Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/188/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:

X.X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnému D., bývajúcemu v L., o vymoženie 252,27 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.

, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline

z 28. marca 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. R. ţiadosťou doručenou Okresnému súdu

Liptovský Mikuláš (ďalej len „exekučný súd“) 5. decembra 2007 poţiadal o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie [ o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej

len „Exekučný poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku

Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) zo 7.

2

augusta 2007, sp. zn. S.. Exekučný súd poverením z 10. decembra 2007 č. X. poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd unesením z 10. augusta 2012, č.k. -17, vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, zastavil ju a súdnemu exekútorovi ani oprávnenej náhradu trov exekúcie

nepriznal. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky nachádzajúcej

sa v zmluve o úvere uzavretej medzi účastníkmi 15. februára 2007, ktorej súčasťou boli

i Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Mal za to, ţe rozhodcovská doloţka spĺňa všetky

podmienky (z pohľadu ustanovení , , ako aj smernice Rady

č. 93/13/EHS), aby bola kvalifikovaná ako nekalá a zároveň absolútne neplatná, nakoľko

je v rozpore s ustanoveniami , a o rozhodcovskom

konaní. Takáto neplatná rozhodcovská doloţka potom nemôţe byť základom právomoci

rozhodcovského súdu a jeho rozhodnutie nemôţe byť povaţované za rozhodnutie vydané

oprávnenou osobou. Rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnej veci má z dôvodu

nedostatku právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy za následok jeho materiálnu nevykonateľnosť, preto bolo potrebné

exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásiť za neprípustnú

a zastaviť ju. Súdnemu exekútorovi súd náhradu trov exekúcie nepriznal z dôvodu, ţe tento

trovy nepreukázal a nevyčíslil ich. Oprávnenej náhrada trov exekúcie priznaná nebola, pretoţe

táto v konaní nebola úspešná.

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň

navrhla, aby odvolací súd konanie podľa a prerušil.

Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesením z 28. marca 2013, sp. zn.

, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, napadnuté uznesenie

potvrdil a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Zamietnutie návrhu

odôvodnil s poukazom na skutočnosť, ţe povinnosť vnútroštátneho súdu poloţiť prejudiciálnu

otázku v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna, ale závisí od potreby

výkladu úniového práva pre konkrétny prípad a nesmie byť zjavne neopodstatnená,

irelevantná vo vzťahu k riešenému sporu ani akademická. Odvolací súd sa stotoţnil

so závermi súdu prvého stupňa pri aplikácii vnútroštátneho práva, keď kolíziu s normami

práva EÚ, pre ktorú by bolo potrebné prejudiciálnu otázku riešiť, nezistil. Konanie

nepovaţoval za potrebné prerušiť ani podľa s poukazom na

3

ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie moţno prerušiť len vtedy,

ak to vyplýva z osobitného zákona, čo však nie je prípad prejednávanej veci. K výroku

vo veci samej uviedol, ţe sa v plnom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi

súdu prvého stupňa, na ktoré zároveň poukázal a obmedzil sa uţ len na argumentáciu

k námietkam oprávnenej. Podľa súdu pri zistení vád exekučného titulu, majúcich za následok

jeho nevykonateľnosť, je exekučný súd povinný na uvedené okolnosti prihliadať

v ktoromkoľvek štádiu konania a z úradnej povinnosti, nielen v súvislosti s vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení

s s tým, ţe úspešní účastníci si náhradu trov konania neuplatnili, preto

im ju súd nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá

moţnosť pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205

ods. 2 písm. f/ ), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii

a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; a súd ju nesprávne poučil o nemoţnosti

napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov

ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, podala oprávnená

dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila

náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého

uznesenia a konanie prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej

únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky,

ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám

uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (

písm. a/ ), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal

sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ), súd

jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom ( ), keď nevytýčil

pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení

účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

4

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, a tieţ

aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, ţe rozhodcovská doloţka nebola individuálne dojednaná

a povinný nemohol jej obsah ovplyvniť, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť

vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel

jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala

na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,

anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie

slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu

je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy

skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva

Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

5

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú

podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať,

spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, ţe súd jej svojím postupom odňal (ako

účastníčke konania) moţnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní

nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle a

Zmluvy o fungovaní EÚ a neumoţnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej

pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou

úvahou súd dospel jednoznačne k svojim záverom.

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením , a takýto návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia

o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

6

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle a nepredloţil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore

so zákonom. Aj podľa názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

7

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

9

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., proti povinnému D., bývajúcemu v L., o vymoţenie 252,27 Eur s príslušenstvom,

na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného

zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) zo 7. augusta 2007, sp. zn. S., vedenému

na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. nepredchádzalo ţiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,

splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

10

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

11

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky. Rozhodcovská doloţka nebola individuálne

dojednaná a spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech povinného. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

12

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú

vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

13

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( )

14

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie

aj vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

15

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

v ustanovení výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa prvá veta v spojení s Oprávnená zavinila,

ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania nepriznal,

lebo v tomto konaní mu ţiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich náhradu

v zmysle ustanovenia v spojení s prvá veta

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

16

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júna 2014

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová