Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1b0/394277.1c96ad.pdf
PDF · 149.65 KB
No categories available
4ECdo/246/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 246/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., G., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr.
B., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej A., bývajúcej v P., pre vymoženie 466,04 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešove pod sp. zn. 26 Er 854/2003, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. augusta 2012 sp. zn.
6 CoE 199/2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdna exekútorka JUDr. L. (ďalej len „súdna exekútorka“) ţiadosťou doručenou
Okresnému súdu Prešov 1. decembra 2003 poţiadala o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)] na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej v Partizánskom
5. septembra 2003 notárom JUDr. O., uloţenej v Zbierke listín pod číslom N..
Okresný súd Prešov (ďalej len „exekučný súd“) poverením zo 4. decembra 2003
poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Exekučný súd následne uznesením z 18. apríla 2012, č.k. 26 Er 854/2003-13, vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodnutie o trovách exekúcie si vyhradil
na samostatné rozhodnutie.
Svoje rozhodnutie oprel o právny záver, ţe splnomocnenie udelené povinnou
advokátovi Mgr. T. v zmluve o úvere číslo X. uzatvorenej 2. mája 2003, ako aj uznanie dlhu
a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, ktoré následne urobil Mgr. B. ako osoba
splnomocnená Mgr. T., sú absolútne neplatné právne úkony pre rozpor so zákonom v zmysle
§ 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,Občiansky zákonník“). Podľa
názoru exekučného súdu bolo predmetné splnomocnenie koncipované veľmi široko a
všeobecne, splnomocnencovi dávalo široký priestor pre konanie v mene povinnej, čo zároveň
vzbudzovalo pochybnosti o skutočnom obsahu splnomocnenia. Takto široko formulované
splnomocnenie exekučný súd označil za obsahovo neurčité a v zmysle ust. § 39 Občianskeho
zákonníka neplatné. Exekučný súd ďalej predmetnému splnomocneniu vytkol to, ţe v ňom
povinná splnomocnila Mgr. T., aby v jej mene uznal záväzok, ktorého konkrétnu výšku v čase
udelenia plnej moci nemohla predpokladať, čím sa povinná vopred vzdala práva uznať alebo
neuznať dlh, ktorý moţno v budúcnosti vznikne, a teda uţ v čase udelenia splnomocnenia jej
bolo odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu. Právo, ktoré môţe vzniknúť v budúcnosti,
je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemoţno ním disponovať. Právna
úprava nepripúšťa, aby sa niekto platne vzdal práva, ktoré mu môţe vzniknúť aţ v budúcnosti
(§ 574 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka). Uznať moţno len dlh, ktorý vznikol a nie ešte
len vznikne. Neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Okrem toho
splnomocnenec za povinnú určil aj lehotu, v ktorej mala povinná uhradiť záväzok, hoci takéto
oprávnenie mu z udeleného splnomocnenia priamo nevyplývalo. Povinnú tak zaviazal k
povinnosti a lehote, o ktorej nemohla mať vedomosť. Ďalšou okolnosťou, ktorá podľa
exekučného súdu spôsobila neplatnosť predmetného splnomocnenia, bol nedostatok slobodnej
vôle povinnej pri výbere splnomocnenca. V danom prípade bolo splnomocnenie súčasťou
formulárovej zmluvy o úvere, ktorú oprávnená pouţívala v rámci svojej podnikateľskej
činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Zmluvná
voľnosť povinnej pri výbere zástupcu bola podstatným spôsobom obmedzená, keď povinná
nemala moţnosť zvoliť si iného splnomocnenca ako Mgr. T.. Povinná mohla zmluvu ako
celok buď prijať, alebo odmietnuť. Exekučný súd zdôraznil, ţe v zmysle ust. § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôţe ten, záujmy ktorého sú v rozpore so
záujmami zastúpeného. Meno splnomocnenca Mgr. T. bolo uvedené do formulára úverovej
zmluvy priamo oprávnenou, splnomocnenec bol teda vybratý oprávnenou, čo nasvedčuje
záveru, ţe splnomocnenec bude skôr hájiť jej záujmy, ako záujmy povinnej. Na základe
uvedeného povaţoval exekučný súd splnomocnenie udelené povinnou Mgr. T. za absolútne
neplatné, ktoré nevyvoláva ţiadne právne účinky. Z toho dôvodu je i predmetná notárska
zápisnica nulitným právnym aktom a teda i nespôsobilým exekučným titulom, na podklade
ktorého nemoţno ďalej viesť exekúciu. Exekučný súd preto v zmysle ust. § 57 ods. l písm. g/
Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením z 30. augusta 2012, sp. zn.
6 CoE 199/2012, napadnuté uznesenie exekučného súdu potvrdil.
V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil,
ţe odvolanie oprávnenej nie je dôvodné. Odvolací súd konštatoval, ţe exekučným titulom
bola notárska zápisnica, pri ktorej bolo namieste posudzovať tzv. prezumpciu správnosti,
a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2010,
sp. zn. 3 Cdo 63/2009. Odvolací súd zdôraznil, ţe práve súhlas povinnej s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice je jej podstatnou náleţitosťou, ţe práve tento prejav vôle dlţníka robí
z notárskej zápisnice právny titul spôsobilý na exekúciu. Stotoţnil sa s názorom exekučného
súdu, ţe pri zastupovaní povinnej pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k porušeniu zákona,
pretoţe za povinnú uznala záväzok osoba, ktorej záujmy boli v zjavnom rozpore so záujmami
zastupovaného (povinnej). Aspekt zjavnosti vyplýval uţ len zo samotnej skutočnosti,
ţe oprávnená predformulovala Mgr. T. vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu
zo strany povinnej. Odvolací súd dodal, ţe v tejto súvislosti došlo aj k verejnému
napomenutiu zo strany stavovskej komory (Bulletin SAK č. 7-8/2009). K odvolacej námietke
oprávnenej, ţe povinná mohla plnomocenstvo kedykoľvek odvolať, odvolací súd uviedol, ţe
neplatný úkon sa neodvoláva, pretoţe nemá ţiadne právne účinky. Odvolací súd na záver
zdôraznil, ţe na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v kaţdom okamihu
exekúcie, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.
januára 2007, sp. zn. 3 Cdo 164/1996. Námietky oprávnenej produkované v tomto smere
preto označil za nedôvodné. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté
uznesenie s pouţitím ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil
exekučnému súdu na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania.
Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci
sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd jej svojím postupom odňal moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a ţe bol súd nesprávne obsadený (§ 237
písm. g/ O.s.p.). Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu
podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania
poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie
Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012 v súvislosti s argumentáciou
oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti exekučného súdu skúmať notársku zápisnicu
z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu
exekučným súdom, ako aj ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu
na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka
spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47
Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas
plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR
uviedol, ţe notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých
ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie
podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázala na zákon
č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové
ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento
zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznila, ţe ustanovenie zmluvy
o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice,
aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenie
§ 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala
ţiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva, či výhody.
Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh
vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená,
a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše,
povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka
kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť,
na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod
akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho
zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil
z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení
právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevyrovnal
sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo
povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým
dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho
zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné
splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3
ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom
prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho
názoru, ţe exekučný súd a odvolací súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť uţ skôr.
Je totiţ treba zohľadniť odlišnosti interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť
sa, ţe výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov.
V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn.
III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 11. októbra 2012, sp. zn.
IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Ďalej uviedla, ţe jej súd svojím postupom odňal (ako účastníčke
konania) moţnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní nerozhodol
o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ a neumoţnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície.
Za odňatie moţnosti konať pred súdom oprávnená povaţovala aj to, ţe súd nenariadil
pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 9. augusta 2012. Oprávnená ďalej uviedla, ţe rozhodnutie exekučného súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď
opomenul aplikovať ustanovenie § 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje
uznesením o prerušení konania. Tieţ namietala, ţe bol súd nesprávne obsadený (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p.), keď v rozsahu výkladu
práva Európskej únie je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom
nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca,
lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne
aj jeho oprávnením, ktoré nemoţno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými
spôsobmi. Rozhodnutie odvolacieho súdu označila za neodôvodnené, a preto vôbec
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne k svojim záverom.
Povinná ani súdna exekútorka sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani
v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru dovolacieho
súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním
napadnúť a dospel k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a e/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ a g/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej
pre vymoţenie 466,04 Eur s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice spísanej
5. septembra 2003 v Partizánskom notárom JUDr. O., uloţenej v Zbierke listín pod číslom N.,
vedenému na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 26 Er 854/2003, nepredchádzalo ţiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa
§ 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťaţila.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.
Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zároveň ju zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. V dôsledku toho oprávnenej nebolo umoţnené uplatňovať jej práva z notárskej
zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo
to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená
za neprípustnú) nemoţno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie
uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinnej, ktoré
je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) sa dovolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení
odvolacieho súdu a exekučného súdu. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej
zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka
vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť,
ţe obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje,
aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu
SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred
nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné
ustanovenie totiţ v čase rozhodnutia exekučného súdu (18. apríla 2012) účinné ešte nebolo
(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný
nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, ods. 2 O.s.p. v znení účinnom
do 31. decembra 2012).
Rovnako za nedôvodnú povaţuje dovolací súd námietku oprávnenej, ţe jej odvolací
súd svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) moţnosť konať pred súdom, keď
nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ. Z ustálenej judikatúry (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 26. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 108/2012) dovolacieho súdu totiţ vyplýva, ţe ak súd v priebehu
konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho
súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani písm. g/ O.s.p.
O návrhu na prerušenie konania § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd nebol povinný
rozhodnúť. Rozhodol o ňom dovolací súd ako súd najvyššej inštancie.
Aj z uvedeného dôvodu je preto neopodstatnená dovolacia námietka, ţe bola
oprávnenej odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ţe rozhodol
nesprávne obsadený súd v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. g/ O.s.p. ako
aj to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová