Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/233/2013

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny Haukvitzovej,

v právnej veci ţalobkyne V. N., bývajúcej v S.S., zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom

Verebom, so sídlom v Košiciach, Šoltésovej 5, proti ţalovanému V. P., bývajúcemu v S.S.,

zastúpenému JUDr. Ladislavom Csákóm, advokátom so sídlom v Roţňave, Hviezdoslavova

4, o zaplatenie nájomného, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. ,

o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 10. novembra 2011

sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 10. novembra 2011 sp.zn. , ktorým zaviazal ţalovaného zaplatiť

ţalobkyni sumu 2.200,76 € s 10% úrokom z omeškania od 17. mája 2004 do zaplatenia,

v rozsahu sumy 914,36 € (27.546,-Sk) prevyšujúcej sumu 1.286,40 € (38 754,-Sk) s 10%

úrokom z omeškania z tejto sumy od 17.mája 2004 do zaplatenia z a m i e t a ; vo zvyšku

dovolanie o d m i e t a.

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni trovy dovolacieho konania v sume 109,55 €

k rukám jej právneho zástupcu JUDr. Miroslava Vereba, sídlom v Košiciach, Šoltésovej 5,

do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd v Trebišove rozsudkom z 12. februára 2007 č.k. -307

zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobkyni 38 754 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti ţalobu ţalobkyne zamietol. Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť

2

ţalovanému na trovách konania čiastku 138 704 Sk na účet jeho právneho zástupcu a štátu

na účet Okresného súdu Trebišov preddavkované trovy 116 Sk, všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe manţelstvo

účastníkov konania bolo právoplatne rozvedené a následne bolo rozsudkom Okresného súdu

Trebišov č.k. zo dňa 8. novembra 1996 zrušené ich právo spoločného nájmu

trojizbového bytu nachádzajúceho sa v S.. V zmysle tohto rozhodnutia, ktoré nadobudlo

právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11. júla 1997, sa stala ţalobkyňa výlučnou nájomníčkou a

členkou bytového druţstva a ţalovaný bol oprávnený byt uţívať

do zabezpečenia náhradného bytu. Súd prvého stupňa preskúmal predloţené prehľady

ročných platieb na meno ţalobkyne za roky 2002 a 2003, pričom v roku 2002 zobral do úvahy

platby od 15. mája 2002 do 31. decembra 2002 a v roku 2003 od januára do decembra 2003

a dospel k záveru, ţe ţalobkyňa sa nemôţe domáhať zaplatenia nájomného, ale vydania

bezdôvodného obohatenia. Pri svojom rozhodovaní zobral zreteľ aj na vznesenú námietku

premlčania zo strany ţalovaného. Ţalobkyňa podala ţalobu na súd dňa 17. mája 2004

a ţiadala ţalovaného zaviazať na zaplatenie nájomného od 1. júna 2001 do 31. júla 2004.

Podľa záveru súdu prvého stupňa bol nárok ţalobkyne za obdobie od 1. júna 2001 do 15. mája

2002 s prihliadnutím na dvojročnú premlčaciu lehotu pri vydaní bezdôvodného obohatenia

premlčaný. Pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo zaplatených platieb

od 15. mája do 31. decembra 2002 v sume 18 202 Sk mínus ½ vratiek, t. j. 4872 Sk = 13 330

Sk. Rok 2003 od 1. januára 2003 do 31. decembra 2003 suma 35168 Sk mínus 9744 Sk vratka

= 25 424 Sk. Spolu za rok 2002 a 2003 vznikol preto na strane ţalovaného neoprávnený

majetkový prospech 38 754 Sk. Súd prvého stupňa nepriznal ţalobkyni nárok aţ do 31. júla

2004 vychádzajúc z toho, ţe podľa potvrdenia Obecného úradu v S. dňa 15. decembra 2003

uţ ţalovaný býval v byte, ktorý mu poskytol tento úrad a teda nebýval v spornom byte. V

prevyšujúcej časti preto ţalobu vrátane úrokov z omeškania zamietol. O trovách konania

rozhodol tak, ţe tieto priznal ţalovanému vzhľadom na nepatrný úspech ţalobkyne v konaní.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom (v poradí

prvým) z 5. marca 2009 sp.zn. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

tak, ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobkyni 2 200,76 € s 10 % úrokom z omeškania

od 17. mája 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti

ţalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Po preskúmaní veci dospel

k záveru, ţe odvolanie ţalobkyne je čiastočne dôvodné a odvolanie ţalovaného nie je

dôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe predmetom konania je

3

ţalobkyňou uplatnený peňaţný nárok za obdobie od 1. júna 2001 do 31. júla 2004, keď táto

tvrdila, ţe potom, ako došlo k zrušeniu práva spoločného nájmu k predmetnému bytu

a určeniu, ţe ona je výlučnou nájomníčkou, v tomto byte býval ţalovaný, neplatil nájomné

a neumoţnil jej predmetný byt uţívať. Odvolací súd poukázal na tú skutočnosť, ţe ţalobkyňa

sa stala výlučnou nájomkyňou predmetného bytu na základe rozhodnutia súdu, ktoré však

bolo obmedzené právom ţalovaného v byte bývať, ktorý stav zakladal povinnosť ţalovaného

prispievať na nájomné a úhrady spojené s uţívaním bytu. Za nesprávny preto povaţoval názor

ţalobkyne v tom, ţe zrušením práva spoločného nájmu bytu zostali nájomcami obaja

účastníci. Ako však vyplýva z rozsudku Okresného súdu Roţňava č. k. -135

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. -149 zo dňa 19. júna

2002, ţalovaný neumoţnil ţalobkyni výkon nájomného práva a od apríla 2002 vlastníckeho

práva k predmetnému bytu, hoci uvedenými rozhodnutiami mu bola uloţená povinnosť zdrţať

sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práva ţalobkyne, umoţňujúce jej riadne uţívanie bytu

a zároveň mu bola uloţená povinnosť vydať kľúče od bytu. Odvolací súd poukázal na to,

ţe zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa moţno vyvodiť záver, ţe ţalovaný

nielenţe predmetný byt uţíval, ale ţalobkyni ako oprávnenej nájomkyni a neskôr vlastníčke

bytu bránil v moţnosti byt uţívať. Takýto záver potvrdzuje aj rozsudok Okresného súdu

Roţňava č.k. -135, ktorým bola ţalovanej poskytnutá ochrana pred takýmto

konaním ţalovaného. Za takejto situácie preto súd druhého stupňa dospel k záveru o posúdení

konania ţalovaného ako konania protiprávneho, v súvislosti s ktorým vznikla ţalobkyni škoda

spočívajúca v tom, ţe uvedený byt napriek tomu, ţe ona uhrádzala náklady, uţíval. Za právne

bezvýznamnú preto povaţoval obranu ţalovaného spočívajúcu v tom, ţe byt uţíval len

čiastočne, keďţe ţalobkyni bránil v uţívaní celého bytu. S poukazom na ustanovenie § 420

ods. 1 v spojení s , (ďalej len

,,OZ,,) ustálil, ţe škoda v tomto prípade predstavuje hodnotu nájomného, ktoré by mohla

ţalobkyňa získať, ak by uzavrela zmluvu o nájme. Ţalobkyňa v konaní síce tvrdila,

ţe obvyklá výška nájmu za 3-izbový byt je 4700 Sk mesačne, toto tvrdenie však ničím

nepreukázala a na tieto tvrdenia nenavrhla vykonať ani ţiadne dôkazy. Zo správy Obecného

úradu v S. odvolací súd zistil, ţe priemerná výška nájomného za 3-izbový byt v obci je 3400

Sk mesačne + inkaso. Keďţe účastníci počas konania neoznačili ţiadne iné dôkazy, ktorými

by bola spochybnená takto ustálená výška priemerného nájomného, pouţil ju súd

pri určení výšky škody. Skutočnú škodu za obdobie od 16. mája 2002 do 31. decembra 2003,

teda za 19,5 mesiacov, ustálil v sume 66 300 Sk (19,5 x 3400), v prepočte 2200,76 €.

Vzhľadom na to, ţe ţalovaný bol v omeškaní s plnením peňaţného dlhu, priznal aj úrok

z omeškania vo výške 10% od 17. mája 2004 do zaplatenia, čo zodpovedá dvojnásobku

diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska. Odvolací súd povaţoval za čiastočne

dôvodnú ţalovaným vznesenú námietku premlčania. Ţalobkyňa v konaní uplatňovala nárok

na náhradu škody za čas od 1. júna 2001 do 31. júla 2004, ktorý uplatnila na súde dňa

17. mája 2004. Vzhľadom na plynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty pri nároku

na náhradu škody ( ) bol jej nárok za obdobie do 16. mája

2002 premlčaný. Preto odvolací súd v súlade so závermi súdu prvého stupňa zamietol

uplatnený nárok za obdobie od 1. júna 2001 do 16. mája 2002 ako premlčaný. Za nedôvodný

povaţoval odvolací súd aj nárok za obdobie od 1. januára 2004 do 31. júla 2004, keďţe

z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalovaný sa od 1. januára 2004 v byte nezdrţiaval

a teda ţalobkyni ani nebránil v moţnosti byt uţívať. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 2 v spojení s a vzhľadom na čiastočnú úspešnosť účastníkov

v konaní im nepriznal náhradu ako trov prvostupňového tak aj odvolacieho konania.

Na základe dovolania ţalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu, čo do výroku

o povinnosti zaplatiť ţalobkyni 2200,76 € s príslušenstvom a trov konania, Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením z 27. októbra 2010 sp.zn. rozsudok v tejto

časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu v rozsahu tohto zrušenia na ďalšie konanie.

Dovolací súd tak rozhodol z dôvodu, ţe v odvolacom konaní došlo k odňatiu moţnosti

ţalovanému konať pred súdom podľa ustanovenia a to tým, ţe odvolací

súd na vec aplikoval ustanovenie a nasl. , ktoré nebolo

pri rozhodovaní okresným súdom pouţité a neriadil sa dôsledne ustanovením § 213 ods. 2

, v zmysle ktorého bol povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu

týchto ustanovení vyjadrili.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom (v poradí druhým) z 10. novembra 2011 sp.zn.

zmenil rozsudok okresného súdu tak, ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť

ţalobkyni 2 200,76 € s 10 % úrokom z omeškania od 17. mája 2004 do zaplatenia, do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd

potom ako vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu ustanovenia § 420 a nasl.

na prejednávanú vec, preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce

a dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav avšak naň aplikoval

nesprávny hmotnoprávny predpis. Odvolací súd bol toho názoru, ţe po zrušení práva

spoločného nájmu bytu prináleţalo právo nájmu bytu iba ţalobkyni s tým, ţe bolo dočasne

obmedzené právom bývania ţalovaného v tomto byte. Tento stav zakladal povinnosť

ţalovaného prispievať na nájomné a úhrady spojené s uţívaním bytu. Nesprávny bol preto

názor ţalobkyne, ţe zrušením práva spoločného nájmu bytu, ostali obaja účastníci nájomcovi

a z tohto dôvodu bol ţalovaný povinný platiť nájomné. Zo skutkového stavu zisteného súdom

prvého stupňa odvolací súd vyvodil záver, ţe ţalovaný nielenţe predmetný byt uţíval,

ale ţalobkyni ako oprávnenej nájomkyni a neskôr vlastníčke bytu bránil v moţnosti byt

uţívať a v dôsledku tohto protiprávneho konania vznikla ţalobkyni škoda. Ţalovaný

zodpovedal ţalobkyni za škodu bez ohľadu na skutočnosť, či byt aj sám uţíval a v akom

rozsahu. Keďţe realizácia práv ţalobkyne ako nájomníčky resp. vlastníčky bytu nemusela

spočívať len v jeho osobnom uţívaní, ale aj v tom, ţe byt mohla dať do podnájmu, respektíve

nájmu, pokiaľ jej ţalovaný bránil v realizácii týchto práv, spôsobil jej ušlý zisk. Nakoľko

účastníci neoznačili ţiadne iné dôkazy na ustálenie výšky priemerného nájomného, ustálil

odvolací súd výšku škody na základe správy Obecného úradu v S., z ktorej vyplynulo, ţe

priemerná výška nájomného za 3-izbový byt v obci je 3.400,-Sk (112,86 €). Z tohto dôvodu

odvolací súd určil výšku skutočnej škody za obdobie od 16. mája 2002

do 31. decembra 2003, t.j. za 19,5 mesiacov v sume 66.300,-Sk v prepočte 2.200,76 €.

Vzhľadom nato, ţe ţalovaný bol v omeškaní s plnením peňaţného dlhu priznal odvolací súd

ţalobkyni v zmysle aj úrok z omeškania z uvedenej sumy vo výške 10%

od 17. mája 2004 do zaplatenia ( nariadenia vlády č.). Námietku premlčania

vznesenú ţalovaným povaţoval odvolací súd za čiastočne dôvodnú, keďţe ţalobkyňa

v konaní uplatňovala nárok na náhradu škody za čas od 1. júna 2001 do 31. júla 2004

a ţalobný návrh uplatnila na súde dňa 17. mája 2004, uplynula jej 2-ročná subjektívna

premlčacia lehota pri nároku na náhradu škody za obdobie do 16. mája 2002. Za nedôvodný

povaţoval odvolací súd aj nárok na náhradu škody za obdobie od 1. apríla 2004 do 31. júla

2004 z dôvodu, ţe ţalovaný sa od 1. januára 2004 v predmetnom byte nezdrţiaval a ani

ţalobkyni nebránil v moţnosti byt uţívať. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2

v spojení s a nepriznal ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania,

pretoţe kaţdý z nich bol v konaní čiastočne úspešní.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný (ďalej aj

,,dovolateľ,,). Ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil tým, ţe vo veci ide

o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle a v konaní mu bolo

postupom odvolacieho súdu odňaté právo konať pred ním v zmysle

Podané dovolanie zdôvodnil tieţ nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods.2 písm. c/

). Uviedol, ţe ţalobkyni ţiadnu škodu nespôsobil, na uţívanie bytu mal podľa súdneho

rozhodnutia právo a tým, ţe byt uţíval sa mohol na jej úkor len bezdôvodne obohatiť.

Poukazoval na skutočnosť, ţe v majetkovej sfére ţalobkyne ţiadna ujma nenastala, pretoţe

ona ako vlastníčka bytu bola povinná platiť bytovému druţstvu nájomné. Bol toho názoru, ţe

pokiaľ sa odvolací súd domnieval, ţe ţalobkyni vznikol ušlý zisk, bolo potrebné vykonať

o tom aj ďalšie dokazovanie, či by naozaj mohla tento zisk dosiahnuť a v akej výške,

ţalobkyňa však v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Tvrdil, ţe absentuje jeho

protiprávne konanie, pretoţe ţalobkyni odovzdal kľúče od bytu uţ v roku 2001, nebránil jej

v uţívaní bytu a ţalobkyňa teda mala moţnosť dať byt do prenájmu. Vytýkal odvolaciemu

súdu nesprávne posúdenie premlčania, pretoţe podľa jeho názoru bol nárok ţalobkyne

premlčaný do 16. mája 2004. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ v tom,

ţe odvolací súd svoj rozsudok neodôvodnil dostatočne. Z napadnutého rozhodnutia podľa

ţalovaného nevyplýva, prečo sa dostal do omeškania práve 17. mája 2004 a pri rozhodnutí

o trovách konania odvolací súd nevysvetlil, prečo nevychádzal z celkovej ţalobným návrhom

uplatnenej sumy 342.702,-Sk a nezohľadnil, ţe ţalobkyňa bola úspešná v menšej časti ako

ţalovaný. Rozhodnutie neobsahovalo údaj o pomere hlasov, akým sa vo veci rozhodlo, ani

údaj o tom, či bolo odvolanie prejednané bez nariadenia pojednávania a na základe akej

právnej normy sa tak stalo.

Ţalobkyňa k dovolaniu ţalovaného uviedla, ţe podľa jej názoru v konaní preukázala,

ţe jej nárok bol oprávnený aj za obdobie od 1. júna 2001 do 16. mája 2002 a ţe ani z pohľadu

posudzovania veci ako bezdôvodného obohatenia nejde o premlčaný nárok, pretoţe o vzniku

škody sa dozvedela aţ dňa 12. mája 2004 osobne v pokladni OSBD Trebišov, kde jej

oznámili, ţe na nájomnom bol nedoplatok v sume 5.224,-Sk, pričom ţalovaného uţ predtým

písomne upozornila na platenie nájomného listom z 22. augusta 2002. Vytýkala odvolaciemu

súdu nesprávne právne posúdenie veci, pretoţe vo veci mal aplikovať ustanovenia § 107

ods. 2 a jej nárok posúdiť ako nepremlčaný a dôvodný. Pre účely rozhodnutia o trovách

konania navrhla zohľadniť na účely pomeru jej úspechu aj úroky z omeškania a poukázala

na skutočnosť, ţe trovy právneho zastúpenia vyčíslené právnym zástupcom ţalovaného

nemajú zákonný podklad a boli uplatnené aj za účasť na pojednávaniach, ktoré sa v tejto veci

neuskutočnili. Ţiadala, aby dovolací súd dovolanie ţalovaného zamietol a zmenil napadnutý

rozsudok v prospech ţalobkyne v súlade s jej písomnými podaniami v tejto veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 10. novembra 2011 sp.zn.

podala včas oprávnená osoba ( ), zastúpená v súlade s

ods. 1 veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

ţe podané dovolanie je v rozsahu sumy do 1.286,40 € (38 754,-Sk) s 10% úrokom

z omeškania z tejto sumy a čo do výroku o trovách konania procesne neprípustné

a v prevyšujúcej časti, t.j. v sume 914,36 € (27.546,-Sk) s 10% úrokom z omeškania z tejto

sumy nedôvodné.

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Napriek tomu, ţe ţalovaný označil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

za zmeňujúci a tým zdôvodnil jeho procesnú prípustnosť v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p,

dovolací súd dospel k názoru, ţe napadnuté rozhodnutie nenapĺňa znaky takéhoto rozhodnutia

v celom rozsahu. Za zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu moţno totiţ povaţovať len

také rozhodnutie, ktorým odvolací súd upraví práva a povinnosti účastníkov odlišne od súdu

prvého stupňa t.j. vecne zmení napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa (porovnaj napr.

R 12/1994, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ,

sp.zn. ); pričom pre porovnanie rozhodnutí oboch súdov a záver, či

rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, je právne

významný obsah rozhodnutí a nie ich formulácia. Rozhodujúce teda nie je to, ako odvolací

súd z hľadiska slovného vyjadrenia označil, zostavil a zoštylizoval výrok svojho rozhodnutia

(formálne hľadisko), ale to, či odvolací súd svojím rozhodnutím niečo vecne zmenil na tom,

čo pred ním deklaroval alebo konštituoval súd prvého stupňa (vecné hľadisko). Za zmenu

rozhodnutia sa pritom nepovaţuje ani iné právne posúdenie veci súdom za predpokladu, ţe

nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vo výrokovej časti svojho rozsudku

z 12. februára 2007 č.k. -307 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni

z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 38.754,-Sk (1.286,40 €). Odvolací súd vo výroku

svojho (v poradí druhého) rozsudku z 10. novembra 2011 sp.zn. , uviedol,

ţe „mení rozsudok“ a uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni z titulu ušlého zisku

sumu 2.200,76 € s 10% úrokom z omeškania od 17. mája 2004 do zaplatenia. Dôvodom

zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom bolo iné právne posúdenie veci.

Keďţe ţalobkyňa bola v konaní pred súdom prvého stupňa úspešná v časti o zaplatenie sumy

38.754,-Sk (1.286,40 €) a na základe jej odvolania odvolací súd zaviazal ţalovaného na

zaplatenie vyššej sumy ako prvostupňový súd, výrok súdu prvého stupňa, ktorým čiastočne

vyhovel ţalobkyni, tak ostal nedotknutý a hoci bolo rozhodnutie odvolacieho súdu formálne

označené ako ,,zmeňujúce,, v skutočnosti týmto rozhodnutím došlo k potvrdeniu výroku súdu

prvého stupňa v časti o zaplatenie sumy 38.754,-Sk (1.286,40 €). Rozhodnutia oboch súdov

totiţ vychádzali z rovnakého skutkového základu a k zmene došlo len v právnej kvalifikácii

ţalobného nároku, v dôsledku ktorej odvolací súd priznal ţalobkyni viac ako súd prvého

stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sume neprevyšujúcej 38.754,-Sk (1.286,40 €)

neznamenalo vecnú zmenu v obsahu práv a povinností účastníkov, preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v tejto časti išlo o potvrdzujúce rozhodnutie

krajského súdu a procesnú prípustnosť dovolania posúdil v zmysle a

Nakoľko odvolací súd v rozhodnutí nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné

a odvolací súd sa neodchýlil od právneho záveru vysloveného dovolacím súdom

v predchádzajúcom uznesení z 27. októbra 2010 sp.zn. , ktorú skutočnosť

napokon dovolateľ ani netvrdil, dovolanie nebolo v zmysle a procesne

prípustné. Keďţe vo vzťahu k tejto časti výroku odvolacieho súdu (v sume neprevyšujúcej

38.754,-Sk, t.j. 1.286,40 €) nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca

zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z ustanovenia

K námietke ţalovaného, ţe napadnutý rozsudok v tejto časti spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, ţe nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť

v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť

dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012).

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

ţalovaného v tejto časti nemoţno vyvodiť z ustanovenia a vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie ţalovaného smerujúce proti výroku odvolacieho súdu čo do sumy neprevyšujúcej

38.754,-Sk (1.286,40 €) v súlade s v spojení s

ako neprípustné odmietol.

Vo zvyšnej časti bolo dovolanie ţalovaného, smerujúce proti výroku napadnutého

rozhodnutia v rozsahu sumy 914,36 € (27.546,-Sk) prevyšujúcej sumu 1.286,40 €

(38 754,-Sk) s 10% úrokom z omeškania z tejto sumy od 17. mája 2004 do zaplatenia,

procesne prípustné v zmysle , vzhľadom k tomu, ţe išlo o zmeňujúci

rozsudok odvolacieho súdu.

V zmysle dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd predovšetkým skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených

v ustanovení Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalovaný procesné

10

vady konania v zmysle aţ e/ a netvrdil a ich existenciu nezistil ani

dovolací súd.

Z obsahu dovolania ţalovaného vyplýva, ţe namieta existenciu vady podľa § 237

písm. f/ Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom

odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu

dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3,

, , ). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom

a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú

má na zreteli ustanovenie

Podľa , kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa , ako aj právo

11

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia ().

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ().

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Ţalovaný videl odňatie jeho moţnosti konať pred súdom v tom, ţe odvolací súd svoje

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a po formálnej stránke neobsahovalo údaj o hlasovaní

senátu a nenariadení pojednávania.

Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto

súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd tieţ vyslovil,

ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Pri zmene rozhodnutia podľa

odvolací súd svojím rozhodnutím nahrádza rozhodnutie súdu prvého stupňa,

preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá jednak základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia v zmysle a súčasne odvolací súd v ňom zrozumiteľným

a dostatočným spôsobom objasnil dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil

a ţalobkyni prisúdil viac neţ súd prvého stupňa z titulu ušlého zisku. Odvolací súd rozhodol

na rovnakom skutkovom základe avšak vec odlišne právne posúdil. Tomu zodpovedá

aj odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolaní, stanoviská oboch procesných strán k aplikácii

ustanovenia a nasl. na prejednávanú vec, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd tieţ vysvetlil

z akých dôvodov vec posúdil podľa ustanovení o náhrade škody, rovnako primerane vysvetlil,

prečo priznal ţalobkyni aj úroky z omeškania keď uviedol ,,ţe ţalovaný bol v omeškaní

s plnením peňaţného dlhu ,,a to odkazom na príslušné ustanovenie ,

vzhľadom k tomu, ţe ţalovaný bol zastúpený právnym zástupcom, uvedené odôvodnenie bolo

za tejto situácie adekvátne. Za nedostatočne odôvodnené nemoţno povaţovať ani

odôvodnenie týkajúce sa trov konania, keď odvolací súd uviedol ustanovenia občianskeho

súdneho poriadku, na základe ktorých o trovách konania rozhodol aplikujúc na vec zásadu

miery úspechu účastníkov v konaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

13

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, ţe skutkové

a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie

základného práva zaručeného v v ţiadnom prípade

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

ţalovaného. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru

o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu (napr. ).

Pokiaľ ide o námietky ţalovaného vo vzťahu k nedostatkom formálnych náleţitostí

napadnutého rozhodnutia (neuvedenie údaju o prejednaní odvolania bez pojednávania,

chýbajúci údaj o hlasovaní senátu), dovolací súd uvádza, ţe predmetné nedostatky nemohli

mať za následok odňatie moţnosti konať v zmysle vady Tieto nedostatky

totiţ ţiadnym spôsobom neobmedzili procesné oprávnenia ţalovaného v konaní, ustanovenie

totiţ odňatie moţnosti konať pred súdom dáva výslovne do súvislosti iba

s faktickou procesnou činnosťou súdu (porušením procesných práv priznaných účastníkom

). Navyše tvrdenia ţalovaného neboli čiastočne pravdivé,

pretoţe na str. 6 v odseku 2 napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa uvádza ,,odvolací súd

preskúmal napadnutý rozsudok .... bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa

,, Pokiaľ ide o chýbajúci údaj o pomere hlasov, akým sa vo veci rozhodlo,

tento nedostatok sám osebe nemal za následok odňatie moţnosti ţalovanému konať pred

súdom a ani nespôsobil zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. Uvedený nedostatok bolo

moţné odstrániť v zmysle ako zrejmú nesprávnosť a to návrhom účastníka

konania na vykonanie opravy/doplnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia, ţalovaný však

takýto procesný návrh neurobil.

Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe v konaní nedošlo k odňatiu moţnosti

ţalovanému konať pred súdom v zmysle

14

Dovolateľ ďalej namietal, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci spočívalo podľa ţalovaného v tom, ţe odvolací súd

dospel k nesprávnemu záveru, ţe na strane ţalobkyne uţívaním bytu ţalovaným vznikla

škoda, pretoţe ţalovaný nebránil ţalobkyni v uţívaní bytu a mohol sa na jej úkor len

bezdôvodne obohatiť, ţalovanej nevznikla ţiadna majetková ujma a odvolací súd nesprávne

posúdil aj otázku premlčania nároku ţalobkyne.

V zmysle , výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných

a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa , vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva

drţať, uţívať, poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním.

Kaţdý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti

( ). V zmysle uhrádza sa skutočná škoda a to, čo

poškodenému ušlo.

Odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu posúdil právny vzťah účastníkov ako

vzťah zo zodpovednosti za škodu v zmysle a nasl. , pričom mal zato, ţe škoda

spočívala v ušlom zisku, ktorý by ţalovaná dosiahla v prípade, ak by jej ţalovaný nebránil

v uţívaní bytu a mohla ho dať do prenájmu. Výšku škody ustálil v rozsahu priemerného

obvyklého nájomného.

Ustanovenie je generálnou klauzulou zodpovednosti za škodu

upravujúcou aj základné predpoklady pre vznik povinnosti nahradiť škodu, ktorými sú

1/ protiprávne konanie škodcu (porušenie právnej povinnosti) 2/vznik škody ako majetkovej

15

ujmy 3/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou 4/ zavinenie.

Dôkazné bremeno ohľadom jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je

na ţalobcovi, ktorý v konaní tvrdí, ţe mu vznikla škoda. V prípade všeobecnej zodpovednosti

podľa ustanovenia ide o zavinenie predpokladané to znamená, ţe škodca

sa zo svojej zodpovednosti vyviní, pokiaľ preukáţe, ţe škodu nezavinil. Bezdôvodné

obohatenie na rozdiel od zodpovednosti za škodu je objektívneho charakteru a základným

predpokladom jeho vzniku nemusí byť protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie,

podstatné je iba to, ţe došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia.

Dovolací súd z dokazovania vykonaného súdmi niţších stupňov má za to, ţe skutkové

zistenia potrebné pre posúdenie nároku ţalobkyne na náhradu ušlého zisku, z ktorých

vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj

pre rozhodnutie dovolacieho súdu a umoţňujú záver, ţe dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu je v tejto časti vecne správny. Prvým predpokladom vzniku nároku

na náhradu škody bolo v prejednávanej veci protiprávne konanie ţalovaného, ktoré spočívalo

v tom, ţe ţalobkyni bránil v riadnom uţívaní nehnuteľnosti, ktorej bola nájomníčkou (neskôr

vlastníčkou), čím porušil ustanovenie a súčasne a nasl. . Na základe

rozsudku Okresného súdu Trebišov z 8. novembra 1996 sp.zn. ţalovaný

po zrušení práva spoločného nájmu druţstevného bytu síce prestal byť jeho nájomcom, avšak

bol oprávnený predmetný byt aj naďalej uţívať aţ do zabezpečenia náhradného bytu

ţalobkyňou z titulu tzv. práva bývania vyplývajúceho z chráneného charakteru nájomného

vzťahu v zmysle . V tomto smere nemoţno hovoriť o protiprávnom konaní

ţalovaného zakladajúcom nárok na náhradu škody. Keďţe aj v prípade právneho vzťahu

zaloţeného právom bývania ide o záväzkový vzťah ( ) analogicky nájomnému

vzťahu, na ktorý aj bezprostredne nadväzuje ( ), bolo povinnosťou ţalovaného

ako bývalého nájomcu rovnako, ako aj ţalobkyne, ktorá sa rozhodnutím súdu stala výlučnou

nájomníčkou bytu, platiť nájomné a úhrady za plnenia poskytované s uţívaním bytu ako keby

bol naďalej nájomcom, pričom výška tohto plnenia mala zodpovedať výške doterajšieho

nájomného. Pokiaľ ţalovaný napriek tomu, ţe byt uţíval, tieto úhrady neplatil a robila tak

za neho ţalobkyňa, vzniklo by ţalobkyni voči ţalovanému právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia v zmysle v rozsahu podielu pripadajúceho na ţalovaného. Avšak

dovolací súd sa stotoţňuje so záverom odvolacieho súdu, ţe v konaní bolo preukázané,

ţe ţalovaný okrem toho, ţe neplatil riadne úhrady za uţívanie bytu, dopustil sa aj

protiprávneho konania spočívajúceho v tom, ţe ţalobkyni bránil v riadnom uţívaní bytu

16

respektíve úplne ju z uţívania vylúčil, byt uţíval v celom rozsahu sám a bránil jej v právnej

dispozícii s vecou (realizácii výmennej hodnoty bytu) a tým si prisvojoval celú úţitkovú

hodnotu bytu (fructus civiles). Konal tak v rozpore s a tieţ v rozpore s

a týmto protiprávnym konaním spôsobil ţalobkyni škodu spočívajúcu v ušlom zisku –

v práve na obvyklú trţnú úhradu za uţívanie nehnuteľnosti iným subjektom v zmysle § 671

ods. 1 . Uvedené skutkové okolnosti boli v konaní preukázané, a to konkrétne rozsudkami

Okresného súdu Roţňava z 12. novembra 2001 č.k. -135 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach z 31. októbra 2002 sp.zn. -149, z ktorých vyplynulo,

ţe ţalovaný od apríla 2002 neumoţnil ţalobkyni byt uţívať a bola mu uloţená povinnosť

vydať jej kľúče od bytu, podporne aj výpoveďami účastníkov v konaní a svedeckými

výpoveďami detí účastníkov (č.l. 163, 198 spisu), listom ţalobkyne adresovaným ţalovanému

z 22. augusta 2002 (č.l. 21spisu). Pokiaľ ţalovaný tvrdí opak, neuniesol dôkazné bremeno

a súdu nepredloţil ţiaden dôkazný prostriedok, ktorý by preukázal jeho tvrdenie, ţe kľúče

od bytu odovzdal ţalobkyni uţ v roku 2001 a nebránil jej v uţívaní bytu.

Pokiaľ ide o námietku ţalovaného týkajúcu sa neexistencie škody na strane ţalobkyne,

dovolací súd uvádza, ţe súčasťou pojmu škoda je tzv. vecná škoda, ktorá v sebe zahŕňa

jednak skutočnú škodu a jednak ušlý zisk. Uvedené vyplýva priamo zo znenia ustanovenia

ods.1, ktoré tieţ upravuje aj rozsah náhrady materiálnej škody zodpovedným

subjektom. Ušlý zisk je tak súčasťou právneho pojmu majetkovej škody podľa

, ktorá spočíva jednak v zmenšení majetkového stavu poškodeného

v dôsledku škodnej udalosti (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk R 55/1971 str. 151)

a jednak v zmarenom majetkovom prospechu, ktorý by nastal, ak by nedošlo ku škodovej

udalosti. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to

u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu) (pozri uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp.zn. , zo dňa 28. apríla 2010). Súčasťou

vlastníckeho práva v zmysle nepochybne je aj právo vec prenechať na uţívanie

a brať z nej úţitky (v tomto prípade nájomné). Pokiaľ ţalovaný bránil ţalobkyni v realizácii

tohto práva, konal protiprávne, teda bez právneho dôvodu vyplývajúceho ţalovanému či uţ

zo zmluvného vzťahu alebo zo zákona a spôsobil jej škodu, ktorá spočívala v tom, ţe z jej

majetku ušla hodnota realizácie uţívacieho práva teda nedošlo k zväčšeniu jej majetku o ušlé

nájomné, ktoré by pri obvyklom behu vecí mohla naisto očakávať. Zámer ţalobkyne aj

skutočne realizovať toto svoje oprávnenie a prenajať dotknutý byt nebol len hypotetický,

ale bol osvedčený a zrejmý z jej postupu voči ţalovanému, ktorého po tom, ako sa stala

17

výlučnou vlastníčkou bytu, písomne vyzývala na platenie nájomného (č.l. 11, 15, 21 spisu)

a mala zato, ţe medzi nimi bol nájomný vzťah, z ktorého vyplývala aj povinnosť platiť určené

trţné nájomné. Práve v dôsledku protiprávneho konania ţalovaného, nemohla ţalobkyňa

realizovať tieto práva, keď nemala k bytu prístup, uţíval ho ţalovaný v celom rozsahu, a preto

ani nemohla preukázať, ţe mala snahu o prenájom bytu inej osobe. V prípade ušlého zisku

pritom nie je moţné dôkazné bremeno postaviť na ,,isto,, v rovine preukázanej ale len

osvedčenej vyplývajúcej z konkrétnych skutkových okolností, z ktorých je moţné vyvodiť

záver, ţe pri obvyklom behu vecí by k vzniku ušlého zisku skutočne došlo, pretoţe vo svojej

podstate ide o tzv. ,,očakávaný,, a budúci prínos.

Dovolateľ tieţ vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie otázky

premlčania uplatneného nároku.

V zmysle právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu

spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to

neplatí, ak ide o škodu na zdraví. ( )

Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba,

a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je

stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a skončenie je tieţ vzájomne nezávislé.

Subjektívna premlčacia doba môţe plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú

nemoţno prekročiť. Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, ţe ak sa skončí plynutie jednej

z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, ţe poškodenému ešte plynie druhá premlčacia

doba. To znamená, ţe pokiaľ ţalobkyni uplynula subjektívna 2-ročná premlčacia doba,

nemohla by úspešne uplatniť svoj nárok za predpokladu vznesenia námietky premlčania ani

vtedy, ak by jej ešte plynula objektívna doba. Objektívna premlčacia doba je trojročná

a začína plynúť od okamihu škodnej udalosti. Pri úmyselne spôsobenej škode je objektívna

premlčacia doba 10-ročná, ţalobkyňa však úmysel ţalovaného spôsobiť jej škodu

nepreukázala a napokon ani netvrdila, preto moţno hovoriť len o nedbanlivostnom zavinení

a podľa toho je potrebné posudzovať aj dĺţku objektívnej premlčacej doby, ktorá bola

v danom prípade tri roky a začala plynúť od okamihu škodnej udalosti, teda od momentu,

18

kedy ţalovaný začal ţalobkyni brániť v uţívaní bytu. V prípade nájomného povinnosť platiť

vzniká súčasne so vznikom nájmu a preto objektívna premlčacia doba plynula u kaţdého

nájomného zvlášť prvý deň príslušného mesiaca počínajúc od 1. júna 2001.

Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný

(primárny) subjektívny prvok, pozostávajúci z toho, kedy sa poškodený dozvie nielen

o škode, ale sa dozvie aj tom, kto za túto škodu zodpovedá. V prejednávanej veci škoda začala

ţalobkyni vznikať okamihom jej vylúčenia z uţívania bytu ţalovaným (škodná udalosť),

čo sa podľa tvrdenia ţalobkyne stalo 1. júna 2001, v danom okamihu ţalobkyňa mala

vedomosť o tom, ţe jej škoda vzniká a rovnako aj o tom kto za ňu zodpovedá (viď písomné

výzvy s pokusom o zmier č.l. 11, 15, 21 spisu). Preto pokiaľ podala ţalobný návrh na súd aţ

17. mája 2004, čím došlo k zastaveniu plynutia premlčacej doby ( ), subjektívna

premlčacia doba jej neuplynula len vo vzťahu k ušlému zisku (nájomnému), ktorý sa stal

splatným dva roky spätne od podania ţaloby, t.j. od 17. mája 2002. Preto odvolací súd

námietku premlčania posúdil správne keď mal zato, ţe nepremlčaný bol len nárok ţalobkyne

na náhradu škody za obdobie od 17. mája 2002. Tvrdenie ţalovaného, ţe nárok je premlčaný

aţ do 16. mája 2004, je nedôvodné a nie je ani zrejmé, z čoho ţalovaný tento záver vyvodil.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho

súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu správny a keďţe nebolo zistené, ţe by

konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá

by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie ţalovaného podľa zamietol.

Pokiaľ ţalovaný vo zvyšnej časti dovolania napadol výrok rozsudku odvolacieho súdu,

ktorými bolo rozhodnuté o trovách konania, treba poukázať na to, ţe v tejto časti dovolania

napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (viď ); prípustnosť dovolania

proti nemu vylučuje ustanovenie Keďţe dovolací súd nezistil v konaní

odvolacieho súdu v tejto časti ţiadnu procesnú vadu v zmysle , bolo potrebné

dovolanie voči výroku odvolacieho súdu o trovách konania odmietnuť v zmysle § 243b ods. 5

v spojení s ako procesne neprípustné.

V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti

ţalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

19

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zaviazal ţalovaného zaplatiť

ţalobkyni (do rúk jej právneho zástupcu – ) trovy dovolacieho konania

pozostávajúce z jedného úkonu právnej pomoci - príprava a prevzatie veci v sume 91,29 €

(podľa , ods. 1 v spojení s vyhlášky č. v znení

neskorších predpisov), reţijného paušálu v sume 7,63 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) a DPH

z týchto súm 18,26 € (podľa § 18 ods.3 vyhlášky), teda spolu sumu 109,55 €, do troch dní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. septembra 2014

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová