Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoE/45/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., G., IČO: X., proti povinnej I., bývajúcej

v D., pre vymoženie 571,59 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.

zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v

Ţiline z 27. marca 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Odvolacie konanie z a s t a v u j e .

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdna exekútorka JUDr. M. (ďalej len „súdna exekútorka“) ţiadosťou doručenou

Okresnému súdu Ţilina 29. marca 2005 poţiadala o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie [ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)] na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej v Bratislave

17. novembra 2004 notárkou JUDr. J., uloţenej v Zbierke listín pod číslom N.. Okresný súd

Ţilina (ďalej len „exekučný súd“) poverením z 13. apríla 2005 poveril súdnu exekútorku

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

2

Exekučný súd následne uznesením z 1. augusta 2012, č.k. -13, vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a v celom rozsahu ju zastavil a návrh oprávnenej na zmenu súdnej

exekútorky zamietol. Rozhodnutie o trovách exekúcie si vyhradil na samostatné uznesenie.

Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe zo zmluvy o úvere číslo X. z 25. júna 2004, ktorá bola

uzavretá medzi oprávnenou a povinnou, zistil, ţe povinná v úverovej zmluve splnomocnila

advokáta Mgr. T. na spísanie vyššie uvedenej notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j.

aby v mene povinnej uznal jej záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala

vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa , resp. podľa

(Exekučný poriadok). Exekučný súd dospel k záveru, ţe

predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, nakoľko neobsahuje

formálne náleţitosti v zmysle § 41 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku. Zdôraznil, ţe v

tomto prípade sa jednalo o zmluvné zastúpenie, ţe v zmluvnom zastúpení rozlišujeme

existenciu zmluvy, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia (dohoda o plnomocenstve), z

ktorej vyplývajú vzájomné práva a povinnosti medzi zástupcom a zastúpeným

a plnomocenstvom, ktoré je jednostranným právnym úkonom osvedčujúcim existenciu

právneho vzťahu zastúpenia. Exekučný súd mal preukázané, ţe v tejto veci bolo

plnomocenstvo spísané priamo v zmluve o úvere bez ďalšej prezentácie prípadného

zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a povinnou. V konaní tak nebolo preukázané,

ţe dohoda o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon bola platne uzavretá. Pri hodnotení

plnej moci ďalej poukázal na to, ţe plná moc bola formulovaná veľmi všeobecne a široko,

čím splnomocnencovi Mgr. T. dávala veľmi široký priestor na konanie v mene povinnej, čo

vyvolávalo pochybnosti o skutočnom rozsahu oprávnenia Mgr. T.. Práve obsahová neurčitosť

splnomocnenia tak v konečnom dôsledku spôsobila jeho neplatnosť, keďţe aj splnomocnenie

ako právny úkon musí byť dostatočne určité. Exekučný súd tieţ poukázal na to, ţe

splnomocnený zástupca Mgr. T. uznával pred notárom záväzok, ktorého výšku v čase

udelenia plnej moci nebolo moţné predpokladať, čím došlo k odňatiu práva povinnej

namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase jeho uznania. Okrem toho splnomocnený zástupca

Mgr. T. v notárskej zápisnici za povinnú určil lehotu, v ktorej má povinná uhradiť záväzok,

hoci takéto oprávnenie mu z udeleného splnomocnenia priamo nevyplývalo, čím povinnú

zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej povinná ani nemohla mať vedomosť. Ďalšou právne

významnou skutočnosťou spôsobujúcou neplatnosť právneho úkonu bol nedostatok slobody

vôle, keď zmluvná voľnosť povinnej pri výbere zástupcu bola podstatným spôsobom

3

obmedzená, keďţe splnomocnenie pre Mgr. T. nebolo individuálne dohodnuté, ale bolo

súčasťou vopred pripraveného formulára, kde povinná nemala moţnosť ovplyvniť výber

splnomocnenca. Zo skutočnosti, ţe meno Mgr. T. ako zástupcu dlţníka (povinného) bolo

priamo zakomponované do predtlače, je podľa názoru exekučného súdu zrejmé, ţe menovaný

advokát bol vybraný priamo veriteľom – oprávnenou, čo nasvedčuje záveru, ţe Mgr. T. bude

hájiť predovšetkým záujmy subjektu, ktorý ho vybral (oprávnenej). Tým sa podľa

exekučného súdu dostalo predmetné splnomocnenie do rozporu s ust. § 22 ods. 2

, podľa ktorého splnomocnencom nemôţe byť ten, koho záujmy sú

v rozpore so záujmami zastúpeného. Na základe vyššie uvedených skutočností exekučný súd

vyhodnotil predmetné splnomocnenie ako absolútne neplatný právny úkon a notársku

zápisnicu spísanú na základe tohto neplatného splnomocnenia ako nulitný právny akt (paakt),

ktorý nie je spôsobilým exekučným titulom. Z týchto dôvodov preto exekučný súd s pouţitím

§ 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Zamietnutie návrhu na zmenu súdnej exekútorky odôvodnil tým, ţe návrh je

bezpredmetný, keďţe došlo k zastaveniu exekúcie.

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň

navrhla konanie podľa prerušiť a na základe Zmluvy

o fungovaní EÚ predloţiť Súdnemu dvoru Európske únie prejudiciálne otázky v znení, ktoré

podrobne rozpísala.

Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesením z 27. marca 2013, sp. zn.

, napadnuté uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a v celom rozsahu ju zastavil, potvrdil. Vo výroku, odvolaním nenapadnutom,

ponechal uznesenie exekučného súdu, nedotknuté. Návrh oprávnenej na prerušenie konania

zamietol a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil,

ţe odvolanie oprávnenej nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi uvedenými

v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia a v podstatných bodoch na tieto dôvody

odkázal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia uviedol, ţe práve súhlas povinnej

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej podstatnou náleţitosťou, ţe práve tento prejav

vôle dlţníka robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon

4

povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej sa zavŕši vznik

exekučného titulu, ktorým je inak len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Inými

slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej, ktorý musí byť urobený

slobodne a váţne, určite a zrozumiteľne a ktorý je vzhľadom na svoj cieľový účel procesnej

povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne

účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Po zistení, ţe pri spisovaní notárskej

zápisnice nebola prítomná povinná a prehlásenie o uznaní právneho záväzku a súhlas

s vykonateľnosťou tejto zápisnice urobil niekto iný, bol exekučný súd povinný skúmať

platnosť tohto právneho úkonu a v tejto súvislosti preto neprekročil svoju právomoc, ako

to namietala oprávnená. Bolo správne, ţe sa exekučný súd dôsledne zaoberal existenciou

riadneho plnomocenstva zo strany povinnej pre túto osobu. Na základe platnej právnej úpravy

(, , ) aj odvolací súd dospel k záveru

o neexistencii všetkých podstatných náleţitosti právneho úkonu (dohody o plnomocenstve -

splnomocnení, ktoré povinná udelila Mgr. T.) determinujúcich jeho platnosť, v dôsledku čoho

je nutné tento právny úkon povaţovať za absolútne neplatný. Na absolútnu neplatnosť

právneho úkonu je súd povinný prihliadať ex offo (t.j. aj bez námietky). Za vecne správny

označil odvolací súd záver o neakceptovateľnej kolízii záujmov Mgr. K. pri zastupovaní

povinnej v procese spísania notárskej zápisnice - exekučného titulu, keďţe je nepochybné, ţe

pri spísaní zápisnice, resp. v štádiu bezprostredne pred prikročením k tomuto úkonu, bol Mgr.

K. v kontakte výlučne s oprávneným. Stav, kedy zástupca koná v mene povinnej, ale pri

úkone komunikuje výhradne s oprávneným, nie je prípustné posúdiť inak, ako kolíziu na

strane zástupcu, ktorá vo svojom dôsledku vylučuje platnosť takéhoto právneho úkonu. Na

uvedenom závere nič nemení fakt, ţe na dotknutom spôsobe "zastupovania" sa dohodli - v

rámci všeobecných podmienok poskytnutia úveru veriteľ (oprávnený) a dlţník (povinná).

Týmto dojednaním sa jednak obchádzajú kogentné ustanovenia, týkajúce sa zákazu

zastupovania dvoch strán, ktorých záujmy navzájom kolidujú (§ 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s a o advokácii) a

jednak sa dlţník v podstate vopred vzdáva svojich práv. Na záver odvolací súd uviedol, ţe

exekučný súd je ex offo povinný v priebehu celého exekučného konania skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj

relevantný a spôsobilý exekučný titul. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá

byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia

5

je neprípustná, čo je dôvodom na jej zastavenie. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností

odvolací súd s pouţitím napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania ( ) s poţiadavkou,

aby Súdnemu dvoru Európskej únie boli predloţené prejudiciálne otázky v znení

špecifikovanom v návrhu, odvolací súd zamietol s odôvodnením, ţe právny priestor na súdnu

kontrolu v časti o zastupovaní podľa inštitútu neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle

generálnej klauzuly ( ) nevznikol, lebo nespôsobilosť

notárskej zápisnice ako exekučného titulu bola vyvodená výlučne z ustanovení

(, ).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá

moţnosť pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ),

spočíva na zlej interpretácii a je nepreskúmateľné. Ţiadala

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie

exekučného súdu, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním datovaným 16. júla 2013,

doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému

súdu na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť

vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila

tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad

rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo

( ), súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom

( ), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla,

ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal

6

náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci ( ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní

rozvinula. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú

v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012,

sp. zn. v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia

povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom, ako

aj ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.

Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti

exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy

notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna

stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie

oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe notárska zápisnica

obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného

súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej, ani

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť.

Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov

z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie

len vtedy, ak by to bolo v ,

ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie

§ 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon,

resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznila, ţe ustanovenie zmluvy o úvere,

ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene

uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou

podmienkou v zmysle , ani ustanovenie

ods. 2 o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala ţiadne

nové povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva, či výhody. Udelením

plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla

7

plnomocenstvo v zmysle kedykoľvek odvolať.

Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú

podmienku ju subsumuje podľa aţ r/ .

Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej

kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov

EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevyrovnal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa

dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie

sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné

poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.

Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn. . Uviedla,

ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinná ani súdna exekútorka sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením , a takýto návrh

nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle a nepredloţil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore

so zákonom. Podľa názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom súdu odvolacieho, nebola

otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

9

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená

v súlade s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním

napadnúť a dospel k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

10

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa , a

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

11

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., proti povinnej I., bývajúcej v D., pre vymoţenie 571,59 Eur s príslušenstvom,

na základe notárskej zápisnice spísanej v Bratislave 17. novembra 2004 notárkou

JUDr. J., uloţenej v Zbierke listín pod číslom N., vedenému na Okresnom súde Ţilina sp. zn.

, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa

konanie nezaťaţila.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

12

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.

Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená

s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd

nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo

umoţnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako

aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva

zo zodpovednosti exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo

to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená

za neprípustnú) nemoţno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia

13

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie

uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinnej, ktoré

je v rozpore s ustanovením ) sa dovolací súd v celom

rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení

odvolacieho súdu a exekučného súdu. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej

zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka

vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť,

ţe obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,

ktorý predkladá účastník konania (, ).

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje,

aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

14

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu

SR (napr. nález -30, ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní ( ). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov

niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred

nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiţ v čase rozhodnutia exekučného súdu (1. augusta 2012) účinné ešte nebolo

(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný

nariadiť pojednávanie ani odvolací súd.

Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

15

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy

nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( )

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

16

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie

aj vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

v ustanovení výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

17

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa prvá veta v spojení s (per analogiam).

Oprávnená zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania

nepriznal, lebo v tomto konaní jej ţiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo

na ich náhradu v zmysle ustanovenia v spojení s prvá veta

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júna 2014

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová