Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/257/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1) J., bytom Ţ., 2)

I., bytom Ţ., obaja zastúpení JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou, so sídlom v Ţiline,

Na Priekope č. 174/13, proti odporcom: 1) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

Bratislava, Pribinova č. 2, 2) Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde

Ruţomberok pod sp. zn. , o dovolaní odporkyne 2) proti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne z 26. novembra 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Odporkyňa 2) je povinná zaplatiť navrhovateľovi 1) a 2) do 3 dní náhradu trov

dovolacieho konania vo výške 198,64 eur k rukám ich právnej zástupkyne JUDr. Tatiane

Polkovej, advokátke.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovatelia 1) a 2) sa ţalobným návrhom podaným 10. apríla 2008 domáhali

ochrany osobnosti, v rámci ktorej ţiadali, aby súd uloţil odporcom 1) aţ 4) (pôvodne

navrhovatelia podali ţalobný návrh voči subjektom – Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Krajské

riaditeľstvo policajného zboru Banská Bystrica, Krajské riaditeľstvo policajného zboru

Prešov)povinnosť solidárne im kaţdému zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

6 638,82 eur. Svoj nárok odôvodnili tým, ţe v roku 2007 zistili, ţe v spise Krajského súdu

v Prešove sp. zn. sa nachádzajú doslovné prepisy zvukového záznamu, ktorý

bol vyhotovený pouţitím informačno-technického prostriedku vo forme odposluchov

telefonických rozhovorov mobilných telefonických staníc X., ktorú pouţíva navrhovateľ 1)

a X.X. ktorú pouţíva navrhovateľ 2). V označenej trestnej veci nemali postavenie strán

2

v konaní a trestného konania sa nezúčastnili v ţiadnom procesnom postavení. Navrhovatelia

1) a 2) 10. júna 2010 vzali návrh voči odporcom 3) a 4) späť. Okresný súd uznesením z 10.

júna 2010, č. k. 5 C 63/2009–260 konanie voči odporcom 3) a 4) zastavil.

Odporcovia 1) a 2) v konaní namietali nedostatok aktívnej legitimácie na strane oboch

navrhovateľov z dôvodu, ţe odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

bolo nariadené na účastnícku telefónnu stanicu s koncom 114, ktoré je vedené na firmu Tóth,

spol. s r.o., I., teda na právnickú osobu. Vzniesli aj námietku nedostatku pasívnej legitimácie

na strane odporcov 1) a 2) s tým, ţe Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nenariadilo

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a ani toto nariadenie nepredlţovalo.

Namietali tieţ nedostatok právomoci civilného súdu konať v tejto veci s tým, ţe rozhodnutia

orgánov činných v trestnom konaní, teda aj rozhodnutia prokurátora nespadajú pod

preskúmavaciu právomoc civilných súdov, príkaz je právoplatným rozhodnutím, ktorým je

súd viazaný, resp. z ktorého musí vychádzať. Namietali premlčanie nároku, kde právne

relevantným momentom na začiatok plynutia premlčacej doby nie je moment

nadobudnutia subjektívnej vedomosti navrhovateľa o neoprávnenom zásahu do

osobnostného práva, ale moment ukončenia tohto zásahu. Pouţitie informačno–technického

prostriedku bolo realizované v súlade s a bolo zákonné.

Okresný súd Ruţomberok rozsudkom z 15. februára 2012, č. k. -604

uloţil odporkyni 2) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1) náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 6 638,82 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi 2) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 638,82 eur do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Návrh proti odporcovi 1) zamietol v celom rozsahu. Zároveň

vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa poukázal na výsledky vykonaného

dokazovania, najmä na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. –

67, ktorý vyriešil otázku legality príkazov Krajskej prokuratúry v Prešove z 23. marca 2000

v trestnej veci obvineného A. na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky na

účastnícku telefónnu stanicu X. spoločnosti Tóth spol. s r.o. I. a jeho predĺţenia príkazu z 22.

septembra 2000, ktorý okrem iného konštatoval, ţe bolo porušené základné právo

sťaţovateľa, navrhovateľa 2) na súkromie, jeho právo na spravodlivé súdne

konanie právo na súdnu ochranu pred týmito príkazmi. Zároveň týmto nálezom boli tieto

príkazy zrušené. Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, vykonávanej na

základe príkazov Krajskej prokuratúry v Prešove, bolo nezákonné a predstavuje váţny zásah

do základných práv a slobôd oboch navrhovateľov. Odporcovia nevysvetlili a neuviedli

ţiaden dôvod na vykonanie odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky, na

ich uchovanie a zaloţenie prepisov telefonických hovorov navrhovateľov do spisu. Okresný

súd dospel k záveru, ţe za neoprávnený zásah do práva navrhovateľov na ochranu ich

súkromia, je daná zodpovednosť odporkyne 2). Na svoje skutkové závery aplikoval právnu

úpravu vychádzajúcu z článku 22 ods. 1 a 2 a občianskoprávny

systém právnej ochrany osobnosti podľa aţ 13 . Okresný súd sa

vyporiadal aj s jednotlivými námietkami odporcov 1) a 2). Neakceptoval namietanú vecnú

legitimáciu navrhovateľov v nadväznosti na nariadené odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky na spoločnosť Tóth spol. s r.o., I.. Bolo vykonané odpočúvanie

a záznam telekomunikačnej prevádzky telefónnych staníc – X.X. ktorej uţívateľom bol aj je

v súčasnosti navrhovateľ 2) a X., ktorej uţívateľom bol a aj v súčasnosti je navrhovateľ 1).

Preto nie je významné, ţe v príkaze je uvedená obchodná spoločnosť. Neakceptoval ani

námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporkyne 2). Zodpovednosť odporkyne 2)

za neoprávnený zásah do práva na ochranu súkromia navrhovateľov je daná

priamo. Príslušný útvar PZ, ktorý realizoval odpočúvanie, bol povinný v kaţdej chvíli

sledovať dôvodnosť tohto odpočúvania. Samotné vykonávanie odpočúvania a záznamu

telekomunikačne prevádzky bolo v rozpore so zákonom. Nebola daná ţiadna

relevantná vysvetľujúca argumentácia, z akého dôvodu boli navrhovatelia v predmetnej

trestnej veci odpočúvaní. Taktieţ nepovaţoval za opodstatnenú ani námietku nedostatku

právomoci civilného súdu konať v tejto veci. Práva navrhovateľov chránené § 13

v dôsledku zásahov odporkyne 2) boli nepochybne porušené. Príkazy

Krajskej prokuratúry v Prešove civilný súd nepreskúmaval, tieto boli preskúmavané

Ústavným súdom Slovenskej republiky a boli zrušené nálezom Ústavného súdu, ktorým je

súd podľa viazaný. Nedôvodná je aj uplatnená námietka premlčania

uplatneného nároku navrhovateľov. Navrhovatelia sa o existencii neoprávneného zásahu

odporkyne 2) do ich práva na súkromie dozvedeli náhodne aţ v priebehu roka 2007,

v dôsledku čoho právo mohli uplatniť na súde aţ od tohto momentu. Navrhovatelia návrh

na súde podali 10. apríla 2008, teda v priebehu trojročnej všeobecnej premlčacej doby.

Na odvolanie odporkyne 2) Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 26. novembra 2013,

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku, ktorým okresný

súd uloţil odporkyni 2) zaplatiť navrhovateľovi 1) náhradu nemajetkovej ujmy 6 683,82 eur

a navrhovateľovi 2) náhradu nemajetkovej ujmy 6 683,82 eur potvrdil. V odôvodnení uviedol,

ţe vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením a bez nariadenia

pojednávania podľa potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny ( a ). Poukázal na , podľa ktorej ak sa odvolací

súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe

sa v odôvodnení obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Konštatoval, ţe rozsudok okresného súdu vychádza zo správnych skutkových a právnych

záverov, jeho odôvodnenie zodpovedá kritériám v , je správne, úplné

a presvedčivé. Odvolací súd sa plne identifikoval s odôvodnením rozsudku okresného súdu.

K dôvodom odvolania uviedol, ţe nedostatok aktívnej alebo pasívnej legitimácie nie

je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania ( ), v dôsledku ktorých súd

konanie zastaví ( ). Ak účastník má procesnú legitimáciu – spôsobilosť

byť účastníkom konania, nemá však vecnú aktívnu legitimáciu, vedie k tomu, ţe bude

v konaní neúspešný ak nepreukáţe, ţe je nositeľom práv podľa hmotného práva, ktoré

v konaní uplatňoval. V prípade nedostatku pasívnej legitimácie, t. j. ak sa preukáţe

ţe odporca nemá podľa hmotného práva tie povinnosti, ktorých splnenia sa voči nemu

domáha navrhovateľ v konaní, bude odporca v konaní úspešný, súd návrh navrhovateľa

zamietne. Nesúhlasil ani s námietkou nedostatku právomoci všeobecného súdu

v posudzovanej veci. Zodpovednosť odporkyne 2) spočíva v neoprávnenom zásahu

do osobnostných práv navrhovateľov, ktoré spočívali v nelegálne vykonávanom odpočúvaní

a zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky účastníckych telefónov navrhovateľov a jeho

následných prepisoch a umiestnení v trestných spisoch, v ktorých navrhovatelia neboli

stranami v konaní. Správne vychádza okresný súd pri posudzovaní tejto otázky z nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2011, č. III. ÚS 133/2010–67.

Uvedeným rozhodnutím je všeobecný súd v zmysle viazaný. Okresný súd

správne posúdil aj otázku subjektu, ktorý je zodpovedný za neoprávnený zásah do práv

navrhovateľov na ochranu ich osobnostných práv – práva na súkromie. Príslušný útvar

policajného zboru, ktorý vykonával odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej

prevádzky navrhovateľov, mal prvoradú povinnosť sledovať, či odposluchy

a zaznamenávanie prevádzky telekomunikačného zariadenia je dôvodné, či existujú skutkové

okolnosti, na základe ktorých bol vydaný príkaz, prípadne prepisy mal zničiť, ak tieto

neobsahovali skutočnosti významné pre trestné stíhanie a nie, ako to bolo v tomto prípade,

prepisy umiestniť v trestných spisoch, v ktorých navrhovatelia neboli stranami v konaní,

5

resp. nemali ţiadne procesné postavenie. Za uvedený postup príslušných policajných zloţiek,

ktorý bol nezákonný, zodpovedá štát, za ktorého v tomto prípade koná jeho ústredný orgán

štátnej správy v tejto oblasti.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa 2) dovolanie.

Prípustnosť dovolania odôvodnila a , a

Právna vec navrhovateľov sa týka ochrany osobnosti. V zmysle ustálenej súdnej praxe

vo veciach ochrany osobnosti nie je vecne legitimovaným subjektom štát. Povinnosťou

navrhovateľa bolo teda preukázať, kto je účastníkom konania a ţe zásah (pokiaľ k nemu

došlo) spôsobil odporca. Aţ po splnení tejto povinnosti bolo moţné pristúpiť k preukazovaniu

(ne)oprávnenosti tvrdeného zásahu, (ne)pravdivosti výrokov a (ne)primeranosti kritiky.

Otázka pasívnej legitimácie vo veciach ochrany osobnosti je v súdnej praxi uţ ustálená v tom

smere, ţe nie je moţné fyzickú osobu stotoţňovať so štátnym orgánom, ktorého úlohou

je uskutočňovanie funkcií štátu na základe , v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanovuje zákon. Poukázala na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. . Trvá preto na nedostatku pasívnej

legitimácie. Štát nemôţe zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby. &do osobnostných

práv fyzických osôb je spôsobilý zasiahnuť jedine konkrétny štátny orgán, nie však Slovenská

republika. Zodpovednosť štátu by prichádzala do úvahy jedine na základe

Z. z. (resp. v spojení s Dohovorom) o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. Odporkyňa, teda štát, v ţiadnom prípade nerealizovala po technickej stránke

odposluchy, ktoré boli nariadené príslušnou Krajskou prokuratúrou. Odporkyňa (štát) taktieţ

nenariadila odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky telefónnych hovorov

účastníckej stanice s koncovým číslom 114, vedenej na firmu Tóth spol. s r.o., I. a ani toto

nariadenie nepredlţoval. Aj keď ide o vec ochrany osobnosti, odvolací súd aplikoval v

právnej veci o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a ustálil, ţe pasívne legitimovaným

subjektom je s poukazom na štát, zastúpený Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky. V prípade, ţe by sa mal ţalobný návrh posudzovať ako nesprávny

úradný postup v zmysle , tak ako to urobil odvolací súd, tak odporkyňa

poukazuje na to, ţe v tomto prípade k ţiadnemu nesprávnemu úradnému postupu nedošlo,

nakoľko príslušníci Policajného zboru konali v rozhodnom čase v súlade s platným právom.

Navyše v prípade aplikácie by ako orgán konajúci v mene štátu

6

prichádzalo do úvahy Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Poukázala v tejto

súvislosti na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. .

Zb. neupravuje moţnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, preto nie je moţné

navrhovateľom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priznať (viď rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ). Legálnosť konania alebo procesu príslušného

orgánu nemoţno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe

podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so

zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom

predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do

osobnostných práv účastníka konania a to ani v prípade, ţe po jeho vydaní sa

preukáţe, ţe nebolo vydané dôvodne. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu

právu, nemoţno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 23. Februára 2011 sp. zn. ,

18/2010). K zásahu do osobnostných práv nemôţe dôjsť jedným úkonom, ale

súborom niekoľkých úkonov, resp. krokov bezprostredne po sebe nasledujúcich

a nadväzujúcich na seba. Nariadenie Krajskej prokuratúry v Prešove bez jeho následnej

realizácie nepredstavuje ţiaden zásah do osobnostných práv ţiadneho subjektu. Odvolací súd

nijako nekonkretizoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy ani jej výšku,

iba vo všeobecnosti uviedol, ţe so záznamami mohlo prísť do styku viacero osôb. Všeobecné

a nekonkrétne odôvodnenie odvolacieho súdu nepovaţuje odporca za presvedčivé a súladné

s Odvolací súd neposudzoval zásah do osobnostného práva u kaţdého

z navrhovateľov samostatne. V odôvodnení chýba logické odôvodnenie priznanej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V odôvodnení absentuje zdôvodnenie, prečo súd

neprihliadol na priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromia sťaţovateľa

Ústavným súdom Slovenskej republiky. Odporca má za to, ţe v konaní došlo k vadám podľa

, a Navrhol aby dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu zmenil tak, ţe ţalobný návrh navrhovateľov 1) a 2) v celom rozsahu voči

odporcovi zamietne, alebo aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie.

Navrhovatelia 1) a 2) vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe z dovolania nie je zistiteľné

akým spôsobom došlo v konaní k naplneniu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/

, pretoţe celé dovolanie je len opakovaním argumentov odporkyne v konaní pred súdom

prvého stupňa a v odvolacom konaní, pričom konajúce súdy sa s touto argumentáciou

odporkyne v rozhodnutiach riadne vyporiadali. Dovolanie odporkyne z

nevyplýva. Dovolanie by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237

Vady konania v zmysle aţ e/ a v dovolaní namietané nie sú.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozume procesne nesprávny

postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý

má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom

uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť tohto finálneho produktu konania

(odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstiţnosť, presvedčivosť, úplnosť)),

úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných

nesprávností treba mať na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti

a nezmeniteľnosti. V prejednávanej veci najvyšší súd nemôţe brať na zreteľ len odporkyňou

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musí dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami niţších stupňov. Navrhovatelia

poukázali na to, ţe základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho,

ţe právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte

narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu,

ţe dovolanie je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu,

ţe tento opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému

(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní

ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania v ktorom bolo vydané.

Navrhli aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal im trovy konania z titulu právneho

zastúpenia.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe dovolanie podala

včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s ,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje

na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov

právneho štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli

právoplatnosť a predstavujú res iudicata.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou

dovolacieho konania a tieţ výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok

nielenţe nie je v normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“,

ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej

povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť

zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich

prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne

zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej

prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy,

interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti

riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom

opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými

prostriedkami, mohlo by to viesť aţ k moţnosti deformovaného nazerania na dovolanie

a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným

zo základných a ťaţiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací

súd musí tejto moţnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej

povahy dovolania.

Dovolanie odporkyne smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,

ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe

9

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Prípustnosť dovolania odporkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval ( ) a dovolanie

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudku

uvedeného v

Podané dovolanie by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237

O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania v zmysle aţ e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporkyne preto z týchto

ustanovení nemoţno vyvodiť.

Odporkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z toho, ţe v konaní na súdoch

niţších stupňov došlo k vadám podľa , a , bolo

zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces a bola jej odňatá moţnosť konať (§ 237

písm. f/ ) tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je všeobecné a nekonkrétne

a tým nepresvedčivé.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu

predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

10

občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať

sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy).

Odporkyňa vytýkala odvolaciemu súdu všeobecné, nekonkrétne a tým nepresvedčivé

odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Vada konania uvedená v znamená vţdy porušenie

aj dohovoru. To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady

konania v zmysle neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné

nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania,

ktoré sú taxatívne vymenované v , pripisuje osobitný

význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania

(viď ) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď

). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti

procesných vád v zmysle pripisuje význam. Iné vady,

ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale –

na rozdiel od procesných vád vymenovaných v – len za relevantný dovolací

dôvod (viď ), pričom však vady tejto povahy prípustnosť

dovolania nezakladajú.

Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli,

ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2

), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa .

11

Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej miery

obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce otázky

v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná

procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov

tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj a ).

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva

na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak

správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou

smerujúcou k porušeniu označených práv (, , ). Právo

na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

12

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,

ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

13

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco

odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne

správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku

( ), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali

aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie

pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.

V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého

stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne

zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté –

tvorí jeden celok.

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporkyňou

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd

pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému

princípu právnej istoty, lebo odporkyňou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí

nevykazoval znaky odňatia moţnosti odporkyňou konať pred súdom ( ).

Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd

za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného

14

dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory.

Za vadu konania v zmysle v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to,

ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporkyne.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov niţších súdov

nezaoberal. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe sa v ňom uplatňuje aj námietka, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia ( ).

Pri posudzovaní, či rozhodnutia niţších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené

parametre zákona na odôvodnenie rozsudku – ), dovolací súd však

neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov niţších súdov. Za odňatie moţnosti konať

pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva

ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo

spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to,

aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade

s jeho poţiadavkami ().

Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti

dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle ), pokiaľ

nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní

otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa

nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu

z rozhodnutí uvedených v aţ 3 , v dovolacom konaní nevyšli najavo

procesné vady konania v zmysle aţ e/ a a nepreukázala

sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v ).

15

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako

ako tzv. iná vada konania podľa ), samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle – nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo, viď tieţ (R 54/2012).

Z podaného vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol

(nesmel) v dovolacom konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu

správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie

je postihnuté tzv. inými vadami konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie

nesprávneho rozhodnutia vo veci ( ). Po zistení procesnej

neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie

bez ďalšieho odmietnuť ( v spojení s ); nemá

moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd procesne neprípustné dovolanie odporkyne

odmietol podľa v spojení s bez toho,

aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešným navrhovateľom 1) a2) vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Navrhovatelia 1) a ) podali návrh na rozhodnutie

o priznaní náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s

) a tieto aj vyčíslil.

Dovolací súd priznal navrhovateľom 1) a 2) náhradu trov dovolacieho konania

spočívajúcu v odmene advokáta za 2 úkony právnej sluţby poskytnutej prevzatím a prípravou

veci a vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu odporkyne (§ 10 ods. 8, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1

písm. a/ vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa

16

§ 10 ods. 8 vyhlášky vo výške 91,28 eur, s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky

(8,04 eur) predstavuje spolu 99,32 eur x 2, spolu 198,64 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová