Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/254/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:

X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnej M., bývajúcej v H., pre vymoženie 615,14 Eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. , o odvolaní a

dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2012 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“) ţiadosťou doručenou

Okresnému súdu Komárno 24. septembra 2009 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie [ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 9. júla 2009,

sp. zn. S.. Okresný súd Komárno (ďalej len „exekučný súd“) poverením

2

z 25. septembra 2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

Následne exekučný súd uznesením z 18. mája 2012, č.k. -30, exekúciu

zastavil. Rozhodnutie o trovách exekúcie si vyhradil na samostatné uznesenie.

Rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, ţe exekučný titul bol vydaný

v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretoţe rozhodcovská doloţka o ňom,

pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere číslo X. uzatvorenej 27. mája 2008 medzi

oprávnenou a povinnou, nebola platne uzavretá. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku,

úverovej zmluvy a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ) dospel

k záveru, ţe úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec preto treba aplikovať jednak

špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v o spotrebiteľských úveroch,

ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami o spotrebiteľských

zmluvách. Skonštatoval, ţe rozhodcovská doloţka, ktorá mala zaloţiť legitimitu pre exekučný

titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (povinnej) tým, ţe mu znemoţňuje zvoliť

si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa,

t.j. oprávnenej. Rozhodcovská doloţka umoţňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského

konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa

nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doloţkou a voľbou dodávateľa, ktorý

spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu.

Rozhodcovskú doloţku si povinná osobitne nevyjednala, pričom pri voľbe spôsobu riešenia

prípadných sporov nemala na výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doloţky

s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami. Povinná mohla len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda

aj rozhodcovskému konaniu. Doloţka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti povinnej

po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Nerovnováha v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech povinnej spočíva jednoznačne aj v tom, ţe si oprávnená

v predmetnej rozhodcovskej doloţke jednostranne vymienila konkrétny rozhodcovský súd,

ktorý mal rozhodovať prípadné spory vzniknuté medzi ňou a povinnou. Takto formulovaná

rozhodcovská doloţka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech povinnej, preto je v zmysle ust.

neplatná. Exekučný súd poukázal aj na to, ţe neprijateľná rozhodcovská doloţka sa prieči

3

dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doloţky odporuje dobrým mravom.

Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doloţky, ktorá je v rozpore

s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej rozhodnutie

rozhodcovského súdu označil za zjavne formalistické, preberajúce argumenty ţalujúcej strany

a vytkol mu, ţe akceptoval neprimeraný úrok z omeškania vo výške 0,25% denne (91,25%

ročne) ako aj zjavne neprimeranú výšku odplaty za poskytnutý úver a vôbec sa nevyrovnal

s inštitútmi zameranými na ochranu spotrebiteľa. Exekučný súd na základe vyššie uvedeného

uzavrel, ţe rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky

je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekáţku brániacu vykonaniu

exekúcie, preto podľa § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45

ods. 2 o rozhodcovskom konaní exekúciu z úradnej povinnosti

v celom rozsahu zastavil.

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Procesným úkonom

z 26. júla 2012, označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa

a Zmluvy o fungovaní EÚ“, doručeným exekučnému súdu

9. augusta 2012, oprávnená navrhla prerušiť konanie; zároveň doplnila svoju právnu

argumentáciu k podanému odvolaniu.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením z 30. novembra 2012, sp. zn.

, uznesenie exekučného súdu potvrdil, povinnej náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, ţe exekučný súd

správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil svoje oprávnenie preskúmavať

exekučný titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom

konaní, lebo exekučné konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré

môţe, ale nemusí nadväzovať na základné civilné konanie.

Predmetný právny vzťah exekučný súd správne posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý

bolo potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľský charakter

vyplýva z postavenia zmluvných strán, keď v prípade oprávnenej sa jedná o podnikateľa,

ktorý spĺňa definície podnikateľa – dodávateľa. Povinná sa povaţuje za spotrebiteľa podľa

, lebo pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej

4

podnikateľskej alebo inej činnosti. Rozhodcovský súd v predmetnej veci odvodil svoju

právomoc od rozhodcovskej doloţky, ktorá je obsiahnutá v obchodných podmienkach, pričom

takto koncipovaná doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán,

a to na škodu povinnej. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek

rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, ţe takéto rozhodnutie vznikne pred

orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených

pravidiel. Problematickou sa zdá byť skutočnosť, ţe predmetná doloţka ako podmienka

vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu úverového

plnenia oprávneného (veriteľa - dodávateľa), je viac ako predpokladané, ţe subjektom, ktorý

bude uplatňovať svoje nároky pred povolaným orgánom, bude práve oprávnená a povolaným

orgánom pre moţné efektívnejšie dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa

výberu určeného subjektu. V danej veci je rozhodcovská doloţka súčasťou formulárovej

zmluvy, aj keď na samostatnom liste (predkladaná spotrebiteľovi ako dokument majúci

sa podpísať v čase zníţenej bdelosti spotrebiteľa), ktorú oprávnená v rámci svojej

podnikateľskej činnosti pouţíva v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého

počtu, obsah tejto zmluvy nemala povinná ako spotrebiteľ reálnu moţnosť ovplyvniť, pričom

dojednanie takejto doloţky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou v zmysle

neplatná. Na základe takto koncipovanej doloţky

odvolací súd konštatoval, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej. Právomoc rozhodcovského súdu

teda, na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky, zaloţená platne nebola. Takto vydal

rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce

existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné. Na základe

uvedeného odvolací súd uzavrel, ţe exekučný súd postupoval správne, keď exekúciu zastavil.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ako vecne

správne potvrdil.

V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania ( )

odvolací súd konštatoval, ţe ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku neumoţňuje prerušenie

exekučného konania okrem zákonných výnimiek, ktoré sa na danú vec nevzťahujú,

nepripúšťa.

Zamietnutie návrhu oprávnenej na prerušenie konania odvolací súd zdôvodnil

ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia, ak osobitný zákon

neustanovuje inak, exekučné konanie nemoţno prerušiť, nemoţno odpustiť zmeškanie lehôt

a po skončení exekučného konania nemoţno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Exekučný poriadok tak vylučuje pouţitie ustanovení (t. j. aj

ods. 1 písm. c/ ), ktoré umoţňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné

konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis. O taký prípad ale v danej veci

nešlo.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe jej v konaní bola odňatá

moţnosť pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205

ods. 2 písm. f/ ), spočíva na zlej interpretácii

a je nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu čo do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil

napadnuté uznesenie, podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie; uplatnil si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť

napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa a Súdnemu

dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť

prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým,

ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci ( ), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (

písm. d/ ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (

písm. e/ ), súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (

písm. f/ ), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, ţe konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite

dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

( ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky

6

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel

jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie

uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku

v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu

s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu

Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, ţe exekučný súd a krajský

súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť uţ skôr. Je totiţ treba zohľadniť odlišnosti

7

interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, ţe výklad vnútroštátneho súdu je rovnako

zjavný ostatným súdom členských štátov. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené,

a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne k svojim záverom.

Povinná a ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením , a takýto návrh nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

8

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru dovolacieho

súdu teda nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu

rozhodujúca. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru prejudiciálne otázky

predloţené oprávnenou, bol preto správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

9

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa , , a

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

10

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej pre

vymoţenie 615,14 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 9. júla 2009,

sp. zn. S., vedenému na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. , nepredchádzalo

ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

11

Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,

splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

12

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe exekučný súd zastavil exekúciu, hoci pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , ).

13

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná

a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

14

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ

vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel

ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tak dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred

nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Toto

ustanovenie totiţ (v čase účinnosti od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012) stanovovalo

15

povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57

ods. 1 písm. g/ a k/. Z rozhodnutia exekučného súdu ale vyplýva, ţe tento exekúciu zastavil

jednak skôr (18. mája 2012), ako predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť,

ale predovšetkým ju zastavil s pouţitím iných ustanovení Exekučného poriadku, konkrétne

podľa ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní. Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol

povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd, lebo v danej veci nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie v zmysle v znení účinnom

do 31. decembra 2012 a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov

( a v znení účinnom do 31. decembra 2012), pre ktoré predseda

senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie.

Za týchto okolností účastníkovi konania nebola odňatá moţnosť konať pred súdom

v zmysle

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

16

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( )

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie

aj vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

17

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

v ustanovení výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa prvá veta v spojení s (per analogiam).

Oprávnená zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania

nepriznal, lebo v tomto konaní jej ţiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo

18

na ich náhradu v zmysle ustanovenia v spojení s prvá veta

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2014

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová