Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/176/2013

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet

ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému F.,

bývajúcemu v L., o vymoženie 489,94 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Spišská Nová Ves pod sp. zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. marca 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania

z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. marca 2013,

sp. zn. v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa zastavenia exekúcie, o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

z 28. marca 2013, sp. zn. v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Spišská Nová Ves

19. decembra 2005 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/)

a to na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice z 29. augusta 2005 č. N 4139/2005,

NZ 40064/2005, NCRLs 39528/2005 vydanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Okresný

2

súd poveril súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala vykonaním exekúcie na základe

uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením zo 17. októbra 2012, č. k. -18

s poukazom na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Vychádzal zo zistenia, že

oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorej súčasťou bolo aj splnomocnenie, ktorým

dal povinný ako dlžník advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi, okrem iného, oprávnenie na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok

z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon

rozhodnutia resp. pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva. Uvedené plnomocenstvo pre advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu považoval za priečiace sa zákonu. Splnomocnenie, na podklade ktorého

advokát ako splnomocnenec uznal za povinného vo forme vykonateľnej notárskej zápisnice

dlh, bolo neurčité, keďže presne nevymedzovalo rozsah plnomocenstva, najmä nie je

dostatočne špecifikovaný záväzok, ktorý má splnomocnenec v mene splnomocniteľa uznať.

Povinný preniesol významnú časť svojich práv na osobu vopred určenú veriteľom,

čo spochybňuje základný predpoklad tohto právneho úkonu a to, že splnomocnenec bude

hájiť záujem povinného. Plnomocenstvo je preto neplatné v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Notárska zápisnica teda nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ňu kladie

ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, a to súhlas (prejav vôle) povinného s jej

vykonateľnosťou. Exekúcia vykonávaná na jej podklade je neprípustná a preto bola aj bez

návrhu zastavená.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 28. marca 2013, sp. zn.

na odvolanie oprávnenej napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola

exekúcia zastavená potvrdil a zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje s postupom

exekučného súdu, ktorý v danej veci správne exekúciu zastavil. Stotožnil sa s dôvodmi

uvedenými v napadnutom uznesení a doplnil, že podmieňovanie poskytovania

spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. Tomáša Kušníra

súčasne s poverením na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu je treba považovať

za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Preto správne súd prvého

stupňa poukázal na to, že takéto konanie splnomocneného zástupcu povinného Mgr. Tomáša

3

Kušníra voči povinnému je v rozpore so zákonom o advokácii. Navyše, ak nie je preukázané,

že podľa , o advokácii dal povinný Mgr. Tomášovi

Kušnírovi skutočne takéto pokyny, ako sú uvedené v predtlači zmluvy o úvere

a či sa Mgr. Tomáš Kušnír mohol riadiť pokynmi povinného pri presadzovaní práv a záujmov

povinného v prejednávanej veci, či povinný s Mgr. Tomášom Kušnírom osobne prejednával

spôsob presadzovania práv a záujmov povinného a vôbec či povinný bol niekedy v kontakte

s Mgr. Tomášom Kušnírom. V súvislosti so zamietnutím návrhu oprávnenej na prerušenie

konania uviedol, že nie je daný zákonný dôvod na prerušenie exekučného konania, keďže

exekučné konanie nemožno prerušiť a taktiež nedospel k záveru, že by v prejednávanej veci

existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor

EÚ.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenia odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne v dovolaní navrhla, aby dovolací

súd konanie prerušil podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré

bližšie v dovolaní špecifikovala. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla, že

v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci ( ), keď o tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo

( ) a keď jej súdy svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom

( ). Dovolanie odôvodnila tiež tým, že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia vo veci ( ), keď

súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. V súvislosti s argumentáciou

týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu

hmotného práva poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.

-12, z ktorého okrem iného vyplýva, že exekučný súd nepreskúmava právny

vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania

formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto

preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázala na zákon

č. , ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové

ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa však

tento zákon, resp. jeho novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznila, že ustanovenie

Zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby

v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť

neprijateľnou podmienkou v zmysle , ani ustanovenia

o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne

nové povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením

plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol

plnomocenstvo v zmysle kedykoľvek odvolať.

Podľa dovolateľky, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú

podmienku ju subsumuje podľa až r/ .

Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej

kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov

EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný

súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých

podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne

nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor

Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Uviedla, že Súdnemu dvoru

Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce

sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii

vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

V odvolaní proti uzneseniu, ktorým odvolací súd jej návrh na prerušenie konania

zamietol uviedla, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ( ), keď

súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia a článok

267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia,

a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,

arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR,

ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloženie vykonateľnosti dovolaniami napadnutých rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 243

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením

Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať

rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov

inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených

aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme

integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré

je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

6

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle a ani v zmysle písm. g/

(viď R 61/2013).

V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec

právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom

Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bližšie špecifikované prejudiciálne otázky

neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. Obidve oprávnenou navrhnuté

otázky sa totiž týkajú posúdenia súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym

právom a nie výkladu komunitárneho práva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý

by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade

s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel

k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

7

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Nedostatok právomoci súdu ( a ) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania a k postúpeniu veci inému orgánu.

Ide súčasne aj o vadu konania podľa , ktorú však dovolateľka

v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať

a rozhodovať. Jeho právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v rozpore

so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notárske zápisnice, ktoré sú v danom prípade

exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou

rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu

jej podania ( ) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného

poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti ale treba uviesť,

že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa

nie je dôvodná, lebo súd rozhodoval vo veci, ktorá patrí do jeho

právomoci.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má

v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,

ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných

tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je

daná táto prekážka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý

bol predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska

totožnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu

nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré

by sa týkalo tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako

vymožením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené, dovolateľka

neopodstatnene namieta, že konanie pred exekučným súdom bolo postihnuté vadou podľa

9

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho jej

nebolo umožnené uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). Pokiaľ materiálnu

nevykonateľnosť zistili až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to dôvodom

na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda

preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú)

nemožno vykonať. Exekučný súd má totiž povinnosť počas celého exekučného konania

skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ,

).

S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul (vyššie uvedenú notársku

zápisnicu) za nespôsobilý sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach

poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa.

V súvislosti s porušením práva podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že

obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,

10

že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

() a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

K tvrdeniu dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom

( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom

posúdení veci ( ); aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky

boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého

uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis

a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

11

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne

trovy nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky

skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať ( ) a dospel k záveru,

že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. Oprávnená napadla odvolaním uznesenie krajského súdu vydané týmto súdom

v pozícii odvolacieho súdu, z ktorého dôvodu funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná. Najvyšší

súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1

v spojení s ).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , so zreteľom na skutočnosť, že

odvolacie konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2014

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

Za správnosť vyhotovenia: predsedníčka senátu

Zuzana Pudmarčíková