Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
969/392234.e699c6.pdf
PDF · 215.27 KB
No categories available
4ECdo/222/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 222/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:
X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,
PhD., advokát a konateľ, proti povinnej V., bývajúcej v B., pre vymoženie 840,47 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er 164/2007, o odvolaní
a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. mája 2013
sp. zn. 6 CoE 31/2013, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Povinnej náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor Bc. V. ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Zvolen dňa 17. januára
2007 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO:
X., so sídlom v B.) zo 14. augusta 2006, sp. zn. S.. Okresný súd Zvolen (ďalej
len „exekučný súd“) poverením z 19. januára 2007 poveril tohto súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Oprávnená podaním z 22. mája 2008 navrhla zmenu súdneho exekútora. Exekučný
súd uznesením zo 17. júna 2008, č.k. 11 Er 164/2007-9, vyhovel tomuto návrhu a vykonaním
exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“).
Následne exekučný súd uznesením z 29. januára 2013, č.k. 11 Er 164/2007-39,
exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Zároveň rozhodol, ţe súdneho exekútora z vykonávania exekúcie nevylučuje.
Exekučný súd v odôvodnení skonštatoval, ţe exekučný titul bol vydaný
v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretoţe rozhodcovská doloţka o ňom,
pojatá do zmluvy o úvere číslo X. uzatvorenej 21. decembra 2005 medzi oprávnenou
a povinnou, nebola platne uzavretá. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej
zmluvy a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) dospel exekučný
súd k záveru, ţe úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec bolo preto treba
aplikovať jednak ust. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, tieţ ust. zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“)
ako aj ust. smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „smernica“). Skonštatoval, ţe rozhodcovská doloţka v zmluve o úvere nebola
dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do VPPÚ ako súčasti formulárovej
zmluvy. Vychádzajúc z ustanovení rozhodcovskej doloţky je zrejmé, ţe oprávnená
koncipovaním daného znenia rozhodcovskej doloţky sledovala jasný cieľ, aby spory boli
riešené pred ňou vybraným rozhodcovským súdom v Bratislave. Tým došlo k narušeniu
rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa - povinnej. Takáto
rozhodcovská doloţka predstavuje neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Ide o neplatnosť absolútnu, pre ktorú
je charakteristické, ţe nastáva priamo zo zákona (ex lege), pôsobí od počiatku (ex tunc) a súd
na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex officio). Na predmetnú rozhodcovskú doloţku sa teda
hľadí, akoby nebola vôbec uzavretá. Neplatná rozhodcovská doloţka znamenala absenciu
právomoci rozhodcovského súdu prejednávať a rozhodovať spory z podpísanej úverovej
zmluvy. Exekučný súd tieţ poukázal na skutočnosť, ţe zmluva o úvere neobsahovala všetky
predpísané zákonné náleţitosti, konkrétne údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej
len „RPMN“) a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom,
čo má za následok, ţe úver sa zo zákona povaţuje za bezúročný a bez poplatkov a tieţ
poukázal na to, ţe účastníkmi konania bola dohodnutá výška úrokov z omeškania vo výške
0,25% denne, teda 91,25% ročne, čo je v rozpore s dobrými mravmi a zásadou ekvity.
Exekučný súd uzavrel, ţe rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého prebieha exekúcia,
nebol vydaný subjektom na to oprávneným, preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Ide
o nulitný právny akt, ktorý nikoho nezaväzuje. Na základe uvedeného súd exekúciu podľa
ust. § 57 ods. 1 písm. a/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil.
Podľa exekučného súdu oprávnená zavinila zastavenie exekúcie tým, ţe podala návrh
na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu, preto by mala v zmysle
ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi zaplatiť trovy exekúcie. Avšak
exekučný súd súdnemu exekútorovi ţiadne trovy nepriznal, lebo súdny exekútor v určenej
lehote trovy exekúcie nevyčíslil a ani nepredloţil exekučný spis.
Výrok o nevylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie zdôvodnil exekučný
súd v podstate tým, ţe ak došlo k zastaveniu exekúcie, je vylúčenie doteraz konajúceho
súdneho exekútora z exekúcie bezpredmetné.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň
navrhla prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 23. mája 2013,
sp. zn. 6 CoE 31/2013, návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie exekučného súdu potvrdil. V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie
oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť
Odvolací súd sa stotoţnil so záverom exekučného súdu, ţe zmluvný vzťah medzi
veriteľom (oprávnenou) a dlţníkom (povinnou) je nutné posudzovať ako spotrebiteľský úver,
pretoţe sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ust. § 1
ods. 2 písm. e/, § 2, § 3 ods. 2 zákona spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyţadované touto osobitnou právnou
normou na to, aby sa vzťah medzí veriteľom a dlţníkom podriadil právnemu reţimu tohto
zákona. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom
zákonníku, ktorý moţno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi
alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú zmluvu
v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo
povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto
špeciálnej právnej norme výraznú ochranu spotrebiteľovi poskytuje inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane sluţieb na finančnom trhu, upravený
v ust. § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa a s ust. § 3 ods. 3 neskôr prijatého zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa). Je tak zjavné, ţe aj na právny vzťah zaloţený medzi oprávnenou a povinnou
predmetnou zmluvou o úvere je nutné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv
spotrebiteľa a to aj napriek tomu, ţe zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení
Obchodného zákonníka. Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných
podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral
sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým rozhodcovskej doloţky, ktorá mala
zaloţiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj samotného rozhodcovského konania, ktoré
vydaniu exekučného titulu predchádzalo.
Odvolací súd ďalej uviedol, ţe exekučný súd správne právne posúdil rozhodcovskú
doloţku uvedenú v bode 17 VPPÚ ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko táto spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa (povinnej).
Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť,
ţe táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu moţnosť obsah predloţenej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doloţka nebola, napriek
jej formulácii, skutočnou alternatívnou, ako to namieta oprávnená. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v bode 17 VPPÚ. Po tomto výbere
uţ povinná nemala faktickú moţnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušenia Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva kaţdého
na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváţenosti
vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doloţku, navyše vyvoláva
i skutočnosť, ţe priamo v predtlačí VPPÚ v rozhodcovskej doloţke je vopred určený
konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory
vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doloţky bolo
dlţníkovi (povinnej) absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho
práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného
výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola
zaloţená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, ţe rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôţe byť (a to ani sčasti)
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol
nárok, ktorého vymoţenia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Odvolací súd z uvedených
dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p. ako vecne
správne potvrdil.
Nedostatky rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenej nárok v rozpore
so zákonom a dobrými mravmi (neprimerane vysoký úrok z omeškania, úroky a poplatky
aj napriek absencii RPMN) odvolací súd vyhodnotil uţ len ako dôvod navyše, potvrdzujúci
správnosť úvahy exekučného súdu o nezákonnosti uplatneného nároku, a tým aj nezákonnosti
vedenia exekúcie.
V súvislosti s návrhmi oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. b/
a písm. c/ O.s.p.) odvolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnom konaní neboli splnené
podmienky na prerušenie konania tak, ako to navrhla oprávnená, keďţe zodpovedanie
prejudiciálnych otázok nemá reálny dosah na výsledok prejednávanej veci, pričom zároveň
poukázal na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý prerušenie exekučného konania okrem
zákonných výnimiek, ktoré sa na danú vec nevzťahujú, nepripúšťa.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhov
na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe jej v konaní bola
odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie
exekučného súdu, podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
exekučnému súdu na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov dovolacieho konania.
Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení
§ 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom
odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci
tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, a tieţ
aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky
odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru
dovolateľky, závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom
je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a vyjednávaciu silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel
jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským
štátom a nie fyzickým či právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov
sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady
93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,
poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie
uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)
sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku
v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, ţe v danom prípade je nutné poţiadať spolu
s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, ţe exekučný súd a krajský
súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť uţ skôr. Je totiţ treba zohľadniť odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, ţe výklad vnútroštátneho súdu je rovnako
zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového
súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12 a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho súdu
je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne k svojim
záverom.
Súdny exekútor ani povinná sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,
ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej otázke, lebo
je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie
konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke.
Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej
únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu
a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci
nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie
konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci
sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani v zmysle § 237
písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,
ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredloţil na posúdenie
súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore
so zákonom. Aj podľa názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,
nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej pre
vymoţenie 840,47 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) zo 14. augusta
2006, sp. zn. S., vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er 164/2007,
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,
či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,
splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
konanie nezaťaţila.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ
v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia
(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska
(§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Namietala, ţe súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych
a skutkových návrhoch, nemala moţnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci
rozhodnuté. Ďalej vytýkala, ţe v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne pojednávanie.
K odňatiu jej moţnosti pred súdom konať a k porušeniu jej práv malo dôjsť tieţ tým,
ţe exekučný súd zastavil exekúciu, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky, v dôsledku čoho dovolateľke bolo znemoţnené uplatňovať svoje práva
v exekučnom konaní.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe exekučný súd zastavil exekúciu, hoci pre takéto
rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Dovolací súd dospel k záveru,
ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre
zastavenie exekúcie (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej
v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým
je právny vzťah zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,
ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú
z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012,
Takéto oprávnenie má exekučný súd, aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná
a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel
ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Dovolateľka tieţ namietala, ţe jej súdy oboch stupňov odňali moţnosť konať pred
nimi tým, ţe nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné
urobiť. Tak ako správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným
od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného
poriadku doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa
§ 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Uvedené ustanovenie bolo účinné do 31. decembra 2012, kedy
na základe novely Exekučného poriadku č. 335/2012 Z.z. bol odsek 5 vypustený.
Od 1. januára 2013 tak súd nie je povinný nariadiť pojednávanie v prípade, ak rozhoduje
podľa § 57 ods. 1 písm. a/ aţ j/ Exekučného poriadku. Zákonodarca ponechal súdu
len fakultatívnu moţnosť nariadiť pojednávanie v týchto prípadoch, pokiaľ je to potrebné pre
objasnenie veci (§ 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. januára 2013).
Pokiaľ teda exekučný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57
ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku uznesením vydaným 29. januára 2013 bez toho,
aby vo veci nariadil pojednávanie, konal v súlade s ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku.
Aj odvolací súd pri prejednaní odvolania oprávnenej postupoval v súlade s ust. § 214
ods. 2 O.s.p., keď o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), pre ktoré
predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol,
Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať
(§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhom oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p., účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhom oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní jej ţiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo
na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová