Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
036/394245.b23ea8.pdf
PDF · 152.96 KB
No categories available
4Cdo/318/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 318/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. R., advokátom v K., proti žalovanej S., so sídlom v K., IČO: X.,
zastúpenej JUDr. M., advokátom v K., o zaplatenie 2.774,30 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 35 C 472/2009, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 1. augusta 2012 sp. zn. 11 Co 29/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 19. októbra 2010 sp. zn. 35 C 472/2009-94 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.970,62 Eur s 9% úrokom z omeškania zo sumy
2.774,30 Eur od 3. decembra 2009 do 29. apríla 2010 a zo sumy 1.970,62 Eur
od 30. apríla 2010 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku
a v prevyšujúcej časti konanie zastavil s poukazom na ustanovenie § 96 ods. 1, 3 O.s.p.
a dispozičný úkon žalobcu. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné
rozhodnutie. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca so žalovanou (ako
zamestnávateľom) uzavreli popri pracovnej zmluve dohodu o poskytnutí finančnej zábezpeky
z 1. augusta 2008, táto však nie je podľa Zákonníka práce povoleným druhom
zabezpečovacích prostriedkov (ktoré sú upravené taxatívne v § 20 ods. 1). V dôsledku
neplatnosti dohody je žalovaná povinná žalobcovi vydať bezdôvodné obohatenie, t. j. zrážky,
ktoré realizovala v období od augusta 2008 do mája 2009 z cestovných náhrad, na ktoré
žalobcovi vznikol nárok. Okrem toho za ďalší dôvod neplatnosti tohto právneho úkonu súd
považoval to, že žalobca sa vopred vzdal svojich práv (§ 17, § 1 ods. 2 Zákonníka práce),
ktoré by mu umožnili brániť sa proti nárokom uplatňovaným zo strany žalovanej
aj po skončení pracovného pomeru. Preto nemohla obstáť ani námietka žalovanej, že k zániku
nároku žalobcu došlo započítaním jeho pohľadávky na zaplatenie cestovných náhrad a preto
mu vznikol nárok len na zaplatenie kaucie, ani námietka, že zložená kaucia bola započítaná
s nárokom žalobcu na náhradu zmluvnej pokuty titulom schodku na zverených hodnotách,
ktoré bol povinný vyúčtovať (peňažných prostriedkoch na tankovacích kreditných kartách),
vzniknutého neodôvodnenou spotrebou pohonných hmôt v období august 2008 až máj 2009.
V konaní bolo preukázané, že žalobcovi neboli zo strany žalovaného vyplatené cestovné
náhrady za mesiace august 2008 až apríl 2009 v celkovej sume 1.200,- Eur a dohodu
o poskytnutí finančnej zábezpeky súd vyhodnotil ako absolútne neplatnú s poukazom na § 17
Zákonníka práce a § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovanému tak vznikla povinnosť uhradiť
žalobcovi sumu 1.200,- Eur titulom nevyplatených cestovných náhrad a teda nárok žalobcu
v tomto rozsahu považoval súd za dôvodný. Za nespochybniteľný považoval aj nárok žalobcu
na vyplatenie sumy cestovných náhrad (stravného) za mesiac 5/2009 vo výške 938,30 Eur,
čo žalovaný v konaní nespochybnil a nevyplatenie tejto sumy zdôvodňoval len vznesenou
kompenzačnou námietkou. Zo zhodných vyjadrení účastníkov konania mal súd preukázané,
že 29. apríla 2010 bola žalobcovi pripísaná na jeho účet suma 714,73 Eur predstavujúca
náhradu mzdy (čistú mzdu vypočítanú z hrubej mzdy vo výške 803,68 Eur) podľa § 69
ods. 4 Zákonníka práce. Preto súd priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania z pôvodne
žalovanej sumy 2.774,30 Eur od 3. decembra 2009 do 29. apríla 2010 a zo sumy 1.970,62 Eur
od 30. apríla 2010 do zaplatenia. Súd posudzoval aj výšku úroku z omeškania a dospel
k záveru, že táto je správne uplatnená.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovanej rozsudkom z 1. augusta 2012 sp. zn.
11 Co 29/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti
(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje
so správnymi a výstižnými skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého
stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd
prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaných dôkazov a z tvrdení účastníkov a vykonané dôkazy
správne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku. Zistený skutkový stav posúdil podľa
správnych zákonných ustanovení, ktoré aj správne vyložil a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov a o povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi sumu 1.970,62 Eur s príslušenstvom, titulom bezdôvodného obohatenia
získaného plnením z neplatného právneho úkonu a titulom nezaplatených cestovných náhrad
(stravného) za mesiac 5/2009. Napokon uviedol, že skutočnosti uvedené v odvolaní
nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov, preto odvolanie žalovaného nemožno považovať za opodstatnené.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná s tým,
že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci
sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 237
písm. d/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov navrhla napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu, ale i rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a konanie zastaviť.
Uviedla, že uznesením Okresného súdu Košice I z 28. decembra 2010, sp. zn. 32 R 3/2010
bola voči žalovanej začatá reštrukturalizácia, následne uznesením z 12. januára 2011 bola táto
aj povolená a uznesením Krajského súdu v Košiciach z 3. novembra 2011, sp. zn.
3 CoKR 18/2011 bolo rozhodnuté o skončení reštrukturalizácie (skončenie reštrukturalizácie
bolo oznámené v Obchodnom vestníku 9. novembra 2011). Povolením reštrukturalizácie
došlo v zmysle § 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii,
k prerušeniu konania a jej skončením nastali v zmysle § 156 tohto zákona účinky zastavenia
konania. V prejednávanej veci malo byť konanie pred odvolacím súdom zo zákona najprv
prerušené a neskôr zastavené. Pokiaľ napriek tomu došlo k vydaniu rozhodnutia odvolacím
súdom, ide o nulitné rozhodnutie.
Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., najprv skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava
jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu
len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú vymedzené v § 238 O.s.p. (pokiaľ ide
o rozsudok), v § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie) a v § 237 O.s.p. v prípade výskytu
zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (tzv. vád zmätočnosti).
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako sa nejedná o rozsudok,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie žalovanej nie je preto podľa § 238
ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
K systému dovolacích dôvodov dovolací súd uvádza (bez ohľadu, či smerujú voči
rozsudku alebo uzneseniu), že existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p.,
na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť
dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a tiež nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie odvolacieho súdu
podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania
výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 3 až 5 O.s.p. a § 239 ods. 3 O.s.p.)
a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238
ods. 1 až 3 O.s.p. a § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.), o ktorý prípad sa však nejedná v tejto veci.
Z uvedeného plynie, že v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá
oprávnenie preskúmavať dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu z uplatnených
dovolacích dôvodov založených v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľkou
uplatnený dovolací dôvod ohľadne tzv. inej procesnej vady alebo správnosti právneho
posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.) dovolací súd nemôže
podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu mu nie je umožnené zaoberať sa tým,
či v konaní došlo k inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale ani
tým, či súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladal. Osobitne
je potrebné pre dovolateľku zdôrazniť, že i prípadný nesprávny postup odvolacieho súdu
v občianskom súdom konaní v dôsledku začatia reštrukturalizačného konania a ukončenia
reštrukturalizácie dlžníka v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
dovolací súd považuje za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
(obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 38/2012).
Dovolanie žalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie
nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p.
Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
i uzneseniu) vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní
došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade,
ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Pokiaľ žalovaná namietala vadu v konaní pred odvolacím súdom, spočívajúcu v tom,
že odvolací súd konal vo veci, hoci bola voči nemu povolená a neskôr skončená
reštrukturalizácia, neboli tým podľa názoru dovolacieho súdu naplnené znaky ani jednej z vád
uvedených v § 237 O.s.p. Riešenie sporu o vyplatenie zloženej zábezpeky (1 200,- Eur
s príslušenstvom) v pracovnoprávnom vzťahu nepochybne patrilo do právomoci súdu, preto
konanie nebolo postihnuté vadou podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p., na ktorú výslovne
poukazoval žalovaný. Povolením reštrukturalizácie dlžník nestráca právnu subjektivitu, teda
ani spôsobilosť byť účastníkom konania a procesnú spôsobilosť (m. m. porovnaj
napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 1998, sp. zn.
5 Cdo 27/1999). Vzhľadom na uvedené nemá konanie súdu ani vady podľa § 237
písm. b/ a c/ O.s.p. V danej veci nešlo ani o prekážku veci už právoplatne rozhodnutej alebo
prekážku už začatého konania; nebolo zistené také občiansko-súdne konanie a v ňom vydané
meritórne rozhodnutie, ktoré by bolo spôsobilé založiť vadu uvedenú v ustanovení § 237
písm. d/ O.s.p. Súd v danej veci konal na základe žaloby, teda nechýbala ani táto podmienka
konania, nedostatok ktorej by mal za následok vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p. Za situácie,
keď žalovaná skutočnosť začatia a následne aj skončenia reštrukturalizácie odvolaciemu súdu
neoznámila, nemožno postup odvolacieho súdu, ktorý o odvolaní žalovanej konal a meritórne
rozhodol, hodnotiť ako postup odnímajúci žalovanej možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nebolo ani zistené, že by vo veci rozhodoval vylúčený
sudca alebo že by súd bol nesprávne obsadený, teda že by konanie súdu bolo postihnuté
vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 25. júla 2012, sp. zn. 6 Cdo 113/2012, z 12. februára 2013, sp. zn.
Správnosťou procesného postupu odvolacieho súdu v odvolacom konaní vo vzťahu
k účinkom povolenia, resp. skončenia reštrukturalizácie a správnosťou právneho posúdenia
veci odvolacím súdom by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné
(čo však nie je tento prípad). Prípadná tzv. iná vada konania ale ani nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.) však samé o sebe
prípustnosť dovolania nezakladajú.
Prípustnosť dovolania žalovanej vo veci samej nemožno vyvodiť z ustanovení § 238
O.s.p., v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie bolo postihnuté vadami uvedenými
v § 237 O.s.p., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný bez toho,
aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalobcovi nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová