Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)856/392539.ecc8b1.pdf
PDF · 140.79 KB
No categories available
6ECdo/198/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 198/2013
Slovenskej republiky 6 CoE 74/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému M. J.,
s miestom podnikania V., o vymoženie 1 634,53 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 7 Er 180/2011, o odvolaní a o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 28. marca 2013, sp. zn. 5 CoE 37/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania
z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 28. marca 2013,
sp. zn. 5 CoE 37/2013 v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a.
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
z 28. marca 2013, sp. zn. 5 CoE 37/2013 v jeho zamietajúcej časti z a s t a v u j e .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Liptovský Mikuláš
23. februára 2011 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8,
IČO: 35 922 761) z 27. októbra 2010, sp. zn. SR 10214/10. Okresný súd Liptovský Mikuláš
poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na základe
uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 29. októbra 2012, č. k. 7 Er 180/2011-37
exekúciu zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z jednotlivých ustanovení
Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd má oprávnenie a zároveň aj povinnosť
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia dôvodu
na zastavenie exekúcie tak môže súd na návrh účastníka ako aj bez návrhu rozhodnúť
o zastavení exekúcie. Predpokladom na zákonné vedenie exekúcie je existencia
vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou predpokladov
na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie
takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt
nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy,
resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.
Oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve
rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné
splniť, okrem iných, podmienku písomnej formy. Keďže v danom prípade písomná forma
rozhodcovskej doložky nie je splnená dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola platne
uzatvorená. Právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená
na neplatnom právnom úkone. Exekučný titul vydal teda orgán na to nepríslušný, a preto
v zmysle § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku predmetnú exekúciu zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Žiline uznesením z 28. marca 2013, sp. zn.
5 CoE 37/2013 uznesenie okresného súdu potvrdil a návrh na prerušenie konania zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučný súd počas celého exekučného konania
(t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať,
či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle
ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul
na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie
nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesné zareagovať. Tak to bolo
aj v prejednávanej veci, keď exekučný súd mal nepochybne preukázané, že nebola dodržaná
písomná forma rozhodcovskej doložky, čo spôsobilo jej neplatnosť. Správne potom exekučný
súd konštatoval, že právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci bola založená
na neplatnom právnom úkone, keďže nebola dodržaná písomná forma rozhodcovskej
doložky. Exekučný súd dospel preto k správnemu záveru, že exekučný titul je vydaný
v rozpore so zákonom, keďže nenadobudol právoplatnosť, vydal ho orgán na to nepríslušný,
a preto podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku predmetnú exekúciu správne zastavil.
K návrhu oprávnenej na prerušenie konania uviedol, že v prejednávanej veci neexistuje
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ. Návrh
oprávnenej na prerušenie konania preto ako nedôvodný zamietol.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla,
že v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
lebo nesprávne interpretovali ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“),
2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo rozhodovali
o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase,
keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
3. konali vo veci bez podania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
(§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. odňali oprávnenej možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, konali
bez nariadenia pojednávania a vykonali dokazovanie bez jej prítomnosti, čím jej znemožnili
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a že súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné
urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy
sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii
a interpretácii § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru dovolateľky, závery
odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej
významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá
nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom
prípade je nutné požiadať, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto
sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť
daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov
v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky.
Proti vyššie označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj odvolanie
v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania. Navrhla, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článok
267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia,
a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,
arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj
z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. Následne skúmal dôvodnosť návrhu oprávnenej na prerušenie konania a dospel
k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke, má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme
integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor v ňom vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré
je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie
o aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí
bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor
determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne
nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru
o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho
súdu nezakladá (v takom prípade) procesnú vadu konania ani v zmysle § 237 písm. f/ a ani
v zmysle písm. g/ O.s.p. (viď R 61/2013).
V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec
právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom
Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bližšie špecifikované prejudiciálne otázky
neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. V tejto veci nešlo totiž o prípad
individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky a ostatné dve oprávnenou navrhnuté otázky
sa týkajú posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. konkrétneho rozhodnutia
vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu
komunitárneho práva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené
podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je
prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
1. Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže
v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je preto
dôvodná.
2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p., lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu
už bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy,
ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom
konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Z obsahu spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh
na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, požiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný
akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon
exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže
začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny
exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo
k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
3. Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
4. Dovolateľka ďalej namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
O odňatie možnosti konať pred súdom ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť
dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
(postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)
procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná
právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu jej práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili
splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky). Exekučný súd má totiž povinnosť počas celého exekučného konania
skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu
(viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010, sp. zn.
3 Cdo 210/2011, sp. zn. 6 Cdo 135/2012). Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď
účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neplatnosť
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola písomne uzavretá. Dovolací súd sa stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v rozhodnutiach odvolacieho a exekučného súdu a v podrobnostiach na
ne poukazuje. Napokon, oprávnená správnosť uvedeného záveru súdov nižších súdov
v dovolaní ani nenamieta.
Oprávnená odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tiež tým, že súdy vykonali
dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým jej
znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
prípadne ďalších oprávneným predložených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma
otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.
V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu rozhodcovského rozsudku
a ďalších listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku) zamerané na posúdenie,
či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo vykonať
na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinného. Napokon, rozhodcovský rozsudok
ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená a teda obsah týchto listín jej
bol bezpochyby známy.
5. Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov
a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy
nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky
skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, že
v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Oprávnená napadla uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je
daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého
stupňa, ale ako súdom odvolacím. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí
takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243 c O.s.p.) bez toho, aby mohla
byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., so zreteľom na skutočnosť, že
odvolacie konanie bolo zastavené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková