný

akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon

exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže

začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny

exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. , a tiež

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. ).

9

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo

k procesnej vade uvedenej v

3. Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia ,

lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd

totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia

(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

4. Dovolateľka ďalej namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

( ).

O odňatie možnosti konať pred súdom ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť

dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

(postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná

právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu jej práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili

splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

10

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku.

Exekučný súd má totiž povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie

exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. ).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti ich rozhodnutí, dovolací súd najmä v otázke nevyváženosti

rozhodcovskej doložky považuje za potrebné dodať, že z jej obsahu je očividné, že zatiaľ,

čo oprávnená má zjavne rad výhod v porovnaní so situáciou, ak by bola vec prejednávaná

riadnymi súdmi, je ťažké nájsť nejaké výhody pre povinnú. V rámci právneho vzťahu

vzniknutého zo spotrebiteľského úveru, je to spravidla veriteľ (oprávnená), kto podá návrh

na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý úver získal. Veriteľ môže na základe predmetnej

rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám

11

zvolil, (rozhodcovské konania a výber rozhodcu sa uskutočňujú podľa interných pravidiel

rozhodcovského súdu, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľom neboli

sprístupnené) a tým vylúčiť prejednanie veci pred súdom, ktorý by bol inak príslušný.

Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ (povinná) ešte pred vznikom

akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste

svojho bydliska (ten by bol v prípade sporu pred súdom v zmysle a

miestne príslušný). Keďže oprávnenou zvolený rozhodcovský orgán má sídlo v B. (rovnako

ako oprávnená), povinná by musela, na rozdiel od oprávnenej, prekonať značnú vzdialenosť

z miesta jej bydliska do B. (viac ako 250 km), čím sa značne sťažuje povinnej prístup

k spravodlivosti. Povinná nebola oprávnenou riadne a konkrétne vopred informovaná o

dôsledkoch takejto rozhodcovskej doložky. Výsledkom uplatňovania predmetnej

rozhodcovskej doložky zo strany oprávnenej je, že jej nároky ňou zvolený rozhodcovský

orgán priznáva bez akéhokoľvek posúdenia podľa uplatniteľných právnych predpisov, najmä

predpisov na ochranu spotrebiteľa. Pritom neexistujú žiadne mechanizmy, ktoré by

zabezpečovali skutočné dodržiavanie práva, najmä pravidiel na ochranu spotrebiteľa zo strany

rozhodcovského orgánu.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že záver odvolacieho súdu, podľa ktorého

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa, predstavuje nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach.

Oprávnená odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tiež tým, že súdy vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým

jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

prípadne ďalších oprávneným predložených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ) – postačujúce je totiž,

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

12

vrátane do neho založených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma

otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.

V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu rozhodcovského rozsudku

a ďalších listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku) zamerané na posúdenie,

či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo vykonať

na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinnej. Napokon, rozhodcovský rozsudok

ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského

rozsudku byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená, a teda obsah týchto listín

jej bol bezpochyby známy.

Treba dodať, že z pohľadu „materiálneho“ oprávnená mala možnosť vyjadriť

sa k postupu okresného súdu, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku

(odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal aj krajský súd.

Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, že

sa konajúce súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj dôvodmi uvádzanými oprávnenou

v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, aj keď nie podľa predstáv oprávnenej.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd

nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase

rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiž

rozhodol 20. marca 2012 a novela ukladajúca povinnosť nariadiť

pojednávanie nadobudla účinnosť až 8. augusta 2012.

5. Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov

a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú vady

konania v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

13

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy

nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej

republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať ( ) a dospel

k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. Oprávnená napadla uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

konanie, ktoré trpí takouto vadou, zastavil ( v spojení s c )

bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , so zreteľom na skutočnosť, že

odvolacie konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

14

V Bratislave 29. mája 2014

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková