Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5a0/392645.dff44f.pdf
PDF · 162.64 KB
No categories available
7Cdo/257/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 257/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1) J., bytom Ţ., 2)
I., bytom Ţ., obaja zastúpení JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou, so sídlom v Ţiline,
Na Priekope č. 174/13, proti odporcom: 1) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Bratislava, Pribinova č. 2, 2) Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde
Ruţomberok pod sp. zn. 5 C 163/2009, o dovolaní odporkyne 2) proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne z 26. novembra 2013, sp. zn. 6 Co 84/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyňa 2) je povinná zaplatiť navrhovateľovi 1) a 2) do 3 dní náhradu trov
dovolacieho konania vo výške 198,64 eur k rukám ich právnej zástupkyne JUDr. Tatiane
Polkovej, advokátke.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovatelia 1) a 2) sa ţalobným návrhom podaným 10. apríla 2008 domáhali
ochrany osobnosti, v rámci ktorej ţiadali, aby súd uloţil odporcom 1) aţ 4) (pôvodne
navrhovatelia podali ţalobný návrh voči subjektom – Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Krajské
riaditeľstvo policajného zboru Banská Bystrica, Krajské riaditeľstvo policajného zboru
Prešov)povinnosť solidárne im kaţdému zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
6 638,82 eur. Svoj nárok odôvodnili tým, ţe v roku 2007 zistili, ţe v spise Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 1 T 9/2001 sa nachádzajú doslovné prepisy zvukového záznamu, ktorý
bol vyhotovený pouţitím informačno-technického prostriedku vo forme odposluchov
telefonických rozhovorov mobilných telefonických staníc X., ktorú pouţíva navrhovateľ 1)
a X.X. ktorú pouţíva navrhovateľ 2). V označenej trestnej veci nemali postavenie strán
v konaní a trestného konania sa nezúčastnili v ţiadnom procesnom postavení. Navrhovatelia
1) a 2) 10. júna 2010 vzali návrh voči odporcom 3) a 4) späť. Okresný súd uznesením z 10.
júna 2010, č. k. 5 C 63/2009–260 konanie voči odporcom 3) a 4) zastavil.
Odporcovia 1) a 2) v konaní namietali nedostatok aktívnej legitimácie na strane oboch
navrhovateľov z dôvodu, ţe odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky
bolo nariadené na účastnícku telefónnu stanicu s koncom 114, ktoré je vedené na firmu Tóth,
spol. s r.o., I., teda na právnickú osobu. Vzniesli aj námietku nedostatku pasívnej legitimácie
na strane odporcov 1) a 2) s tým, ţe Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nenariadilo
odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a ani toto nariadenie nepredlţovalo.
Namietali tieţ nedostatok právomoci civilného súdu konať v tejto veci s tým, ţe rozhodnutia
orgánov činných v trestnom konaní, teda aj rozhodnutia prokurátora nespadajú pod
preskúmavaciu právomoc civilných súdov, príkaz je právoplatným rozhodnutím, ktorým je
súd viazaný, resp. z ktorého musí vychádzať. Namietali premlčanie nároku, kde právne
relevantným momentom na začiatok plynutia premlčacej doby nie je moment
nadobudnutia subjektívnej vedomosti navrhovateľa o neoprávnenom zásahu do
osobnostného práva, ale moment ukončenia tohto zásahu. Pouţitie informačno–technického
prostriedku bolo realizované v súlade s trestným poriadkom a bolo zákonné.
Okresný súd Ruţomberok rozsudkom z 15. februára 2012, č. k. 5 C 163/2009-604
uloţil odporkyni 2) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1) náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 6 638,82 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi 2) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 638,82 eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Návrh proti odporcovi 1) zamietol v celom rozsahu. Zároveň
vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa poukázal na výsledky vykonaného
dokazovania, najmä na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 133/2010–
67, ktorý vyriešil otázku legality príkazov Krajskej prokuratúry v Prešove z 23. marca 2000
v trestnej veci obvineného A. na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky na
účastnícku telefónnu stanicu X. spoločnosti Tóth spol. s r.o. I. a jeho predĺţenia príkazu z 22.
septembra 2000, ktorý okrem iného konštatoval, ţe bolo porušené základné právo
sťaţovateľa, navrhovateľa 2) na súkromie, jeho právo na spravodlivé súdne
konanie právo na súdnu ochranu pred týmito príkazmi. Zároveň týmto nálezom boli tieto
príkazy zrušené. Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, vykonávanej na
základe príkazov Krajskej prokuratúry v Prešove, bolo nezákonné a predstavuje váţny zásah
do základných práv a slobôd oboch navrhovateľov. Odporcovia nevysvetlili a neuviedli
ţiaden dôvod na vykonanie odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky, na
ich uchovanie a zaloţenie prepisov telefonických hovorov navrhovateľov do spisu. Okresný
súd dospel k záveru, ţe za neoprávnený zásah do práva navrhovateľov na ochranu ich
súkromia, je daná zodpovednosť odporkyne 2). Na svoje skutkové závery aplikoval právnu
úpravu vychádzajúcu z článku 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a občianskoprávny
systém právnej ochrany osobnosti podľa § 11 aţ 13 Občianskeho zákonníka. Okresný súd sa
vyporiadal aj s jednotlivými námietkami odporcov 1) a 2). Neakceptoval namietanú vecnú
legitimáciu navrhovateľov v nadväznosti na nariadené odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky na spoločnosť Tóth spol. s r.o., I.. Bolo vykonané odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky telefónnych staníc – X.X. ktorej uţívateľom bol aj je
v súčasnosti navrhovateľ 2) a X., ktorej uţívateľom bol a aj v súčasnosti je navrhovateľ 1).
Preto nie je významné, ţe v príkaze je uvedená obchodná spoločnosť. Neakceptoval ani
námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporkyne 2). Zodpovednosť odporkyne 2)
za neoprávnený zásah do práva na ochranu súkromia navrhovateľov je daná
priamo. Príslušný útvar PZ, ktorý realizoval odpočúvanie, bol povinný v kaţdej chvíli
sledovať dôvodnosť tohto odpočúvania. Samotné vykonávanie odpočúvania a záznamu
telekomunikačne prevádzky bolo v rozpore so zákonom. Nebola daná ţiadna
relevantná vysvetľujúca argumentácia, z akého dôvodu boli navrhovatelia v predmetnej
trestnej veci odpočúvaní. Taktieţ nepovaţoval za opodstatnenú ani námietku nedostatku
právomoci civilného súdu konať v tejto veci. Práva navrhovateľov chránené § 13
Občianskeho zákonníka v dôsledku zásahov odporkyne 2) boli nepochybne porušené. Príkazy
Krajskej prokuratúry v Prešove civilný súd nepreskúmaval, tieto boli preskúmavané
Ústavným súdom Slovenskej republiky a boli zrušené nálezom Ústavného súdu, ktorým je
súd podľa § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný. Nedôvodná je aj uplatnená námietka premlčania
uplatneného nároku navrhovateľov. Navrhovatelia sa o existencii neoprávneného zásahu
odporkyne 2) do ich práva na súkromie dozvedeli náhodne aţ v priebehu roka 2007,
v dôsledku čoho právo mohli uplatniť na súde aţ od tohto momentu. Navrhovatelia návrh
na súde podali 10. apríla 2008, teda v priebehu trojročnej všeobecnej premlčacej doby.
Na odvolanie odporkyne 2) Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 26. novembra 2013,
sp. zn. 6 Co 84/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku, ktorým okresný
súd uloţil odporkyni 2) zaplatiť navrhovateľovi 1) náhradu nemajetkovej ujmy 6 683,82 eur
a navrhovateľovi 2) náhradu nemajetkovej ujmy 6 683,82 eur potvrdil. V odôvodnení uviedol,
ţe vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Poukázal na § 219 ods. 2 O.s.p., podľa ktorej ak sa odvolací
súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe
sa v odôvodnení obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Konštatoval, ţe rozsudok okresného súdu vychádza zo správnych skutkových a právnych
záverov, jeho odôvodnenie zodpovedá kritériám v § 157 ods. 2 O.s.p., je správne, úplné
a presvedčivé. Odvolací súd sa plne identifikoval s odôvodnením rozsudku okresného súdu.
K dôvodom odvolania uviedol, ţe nedostatok aktívnej alebo pasívnej legitimácie nie
je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania (§ 103 O.s.p.), v dôsledku ktorých súd
konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Ak účastník má procesnú legitimáciu – spôsobilosť
byť účastníkom konania, nemá však vecnú aktívnu legitimáciu, vedie k tomu, ţe bude
v konaní neúspešný ak nepreukáţe, ţe je nositeľom práv podľa hmotného práva, ktoré
v konaní uplatňoval. V prípade nedostatku pasívnej legitimácie, t. j. ak sa preukáţe
ţe odporca nemá podľa hmotného práva tie povinnosti, ktorých splnenia sa voči nemu
domáha navrhovateľ v konaní, bude odporca v konaní úspešný, súd návrh navrhovateľa
zamietne. Nesúhlasil ani s námietkou nedostatku právomoci všeobecného súdu
v posudzovanej veci. Zodpovednosť odporkyne 2) spočíva v neoprávnenom zásahu
do osobnostných práv navrhovateľov, ktoré spočívali v nelegálne vykonávanom odpočúvaní
a zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky účastníckych telefónov navrhovateľov a jeho
následných prepisoch a umiestnení v trestných spisoch, v ktorých navrhovatelia neboli
stranami v konaní. Správne vychádza okresný súd pri posudzovaní tejto otázky z nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2011, č. III. ÚS 133/2010–67.
Uvedeným rozhodnutím je všeobecný súd v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný. Okresný súd
správne posúdil aj otázku subjektu, ktorý je zodpovedný za neoprávnený zásah do práv
navrhovateľov na ochranu ich osobnostných práv – práva na súkromie. Príslušný útvar
policajného zboru, ktorý vykonával odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej
prevádzky navrhovateľov, mal prvoradú povinnosť sledovať, či odposluchy
a zaznamenávanie prevádzky telekomunikačného zariadenia je dôvodné, či existujú skutkové
okolnosti, na základe ktorých bol vydaný príkaz, prípadne prepisy mal zničiť, ak tieto
neobsahovali skutočnosti významné pre trestné stíhanie a nie, ako to bolo v tomto prípade,
prepisy umiestniť v trestných spisoch, v ktorých navrhovatelia neboli stranami v konaní,
resp. nemali ţiadne procesné postavenie. Za uvedený postup príslušných policajných zloţiek,
ktorý bol nezákonný, zodpovedá štát, za ktorého v tomto prípade koná jeho ústredný orgán
štátnej správy v tejto oblasti.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa 2) dovolanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnila § 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.
Právna vec navrhovateľov sa týka ochrany osobnosti. V zmysle ustálenej súdnej praxe
vo veciach ochrany osobnosti nie je vecne legitimovaným subjektom štát. Povinnosťou
navrhovateľa bolo teda preukázať, kto je účastníkom konania a ţe zásah (pokiaľ k nemu
došlo) spôsobil odporca. Aţ po splnení tejto povinnosti bolo moţné pristúpiť k preukazovaniu
(ne)oprávnenosti tvrdeného zásahu, (ne)pravdivosti výrokov a (ne)primeranosti kritiky.
Otázka pasívnej legitimácie vo veciach ochrany osobnosti je v súdnej praxi uţ ustálená v tom
smere, ţe nie je moţné fyzickú osobu stotoţňovať so štátnym orgánom, ktorého úlohou
je uskutočňovanie funkcií štátu na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanovuje zákon. Poukázala na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 307/2007
a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 201/2007. Trvá preto na nedostatku pasívnej
legitimácie. Štát nemôţe zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby. &do osobnostných
práv fyzických osôb je spôsobilý zasiahnuť jedine konkrétny štátny orgán, nie však Slovenská
republika. Zodpovednosť štátu by prichádzala do úvahy jedine na základe zákona č. 514/2003
Z. z. (resp. zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s Dohovorom) o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Odporkyňa, teda štát, v ţiadnom prípade nerealizovala po technickej stránke
odposluchy, ktoré boli nariadené príslušnou Krajskou prokuratúrou. Odporkyňa (štát) taktieţ
nenariadila odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky telefónnych hovorov
účastníckej stanice s koncovým číslom 114, vedenej na firmu Tóth spol. s r.o., I. a ani toto
nariadenie nepredlţoval. Aj keď ide o vec ochrany osobnosti, odvolací súd aplikoval v
právnej veci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a ustálil, ţe pasívne legitimovaným
subjektom je s poukazom na zákon č. 58/1969 Zb. štát, zastúpený Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky. V prípade, ţe by sa mal ţalobný návrh posudzovať ako nesprávny
úradný postup v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., tak ako to urobil odvolací súd, tak odporkyňa
poukazuje na to, ţe v tomto prípade k ţiadnemu nesprávnemu úradnému postupu nedošlo,
nakoľko príslušníci Policajného zboru konali v rozhodnom čase v súlade s platným právom.
Navyše v prípade aplikácie zákona č. 58/1969 Zb. by ako orgán konajúci v mene štátu
prichádzalo do úvahy Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Poukázala v tejto
súvislosti na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 Co 238/2004. Zákon č. 58/1969
Zb. neupravuje moţnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, preto nie je moţné
navrhovateľom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priznať (viď rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 177/2005). Legálnosť konania alebo procesu príslušného
orgánu nemoţno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe
podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so
zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom
predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do
osobnostných práv účastníka konania a to ani v prípade, ţe po jeho vydaní sa
preukáţe, ţe nebolo vydané dôvodne. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu
právu, nemoţno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 23. Februára 2011 sp. zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo
18/2010). K zásahu do osobnostných práv nemôţe dôjsť jedným úkonom, ale
súborom niekoľkých úkonov, resp. krokov bezprostredne po sebe nasledujúcich
a nadväzujúcich na seba. Nariadenie Krajskej prokuratúry v Prešove bez jeho následnej
realizácie nepredstavuje ţiaden zásah do osobnostných práv ţiadneho subjektu. Odvolací súd
nijako nekonkretizoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy ani jej výšku,
iba vo všeobecnosti uviedol, ţe so záznamami mohlo prísť do styku viacero osôb. Všeobecné
a nekonkrétne odôvodnenie odvolacieho súdu nepovaţuje odporca za presvedčivé a súladné
s § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd neposudzoval zásah do osobnostného práva u kaţdého
z navrhovateľov samostatne. V odôvodnení chýba logické odôvodnenie priznanej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V odôvodnení absentuje zdôvodnenie, prečo súd
neprihliadol na priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromia sťaţovateľa
Ústavným súdom Slovenskej republiky. Odporca má za to, ţe v konaní došlo k vadám podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/, písm. b/ a písm. c/ O.s.p. Navrhol aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zmenil tak, ţe ţalobný návrh navrhovateľov 1) a 2) v celom rozsahu voči
odporcovi zamietne, alebo aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.
Navrhovatelia 1) a 2) vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe z dovolania nie je zistiteľné
akým spôsobom došlo v konaní k naplneniu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p., pretoţe celé dovolanie je len opakovaním argumentov odporkyne v konaní pred súdom
prvého stupňa a v odvolacom konaní, pričom konajúce súdy sa s touto argumentáciou
odporkyne v rozhodnutiach riadne vyporiadali. Dovolanie odporkyne z § 238 O.s.p.
nevyplýva. Dovolanie by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237
O.s.p. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané nie sú.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozume procesne nesprávny
postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý
má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom
uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť tohto finálneho produktu konania
(odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstiţnosť, presvedčivosť, úplnosť)),
úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných
nesprávností treba mať na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti
a nezmeniteľnosti. V prejednávanej veci najvyšší súd nemôţe brať na zreteľ len odporkyňou
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musí dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami niţších stupňov. Navrhovatelia
poukázali na to, ţe základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho,
ţe právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte
narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu,
ţe dovolanie je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu,
ţe tento opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému
(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní
ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania v ktorom bolo vydané.
Navrhli aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal im trovy konania z titulu právneho
zastúpenia.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje
na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov
právneho štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli
právoplatnosť a predstavujú res iudicata.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou
dovolacieho konania a tieţ výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok
nielenţe nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“,
ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej
povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť
zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich
prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne
zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej
prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy,
interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti
riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom
opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými
prostriedkami, mohlo by to viesť aţ k moţnosti deformovaného nazerania na dovolanie
a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným
zo základných a ťaţiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací
súd musí tejto moţnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej
povahy dovolania.
Dovolanie odporkyne smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,
ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania odporkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
Podané dovolanie by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237
O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporkyne preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
Odporkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z toho, ţe v konaní na súdoch
niţších stupňov došlo k vadám podľa § 241 ods. 2 písm. a/, písm. b/ a písm. c/ O.s.p., bolo
zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces a bola jej odňatá moţnosť konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.) tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je všeobecné a nekonkrétne
a tým nepresvedčivé.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať
sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy).
Odporkyňa vytýkala odvolaciemu súdu všeobecné, nekonkrétne a tým nepresvedčivé
odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné
nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania,
ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný
význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti
procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale –
na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – len za relevantný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú.
Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli,
ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2
O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery
obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky
v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná
procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov
tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a IV. ÚS 481/2011).
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak
správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou
smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Právo
na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,
ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne
správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali
aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie
pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého
stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne
zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté –
tvorí jeden celok.
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporkyňou
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd
pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému
princípu právnej istoty, lebo odporkyňou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí
nevykazoval znaky odňatia moţnosti odporkyňou konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd
za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory.
Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to,
ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporkyne.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov niţších súdov
nezaoberal. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe sa v ňom uplatňuje aj námietka, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Pri posudzovaní, či rozhodnutia niţších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené
parametre zákona na odôvodnenie rozsudku – § 157 ods. 2 O.s.p.), dovolací súd však
neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov niţších súdov. Za odňatie moţnosti konať
pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva
ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo
spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04).
Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti
dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pokiaľ
nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní
otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa
nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu
z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli najavo
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala
sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako
ako tzv. iná vada konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. – nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo, viď tieţ (R 54/2012).
Z podaného vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol
(nesmel) v dovolacom konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu
správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie
je postihnuté tzv. inými vadami konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie
nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Po zistení procesnej
neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie
bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.); nemá
moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd procesne neprípustné dovolanie odporkyne
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho,
aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešným navrhovateľom 1) a2) vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovatelia 1) a 2) podali návrh na rozhodnutie
o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.) a tieto aj vyčíslil.
Dovolací súd priznal navrhovateľom 1) a 2) náhradu trov dovolacieho konania
spočívajúcu v odmene advokáta za 2 úkony právnej sluţby poskytnutej prevzatím a prípravou
veci a vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu odporkyne (§ 10 ods. 8, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1
písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa
§ 10 ods. 8 vyhlášky vo výške 91,28 eur, s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky
(8,04 eur) predstavuje spolu 99,32 eur x 2, spolu 198,64 eur.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová