Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Oboer/129/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,

so sídlom P., X. Bratislava, IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom G.,

X. B., IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta doc. JUDr. B., PhD.,

proti povinnému: J., nar. X., bytom S., X. L., o vymoženie pohľadávky 393,02 eur

(pôvodne 11 840 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod

sp. zn. , na odvolanie a dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -70 zo dňa 26. februára 2013, takto

rozhodol:

I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e.

II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

IV. Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

2

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor JUDr. JUDr. Rudolf Krutý so sídlom Exekútorského úradu Bratislave

žiadosťou zo dňa 05. 07. 2007 Okresnému súdu Považská Bystrica ako súdu prvého

stupňa doručenou dňa 11. 07. 2007 (č. l. 1) na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa §

44 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„EP“). Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je R. zriadeného zriaďovateľom S. a. s. so

sídlom K., Bratislava, IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. SR 1025/07 zo dňa 26.

02. 2007, právoplatný dňa 26. 03. 2007 a vykonateľný dňa 29. 03. 2007 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 24. 07. 2007 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal

poverenie číslo: 5306 031757* na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 8). Následne

uznesením č. k. -53 zo dňa 11. 10. 2012 exekúciu zastavil. Rozhodol tak

po tom ako Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací svojím uznesením č. k.

45 zo dňa 29. 05. 2012 zrušil predchádzajúce uznesenie prvostupňového súdu č. k.

-37 o čiastočnom zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie za

účelom opätovného posúdenia platnosti rozhodcovskej doložky (prvýkrát sa tak stalo

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -31 zo dňa 14. 12. 2011, ktorým

zrušil prvé uznesenie súdu prvého stupňa č. k. -18 zo dňa 15. 04. 2011 o

čiastočnom zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie).

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 2, § 58 ods. 1

EP, , , (ďalej len „“), príslušné ustanovenia

Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, príslušné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa ako aj zákona

č. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“). Uviedol, že

medzi oprávneným a povinným bola dňa 21. 07. 2006 uzavretá zmluva o úvere č. 3201691,

na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi úver

v sume 331,94 eur (10 000 Sk). Za poskytnutie úveru sa povinný zaviazal zaplatiť

oprávnenému poplatok 86,30 eur (2 600 Sk), t. j. celkovo sa zaviazal zaplatiť oprávnenému

sumu 418,24 eur (12 600 Sk), a to v 3-mesačných splátkach po 139,41 eur (4 200 Sk) počnúc

dňom 19. 08. 2006. Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa a jej

3

súčasťou sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Z obsahu spisu

súd nemal za preukázané, že by povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp., že by mu bol poskytnutý úver na výkon

zamestnania alebo povolania, z dôvodu ktorého ho považoval za spotrebiteľa. Súčasne mal

za nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra.

Zo samotnej zmluvy mal za zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah,

táto bola už vopred pripravená „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierala

vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Právny vzťah medzi účastníkmi

konania založený zmluvou o úvere súd považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu

v zmysle a hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi za spotrebiteľský úver

v zmysle § 2 písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere

podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona. Súd dospel k záveru, že v úverových zmluvných

podmienkach, ktoré boli súčasťou zmluvy je v bode 17. obsiahnutá neprijateľná podmienka

v zmysle čl. 3 ods. 3 v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS

zo dňa 05. 04. 1993, a to rozhodcovská doložka. Uviedol, že cieľom rozhodcovskej zmluvy

(doložky) je dosiahnuť prejednanie veci pred rozhodcom alebo rozhodcovským súdom,

ak však nebola dojednaná individuálne v štandardnej zmluve, ale bola „nanútená“ jednou

zmluvnou stranou je daný predpoklad, že slabšia strana vzťahu (spotrebiteľ) sa nedokáže

v prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. Doložku obsiahnutú v bode 17. VPPÚ

si v konkrétnom prípade spotrebiteľ - povinný nedojednal individuálne a pri jej akceptácii

nemal na výber, a to vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu

vrátane úverových zmluvných podmienok mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto

podmienkam alebo celú zmluvu odmietnuť. Rozhodcovská doložka neobsahuje žiadne

poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym

konaním na všeobecnom súde. Doložka bola do úverových zmluvných podmienok vsunutá

oprávneným ešte pred vznikom samotnej zmluvy. V bode 17. VPPÚ bol upravený

alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou

súdu, avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným súd vyhodnotil za zdanlivú,

pretože vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade

rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu, oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť

ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní

oprávneným stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. V danom

prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne,

4

nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému

rozhodnutiu povinného obstarať si finančné prostriedky touto cestou, čiže predchádzalo

uzatvoreniu zmluvy. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že

rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere je podľa

, , ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 nekalou

podmienkou. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9

, a teda je absolútne neplatná. Súd prvého stupňa zdôraznil, že existujúca, ale neplatná

rozhodcovská doložka nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si

rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil a na jej základe následne vydal

exekučný titul, nemohol súd takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou

na to oprávnenou. Vzhľadom na vyššie uvedené súd konštatoval, že predložený rozhodcovský

rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať aj s poukazom

na neplatnosť rozhodcovskej doložky nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul,

z dôvodu ktorého exekúciu podľa EP v spojení s zastavil.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že

napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť

(č. l. 67) bolo odvolanie podľa vety prvá a druhá

(ďalej len „“) predložené Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu. Tento

prejednajúc vec podľa bez nariadenia pojednávania podľa

svojím uznesením č. k. -70 zo dňa 26. 02. 2013 odvolaním napadnuté

rozhodnutie prvostupňového súdu podľa , ako vecne správne

potvrdil. Súčasne s poukazom na § 36 ods. 5 EP ako neprípustný zamietol návrh oprávneného

na prerušenie konania podľa majúc za to, že pokiaľ sa oprávnený

domnieva, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky

mohol si svoje zmluvné nároky uplatniť v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola

zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského

práva.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil

s právnymi závermi súdu prvého stupňa, na zdôraznenie správnosti, ktorých konštatoval, že

5

Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu

na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa

musí hneď ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom, a to v rozsahu v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Uviedol, že vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky,

ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby

spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Odvolací súd pre úplnosť dodal, že slovenský

právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné podmienky v ,

pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v , to znamená

nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Občianskom

zákonníku. Uviedol tiež, že pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý

konal na základe rozhodcovskej doložky považovanej prvostupňovým súdom za neprijateľnú

a tým za neplatnú postupoval súd správne, keď exekúciu zastavil.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 04. 2013.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného

na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie (č. l. 81 - 82) argumentujúc, že súd mu

svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom ( v spojení

s - správne malo znieť „písm. f/“), ďalej, že napadnuté

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ),

keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ust. a

Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP, súčasne, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd

v Trenčíne ho nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie

svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu

v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

6

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej

tiež ako „dovolateľ“) aj dovolanie argumentujúc tým, že:

a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( v spojení

s ),

b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( v spojení s

písm. d/ ), pretože vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená

pri poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ),

d/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom

( v spojení s ) tým, že nezohľadnili jeho

námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania

a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom

rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva

Európskej únie,

e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie

( ),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože

nesprávne interpretoval a aplikoval EP, a

Z. z., ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS (

).

Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. l. 87 - 94).

Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval

v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby dovolací súd postupoval podľa

a rozhodol o odložení vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu. Dovolateľ si zároveň

uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.

7

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“ alebo

„najvyšší súd“) skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže

konať o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne v časti jeho výroku

o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci bol

účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade podal odvolanie proti

rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie konania.

Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. z 09. 07. 2013, sp. zn. zo 06. 08. 2013, sp. zn.

z 22. 08. 2013, sp. zn. z 11. 09. 2013, sp. zn.

z 13. 08. 2013, sp. zn. z 31. 10. 2013, sp. zn. z 30. 12. 2013,

sp. zn. z 31. 01. 2014 a ďalšie) zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním možno

napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2

a a ). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach

poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich vyjadrenými

stotožňuje v celom rozsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR

na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne ako súdu odvolacieho v časti výroku,

ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania zastavil (§ 103 a 104 ods. 1

).

II. Najvyšší súd SR ďalej ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne podal oprávnený včas zastúpený

v dovolacom konaní v súlade s vetou druhou skúmal, či je dôvodný jeho

návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa

8

Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných,

skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval

v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza rozhodnutia sp. zn.

a obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn.

a obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie síce má právomoc vydať

rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie, pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína

aj Smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (

a Exekučného poriadku). S poukazom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného

na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

III. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 ) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné sú uvedené v a Dovolateľom napadnuté uznesenie však

nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

9

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a netvrdil

a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania

nevyplýva ani z týchto ustanovení

Najvyšší súd opäť pripomína, že k obsahovo rovnakým námietkam oprávneného,

z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť svojho dovolania podaného

v preskúmavanej veci sa vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako

príklad uvádza najvyšší súd už skôr spomenuté rozhodnutia sp. zn.

a obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. a

obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach poukazuje s tým,

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach

iných senátov obchodnoprávneho aj občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

zverejnených na webovom sídle Najvyššieho súdu SR v kategórii „Rozhodnutia“) sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval,

že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( )

je daná len vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie

súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napr. ust. § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v

(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 01. 02. 2012

a tiež rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. 06. 2012),

3. ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;

v danom prípade však návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,

4. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP) vychádza z tvrdení oprávneného

10

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. až ), lebo je

postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu,

5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie

pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný nevykonal

na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného

môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky

(vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a oprávnenému neznemožňuje možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ). Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej

veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy ( ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak

prvostupňový ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď podľa

zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj

samotný oprávnený, a to, že účinným od 09. 08. 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle

ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ

namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne

ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie

je dôvodné. Exekučný súd síce rozhodol uznesením zo dňa 11. 10. 2012, teda v čase účinnosti

11

vyššie označenej novely EP, avšak exekúciu v danom prípade zastavil podľa § 57 ods. 2 EP

v spojení s EP a , . Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu,

tento postupoval v súlade s ust. , keď o odvolaní oprávneného rozhodol

tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden

z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho

súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo nariadenie pojednávania

na úvahe odvolacieho súdu.

Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. b/ (tzv. relatívny dovolací dôvod) a podľa

dovolací súd uvádza, že dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových

zistení súdov, vrátane nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS

551/2012) a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú

(R 54/2012) nie sú vady konania v zmysle a prípustnosť dovolania preto

nezakladajú.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vady

uvedené v , , a (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného

ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie

oprávneného podľa veta prvá v spojení s

ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť

zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnému (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne

úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech

v dovolacom konaní nemal ( veta prvá v spojení s

a ). Najvyšší súd SR však povinnému náhradu trov týchto konaní

nepriznal, pretože mu v odvolacom ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

12

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 25. júna 2014

JUDr. Gabriela Mederová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habanová