Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c8c/391957.5771e6.pdf
PDF · 256.18 KB
No categories available
6ECdo/158/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 158/2013
Slovenskej republiky 6 CoE 42/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P.., so sídlom v B.,
v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., so sídlom v B., v mene a na účet
ktorej koná D.., advokát a konateľ, proti povinnému M., bývajúcemu v N., o vymoženie
1568,08 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 59 Er
2146/2006, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 9.
apríla 2013, sp. zn. 2 CoE 81/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania
z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 9. apríla 2013,
sp. zn. 2 CoE 81/2013, v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 9. apríla 2013, sp. zn. 2 CoE 81/2013, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie
konania, z a s t a v u j e .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdna exekútorka ţiadosťou doručenou na Okresný súd Trenčín 22. septembra 2006
poţiadala o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8 (pôvodne
Trnavská cesta 70), IČO : 35 922 761) z 19. júna 2006, sp. zn. SR 1987/06. Okresný súd
Trenčín poverením z 20. marca 2007 poveril súdnu exekútorku JUDr. Evu Šteinerovú
vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Trenčín uznesením z 22. mája 2012, č. k. 59 Er 2146/2006-48 exekúciu
zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere,
ktorú treba povaţovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, ţe v danom prípade treba
preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (ďalej len OZ), § 45 ods. 1, ods. 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a výkladové pravidlá smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovskú doloţku, ktorá bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa
a spotrebiteľa, povaţoval za neplatnú, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná
a vytvorila v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu práv a povinností účastníkov
spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovskú doloţku nepovaţoval za individuálne dojednanú
z dôvodu, ţe povinný si ju osobitne nevyjednal, keďţe bola súčasťou formulárovej zmluvy,
splývala s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami. Spotrebiteľ mohol úverovú
zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred
naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal moţnosť náleţitým spôsobom posúdiť
obsah rozhodcovskej doloţky a jej právne dôsledky. Uviedol, ţe rozhodcovská doloţka je
neprijateľnou podmienkou, pretoţe spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
medzi oprávnenou a povinným v neprospech povinného a preto boli splnené podmienky
na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, uznesením
z 9. apríla 2013, sp. zn. 2 CoE 81/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil a návrh na prerušenie konania (ktorý oprávnená podala v priebehu odvolacieho
konania) zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe exekučný súd správne povaţoval
právny vzťah medzi oprávnenou a povinným zaloţený zmluvou o úvere, za spotrebiteľský
právny vzťah, na ktorý sa musia aplikovať normy spotrebiteľského práva, predovšetkým
ustanovenia § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní. Poukázal na to, ţe na spotrebiteľské právne vzťahy sa vţdy
aplikujú spotrebiteľské právne normy a to bez ohľadu na označenie právneho predpisu, podľa
ktorého sa spotrebiteľská zmluva uzatvára. K námietke oprávnenej, podľa ktorej exekučný
súd rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci uviedol, ţe samotné udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je prekáţkou pre zastavenie exekúcie, ak sú preto splnené zákonné
podmienky. Exekučný súd je totiţ oprávnený a zároveň aj povinný zákonnosť exekučného
titulu skúmať v ktoromkoľvek štádiu uţ začatého exekučného konania (nielen v súvislosti
s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie). Za správny povaţoval záver exekučného súdu,
ţe rozhodcovská doloţka je neplatná a teda, ţe nejde o spôsobilý exekučný titul podľa
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, v dôsledku čoho správne exekúciu
zastavil. Návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
nevyhovel z dôvodu, ţe nepovaţoval za potrebné obrátiť sa s predbeţnými otázkami,
týkajúcimi sa výkladu európskeho práva na Súdny dvor EÚ, keďţe problematika, ktorú
oprávnená uviedla vo svojom návrhu na prerušenie konania, je uţ riešená v konštantnej
judikatúre súdnych inštitúcií EÚ.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu v potvrdzujúcej časti podala oprávnená
dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu
trov dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia
a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré
bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania
uviedla, ţe v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/
O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002
Z.z.“), 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo
rozhodovali o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu
v čase, keď uţ bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, 3. konali vo veci bez podania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. odňali oprávnenej moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), a to tým, ţe s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“,
konali bez nariadenia pojednávania a vykonali dokazovanie bez jej prítomnosti, čím
jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a ţe súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak
boli povinné urobiť ( § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ). Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe
súdy sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a ţe napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom
na nesprávnej aplikácii a interpretácii § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., a tieţ Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
K nesprávnemu posúdeniu rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným uviedla, ţe odvolací
súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne
normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí
základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu
(ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie
nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený
rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia
rozhodcovskej doloţky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu
silu/ nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené
a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych
a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú
záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým
osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku
správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Dovolateľka vyslovila názor, ţe
v danom prípade je nutné poţiadať, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala
byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov
v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky.
Proti tomu istému uzneseniu krajského súdu vo výroku, ktorým odvolací súd zamietol
návrh oprávnenej na prerušenie konania, podala oprávnená aj odvolanie. Navrhla,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Dôvodila
predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, ţe
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď
súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie
svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. Následne skúmal dôvodnosť návrhu oprávnenej na prerušenie konania a dospel
k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
Konanie pred Súdnym dvorom o predbeţnej otázke má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme
integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré
je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie
o aplikovateľnosti úniového práva (tieţ jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí
bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor
determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne
nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej moţné zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru
o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho
súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/
a ani v zmysle písm. g/ O.s.p. (viď R 61/2013).
V danom prípade zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov nevzťahovali na vec
právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyţadovali výklad Súdnym dvorom
Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bliţšie špecifikované prejudiciálne otázky
neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. V tejto veci nešlo totiţ o prípad
individuálne dojednanej rozhodcovskej doloţky a ostatné dve oprávnenou navrhnuté otázky
sa týkajú posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doloţky, resp. rozhodnutia
vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu
komunitárneho práva. Nie je preto daný ţiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené
podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
1. Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci
exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďţe
v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je preto
dôvodná.
2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p., lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu
uţ bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva vtedy,
ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom
konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh
na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, poţiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný
akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon
exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe
začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny
exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tieţ
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci.
Oprávnená neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo
k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
3. Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ
v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
4. Dovolateľka ďalej namieta, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom
O odňatie moţnosti konať pred súdom ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť
dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
(postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)
procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná
právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu jej práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd i exekučný súd správne posúdili
splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku.
Exekučný súd má totiţ povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie
exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010, sp. zn. 3 Cdo 210/2011, sp. zn. 6 Cdo 135/2012).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Na zdôraznenie správnosti ich rozhodnutí, dovolací súd najmä v otázke nevyváţenosti
rozhodcovskej doloţky povaţuje za potrebné dodať, ţe z jej obsahu je očividné, ţe zatiaľ,
čo oprávnená má zjavne rad výhod v porovnaní so situáciou, ak by bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, je ťaţké nájsť nejaké výhody pre povinného. V rámci právneho vzťahu
vzniknutého zo spotrebiteľského úveru, je to spravidla veriteľ (oprávnená), kto podá návrh
na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý úver získal. Veriteľ môţe na základe predmetnej
rozhodcovskej doloţky vec predloţiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám
zvolil, (rozhodcovské konania a výber rozhodcu sa uskutočňujú podľa interných pravidiel
rozhodcovského súdu, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľom neboli
sprístupnené) a tým vylúčiť prejednanie veci pred súdom, ktorý by bol inak príslušný.
Na základe tejto rozhodcovskej doloţky spotrebiteľ (povinný) ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste
svojho bydliska (ten by bol v prípade sporu pred súdom v zmysle § 84 a 85 ods. 1 O.s.p.
miestne príslušný). Keďţe oprávnenou zvolený rozhodcovský orgán má sídlo v Bratislave
(rovnako ako oprávnená), povinný by musel, na rozdiel od oprávnenej, prekonať značnú
vzdialenosť z miesta jeho bydliska do Bratislavy, čím sa značne sťaţuje povinnému prístup
k spravodlivosti. Povinný nebol oprávnenou riadne a konkrétne vopred informovaný
o dôsledkoch takejto rozhodcovskej doloţky. Výsledkom uplatňovania predmetnej
rozhodcovskej doloţky zo strany oprávnenej je, ţe jej nároky ňou zvolený rozhodcovský
orgán priznáva bez akéhokoľvek posúdenia podľa uplatniteľných právnych predpisov, najmä
predpisov na ochranu spotrebiteľa. Pritom neexistujú ţiadne mechanizmy, ktoré
by zabezpečovali skutočné dodrţiavanie práva, najmä pravidiel na ochranu spotrebiteľa
zo strany rozhodcovského orgánu.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe záver odvolacieho súdu, podľa ktorého
rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán ku škode spotrebiteľa, predstavuje nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach.
Oprávnená odňatie moţnosti konať pred súdom odôvodnila tieţ tým, ţe súdy vykonali
dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým jej
znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
prípadne ďalších oprávneným predloţených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiţ,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho zaloţených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma
otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.
V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu rozhodcovského rozsudku
a ďalších listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doloţku) zamerané na posúdenie,
či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo vykonať
na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinného. Napokon, rozhodcovský rozsudok
ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená a teda obsah týchto listín jej
bol bezpochyby známy.
Treba dodať, ţe z pohľadu „materiálneho“ oprávnená mala moţnosť vyjadriť
sa k postupu okresného súdu, čo aj vyuţila v rámci ňou podaného opravného prostriedku
(odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal aj krajský súd.
Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, ţe
sa konajúce súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj dôvodmi uvádzanými oprávnenou
v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, aj keď nie podľa predstáv oprávnenej.
K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, ţe exekučný súd
nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie. Jej včlenenie
do zákona bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa
k zákonu č. 230/2012 Z. z. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti
rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti
rozhodcovskej doloţky bola listina obsahujúca túto doloţku (úverová zmluva), nebolo
potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver moţno vyvodiť
zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tieţ
zo skutočnosti, ţe posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doloţky bolo právnou
otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto okolností, ako aj s prihliadnutím na moţnosť
opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma
sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami
oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho
rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
5. Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov
a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne trovy
nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky
skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe
v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel jej návrhu na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov
ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno
odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., so zreteľom na skutočnosť, ţe
odvolacie konanie bolo zastavené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková