Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8e3/391562.23cbfb.pdf
PDF · 114.31 KB
No categories available
3ECdo/270/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 270/2013
Slovenskej republiky 3 CoE 94/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnej K. T., bývajúcej v M., o vymoženie 679,16 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 8 Er 229/2009, o odvolaní a dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2013 sp. zn.
6 CoE 214/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky:
I. konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2013 sp. zn.
6 CoE 214/2012 z a s t a v u j e,
II. návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a,
III. dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2013 sp. zn.
6 CoE 214/2012 o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku zo 6. októbra 2008 sp. zn. S., vydaného Stálym rozhodcovským
súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd
Galanta uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Uznesením z 23. apríla 2012 č.k. 8 Er 229/2009-30 Okresný súd Galanta exekúciu
zastavil [§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) a § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní] a rozhodol
o náhrade trov exekúcie. Vychádzal z toho, že oprávnená a povinná uzavreli zmluvu o úvere,
ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že v danom prípade treba
preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).
Rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa,
je neplatná, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná a vytvorila v neprospech
spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. I keď
dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre prípad
sporu dodávateľa a spotrebiteľa umožňuje spotrebiteľovi možnosť voľby medzi všeobecným
a rozhodcovským súdom, reálne mu tento výber neumožňuje. Neplatná rozhodcovská doložka
nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok,
ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov exekučný súd
vyhlásil exekúciu zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 26. februára 2013 sp. zn.
6 CoE 214/2012: a/ návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, b/ napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil a c/ žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne
správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Aj podľa
názoru odvolacieho súdu bola rozhodcovská doložka v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka bola od počiatku
neplatná. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu má predmetná rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky,
ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu
v neprospech povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Túto rozhodcovskú doložku
preto súd prvého stupňa správne považoval za neprijateľnú a z uvedeného dôvodu
za absolútne neplatnú. Súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať
z úradnej povinnosti, či nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúciu zastaviť
a samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou pre rozhodnutie
o zastavení exekúcie, keď sú pre to splnené podmienky. Neplatná rozhodcovská doložka
nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý
oprávnená pripojila k návrhu na vykonanie exekúcie. Správny je preto aj záver súdu prvého
stupňa, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, keďže bol vydaný
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2013 sp. zn. 6 CoE 214/2012,
ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, podala oprávnená odvolanie.
Proti tomu istému uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2013 sp. zn.
6 CoE 214/2012 podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad
rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní
dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom
dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2013 sp. zn. 6 CoE 214/2012.
Oprávnená v procesnom postavená, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn.
3 Cdo 24/2013, ak aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p.
a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje
s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2013 sp. zn. 6 CoE 214/2012 podala včas
oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný
jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla
2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013 sp. zn.
3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje
s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre
účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci,
v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad
v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, i keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že
povinnosť súdu nariadiť pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/
Exekučného poriadku bola zavedená až od účinnosti zákona č. 230/2012 Z.z.
(t.j. od 9. augusta 2012). Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 57 ods. 5
Exekučného poriadku, lebo exekúciu zastavil uznesením z 23. apríla 2012 a uvedené
ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 9. augusta 2012. Odvolací súd nenariadil
na prejednanie odvolania pojednávanie z dôvodu, že mu to umožňoval § 214 ods. 1 a 2 O.s.p.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh
na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. júla 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková