Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/45/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:

X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., G., IČO: X., proti povinnému J., bývajúcemu v K.,

za účasti vedľajšieho účastníka na strane povinného Z., N., IČO: X., pre vymoženie 910,18

Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. , o

dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. augusta 2013 sp. zn. 3

CoE 143/2013, takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. M. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Bardejov 8. novembra

2006 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] na základe exekučného titulu – rozhodcovského

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom

v B.) z 11. júla 2006, sp. zn. S..

Okresný súd Bardejov (ďalej len „exekučný súd“) poverením zo 16. novembra 2006

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

2

Uznesením z 13. augusta 2009, č.k. -15, exekučný súd vyhovel návrhu

oprávnenej na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora

JUDr. M (ďalej len „súdny exekútor“).

Následne exekučný súd uznesením zo 17. októbra 2012, č.k. -44,

exekúciu zastavil s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia

o zastavení exekúcie. Zároveň rozhodol, že vstup Z., V., IČO: X., do konania ako vedľajšieho

účastníka na strane povinného nepripúšťa.

Rozhodol tak po tom, ako dospel k záveru, že exekučný titul bol vydaný

v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretože rozhodcovská doložka o ňom,

pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nebola platne uzavretá. Po preskúmaní

rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok (Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru) dospel k záveru, že úverová zmluva číslo X. uzatvorená medzi

oprávnenou a povinným 6. decembra 2005 je spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú je treba

aplikovať jednak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone o spotrebiteľských úveroch,

ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami o spotrebiteľských

zmluvách. Exekučný súd konštatoval, že súčasťou úverovej zmluvy bola aj rozhodcovská

doložka, formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej

len „VPPÚ“), ktorej praktickým dôsledkom bolo, že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá

možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá žalobu

na rozhodcovský súd. Rozhodcovskú doložku si pritom spotrebiteľ osobitne nevyjednal, keďže

nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Spotrebiteľ

mohol len zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým obchodným

podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ (oprávnená) ako

prvý. Zdôraznil aj to, že predmetná doložka nebola vyjednaná po vzniku sporu v čase vyššej

bdelosti spotrebiteľa, ale už na samom začiatku zmluvného vzťahu. V tejto súvislosti exekučný

súd poukázal aj na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo 4. júna 2009 Pannon

GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Gyorfi, v ktorom sa konštatuje, že v zmysle smernice

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách spĺňa podmienky „nekalosti“

už také zmluvné dojednanie, podľa ktorého je príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej

zmluvy všeobecný súd dodávateľa, namiesto všeobecného súdu spotrebiteľa. V rozhodovanej

veci pritom nielenže nerozhodoval všeobecný súd spotrebiteľa, ale rozhodol rozhodcovský súd

zvolený priamo oprávnenou. Na základe týchto úvah exekučný súd nemal pochybnosti o tom,

že rozhodcovská doložka v predmetnej spotrebiteľskej zmluve predstavuje neprijateľnú

3

zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech povinného, ktorá je v zmysle neplatná.

Na túto skutočnosť musel exekučný súd prihliadnuť z úradnej povinnosti. Rozhodcovské

konanie, ktorého výsledkom bol predložený rozhodcovský rozsudok, sa teda uskutočnilo bez

riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, preto rozhodcovský rozsudok vydaný

v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

S prihliadnutím na tieto skutočnosti exekučný súd v zmysle § 45 ods. 1, ods. 2

o rozhodcovskom konaní v spojení s a

ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastavil.

Výrok o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania odôvodnil exekučný súd tým,

že vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je pojmovo vylúčený (

v spojení s § 37 Exekučného poriadku). V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň

navrhla prerušiť konanie postupom a

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Aj Z. (ďalej len „združenie“) podalo proti tomuto uzneseniu odvolanie a to proti výroku,

ktorým exekučný súd nepripustil vstup združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na

strane povinného. V odvolaní združenie uviedlo, že napadnuté uznesenie je v tejto časti

arbitrárne, lebo súd rozhodol bez zákonného opodstatnenia, keďže vstup združenia do konania

nik nenamietal.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) uznesením

z 28. augusta 2013, sp. zn. , odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu

vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil, vo výroku o nepripustení vedľajšieho účastníka

do konania uznesenie zrušil a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení

uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( )

a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu

exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť ( ).

Odvolací súd uviedol, že exekučný súd postupoval správne, keď preskúmal súlad

exekučného titulu so zákonom aj po udelení poverenia, nakoľko ho k tomu oprávňuje

ust. § 45 ods. 1, ods. 2 zákon o rozhodcovskom konaní. Uvedený postup potvrdzuje

4

aj doterajšia judikatúra súdov. Odvolací súd ďalej uviedol, že sa stotožnil s názorom

exekučného súdu, že neprijateľnou podmienkou je rozhodcovská doložka, ktorá núti

spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak takéto konanie inicioval dodávateľ. Inak

by spotrebiteľ musel podať návrh na všeobecnom súde, aby zabránil rozhodcovskému konaniu.

Odvolací súd dodal, že dané ustanovenie vychádza z článku 3 Smernice Rady 93/13/EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách upravujúceho zoznam podmienok, ktoré

sa považujú za nekalé. Takouto nekalou podmienkou je podľa uvedeného článku smernice

aj podmienka upravená v písm. q/, ktorej zmyslom je vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil

spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. O takúto zmluvnú podmienku

ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským

a všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh

dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh

na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.

Na základe uvedeného považoval aj odvolací súd podmienku (rozhodcovskú doložku)

upravenú v bode 17. VPPÚ za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (povinného), keďže nebola

individuálne dojednaná a vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách

sú zo zákona neplatné. Neplatná rozhodcovská doložka bráni tomu, aby na jej základe vydaný

rozhodcovský rozsudok mohol byť spôsobilým exekučným titulom. Správny bol preto postup

exekučného súdu, ktorý z týchto dôvodov aj bez návrhu exekúciu podľa § 58 ods. 1 v spojení

s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil. Odvolacie námietky oprávnenej označil odvolací

súd za nedôvodné.

Odvolaciu námietku združenia, že o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka

do konania sa rozhoduje len na návrh, pričom z obsahu predloženého spisu takýto návrh

nevyplýva, považoval odvolací súd za dôvodnú. Na rozhodnutie o ne/pripustení vedľajšieho

účastníka neexistovali zákonné dôvody, preto odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku

o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania na strane povinného podľa

zrušil.

V súvislosti s návrhmi oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. b/ a c/

) odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní neboli splnené podmienky

na prerušenie konania tak, ako to navrhla oprávnená, keďže zodpovedanie prejudiciálnych

5

otázok nemalo reálny dosah na výsledok prejednávanej veci, pričom zároveň poukázal

na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý prerušenie exekučného konania okrem zákonných

výnimiek, ktoré sa na danú vec nevzťahujú, nepripúšťa.

Proti tomuto uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie exekučného

súdu o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu

na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť

vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým,

že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci ( ), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (

písm. d/ ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (

písm. e/ ), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (

písm. f/ ), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

( ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky

sa odvolací súd odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo

na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu)

6

nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá

základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom

a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom,

nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného

ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých

jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevyrovnal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo

považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka

je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad

pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie,

pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a odvolací súd sa s touto otázkou mali

na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti interpretácie komunitárneho

práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom

členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového súdneho dvora

z 13. januára 2005, sp. zn. , uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

z 11. októbra 2012, sp. zn. , a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho súdu

je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne k svojim

záverom.

Povinný a ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením , a takýto návrh

nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho

práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych

noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani v zmysle

ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.

Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho práva,

ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil konanie

v zmysle a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru prejudiciálne

otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa názoru

8

dovolacieho súdu, zhodného s názorom súdu odvolacieho, nebola otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239

ods. 1 písm. a/, písm. b/ , ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej

9

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa , , a

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle nie je dôvodná.

10

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok

alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania

a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav

(vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému pre

vymoženie 910,18 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 11. júla 2006,

sp. zn. S., vedenému na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. , nepredchádzalo

žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa konanie

nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

11

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že exekučný súd zastavil exekúciu, hoci pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

12

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne

posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie (po predchádzajúcom vydaní poverenia

na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto

smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom

exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti

dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

13

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne

vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových záverov exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo

sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním

napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

14

ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ,

a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred nimi

tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Toto ustanovenie

totiž (v čase účinnosti od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012) stanovovalo povinnosť

nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/.

Z rozhodnutia exekučného súdu však vyplýva, že tento exekúciu zastavil podľa iného

zákonného ustanovenia, konkrétne z dôvodu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd

(, v znení účinnom do 31. decembra 2012).

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností dovolací súd konštatuje, že predmetné

konanie nebolo zaťažené vadou v zmysle

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

15

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júla 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová