Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/234/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:

X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnej Ľ., bývajúcej v S., pre vymoženie 586,66 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. ,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 19. decembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“) ţiadosťou doručenou

Okresnému súdu Veľký Krtíš 24. júla 2009 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie [ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 12. mája

2009, sp. zn. S.. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „exekučný súd“) poverením

z 30. júla 2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

2

Exekučný súd následne uznesením z 13. júna 2012, č.k. -22, exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň oprávnenú zaviazal nahradiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto

uznesenia.

Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku majúc

za to, ţe exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť,

pretoţe rozhodcovská doloţka o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere číslo X.

uzatvorenej 21. februára 2008 medzi oprávnenou a povinnou, nebola platne uzavretá.

Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných

podmienok dospel k záveru, ţe úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec preto

treba aplikovať jednak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v

o spotrebiteľských úveroch v z.n.p., ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami

o spotrebiteľských zmluvách a tieţ Smernicu Rady 93/12/EHS

z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

aj „smernica“). Skonštatoval, ţe rozhodcovská doloţka v zmluve o úvere nebola dojednaná

individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru (ďalej len „VPPÚ“) ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola

rozhodcovská doloţka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1

prílohy k smernici v tom význame, ţe rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný

prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z ustanovení rozhodcovskej

doloţky je zrejmé, ţe oprávnená koncipovaním daného znenia rozhodcovskej doloţky

sledovala, aby spory boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla za účelom

minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaţenia uplatnenia práv spotrebiteľa. Tak došlo

k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Takáto

rozhodcovská doloţka predstavovala neprijateľnú podmienku, ktorá bola v zmysle § 53

ods. 4 účinného v čase uzavretia zmluvy neplatná. Rozhodcovské

konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia

zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôţe byť

riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súd preto exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 203 Exekučného

poriadku dôvodiac, ţe k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávnenej, keďţe

táto podala návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý

nie je materiálne vykonateľný.

3

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň

navrhla prerušiť konanie postupom podľa a

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 19. decembra 2012,

sp. zn. , napadnuté uznesenie exekučného súdu potvrdil a návrhy oprávnenej

na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe odvolanie oprávnenej

smeruje proti vecne správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť

( ).

Odvolací súd po preskúmaní zmluvy súhlasil so záverom exekučného súdu v tom,

ţe zmluva o úvere uzavretá dňa 21. februára 2008 medzi oprávnenou ako veriteľom

a povinnou ako dlţníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďţe z predloţenej zmluvy

nevyplývalo, ţe povinná je podnikateľským subjektom a ţe by pri uzatváraní zmluvy o úvere

bola konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti,

pričom oprávnená pri jej uzatváraní konala v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného

dôvodu moţno daný právny vzťah povaţovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom

(povinnou) a dodávateľom (oprávnenou) v zmysle ustanovení .

Exekučný súd preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky

a aj s právom EU, keď skúmal rozhodcovskú doloţku ako zmluvnú podmienku z hľadiska,

či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Odvolací súd sa stotoţnil

aj so záverom exekučného súdu, ţe rozhodcovskú doloţku, uvedenú v článku 17 VPPÚ, ktoré

sú súčasťou zmluvy o úvere, je potrebné povaţovať za neprijateľnú, pretoţe spôsobuje hrubý

nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech

spotrebiteľa. Odvolací súd bol toho názoru, ţe spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska

úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky

dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská

doloţka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto

pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doloţky akýmkoľvek spôsobom

zmeniť, mohol len úver prijať alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, ako to uviedol aj exekučný súd. Rozhodcovská doloţka - zmluvná

podmienka, ktorá určuje, ţe v prípade, ţe ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu

4

na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná. Ţaloby

z obdobných úverových zmlúv podáva v prevaţnej miere veriteľ, ktorý môţe zaloţiť

právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlţník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná

rozhodcovská doloţka ako zmluvná podmienka je v rozpore s poţiadavkou ochrany

spotrebiteľa, pretoţe spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doloţka,

od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto

je v zmysle neplatná. Takéto dojednanie rozhodcovskej

doloţky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich

dôsledkoch k tomu, ţe spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52

a nasl. . Pokiaľ teda exekučný súd dospel k názoru, ţe dojednanie

rozhodcovskej doloţky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou,

jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, keďţe exekučný titul

bol vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii

nie je moţné vykonať. Odvolaciu námietku oprávnenej týkajúcu sa neprípustnosti aplikácie

smernice na daný prípad odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú, lebo podľa jeho názoru

exekučný súd v rozhodnutí primárne aplikoval vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu

sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a na výklad danej smernice obsiahnutý

v ustálenej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie poukázal len podporne. Za právne

irelevantnú označil odvolaciu námietku oprávnenej týkajúcu sa primeranosti dohodnutých

úrokov a poplatkov, ako aj absencie ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere,

pretoţe exekučný súd svoje rozhodnutie týmito skutočnosťami neodôvodňoval.

Na tomto základe odvolací súd uzavrel, ţe exekučný súd v danej veci správne posúdil

rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju

právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky. Správny

je preto nielen záver exekučného súdu, ţe ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41

ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, ţe exekúcia je neprípustná a bolo

ju potrebné zastaviť (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).

V súvislosti s návrhmi oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. b/ a c/

) odvolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnom konaní neboli splnené podmienky

na prerušenie konania tak, ako to navrhla oprávnená, keďţe zodpovedanie prejudiciálnych

otázok nemalo reálny dosah na výsledok prejednávanej veci, pričom zároveň poukázal

5

na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý prerušenie exekučného konania okrem zákonných

výnimiek, ktoré sa na danú vec nevzťahujú, nepripúšťa.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhov

na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodol uznesením z 25. apríla 2013, sp. zn. , tak, ţe odvolacie

konanie pre chýbajúcu funkčnú príslušnosť s pouţitím v spojení s 211

ods. 2 zastavil a zároveň rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania.

Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie

exekučného súdu o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním

datovaným 16. júla 2013, doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil

a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení

, keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ),

v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ), súd jej svojím postupom

odňal moţnosť konať pred súdom ( ), keď nevytýčil pojednávanie, hoci

tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom

od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ

aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky

sa odvolací súd odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

6

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel

jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie

uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku

v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu

s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu

Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, ţe exekučný súd a odvolací

súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť uţ skôr. Je totiţ treba zohľadniť odlišnosti

interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, ţe výklad vnútroštátneho súdu je rovnako

zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového

súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. , uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. , a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho

súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne

k svojim záverom.

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením , a takýto návrh

nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

8

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle a nepredloţil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore

so zákonom. Aj podľa názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom súdu odvolacieho,

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

9

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa , , a

10

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

11

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej pre

vymoţenie 586,66 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 12. mája

2009, sp. zn. S., vedenému na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. ,

nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,

splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

12

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe exekučný súd zastavil exekúciu, hoci pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

13

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn.: , , ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná

a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

14

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových záverov exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil,

prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel

ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

15

Za porušenie základného práva zaručeného v

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred

nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné

ustanovenie totiţ v čase rozhodnutia exekučného súdu (13. júna 2012) účinné ešte nebolo

(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný

nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (, v znení účinnom

do 31. decembra 2012).

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností dovolací súd konštatuje, ţe predmetné

konanie nebolo zaťaţené vadou v zmysle

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne

16

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2014

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová