Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/182/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:

X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnej L., bývajúcej vo V., pre vymoženie 391,03 Eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , o odvolaní a

dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 21. marca 2013 sp. zn. 3

CoE 277/2012, takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“) ţiadosťou doručenou

Okresnému súdu Galanta) 13. októbra 2009 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie [ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 22. júla 2009,

2

sp. zn. S.. Okresný súd Galanta (ďalej len „exekučný súd“) poverením z 26. októbra 2009

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd následne uznesením zo 14. júna 2012, č.k. -36,

rozhodol, ţe vstup Z. ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania nepripúšťa, exekúciu

zastavuje a oprávnenú zaväzuje zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo

výške 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania zdôvodnil exekučný súd tým,

ţe vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, preto je tento

inštitút v nesporovom exekučnom konaní vylúčený. V tejto súvislosti poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2008, sp. zn.

.

Výrok o zastavení exekúcie odôvodnil tým, ţe v zmysle ust. § 45 ods. 1, ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

z úradnej povinnosti skúmal, či predloţený rozhodcovský rozsudok je v súlade so zákonom

a dospel k záveru, ţe vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcovského súdu v danej veci

konať nemoţno rozhodcovský rozsudok povaţovať za spôsobilý exekučný titul, na podklade

ktorého by mohla byť vedená exekúcia. Absenciu právomoci rozhodcovského súdu konať

a rozhodnúť vyvodil exekučný súd z neplatnej rozhodcovskej doloţky. Konštatoval, ţe sporná

rozhodcovská doloţka bola zahrnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru

(ďalej len „VPPÚ“), ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere číslo X. uzavretej medzi oprávnenou

a povinnou 2. mája 2008, ţe predmetná úverová zmluva bola medzi účastníkmi uzavretá ako

spotrebiteľská a ţe vzhľadom k tomu bolo potrebné tento právny vzťah posúdiť podľa noriem

spotrebiteľského práva, konkrétne podľa o spotrebiteľských úveroch

(ďalej len „ZoSÚ“) a podľa všeobecnej úpravy o spotrebiteľských zmluvách obsiahnutej

v ust. a nasl. . Spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy

exekučný súd zdôvodnil skutočnosťou, ţe oprávnená pri poskytnutí predmetného úveru

konala ako poskytovateľ sluţby - dodávateľ - v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti

a povinná si úver brala ako fyzická osoba na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania

alebo podnikania, teda ako spotrebiteľ. Preskúmaním zmluvy o úvere a VPPÚ, ktoré tvorili

súčasť tejto zmluvy, exekučný súd zistil, ţe súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú

oprávnená v rámci svojej podnikateľskej činnosti pouţíva v prípadoch uzatvárania zmlúv

rovnakého druhu a neurčitého počtu, bola v článku 17 VPPÚ aj rozhodcovská doloţka. Táto

3

doloţka podľa exekučného súdu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, ţe znemoţňuje spotrebiteľovi zvoliť si

spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto

zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má moţnosť vybrať si medzi

rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doloţky začalo rozhodcovské

konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu

alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Napokon

ani doloţka umoţňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na

ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovskú doloţku si v tomto prípade povinná osobne nevyjednala,

nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom v

zmysle jej znenia sa vopred vzdala práva výberu, kde sa budú moţné spory medzi stranami

riešiť. Povinná mala len moţnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým

úverovým podmienkam, a teda aj tomu, ţe prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom

konaní. Takto formulovaná doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvný strán v neprospech spotrebiteľa - povinnej, preto je táto doloţka

v zmysle ust. neplatná. Neprijateľná rozhodcovská

doloţka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doloţky odporuje

dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doloţky,

ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd

svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doloţky oprel aj o judikatúru Európskeho

súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005, C-243-2008), pričom dal do pozornosti rozsudok

Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti

Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená otázka, ktorá sa týkala smernice

93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vtom

zmysle, ţe súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského

rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť

rozhodcovskej doloţky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť

exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v

rozhodcovskej doloţke. Nekalú povahu rozhodcovskej doloţky má súd preskúmavať v

rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môţe takéto posúdenie vykonať v

rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Rozhodcovský súd ako z

predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva absolútne opomenul aplikovanie príslušných

kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Na

základy vyššie uvedených skutočností dospel exekučný súd k záveru, ţe rozhodcovská

doloţka spĺňa všetky podmienky (z pohľadu ust. , ), aby bola

kvalifikovaná ako nekalá a zároveň absolútne neplatná. Neplatná rozhodcovská doloţka

potom nemôţe byť základom právomoci rozhodcovského súdu a jeho rozhodnutie nemôţe

byť povaţované za rozhodnutie vydané oprávnenou osobou. Predloţený rozhodcovský

rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, nemoţno

povaţovať za spôsobilý exekučný titul, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia.

S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd exekúciu z úradnej moci podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods.

1 Exekučného poriadku zastavil.

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Procesným úkonom

z 26. júla 2012 označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ“, doručeným exekučnému súdu

9. augusta 2012, oprávnená navrhla prerušiť konanie; zároveň doplnila svoju právnu

argumentáciu k podanému odvolaniu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením z 21. marca 2013, sp. zn.

, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, napadnuté uznesenie

v časti o zastavení exekúcie potvrdil, v časti o nepripustení do konania ako vedľajšieho

účastníka Z., so sídlom P., IČO: X., napadnuté uznesenie zrušil a povinnému náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

Odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214

ods. 2 ) a dospel k záveru, ţe uznesenie exekučného súdu je v napadnutej časti

o zastavení exekúcie vecne správne a v napadnutej časti o nepripustení do konania ako

vedľajšieho účastníka Z. je potrebné ho zrušiť.

Odvolací súd skonštatoval, ţe exekučný súd postupoval správne, ak z úradnej

povinnosti skúmal rozhodcovský rozsudok. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, ţe sa jedná

o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač formulára mala oprávnená uţ pripravenú

a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná obsah tejto

zmluvy ţiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť a ani neovplyvnila. Oprávnená

je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii

dodávateľa, je i veriteľom v zmysle o spotrebiteľských úveroch

5

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Povinná pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy

nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti,

je potrebné ju povaţovať za spotrebiteľa i v zmysle Zmluvou

o úvere sa oprávnená zaviazala poskytnúť ako dodávateľ povinnej ako spotrebiteľovi dočasne

peňaţné prostriedky vo forme úveru na zakúpenie tovaru a povinná ako spotrebiteľ

sa zaviazala poskytnuté peňaţné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené

so spotrebiteľským úverom. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náleţitosti

spotrebiteľského úveru v zmysle a Odvolací súd berúc

zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a poţiadavku Európskej únie

na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil

kontrole prednostne rozhodcovskú doloţku. Odvolací súd poukázal na osobitný význam

rozhodcovskej doloţky, kde v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový

kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne

spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda

zo vzťahu fakticky nerovnováţneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov

medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať,

ţe spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závaţnej veci, akou je prípadný

neskorší rozhodcovský proces, neuvedomuje. Táto doloţka nebola dojednaná v čase vyššej

bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná

rozhodcovská doloţka, ktorá mala zaloţiť legitimitu pre exekučný titul, znemoţňovala voľbu

spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal

ţalobu na rozhodcovskom súde. Zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe

rozhodcovskej doloţky spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a bola teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou,

na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti prihliadať, pričom

musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzavrel, ţe predmetná rozhodcovská doloţka

predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka neplatná. Ak medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská

zmluva v zmysle a nasledujúcich , potom nebola ani zaloţená

právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského

súdu, ktorý bol predloţený ako exekučný titul, je právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať

6

právne následky. Exekučný titul je v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky pre zastavenie exekúcie. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súdu napadnuté

uznesenie v časti zastavenia exekúcie podľa ako vecne správne potvrdil.

Výrok o zrušení uznesenia exekučného súdu v napadnutej časti o nepripustení

do konania ako vedľajšieho účastníka Z. odvolací súd zdôvodnil tým, ţe vedľajšie účastníctvo

( ) ako inštitút len základného konania je uţ zo svojej podstaty (určenia) v

exekučnom konaní pojmovo vylúčený. Z týchto dôvodov ust. o vedľajšom

účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné ( ). Exekučný

poriadok neumoţňuje, aby vystupoval v exekučnom konaní vedľajší účastník, preto i keď

tento subjekt zaslal do spisu oznámenie o vstupe do konania na strane povinnej, nemohol sa

stať účastníkom konania, keďţe zákon s takouto moţnosťou nepočíta. Podľa odvolacieho

súdu ak vedľajší účastník podá návrh na vstup do konania a právna úprava ani neuvaţuje o

takej procesnej moţnosti, nemá súd vôbec povinnosť o tomto návrhu rozhodovať. Z týchto

dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie v časti o nepripustení do konania ako vedľajšieho

účastníka v zmysle ust. ods. l písm. i/ zrušil.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa a

Zmluvy o fungovaní EÚ odvolací súd zamietol s odôvodnením, ţe zodpovedanie

prejudiciálnych otázok formulovaných oprávnenou nemá reálny dosah na výsledok

prejednávanej veci.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá

moţnosť pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

( ), spočíva na zlej interpretácii

a je nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie

exekučného súdu, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním datovaným 16. júla 2013,

doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému

súdu na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tieţ

7

odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237

, keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej

veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný ( ), a ţe jej súd svojím postupom odňal

moţnosť konať pred súdom ( ), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol

povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012.

Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,

pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci ( ). Svoju argumentáciu podrobne

a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd

zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou.

Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv.

Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti,

čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru

dovolateľky, závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer

v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, ţe rozhodcovská doloţka nebola individuálne dojednaná

a povinná nemohla jej obsah ovplyvniť, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť

vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel

jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou

8

Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov

sú ich nepreukázanou domnienkou. Poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS

ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom,

nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného

ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých

jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevyrovnal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,

prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

Dovolateľka je toho názoru, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými

ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, ţe exekučný súd a odvolací súd

sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť uţ skôr. Je totiţ treba zohľadniť odlišnosti

interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, ţe výklad vnútroštátneho súdu je rovnako

zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového

súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. , uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. , a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho

súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne

k svojim záverom.

Povinná a ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením , a takýto návrh nie je dôvodný.

9

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.

Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru dovolacieho súdu preto

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

10

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

11

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , moţno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa , , a

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29,

§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady

konania v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

12

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej

pre vymoţenie 391,03 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 22. júla 2009,

sp. zn. S., vedenému na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , nepredchádzalo

ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,

splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia

(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska

( ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená

13

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe exekučný súd exekučné konanie zastavil, hoci pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

14

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná

a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

15

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ

vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel

ich účel a význam.

16

Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, ţe skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred

nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.

Toto ustanovenie (v čase účinnosti od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012) totiţ

stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie podľa

§ 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/ Exekučného poriadku. Z rozhodnutia exekučného súdu

ale vyplýva, ţe tento exekúciu zastavil jednak skôr, ako predmetné ustanovenie nadobudlo

účinnosť, ale predovšetkým exekúciu zastavil s pouţitím § 57 ods. 2 Exekučného poriadku

a nie § 57 ods. 1 písm. g/ alebo písm. k/ Exekučného poriadku. Na prejednanie odvolania

oprávnenej nebol povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214

ods. 1, ods. 2 ).

Za týchto okolností účastníkovi konania nebola odňatá moţnosť konať pred súdom

v zmysle

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

17

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol,

Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať

( ) a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie

aj vedľajší účastník.

18

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

v ustanovení výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky,

za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa ak ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

19

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

prvá veta v spojení s (per analogiam). Oprávnená

zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania nepriznal,

lebo v tomto konaní jej ţiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo na ich náhradu

v zmysle ustanovenia v spojení s prvá veta

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júla 2014

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová