Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
920/392342.8e35bf.pdf
PDF · 181.54 KB
No categories available
5Cdo/233/2013
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny Haukvitzovej,
v právnej veci ţalobkyne V. N., bývajúcej v S.S., zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom
Verebom, so sídlom v Košiciach, Šoltésovej 5, proti ţalovanému V. P., bývajúcemu v S.S.,
zastúpenému JUDr. Ladislavom Csákóm, advokátom so sídlom v Roţňave, Hviezdoslavova
4, o zaplatenie nájomného, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. 6C 172/2004,
o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 10. novembra 2011
sp.zn. 1Co 311/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 10. novembra 2011 sp.zn. 1Co 311/2010, ktorým zaviazal ţalovaného zaplatiť
ţalobkyni sumu 2.200,76 € s 10% úrokom z omeškania od 17. mája 2004 do zaplatenia,
v rozsahu sumy 914,36 € (27.546,-Sk) prevyšujúcej sumu 1.286,40 € (38 754,-Sk) s 10%
úrokom z omeškania z tejto sumy od 17.mája 2004 do zaplatenia z a m i e t a ; vo zvyšku
dovolanie o d m i e t a.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni trovy dovolacieho konania v sume 109,55 €
k rukám jej právneho zástupcu JUDr. Miroslava Vereba, sídlom v Košiciach, Šoltésovej 5,
do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Trebišove rozsudkom z 12. februára 2007 č.k. 6 C 172/2004-307
zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobkyni 38 754 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti ţalobu ţalobkyne zamietol. Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť
ţalovanému na trovách konania čiastku 138 704 Sk na účet jeho právneho zástupcu a štátu
na účet Okresného súdu Trebišov preddavkované trovy 116 Sk, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe manţelstvo
účastníkov konania bolo právoplatne rozvedené a následne bolo rozsudkom Okresného súdu
Trebišov č.k. 12 C 342/1996 zo dňa 8. novembra 1996 zrušené ich právo spoločného nájmu
trojizbového bytu nachádzajúceho sa v S.. V zmysle tohto rozhodnutia, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11. júla 1997, sa stala ţalobkyňa výlučnou nájomníčkou a
členkou bytového druţstva a ţalovaný bol oprávnený byt uţívať
do zabezpečenia náhradného bytu. Súd prvého stupňa preskúmal predloţené prehľady
ročných platieb na meno ţalobkyne za roky 2002 a 2003, pričom v roku 2002 zobral do úvahy
platby od 15. mája 2002 do 31. decembra 2002 a v roku 2003 od januára do decembra 2003
a dospel k záveru, ţe ţalobkyňa sa nemôţe domáhať zaplatenia nájomného, ale vydania
bezdôvodného obohatenia. Pri svojom rozhodovaní zobral zreteľ aj na vznesenú námietku
premlčania zo strany ţalovaného. Ţalobkyňa podala ţalobu na súd dňa 17. mája 2004
a ţiadala ţalovaného zaviazať na zaplatenie nájomného od 1. júna 2001 do 31. júla 2004.
Podľa záveru súdu prvého stupňa bol nárok ţalobkyne za obdobie od 1. júna 2001 do 15. mája
2002 s prihliadnutím na dvojročnú premlčaciu lehotu pri vydaní bezdôvodného obohatenia
premlčaný. Pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo zaplatených platieb
od 15. mája do 31. decembra 2002 v sume 18 202 Sk mínus ½ vratiek, t. j. 4872 Sk = 13 330
Sk. Rok 2003 od 1. januára 2003 do 31. decembra 2003 suma 35168 Sk mínus 9744 Sk vratka
= 25 424 Sk. Spolu za rok 2002 a 2003 vznikol preto na strane ţalovaného neoprávnený
majetkový prospech 38 754 Sk. Súd prvého stupňa nepriznal ţalobkyni nárok aţ do 31. júla
2004 vychádzajúc z toho, ţe podľa potvrdenia Obecného úradu v S. dňa 15. decembra 2003
uţ ţalovaný býval v byte, ktorý mu poskytol tento úrad a teda nebýval v spornom byte. V
prevyšujúcej časti preto ţalobu vrátane úrokov z omeškania zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, ţe tieto priznal ţalovanému vzhľadom na nepatrný úspech ţalobkyne v konaní.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom (v poradí
prvým) z 5. marca 2009 sp.zn. 1 Co 132/2007 zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
tak, ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobkyni 2 200,76 € s 10 % úrokom z omeškania
od 17. mája 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti
ţalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Po preskúmaní veci dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalobkyne je čiastočne dôvodné a odvolanie ţalovaného nie je
dôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe predmetom konania je
ţalobkyňou uplatnený peňaţný nárok za obdobie od 1. júna 2001 do 31. júla 2004, keď táto
tvrdila, ţe potom, ako došlo k zrušeniu práva spoločného nájmu k predmetnému bytu
a určeniu, ţe ona je výlučnou nájomníčkou, v tomto byte býval ţalovaný, neplatil nájomné
a neumoţnil jej predmetný byt uţívať. Odvolací súd poukázal na tú skutočnosť, ţe ţalobkyňa
sa stala výlučnou nájomkyňou predmetného bytu na základe rozhodnutia súdu, ktoré však
bolo obmedzené právom ţalovaného v byte bývať, ktorý stav zakladal povinnosť ţalovaného
prispievať na nájomné a úhrady spojené s uţívaním bytu. Za nesprávny preto povaţoval názor
ţalobkyne v tom, ţe zrušením práva spoločného nájmu bytu zostali nájomcami obaja
účastníci. Ako však vyplýva z rozsudku Okresného súdu Roţňava č. k. 10 C 1932/97-135
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 14 Co 167/02-149 zo dňa 19. júna
2002, ţalovaný neumoţnil ţalobkyni výkon nájomného práva a od apríla 2002 vlastníckeho
práva k predmetnému bytu, hoci uvedenými rozhodnutiami mu bola uloţená povinnosť zdrţať
sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práva ţalobkyne, umoţňujúce jej riadne uţívanie bytu
a zároveň mu bola uloţená povinnosť vydať kľúče od bytu. Odvolací súd poukázal na to,
ţe zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa moţno vyvodiť záver, ţe ţalovaný
nielenţe predmetný byt uţíval, ale ţalobkyni ako oprávnenej nájomkyni a neskôr vlastníčke
bytu bránil v moţnosti byt uţívať. Takýto záver potvrdzuje aj rozsudok Okresného súdu
Roţňava č.k. 10 C 1932/97-135, ktorým bola ţalovanej poskytnutá ochrana pred takýmto
konaním ţalovaného. Za takejto situácie preto súd druhého stupňa dospel k záveru o posúdení
konania ţalovaného ako konania protiprávneho, v súvislosti s ktorým vznikla ţalobkyni škoda
spočívajúca v tom, ţe uvedený byt napriek tomu, ţe ona uhrádzala náklady, uţíval. Za právne
bezvýznamnú preto povaţoval obranu ţalovaného spočívajúcu v tom, ţe byt uţíval len
čiastočne, keďţe ţalobkyni bránil v uţívaní celého bytu. S poukazom na ustanovenie § 420
ods. 1 v spojení s § 442 ods. 1, 3 zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
,,OZ,,) ustálil, ţe škoda v tomto prípade predstavuje hodnotu nájomného, ktoré by mohla
ţalobkyňa získať, ak by uzavrela zmluvu o nájme. Ţalobkyňa v konaní síce tvrdila,
ţe obvyklá výška nájmu za 3-izbový byt je 4700 Sk mesačne, toto tvrdenie však ničím
nepreukázala a na tieto tvrdenia nenavrhla vykonať ani ţiadne dôkazy. Zo správy Obecného
úradu v S. odvolací súd zistil, ţe priemerná výška nájomného za 3-izbový byt v obci je 3400
Sk mesačne + inkaso. Keďţe účastníci počas konania neoznačili ţiadne iné dôkazy, ktorými
by bola spochybnená takto ustálená výška priemerného nájomného, pouţil ju súd
pri určení výšky škody. Skutočnú škodu za obdobie od 16. mája 2002 do 31. decembra 2003,
teda za 19,5 mesiacov, ustálil v sume 66 300 Sk (19,5 x 3400), v prepočte 2200,76 €.
Vzhľadom na to, ţe ţalovaný bol v omeškaní s plnením peňaţného dlhu, priznal aj úrok
z omeškania vo výške 10% od 17. mája 2004 do zaplatenia, čo zodpovedá dvojnásobku
diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska. Odvolací súd povaţoval za čiastočne
dôvodnú ţalovaným vznesenú námietku premlčania. Ţalobkyňa v konaní uplatňovala nárok
na náhradu škody za čas od 1. júna 2001 do 31. júla 2004, ktorý uplatnila na súde dňa
17. mája 2004. Vzhľadom na plynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty pri nároku
na náhradu škody (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) bol jej nárok za obdobie do 16. mája
2002 premlčaný. Preto odvolací súd v súlade so závermi súdu prvého stupňa zamietol
uplatnený nárok za obdobie od 1. júna 2001 do 16. mája 2002 ako premlčaný. Za nedôvodný
povaţoval odvolací súd aj nárok za obdobie od 1. januára 2004 do 31. júla 2004, keďţe
z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalovaný sa od 1. januára 2004 v byte nezdrţiaval
a teda ţalobkyni ani nebránil v moţnosti byt uţívať. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 3 O.s.p. a vzhľadom na čiastočnú úspešnosť účastníkov
v konaní im nepriznal náhradu ako trov prvostupňového tak aj odvolacieho konania.
Na základe dovolania ţalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu, čo do výroku
o povinnosti zaplatiť ţalobkyni 2200,76 € s príslušenstvom a trov konania, Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením z 27. októbra 2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009 rozsudok v tejto
časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu v rozsahu tohto zrušenia na ďalšie konanie.
Dovolací súd tak rozhodol z dôvodu, ţe v odvolacom konaní došlo k odňatiu moţnosti
ţalovanému konať pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a to tým, ţe odvolací
súd na vec aplikoval ustanovenie § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré nebolo
pri rozhodovaní okresným súdom pouţité a neriadil sa dôsledne ustanovením § 213 ods. 2
O.s.p., v zmysle ktorého bol povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu
týchto ustanovení vyjadrili.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom (v poradí druhým) z 10. novembra 2011 sp.zn.
1Co 311/2010 zmenil rozsudok okresného súdu tak, ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť
ţalobkyni 2 200,76 € s 10 % úrokom z omeškania od 17. mája 2004 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd
potom ako vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu ustanovenia § 420 a nasl.
OZ na prejednávanú vec, preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce
a dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav avšak naň aplikoval
nesprávny hmotnoprávny predpis. Odvolací súd bol toho názoru, ţe po zrušení práva
spoločného nájmu bytu prináleţalo právo nájmu bytu iba ţalobkyni s tým, ţe bolo dočasne
obmedzené právom bývania ţalovaného v tomto byte. Tento stav zakladal povinnosť
ţalovaného prispievať na nájomné a úhrady spojené s uţívaním bytu. Nesprávny bol preto
názor ţalobkyne, ţe zrušením práva spoločného nájmu bytu, ostali obaja účastníci nájomcovi
a z tohto dôvodu bol ţalovaný povinný platiť nájomné. Zo skutkového stavu zisteného súdom
prvého stupňa odvolací súd vyvodil záver, ţe ţalovaný nielenţe predmetný byt uţíval,
ale ţalobkyni ako oprávnenej nájomkyni a neskôr vlastníčke bytu bránil v moţnosti byt
uţívať a v dôsledku tohto protiprávneho konania vznikla ţalobkyni škoda. Ţalovaný
zodpovedal ţalobkyni za škodu bez ohľadu na skutočnosť, či byt aj sám uţíval a v akom
rozsahu. Keďţe realizácia práv ţalobkyne ako nájomníčky resp. vlastníčky bytu nemusela
spočívať len v jeho osobnom uţívaní, ale aj v tom, ţe byt mohla dať do podnájmu, respektíve
nájmu, pokiaľ jej ţalovaný bránil v realizácii týchto práv, spôsobil jej ušlý zisk. Nakoľko
účastníci neoznačili ţiadne iné dôkazy na ustálenie výšky priemerného nájomného, ustálil
odvolací súd výšku škody na základe správy Obecného úradu v S., z ktorej vyplynulo, ţe
priemerná výška nájomného za 3-izbový byt v obci je 3.400,-Sk (112,86 €). Z tohto dôvodu
odvolací súd určil výšku skutočnej škody za obdobie od 16. mája 2002
do 31. decembra 2003, t.j. za 19,5 mesiacov v sume 66.300,-Sk v prepočte 2.200,76 €.
Vzhľadom nato, ţe ţalovaný bol v omeškaní s plnením peňaţného dlhu priznal odvolací súd
ţalobkyni v zmysle § 517 ods. 2 OZ aj úrok z omeškania z uvedenej sumy vo výške 10%
od 17. mája 2004 do zaplatenia (§ 3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z.). Námietku premlčania
vznesenú ţalovaným povaţoval odvolací súd za čiastočne dôvodnú, keďţe ţalobkyňa
v konaní uplatňovala nárok na náhradu škody za čas od 1. júna 2001 do 31. júla 2004
a ţalobný návrh uplatnila na súde dňa 17. mája 2004, uplynula jej 2-ročná subjektívna
premlčacia lehota pri nároku na náhradu škody za obdobie do 16. mája 2002. Za nedôvodný
povaţoval odvolací súd aj nárok na náhradu škody za obdobie od 1. apríla 2004 do 31. júla
2004 z dôvodu, ţe ţalovaný sa od 1. januára 2004 v predmetnom byte nezdrţiaval a ani
ţalobkyni nebránil v moţnosti byt uţívať. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 242 ods. 3 O.s.p. a nepriznal ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania,
pretoţe kaţdý z nich bol v konaní čiastočne úspešní.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný (ďalej aj
,,dovolateľ,,). Ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil tým, ţe vo veci ide
o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. a v konaní mu bolo
postupom odvolacieho súdu odňaté právo konať pred ním v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podané dovolanie zdôvodnil tieţ nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods.2 písm. c/
O.s.p.). Uviedol, ţe ţalobkyni ţiadnu škodu nespôsobil, na uţívanie bytu mal podľa súdneho
rozhodnutia právo a tým, ţe byt uţíval sa mohol na jej úkor len bezdôvodne obohatiť.
Poukazoval na skutočnosť, ţe v majetkovej sfére ţalobkyne ţiadna ujma nenastala, pretoţe
ona ako vlastníčka bytu bola povinná platiť bytovému druţstvu nájomné. Bol toho názoru, ţe
pokiaľ sa odvolací súd domnieval, ţe ţalobkyni vznikol ušlý zisk, bolo potrebné vykonať
o tom aj ďalšie dokazovanie, či by naozaj mohla tento zisk dosiahnuť a v akej výške,
ţalobkyňa však v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Tvrdil, ţe absentuje jeho
protiprávne konanie, pretoţe ţalobkyni odovzdal kľúče od bytu uţ v roku 2001, nebránil jej
v uţívaní bytu a ţalobkyňa teda mala moţnosť dať byt do prenájmu. Vytýkal odvolaciemu
súdu nesprávne posúdenie premlčania, pretoţe podľa jeho názoru bol nárok ţalobkyne
premlčaný do 16. mája 2004. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ v tom,
ţe odvolací súd svoj rozsudok neodôvodnil dostatočne. Z napadnutého rozhodnutia podľa
ţalovaného nevyplýva, prečo sa dostal do omeškania práve 17. mája 2004 a pri rozhodnutí
o trovách konania odvolací súd nevysvetlil, prečo nevychádzal z celkovej ţalobným návrhom
uplatnenej sumy 342.702,-Sk a nezohľadnil, ţe ţalobkyňa bola úspešná v menšej časti ako
ţalovaný. Rozhodnutie neobsahovalo údaj o pomere hlasov, akým sa vo veci rozhodlo, ani
údaj o tom, či bolo odvolanie prejednané bez nariadenia pojednávania a na základe akej
právnej normy sa tak stalo.
Ţalobkyňa k dovolaniu ţalovaného uviedla, ţe podľa jej názoru v konaní preukázala,
ţe jej nárok bol oprávnený aj za obdobie od 1. júna 2001 do 16. mája 2002 a ţe ani z pohľadu
posudzovania veci ako bezdôvodného obohatenia nejde o premlčaný nárok, pretoţe o vzniku
škody sa dozvedela aţ dňa 12. mája 2004 osobne v pokladni OSBD Trebišov, kde jej
oznámili, ţe na nájomnom bol nedoplatok v sume 5.224,-Sk, pričom ţalovaného uţ predtým
písomne upozornila na platenie nájomného listom z 22. augusta 2002. Vytýkala odvolaciemu
súdu nesprávne právne posúdenie veci, pretoţe vo veci mal aplikovať ustanovenia § 107
ods. 2 OZ a jej nárok posúdiť ako nepremlčaný a dôvodný. Pre účely rozhodnutia o trovách
konania navrhla zohľadniť na účely pomeru jej úspechu aj úroky z omeškania a poukázala
na skutočnosť, ţe trovy právneho zastúpenia vyčíslené právnym zástupcom ţalovaného
nemajú zákonný podklad a boli uplatnené aj za účasť na pojednávaniach, ktoré sa v tejto veci
neuskutočnili. Ţiadala, aby dovolací súd dovolanie ţalovaného zamietol a zmenil napadnutý
rozsudok v prospech ţalobkyne v súlade s jej písomnými podaniami v tejto veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 10. novembra 2011 sp.zn.
1Co 311/2010 podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
ţe podané dovolanie je v rozsahu sumy do 1.286,40 € (38 754,-Sk) s 10% úrokom
z omeškania z tejto sumy a čo do výroku o trovách konania procesne neprípustné
a v prevyšujúcej časti, t.j. v sume 914,36 € (27.546,-Sk) s 10% úrokom z omeškania z tejto
sumy nedôvodné.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Napriek tomu, ţe ţalovaný označil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
za zmeňujúci a tým zdôvodnil jeho procesnú prípustnosť v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p,
dovolací súd dospel k názoru, ţe napadnuté rozhodnutie nenapĺňa znaky takéhoto rozhodnutia
v celom rozsahu. Za zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu moţno totiţ povaţovať len
také rozhodnutie, ktorým odvolací súd upraví práva a povinnosti účastníkov odlišne od súdu
prvého stupňa t.j. vecne zmení napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa (porovnaj napr.
R 12/1994, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 182/2009,
sp.zn. 3 Cdo 137/2004); pričom pre porovnanie rozhodnutí oboch súdov a záver, či
rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, je právne
významný obsah rozhodnutí a nie ich formulácia. Rozhodujúce teda nie je to, ako odvolací
súd z hľadiska slovného vyjadrenia označil, zostavil a zoštylizoval výrok svojho rozhodnutia
(formálne hľadisko), ale to, či odvolací súd svojím rozhodnutím niečo vecne zmenil na tom,
čo pred ním deklaroval alebo konštituoval súd prvého stupňa (vecné hľadisko). Za zmenu
rozhodnutia sa pritom nepovaţuje ani iné právne posúdenie veci súdom za predpokladu, ţe
nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa vo výrokovej časti svojho rozsudku
z 12. februára 2007 č.k. 6 C 172/2004-307 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni
z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 38.754,-Sk (1.286,40 €). Odvolací súd vo výroku
svojho (v poradí druhého) rozsudku z 10. novembra 2011 sp.zn. 1Co 311/2010, uviedol,
ţe „mení rozsudok“ a uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni z titulu ušlého zisku
sumu 2.200,76 € s 10% úrokom z omeškania od 17. mája 2004 do zaplatenia. Dôvodom
zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom bolo iné právne posúdenie veci.
Keďţe ţalobkyňa bola v konaní pred súdom prvého stupňa úspešná v časti o zaplatenie sumy
38.754,-Sk (1.286,40 €) a na základe jej odvolania odvolací súd zaviazal ţalovaného na
zaplatenie vyššej sumy ako prvostupňový súd, výrok súdu prvého stupňa, ktorým čiastočne
vyhovel ţalobkyni, tak ostal nedotknutý a hoci bolo rozhodnutie odvolacieho súdu formálne
označené ako ,,zmeňujúce,, v skutočnosti týmto rozhodnutím došlo k potvrdeniu výroku súdu
prvého stupňa v časti o zaplatenie sumy 38.754,-Sk (1.286,40 €). Rozhodnutia oboch súdov
totiţ vychádzali z rovnakého skutkového základu a k zmene došlo len v právnej kvalifikácii
ţalobného nároku, v dôsledku ktorej odvolací súd priznal ţalobkyni viac ako súd prvého
stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sume neprevyšujúcej 38.754,-Sk (1.286,40 €)
neznamenalo vecnú zmenu v obsahu práv a povinností účastníkov, preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v tejto časti išlo o potvrdzujúce rozhodnutie
krajského súdu a procesnú prípustnosť dovolania posúdil v zmysle § 238 ods.2 a 3 O.s.p.
Nakoľko odvolací súd v rozhodnutí nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné
a odvolací súd sa neodchýlil od právneho záveru vysloveného dovolacím súdom
v predchádzajúcom uznesení z 27. októbra 2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009, ktorú skutočnosť
napokon dovolateľ ani netvrdil, dovolanie nebolo v zmysle § 238 ods. 2 a 3 O.s.p. procesne
prípustné. Keďţe vo vzťahu k tejto časti výroku odvolacieho súdu (v sume neprevyšujúcej
38.754,-Sk, t.j. 1.286,40 €) nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca
zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z ustanovenia
K námietke ţalovaného, ţe napadnutý rozsudok v tejto časti spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť
dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
ţalovaného v tejto časti nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie ţalovaného smerujúce proti výroku odvolacieho súdu čo do sumy neprevyšujúcej
38.754,-Sk (1.286,40 €) v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako neprípustné odmietol.
Vo zvyšnej časti bolo dovolanie ţalovaného, smerujúce proti výroku napadnutého
rozhodnutia v rozsahu sumy 914,36 € (27.546,-Sk) prevyšujúcej sumu 1.286,40 €
(38 754,-Sk) s 10% úrokom z omeškania z tejto sumy od 17. mája 2004 do zaplatenia,
procesne prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p., vzhľadom k tomu, ţe išlo o zmeňujúci
rozsudok odvolacieho súdu.
V zmysle § 241 ods.2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd predovšetkým skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených
v ustanovení § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalovaný procesné
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani
dovolací súd.
Z obsahu dovolania ţalovaného vyplýva, ţe namieta existenciu vady podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3,
§ 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom
a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú
má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Ţalovaný videl odňatie jeho moţnosti konať pred súdom v tom, ţe odvolací súd svoje
rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a po formálnej stránke neobsahovalo údaj o hlasovaní
senátu a nenariadení pojednávania.
Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto
súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd tieţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Pri zmene rozhodnutia podľa
§ 220 O.s.p. odvolací súd svojím rozhodnutím nahrádza rozhodnutie súdu prvého stupňa,
preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá jednak základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a súčasne odvolací súd v ňom zrozumiteľným
a dostatočným spôsobom objasnil dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil
a ţalobkyni prisúdil viac neţ súd prvého stupňa z titulu ušlého zisku. Odvolací súd rozhodol
na rovnakom skutkovom základe avšak vec odlišne právne posúdil. Tomu zodpovedá
aj odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolaní, stanoviská oboch procesných strán k aplikácii
ustanovenia § 420 a nasl. OZ na prejednávanú vec, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd tieţ vysvetlil
z akých dôvodov vec posúdil podľa ustanovení o náhrade škody, rovnako primerane vysvetlil,
prečo priznal ţalobkyni aj úroky z omeškania keď uviedol ,,ţe ţalovaný bol v omeškaní
s plnením peňaţného dlhu ,,a to odkazom na príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka,
vzhľadom k tomu, ţe ţalovaný bol zastúpený právnym zástupcom, uvedené odôvodnenie bolo
za tejto situácie adekvátne. Za nedostatočne odôvodnené nemoţno povaţovať ani
odôvodnenie týkajúce sa trov konania, keď odvolací súd uviedol ustanovenia občianskeho
súdneho poriadku, na základe ktorých o trovách konania rozhodol aplikujúc na vec zásadu
miery úspechu účastníkov v konaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, ţe skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
ţalovaného. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o námietky ţalovaného vo vzťahu k nedostatkom formálnych náleţitostí
napadnutého rozhodnutia (neuvedenie údaju o prejednaní odvolania bez pojednávania,
chýbajúci údaj o hlasovaní senátu), dovolací súd uvádza, ţe predmetné nedostatky nemohli
mať za následok odňatie moţnosti konať v zmysle vady § 237 písm. f/ O.s.p. Tieto nedostatky
totiţ ţiadnym spôsobom neobmedzili procesné oprávnenia ţalovaného v konaní, ustanovenie
§ 237 písm. f/ O.s.p. totiţ odňatie moţnosti konať pred súdom dáva výslovne do súvislosti iba
s faktickou procesnou činnosťou súdu (porušením procesných práv priznaných účastníkom
občianskym súdnym poriadkom). Navyše tvrdenia ţalovaného neboli čiastočne pravdivé,
pretoţe na str. 6 v odseku 2 napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa uvádza ,,odvolací súd
preskúmal napadnutý rozsudok .... bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa
§ 214 ods.2 O.s.p.,, Pokiaľ ide o chýbajúci údaj o pomere hlasov, akým sa vo veci rozhodlo,
tento nedostatok sám osebe nemal za následok odňatie moţnosti ţalovanému konať pred
súdom a ani nespôsobil zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. Uvedený nedostatok bolo
moţné odstrániť v zmysle § 164 O.s.p. ako zrejmú nesprávnosť a to návrhom účastníka
konania na vykonanie opravy/doplnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia, ţalovaný však
takýto procesný návrh neurobil.
Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe v konaní nedošlo k odňatiu moţnosti
ţalovanému konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľ ďalej namietal, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci spočívalo podľa ţalovaného v tom, ţe odvolací súd
dospel k nesprávnemu záveru, ţe na strane ţalobkyne uţívaním bytu ţalovaným vznikla
škoda, pretoţe ţalovaný nebránil ţalobkyni v uţívaní bytu a mohol sa na jej úkor len
bezdôvodne obohatiť, ţalovanej nevznikla ţiadna majetková ujma a odvolací súd nesprávne
posúdil aj otázku premlčania nároku ţalobkyne.
V zmysle § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných
a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 123 OZ, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva
drţať, uţívať, poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním.
Kaţdý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti
(§ 420 ods. 1 OZ). V zmysle § 442 ods. 1 OZ uhrádza sa skutočná škoda a to, čo
poškodenému ušlo.
Odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu posúdil právny vzťah účastníkov ako
vzťah zo zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 a nasl. OZ, pričom mal zato, ţe škoda
spočívala v ušlom zisku, ktorý by ţalovaná dosiahla v prípade, ak by jej ţalovaný nebránil
v uţívaní bytu a mohla ho dať do prenájmu. Výšku škody ustálil v rozsahu priemerného
obvyklého nájomného.
Ustanovenie § 420 ods. 1 OZ je generálnou klauzulou zodpovednosti za škodu
upravujúcou aj základné predpoklady pre vznik povinnosti nahradiť škodu, ktorými sú
1/ protiprávne konanie škodcu (porušenie právnej povinnosti) 2/vznik škody ako majetkovej
ujmy 3/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou 4/ zavinenie.
Dôkazné bremeno ohľadom jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je
na ţalobcovi, ktorý v konaní tvrdí, ţe mu vznikla škoda. V prípade všeobecnej zodpovednosti
podľa ustanovenia § 420 ods. 1 OZ ide o zavinenie predpokladané to znamená, ţe škodca
sa zo svojej zodpovednosti vyviní, pokiaľ preukáţe, ţe škodu nezavinil. Bezdôvodné
obohatenie na rozdiel od zodpovednosti za škodu je objektívneho charakteru a základným
predpokladom jeho vzniku nemusí byť protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie,
podstatné je iba to, ţe došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia.
Dovolací súd z dokazovania vykonaného súdmi niţších stupňov má za to, ţe skutkové
zistenia potrebné pre posúdenie nároku ţalobkyne na náhradu ušlého zisku, z ktorých
vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj
pre rozhodnutie dovolacieho súdu a umoţňujú záver, ţe dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu je v tejto časti vecne správny. Prvým predpokladom vzniku nároku
na náhradu škody bolo v prejednávanej veci protiprávne konanie ţalovaného, ktoré spočívalo
v tom, ţe ţalobkyni bránil v riadnom uţívaní nehnuteľnosti, ktorej bola nájomníčkou (neskôr
vlastníčkou), čím porušil ustanovenie § 3 ods. 1 OZ a súčasne § 123 a nasl. OZ. Na základe
rozsudku Okresného súdu Trebišov z 8. novembra 1996 sp.zn. 12C 340/96 ţalovaný
po zrušení práva spoločného nájmu druţstevného bytu síce prestal byť jeho nájomcom, avšak
bol oprávnený predmetný byt aj naďalej uţívať aţ do zabezpečenia náhradného bytu
ţalobkyňou z titulu tzv. práva bývania vyplývajúceho z chráneného charakteru nájomného
vzťahu v zmysle § 712c ods. 1 OZ. V tomto smere nemoţno hovoriť o protiprávnom konaní
ţalovaného zakladajúcom nárok na náhradu škody. Keďţe aj v prípade právneho vzťahu
zaloţeného právom bývania ide o záväzkový vzťah (§ 488 OZ) analogicky nájomnému
vzťahu, na ktorý aj bezprostredne nadväzuje (§ 853 ods. 1 OZ), bolo povinnosťou ţalovaného
ako bývalého nájomcu rovnako, ako aj ţalobkyne, ktorá sa rozhodnutím súdu stala výlučnou
nájomníčkou bytu, platiť nájomné a úhrady za plnenia poskytované s uţívaním bytu ako keby
bol naďalej nájomcom, pričom výška tohto plnenia mala zodpovedať výške doterajšieho
nájomného. Pokiaľ ţalovaný napriek tomu, ţe byt uţíval, tieto úhrady neplatil a robila tak
za neho ţalobkyňa, vzniklo by ţalobkyni voči ţalovanému právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 454 OZ v rozsahu podielu pripadajúceho na ţalovaného. Avšak
dovolací súd sa stotoţňuje so záverom odvolacieho súdu, ţe v konaní bolo preukázané,
ţe ţalovaný okrem toho, ţe neplatil riadne úhrady za uţívanie bytu, dopustil sa aj
protiprávneho konania spočívajúceho v tom, ţe ţalobkyni bránil v riadnom uţívaní bytu
respektíve úplne ju z uţívania vylúčil, byt uţíval v celom rozsahu sám a bránil jej v právnej
dispozícii s vecou (realizácii výmennej hodnoty bytu) a tým si prisvojoval celú úţitkovú
hodnotu bytu (fructus civiles). Konal tak v rozpore s § 3 ods. 1 a tieţ v rozpore s § 123 OZ
a týmto protiprávnym konaním spôsobil ţalobkyni škodu spočívajúcu v ušlom zisku –
v práve na obvyklú trţnú úhradu za uţívanie nehnuteľnosti iným subjektom v zmysle § 671
ods. 1 OZ. Uvedené skutkové okolnosti boli v konaní preukázané, a to konkrétne rozsudkami
Okresného súdu Roţňava z 12. novembra 2001 č.k. 10C 1932/97-135 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach z 31. októbra 2002 sp.zn. 14Co 167/02-149, z ktorých vyplynulo,
ţe ţalovaný od apríla 2002 neumoţnil ţalobkyni byt uţívať a bola mu uloţená povinnosť
vydať jej kľúče od bytu, podporne aj výpoveďami účastníkov v konaní a svedeckými
výpoveďami detí účastníkov (č.l. 163, 198 spisu), listom ţalobkyne adresovaným ţalovanému
z 22. augusta 2002 (č.l. 21spisu). Pokiaľ ţalovaný tvrdí opak, neuniesol dôkazné bremeno
a súdu nepredloţil ţiaden dôkazný prostriedok, ktorý by preukázal jeho tvrdenie, ţe kľúče
od bytu odovzdal ţalobkyni uţ v roku 2001 a nebránil jej v uţívaní bytu.
Pokiaľ ide o námietku ţalovaného týkajúcu sa neexistencie škody na strane ţalobkyne,
dovolací súd uvádza, ţe súčasťou pojmu škoda je tzv. vecná škoda, ktorá v sebe zahŕňa
jednak skutočnú škodu a jednak ušlý zisk. Uvedené vyplýva priamo zo znenia ustanovenia
§ 442 ods.1 OZ ods.1, ktoré tieţ upravuje aj rozsah náhrady materiálnej škody zodpovedným
subjektom. Ušlý zisk je tak súčasťou právneho pojmu majetkovej škody podľa
§ 442 ods. 1 OZ, ktorá spočíva jednak v zmenšení majetkového stavu poškodeného
v dôsledku škodnej udalosti (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk R 55/1971 str. 151)
a jednak v zmarenom majetkovom prospechu, ktorý by nastal, ak by nedošlo ku škodovej
udalosti. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to
u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu) (pozri uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4 Cdo 319/2008, zo dňa 28. apríla 2010). Súčasťou
vlastníckeho práva v zmysle § 123 OZ nepochybne je aj právo vec prenechať na uţívanie
a brať z nej úţitky (v tomto prípade nájomné). Pokiaľ ţalovaný bránil ţalobkyni v realizácii
tohto práva, konal protiprávne, teda bez právneho dôvodu vyplývajúceho ţalovanému či uţ
zo zmluvného vzťahu alebo zo zákona a spôsobil jej škodu, ktorá spočívala v tom, ţe z jej
majetku ušla hodnota realizácie uţívacieho práva teda nedošlo k zväčšeniu jej majetku o ušlé
nájomné, ktoré by pri obvyklom behu vecí mohla naisto očakávať. Zámer ţalobkyne aj
skutočne realizovať toto svoje oprávnenie a prenajať dotknutý byt nebol len hypotetický,
ale bol osvedčený a zrejmý z jej postupu voči ţalovanému, ktorého po tom, ako sa stala
výlučnou vlastníčkou bytu, písomne vyzývala na platenie nájomného (č.l. 11, 15, 21 spisu)
a mala zato, ţe medzi nimi bol nájomný vzťah, z ktorého vyplývala aj povinnosť platiť určené
trţné nájomné. Práve v dôsledku protiprávneho konania ţalovaného, nemohla ţalobkyňa
realizovať tieto práva, keď nemala k bytu prístup, uţíval ho ţalovaný v celom rozsahu, a preto
ani nemohla preukázať, ţe mala snahu o prenájom bytu inej osobe. V prípade ušlého zisku
pritom nie je moţné dôkazné bremeno postaviť na ,,isto,, v rovine preukázanej ale len
osvedčenej vyplývajúcej z konkrétnych skutkových okolností, z ktorých je moţné vyvodiť
záver, ţe pri obvyklom behu vecí by k vzniku ušlého zisku skutočne došlo, pretoţe vo svojej
podstate ide o tzv. ,,očakávaný,, a budúci prínos.
Dovolateľ tieţ vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie otázky
premlčania uplatneného nároku.
V zmysle § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví. (§ 106 ods. 2 OZ)
Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba,
a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je
stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a skončenie je tieţ vzájomne nezávislé.
Subjektívna premlčacia doba môţe plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú
nemoţno prekročiť. Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, ţe ak sa skončí plynutie jednej
z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, ţe poškodenému ešte plynie druhá premlčacia
doba. To znamená, ţe pokiaľ ţalobkyni uplynula subjektívna 2-ročná premlčacia doba,
nemohla by úspešne uplatniť svoj nárok za predpokladu vznesenia námietky premlčania ani
vtedy, ak by jej ešte plynula objektívna doba. Objektívna premlčacia doba je trojročná
a začína plynúť od okamihu škodnej udalosti. Pri úmyselne spôsobenej škode je objektívna
premlčacia doba 10-ročná, ţalobkyňa však úmysel ţalovaného spôsobiť jej škodu
nepreukázala a napokon ani netvrdila, preto moţno hovoriť len o nedbanlivostnom zavinení
a podľa toho je potrebné posudzovať aj dĺţku objektívnej premlčacej doby, ktorá bola
v danom prípade tri roky a začala plynúť od okamihu škodnej udalosti, teda od momentu,
kedy ţalovaný začal ţalobkyni brániť v uţívaní bytu. V prípade nájomného povinnosť platiť
vzniká súčasne so vznikom nájmu a preto objektívna premlčacia doba plynula u kaţdého
nájomného zvlášť prvý deň príslušného mesiaca počínajúc od 1. júna 2001.
Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný
(primárny) subjektívny prvok, pozostávajúci z toho, kedy sa poškodený dozvie nielen
o škode, ale sa dozvie aj tom, kto za túto škodu zodpovedá. V prejednávanej veci škoda začala
ţalobkyni vznikať okamihom jej vylúčenia z uţívania bytu ţalovaným (škodná udalosť),
čo sa podľa tvrdenia ţalobkyne stalo 1. júna 2001, v danom okamihu ţalobkyňa mala
vedomosť o tom, ţe jej škoda vzniká a rovnako aj o tom kto za ňu zodpovedá (viď písomné
výzvy s pokusom o zmier č.l. 11, 15, 21 spisu). Preto pokiaľ podala ţalobný návrh na súd aţ
17. mája 2004, čím došlo k zastaveniu plynutia premlčacej doby (§ 112 OZ), subjektívna
premlčacia doba jej neuplynula len vo vzťahu k ušlému zisku (nájomnému), ktorý sa stal
splatným dva roky spätne od podania ţaloby, t.j. od 17. mája 2002. Preto odvolací súd
námietku premlčania posúdil správne keď mal zato, ţe nepremlčaný bol len nárok ţalobkyne
na náhradu škody za obdobie od 17. mája 2002. Tvrdenie ţalovaného, ţe nárok je premlčaný
aţ do 16. mája 2004, je nedôvodné a nie je ani zrejmé, z čoho ţalovaný tento záver vyvodil.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho
súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu správny a keďţe nebolo zistené, ţe by
konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
Pokiaľ ţalovaný vo zvyšnej časti dovolania napadol výrok rozsudku odvolacieho súdu,
ktorými bolo rozhodnuté o trovách konania, treba poukázať na to, ţe v tejto časti dovolania
napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.); prípustnosť dovolania
proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. Keďţe dovolací súd nezistil v konaní
odvolacieho súdu v tejto časti ţiadnu procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p., bolo potrebné
dovolanie voči výroku odvolacieho súdu o trovách konania odmietnuť v zmysle § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.
V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zaviazal ţalovaného zaplatiť
ţalobkyni (do rúk jej právneho zástupcu – § 149 ods. 1 O.s.p.) trovy dovolacieho konania
pozostávajúce z jedného úkonu právnej pomoci - príprava a prevzatie veci v sume 91,29 €
(podľa § 1 ods. 3, 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov), reţijného paušálu v sume 7,63 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) a DPH
z týchto súm 18,26 € (podľa § 18 ods.3 vyhlášky), teda spolu sumu 109,55 €, do troch dní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. septembra 2014
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová