Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/156/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., so sídlom v B., v mene a na účet

ktorej koná D.., advokát a konateľ, proti povinnému P., bývajúcemu v S., o vymoženie 175,

43 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. ,

o odvolaní a o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 28. februára

2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania

z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 28. februára 2013,

sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a.

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave

z 28. februára 2013, sp. zn. v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Skalica 6. októbra 2008

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761)

z 18. apríla 2008, sp. zn. SR 02774/08. Okresný súd Skalica poveril súdneho exekútora

J. vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

2

Okresný súd Skalica uznesením z 11. októbra 2011, č. k. -32 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a rozhodol o náhrade trov exekúcie. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať

za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že v danom prípade treba preto aplikovať právnu

úpravu obsiahnutú v ustanoveniach a nasl. o spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len ), v ustanoveniach o spotrebiteľských

úveroch a výkladové pravidlá smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Bol toho názoru, že rozhodcovská doložka, ktorá

bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa, je neplatná, lebo nebola

so spotrebiteľom osobitne - individuálne dojednaná, keďže bola súčasťou formulárovej

zmluvy, splývala s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami. Spotrebiteľ mohol

úverovú zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred

naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal možnosť náležitým spôsobom posúdiť

obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky. Spotrebiteľovi sa ešte pred vznikom

akéhokoľvek sporu odopiera možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom

vo všetkých prípadoch, ak oprávnená podá voči nemu žalobu u vopred ňou vybraného

rozhodcovského súdu a núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu.

Rozhodcovská doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu práv

a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Považoval rozhodcovskú doložku

za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nemohla založiť právomoc

rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok. Oprávnenou predložený

rozhodcovský rozsudok nie je preto vykonateľný exekučný titul, z ktorého dôvodu exekúciu

zastavil (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave z 28. februára 2013, sp. zn.

uznesenie okresného súdu potvrdil a návrh na prerušenie konania (ktorý

oprávnená podala v priebehu odvolacieho konania) zamietol. Potvrdenie uznesenia

o zastavení exekúcie nedôvodnosťou opravného prostriedku oprávnenej. S použitím

ustanovení smernice 93/13/EHS, eurokonformného výkladu, judikatúry Ústavného súdu SR,

Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ konštatoval podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 53 ods. 5) neprijateľnosť a teda neplatnosť

rozhodcovskej doložky. Uviedol, že zmluvná podmienka v podobe predmetnej rozhodcovskej

doložky, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Záver exekučného súdu, že nejde o spôsobilý

exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, považoval

za správny, v dôsledku čoho exekučný súd správne exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a správne ju zastavil. K návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

uviedol, že nebol dôvodný. Nepovažoval za potrebné obrátiť sa s predbežnými

otázkami, týkajúcimi sa výkladu európskeho práva na Súdny dvor EÚ, keďže problematika,

ktorú oprávnená uviedla vo svojom návrhu na prerušenie konania, je už riešená v konštantnej

judikatúre súdnych inštitúcií EÚ.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla,

že v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ ( ),

lebo nesprávne interpretovali ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo ( ), lebo rozhodovali

o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase,

keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

3. konali vo veci bez podania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný

( ), . odňali oprávnenej možnosť konať pred súdom (

), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, konali

bez nariadenia pojednávania a vykonali dokazovanie bez jej prítomnosti, čím jej znemožnili

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a že súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné

urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy

sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ) a že napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii

a interpretácii Exekučného poriadku, ,

4

ods. 1 a 2 , a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel

jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Dovolateľka vyslovila názor, že

v danom prípade je nutné požiadať, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte

tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala

byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov

v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi

Slovenskej republiky.

Proti vyššie označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj odvolanie

v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania. Navrhla, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,

že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ( ),

keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia a článok

267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia,

a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,

arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 SR,

ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok

pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

Následne skúmal dôvodnosť návrhu oprávnenej na prerušenie konania a dospel

k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ v spojení s ustanovením

Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke, ako to správne uvádza aj krajský

súd, má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie

o aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí

bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor

determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne

nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru

o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle

nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho

súdu nezakladá (v takom prípade) procesnú vadu konania ani v zmysle § 237 písm. f/

a ani v zmysle písm. g/ (viď R 61/2013).

V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec

právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom

Európskej únie. Oprávnenou (v podanom dovolaní) bližšie špecifikované prejudiciálne otázky

6

neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. V tejto veci nešlo totiž o prípad

individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky a ostatné dve oprávnenou navrhnuté otázky

sa týkajú posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. konkrétneho rozhodnutia

vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu

komunitárneho práva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené

podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

1. Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( ).

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže

v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je preto

dôvodná.

2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/

, lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu

už bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy,

ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Z obsahu spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh

na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, požiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný

akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon

exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže

začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny

exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. ,

9

a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn.

).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo

k procesnej vade uvedenej v

3. Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia ,

lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd

totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

4. Dovolateľka ďalej namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

( ).

O odňatie možnosti konať pred súdom ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť

dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

(postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná

právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu jej práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

10

Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili

splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú

správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku. Exekučný súd má totiž

povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje

na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,

nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere

je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom

exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci napríklad aj z princípu ochrany práv spotrebiteľa

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. ).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neplatnosť

rozhodcovskej doložky. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného

súdu a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Dovolací súd navyše v otázke nevyváženosti rozhodcovskej doložky považuje

za potrebné doplniť, že z jej obsahu je očividné, že zatiaľ, čo oprávnená má zjavne rad výhod

v porovnaní so situáciou, ak by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, je ťažké nájsť nejaké

výhody pre povinného. V rámci právneho vzťahu vzniknutého zo spotrebiteľského úveru,

je to spravidla veriteľ (oprávnená), kto podá návrh na začatie konania proti povinnému, ktorý

11

úver získal. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť

na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil, (rozhodcovské konania a výber

rozhodcu sa uskutočňujú podľa interných pravidiel rozhodcovského súdu, ktoré v čase

uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľom neboli sprístupnené) a tým vylúčiť prejednanie veci

pred súdom, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ

(povinný) ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto

nárokom na riadnom súde v obvode jeho bydliska (ten by bol v prípade sporu pred súdom

v zmysle a 85 ods. 1 miestne príslušný). Keďže oprávnenou zvolený

rozhodcovský orgán má sídlo v Bratislave (rovnako ako oprávnená), povinný by musel,

na rozdiel od oprávnenej, prekonať značnú vzdialenosť z miesta jeho bydliska do Bratislavy,

čím sa značne sťažuje povinnému prístup k spravodlivosti. Povinný nebol oprávnenou riadne

a konkrétne vopred informovaný o dôsledkoch takejto rozhodcovskej doložky. Výsledkom

uplatňovania predmetnej rozhodcovskej doložky zo strany oprávnenej je, že jej nároky

ňou zvolený rozhodcovský orgán priznáva bez akéhokoľvek posúdenia podľa uplatniteľných

právnych predpisov, najmä predpisov na ochranu spotrebiteľa. Pritom neexistujú žiadne

mechanizmy, ktoré by zabezpečovali skutočné dodržiavanie práva, najmä pravidiel

na ochranu spotrebiteľa zo strany rozhodcovského orgánu.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že záver odvolacieho súdu, podľa ktorého

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

ku škode spotrebiteľa, predstavuje nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach.

Oprávnená odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tiež tým, že súdy vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým

jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

prípadne ďalších oprávneným predložených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

12

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ) – postačujúce je totiž,

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

vrátane do neho založených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma

otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.

V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu rozhodcovského rozsudku

a ďalších listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku) zamerané na posúdenie,

či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo vykonať

na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinného. Napokon, rozhodcovský rozsudok

ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského

rozsudku byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená a teda obsah týchto listín

jej bol bezpochyby známy.

Treba dodať, že z pohľadu „materiálneho“ oprávnená mala možnosť vyjadriť

sa k postupu okresného súdu, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku

(odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal aj krajský súd.

Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, že

sa konajúce súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj dôvodmi uvádzanými oprávnenou

v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, aj keď nie podľa predstáv oprávnenej.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd

nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase

rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiž

rozhodol 11. októbra 2011 a novela ukladajúca povinnosť nariadiť

pojednávanie nadobudla účinnosť až 8. augusta 2012.

5. Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov

a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú vady

konania v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

13

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy

nevznikli.

6. V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej

republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať ( ) a dospel

k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Oprávnená napadla uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je

daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého

stupňa, ale ako súdom odvolacím. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí

takouto vadou, zastavil ( v spojení s c ) bez toho, aby mohla

byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , so zreteľom na skutočnosť, že

odvolacie konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

14

V Bratislave 30. júla 2014

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková