Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24Ek-206-2017.pdf
PDF · 112.57 KB
Case nature
Subarea
24Ek/206/2017
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: AF-CAR, s.r.o., so sídlom Okoličianska 65, 031 04 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 399 621 v konaní zast.: Mgr. Lindou Klanicovou, advokátkou so sídlom Staré Grunty 18, 841 04 Bratislava - Karlova Ves proti povinnému: Dopravné stavby, a.s., so sídlom Námestie sv. Michala 171/4, 919 30 Jaslovské Bohunice, IČO: 36 834 921 o vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 3044,26 EUR a trov exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Ek/206/2017 zo dňa 27. februára 2018, ktorým súd rozhodol o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, takto
rozhodol:
I. Súd m e n í výrok I. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Ek/206/2017 zo dňa 27. februára 2018 tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie vedenej u súdneho exekútora Mgr. Ľudovíta Zelísku, Exekútorský úrad so sídlom v Hlohovci, Podzámska 37 (194EX 172/2017) podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku z a m i e t a.
II. Súd výrok II. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Ek/206/2017 zo dňa 27. februára 2018, ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 36,00 EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia z r u š u j e.
III. Súd žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania o návrhu povinného na zastavenie exekúcie a konania o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Ek/206/2017 zo dňa 27. februára 2018 n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Dňa 27. februára 2018 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyššou súdnou úradníčkou uznesenie pod sp. zn. 24Ek/206/2017, ktorým exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 36,00 EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnila ustanoveniami § 61k ods. 1, 2, § 61l ods. 1, 2, 3, § 198 ods. 2, § 199b, § 199c zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 113 ods. 3, 114 ods. 1 písm. b) a ods. 4, § 118 ods. 3 prevej vety, § 120 ods. 1, 2, § 121, § 199 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoKR“). V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že exekučný súd v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t.j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý ho podal. Súd môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku vymáhaného nároku. Keďže povinný svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodnil tým, že exekučný titul, na základe ktorého bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie je nulitné, resp. ničotné rozhodnutie, nakoľko povolením reštrukturalizácie povinného dňa 24.08.2016 sa konanie vedené na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 14Cb/133/2015 prerušilo a následne skončením reštrukturalizácie povinného dňa 17.05.2017 sa konanie zastavilo ďalej uviedla, že jedným z účinkov začatia reštrukturalizačného konania je zákaz začatia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania na majetok patriaci úpadcovi ohľadom pohľadávky, ktorá sa má v reštrukturalizačnom konaní uplatňovať prihláškou. Účinky začatia reštrukturalizačného konania by na vymáhanú pohľadávku nepôsobili iba v prípade, že by išlo o pohľadávku, ktorú by nebolo treba uplatňovať prihláškou, teda o prednostnú pohľadávku v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 ZoKR, a preto súd skúmal či v danom prípade ide o pohľadávku, ktorá sa uplatňuje prihláškou, alebo o pohľadávku prednostnú pričom poukázala nato, že pre vyriešenie tejto otázky je právne relevantný okamih vzniku pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní. V tejto súvislosti uviedla, že je zrejmé, že sa nejedná o prednostnú pohľadávku v zmysle § 120 ods. 2 ZoKR (pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky) a rovnako nemôže ísť ani o prednostnú pohľadávku, ktorá vznikla počas reštrukturalizačného konania, nakoľko predmetný nárok a nie ešte samotná pohľadávka vznikol ešte pred začatím reštrukturalizačného konania (t.j. pred 16.08.2016), aj napriek tomu, že o vyčíslenej výške pohľadávky bolo rozhodnuté až 11.04.2017. Súd posudzoval nárok, ktorý vznikol oprávnenému v rámci základného konania. Vychádzajúc z predloženého spisového materiálu a rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn. 14Cb/133/2015 bolo nespochybniteľne preukázané, že samotný nárok vznikol ešte pred zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku o začatí reštrukturalizačného konania. Rozsudok, ktorým bol priznaný 100 % nárok navrhovateľovi na náhradu trov konania a trov potrebných na účelné uplatňovanie práv proti odporcovi vznikol dňa 26. októbra 2015, a teda oveľa skôr ako sa začalo reštrukturalizačné konanie povinného. Vzhľadom ku skutočnosti, že sa nejednalo o pohľadávku uvedené v § 120 ods. 2 ZoKR t.j. prednostnú pohľadávku, bolo nutné uvedenú pohľadávku potrebné si prihlásiť v rámci reštrukturalizačného konania v zmysle § 121 ZoKR. K vyjadreniu právnej zástupkyni o tom, že sa jedná o prednostnú pohľadávku dodala, že prednostné pohľadávky sa síce nemusia uplatňovať prihláškou ale sú to však len tie, ktoré sú explicitne vyjadrené v ZoKR, a teda odmena správcu, nepeňažné pohľadávky a pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania. Pre posúdenie otázky, čo sú to pohľadávky, ktoré vznikli počas reštrukturalizačného konania poznamenala, že sú to všetky pohľadávky, ktoré vzniknú veriteľovi od zverejnenia uznesenia o začatí reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku. Napokon uviedla, že predmetné exekučné konanie, ktoré sa začalo na základe vykonateľného exekučného titulu, ktorým je uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 14Cb/133/2015 vydaného dňa 11.04.2017 a právoplatné dňa 19.05.2017, nie je spôsobilým exekučným titulom na podklade ktorého je možné viesť exekúciu, pretože má za preukázané, že exekučnému titulu na poklade ktorého sa vykonáva exekúcia predchádzalo konanie o vydanie platobného rozkazu na Okresnom súde Považská Bystrica, kde bol vydaný platobný rozkaz č.k. 14Rob/343/2014. Proti platobnému rozkazu bol podaný odpor. Následne bol súdom vyhlásený rozsudok č.k. 14Cb/133/2015 zo dňa 26.10.2015, proti ktorému podal povinný odvolanie. Krajský súd rozsudkom potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Súbežne však uznesením Okresného súdu Trnava bola povolená reštrukturalizácia povinného, sp. zn. 25R/3/2016, zo dňa 02.09.2016. Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 25R/3/2016 zo dňa 09.05.2017 zverejnený v Obchodnom vestníku 17.05.2017 bol potvrdený reštrukturalizačný plán povinného, ktorého následkom bolo to, že sa reštrukturalizácia považovala za ukončenú. Svoje odôvodnenie uzavrela poznamenaním, že povolením reštrukturalizácie sa ex lege prerušujú súdne a rozhodcovské konania o tých pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou. V reštrukturalizačnom konaní podobne ako v konkurznom konaní sa osobitným spôsobom zisťuje oprávnenosť pohľadávok, ktoré si veritelia uplatnia a preto nie je dôvod na ich súdne a rozhodcovské vymáhanie. K zastaveniu týchto konaní dochádza ex lege, a preto súd nemôže o nich rozhodovať. V skončenom konaní nemôže rozhodovať ani o trovách konania. Pokiaľ má účastník záujem na úhradu trov konania musí si ich uplatniť prihláškou. Na základe vyššie uvedených skutočností vyššia súdna úradníčka exekúciu v súlade s § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastavila, pretože zistila, že nárok, ktorý exekučný titul priznáva bolo potrebné uplatniť v rámci reštrukturalizačného konania. Zároveň keďže súd exekúciu zastavil, rozhodla o náhrade paušálnych výdavkov, tak že ich priznala súdnemu exekútorovi v celkovej výške 36,00 EUR vrátane DPH a zaviazala oprávneného k ich náhrade.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť zo dňa 16.3.2018, v ktorej navrhoval, aby súd návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol.
4. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že zotrváva na názore, že v tomto prípade nejde o trovy konania, ktoré by mu vznikli do vydania povolenia reštrukturalizácie, a preto nemal oprávnený povinnosť uplatňovať ich prihláškou. Ďalej uviedol, že vo veci samej síce bol vydaný rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/133/2015 dňa 26.10.2015 a reštrukturalizácia bola povolená dňa 2.9.2016, ale vydanie samotného rozsudku nebolo a nemohlo byť vznikom pohľadávky, keďže nebol vzhľadom na podané odvolanie právoplatný a nevyplývala z neho výška trov konania - teda samotnej pohľadávky. Nakoľko reštrukturalizácia bola vyhlásená počas odvolacieho konania je zrejmé, že pohľadávka trov konania v tomto štádiu ešte neexistovala. Podľa jeho názoru rovnako nemožno konštatovať, že išlo o nulitné rozhodnutie súdu, pretože ním nebola prekročená právomoc súdu o tejto veci konať a rozhodnúť. Ak sa s rozhodnutím súdu povinný nestotožňoval a považoval jeho procesný postup za nesprávny, mal možnosť napadnúť ho opravným prostriedkom alebo iným postupom, čo však neurobil. Toto svoje tvrdenie podporil odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 318/2013 zo dňa 27.10.2014 na základe čoho uzavrel, že je jednoznačné, že rozhodnutie súdu v danej veci, a teda aj rozhodnutie o trovách konania - exekučný titul nie je v žiadnom prípade nulitným rozhodnutím, keďže boli splnené všetky predpoklady pre jeho vydanie, a to právna subjektivita a spôsobilosť byť účastníkom sporu oboch strán, rozhodovanie zákonným sudcom, právomoc súdu vo veci konať a rozhodnúť, konanie na základe žaloby a skutočnosť, že nešlo o prekážku rozhodnutej veci. K predmetnej veci ešte uviedol, že exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, avšak pritom sa nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý má na to právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, pričom v tomto prípade sú všetky tieto podmienky splnené. Exekučný súd nemôže sám za daných okolností v rámci exekučného konania rozhodnúť, že exekučný titul nie je spôsobilý, ak ide o riadne rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nebolo napadnuté riadnym opravným prostriedkom zo strany povinného, a teda je potrebné v zmysle konštantnej judikatúry prezumovať správnosť tohto rozhodnutia. Pokiaľ sa jedná o trovy exekučného konania má oprávnený má zato, že nebol naplnený § 199c Exekučného poriadku, pretože sa exekúcia neukončila z dôvodu, ktorý možno pričítať oprávnenému, pretože oprávnený nijakým spôsobom nezapríčinil vydanie exekučného titulu, ktorý je podľa exekučného súdu nespôsobilým. Opätovne poukazuje na to, že práve povinný spôsobil, že uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť tým, že sa voči nemu nebránil príslušnými právnymi prostriedkami, a preto vlastne na základe neho došlo aj k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené oprávnený vo svojej sťažnosti žiadal, aby súd návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol.
5. Povinný sa k sťažnosti oprávneného vyjadril tak, že sa pridržiava v plnej miere svojej argumentácie uvedenej v jeho návrhu na zastavenie exekúcie ako aj odôvodnenia napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky. Zároveň priložil Nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 393/2012-33, v ktorom Ústavný súd SR rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie tým, že Najvyšší súd SR v rozpore s ústavným imperatívom konať iba na základe zákona a v jeho medziach v súdenej právnej veci konal a rozhodol vtedy, keď už vzhľadom na účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu bolo dovolacie konanie prerušené, a to bez toho, aby pokračovanie v konaní inicioval správca.
6. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, „sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.“
7. Podľa § 200 prvej vety Exekučného poriadku, „na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.“
8. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), „proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.“
9. Podľa § 248 CSP, „o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.“
10. Podľa § 249 CSP, „súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.“
11. Podľa § 250 ods. 2 CSP, „ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení, v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.“
12. Preskúmaním podanej sťažnosti oprávneného konajúci sudca prvej inštancie zistil, že táto bola podaná do elektronickej schránky súdu dňa 16.3.2018 a smeruje voči rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky. Keďže sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené dňa 3.3.2018, bola teda sťažnosť podaná v zákonom stanovenej lehote (§242 CSP).
13. Z obsahu spisu konajúci sudca zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 30.10.2017, kedy bol exekučnému súdu doručený návrh na vykonanie exekúcie. Vyššia súdna úradníčka vydala dňa 15.11.2017 na podklade exekučného titulu - uznesenia Okresného súdu Považská Bytsrica, sp. zn. 14Cb/133/2015 zo dňa 11.4.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.5.2017 a vykonateľnosť dňa 23.5.2017 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. Ľudovít Zelíska, so sídlom exekútorského úradu Podzámska 37, 920 01 Hlohovec, ktorý ju vedie pod sp. zn. EX 172/17. Dňa 6.12.2017 bol v zákonnej lehote doručený poverenému súdnemu exekútorovi návrh povinného na zastavenie exekúcie, ktorý spolu s vyjadrením oprávneného, resp. jeho právneho zástupcu postúpil súdu. Následne vyššia súdna úradníčka vydala sťažnosťou napadnuté uznesenie.
14. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, „súd exekúciu zastaví, v celom rozsahu alebo v časti, ak: a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť, d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.“
15. Podľa § 61l ods. 3 prvej vety Exekučného poriadku, „ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne.“
16. Podľa § 113 ods. 3 prvej vety ZoKR, „o začatí reštrukturalizačného konania súd vydá uznesenie, ktoré bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku sa začína reštrukturalizačné konanie.“
17. Podľa § 114 ods. 1 písm. b) ZoKR, „začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky: pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú.“
18. Podľa § 118 ods. 1 ZoKR, „povolením reštrukturalizácie sa začína reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku.“
19. Podľa § 118 ods. 3 ZoKR, „povolením reštrukturalizácie sa konania prerušené podľa § 114 ods. 1 písm. b) zastavujú. Ak v týchto konaniach už došlo k speňaženiu majetku, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok po odpočítaní trov konania sa vráti dlžníkovi.“
20. Podľa § 118 ods. 4 ZoKR, „súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sa povolením reštrukturalizácie prerušujú; tieto nároky možno uplatniť voči dlžníkovi len spôsobom podľa § 120 ods. 1 a § 124 ods. 4.“
21. Podľa § 120 ods. 1 ZoKR, „ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.“
22. Podľa § 120 ods. 2 ZoKR, „pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia. Vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku práva na plnenie podľa § 488 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia.
Vznikom pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť takúto pohľadávku.“
23. Podľa § 156 ZoKR, „zverejnením uznesenia súdu o skončení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku zanikajú účinky začatia reštrukturalizačného konania a zastavujú sa konania prerušené podľa § 118 ods. 4. Ak zo záväznej časti plánu nevyplýva niečo iné, zaniká tiež funkcia veriteľského výboru a funkcia správcu.“
24. Podľa § 199 ods. 9 ZoKR, „ak tento zákon neustanovuje inak, za deň doručenia súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považuje nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej súdnej písomnosti v Obchodnom vestníku. Rovnako písomnosti, ktoré sa podľa tohto zákona zverejňujú v Obchodnom vestníku, sa považujú na účely tohto zákona za zverejnené nasledujúci deň po ich zverejnení v Obchodnom vestníku.“
25. Konajúci sudca preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj sťažnosť oprávneného, vyjadrenie povinného k nej a skutočnosti vyplývajúce zo súdneho spisu bez nariadenia pojednávania podľa § 249 CSP a dospel k záveru, že vyššia súdna úradníčka nesprávne posúdila okamih vzniku vymáhanej pohľadávky, keď uviedla, že sa nemôže jednať o prednostnú pohľadávku, ktorá vznikla počas reštrukturalizačného konania, nakoľko predmetný nárok a nie ešte samotná pohľadávka vznikol ešte pred začatím reštrukturalizačného konania (t.j. pred 16.8.2016), aj napriek tomu, že o vyčíslenej výške pohľadávky bolo rozhodnuté až 11.4.2017. Zároveň nad rámec oprávnení exekučného súdu v exekučnom konaní uviedla, že exekučný titul, na podklade ktorého sa má vykonať exekúcia, je nespôsobilým exekučným titulom pretože bol vydaný v konaní, ktoré malo byť vzhľadom na § 118 ods. 4 ZoKR ex lege prerušené. Napokon ešte uviedla, že pokiaľ má účastník záujem na úhradu trov konania musí si ich uplatniť prihláškou, čo však ďalej neodôvodnila, aj napriek tomu, že exekúciu zastavila práve z dôvodu, že vymáhaný nárok na náhradu trov konania bolo potrebné uplatniť v rámci reštrukturalizácie.
26. V tejto súvislosti sudca na rekapituláciu uvádza, že na povinného sa viedlo reštrukturalizačné konanie, keď reštrukturalizácia bola na dlžníka (v procesnom postavení povinného v tejto exekúcii) povolená uznesením Okresného súdu Trnava, sp. zn. 25R/3/2016 zo dňa 24.08.2016, pričom toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 169/2016 dňa 02.09.2016. Následne uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 25R/3/2016 zo dňa 09.05.2017 zverejneným v Obchodnom vestníku 17.05.2017 bol potvrdený reštrukturalizačný plán povinného, ktorého následkom bolo to, že sa reštrukturalizácia považovala za ukončenú.
27. Súbežne s reštrukturalizačným konaním povinného prebiehalo súdne konanie pred Okresným súdom Považská Bystrica, sp. zn. 14Cb/133/2015, ktoré začalo ešte v roku 2014, kedy podľa obsahu pripojeného spisu bol dňa 25.02.2015 vydaný platobný rozkaz sp.zn. 14Rob/343/2014. Proti platobnému rozkazu bol zo strany žalovaného (tu povinného) podaný odpor. Následne bol súdom prvého stupňa vyhlásený rozsudok č.k. 14Cb/133/2015-48 zo dňa 26.10.2015, ktorým bol žalovaný (v procesnom postavení povinného v tejto exekúcii) zaviazaný zaplatiť žalobcovi (v procesnom postavení oprávneného v tejto exekúcii) sumu 8.055,- Eur, úroky z omeškania 8,5% ročne zo sumy 9.666,- Eur od 12.07.2013 do 26.09.2013 a úroky z omeškania 8,5% ročne zo sumy 8.055,- Eur od 27.09.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100% trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému podľa § 142 ods. 1 OCP za použitia § 151 ods. 7 OSP. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný (tu povinný) v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Následne Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 16Cob/4/2016-81 zo dňa 10.1.2017 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a zároveň žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.02.2017 (čo vyplýva aj z bodu 1. odôvodnenia následne vydaného uznesenia o výške náhrady trov konania zo dňa 11.04.2017). Uznesením Okresného súdu Považská Bystrica, č.k. 14Cb/133/2015-91 zo dňa 11.04.2017, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, bolo rozhodnuté len o výške povinnosti žalovaného (povinného v exekúcii) zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 3.044,26 EUR. Z uvedeného vyplýva, že síce k vydaniu rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania vo výške 100% (výrok II. rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica, č.k. 14Cb/133/2015-48 zo dňa 26.10.2015) došlo ešte pred začatím reštrukturalizačného konania, avšak predmetný výrok na základe odvolania žalovaného (v exekúcii povinného) a následne rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne rozsudkom č.k. 16Cob/4/2016-81 zo dňa 10.1.2017 nadobudol právoplatnosť až dňa 28.02.2017, pričom až tento deň možno považovať za vznik predmetnej pohľadávky, ktorej výška bola následne určená uznesením Okresného súdu Považská Bystrica, č.k. 14Cb/133/2015-91 zo dňa 11.04.2017, ktoré vydala vyššia súdna úradníčka.
28. V súvislosti so vznikom vymáhanej pohľadávky, ktorý konajúca vyššia súdna úradníčka v napadnutom rozhodnutí nesprávne posúdila, je potrebné poukázať na to, že pohľadávky, ktoré vznikajú z titulu náhrady trov konania majú povahu sui generis oproti pohľadávkam vzniknutým napr. z titulu existencie konkrétneho záväzkového vzťahu alebo zodpovednostného vzťahu, kedy v týchto prípadoch momentom splnenia konkrétnych záväzkovoprávnych podmienok resp. konkrétnych predpokladov zodpovednosti možno hovoriť o existencii tzv. „dospelej“ či splatnej pohľadávky, teda žalovateľnej pohľadávky. V prípade pohľadávky vzniknutej z titulu náhrady trov konania však takýto „medzistupeň vývoja“ pohľadávky, t.j. vo forme existencie „dospelej“ či splatnej, resp. vymáhateľnej pohľadávky neexistuje. Preto do doby, pokiaľ nebolo o náhrade trov konania právoplatne rozhodnuté, nemožno hovoriť o existencii pohľadávky z titulu náhrady trov konania, a to ani v prípade, ak v spore už došlo k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu (k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej), avšak bez právoplatného rozhodnutia o náhrade trov konania. (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/109/2018 zo dňa 28.3.2019). Z toho vyplýva, že v tomto prípade vymáhaná pohľadávka, ktorá predstavuje nárok oprávneného na náhradu trov konania, vznikla až v momente nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne (t.j. dňa 28.2.2017).
29. A teda k jej vzniku došlo už počas reštrukturalizačného konania, čiže ju možno jednoznačne, ako správne uviedla aj právna zástupkyňa oprávneného, považovať za prednostnú pohľadávku v zmysle § 120 ods. 2 ZoKR, a preto v zmysle uvedeného ustanovenia na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania, a ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým veritelia súhlasia (čo však preukázané v konaní nebolo). Zároveň pre posúdenie otázky, čo sú to pohľadávky, ktoré vznikli počas reštrukturalizačného konania súd poznamenáva, že sú to všetky pohľadávky, ktoré vzniknú veriteľovi od zverejnenia uznesenia o začatí reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku.
30. Zároveň v tejto súvislosti sudca zdôrazňuje, že súd v exekučnom konanie NIE JE OPRÁVNENÝ SKÚMAŤ HMOTNOPRÁVNU SPRÁVNOSŤ EXEKUČNÝCH TITULOV, resp. preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia vydaného v základnom konaní, a to vrátane postupu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal. Obsahom tohto rozhodnutia je viazaný a musí z neho vychádzať pričom prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. Nerešpektovanie exekučného titulu by totiž znamenalo „neprípustnú nápravu“ vykonávaného rozhodnutia. Uvedené sa vzťahuje aj na postup Krajského súdu v Trenčíne spočívajúci v úkonoch a rozhodnutiach vydaných počas reštrukturalizačného konania, a teda exekučnému súdu neprináleží tento postup ani úkony posudzovať. Avšak pokiaľ mal povinný za to, že súd v základnom konaní nepostupoval správne, mal možnosť využiť mimoriadne opravné prostriedky voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne. Jeho obrana poukazujúca na nesprávnosť exekučného titulu, ktorým mu bola uložená povinnosť plniť oprávnenému, je v štádiu exekučného konania bezvýznamná. Inak povedané, exekučný súd nemôže na základe návrhu povinného na zastavenie exekúcie sám vyhodnotiť vady pôvodného konania, ktoré predchádzalo vydaniu exekučného titulu a vysloviť tak, že exekučný titul je nevykonateľný. Nápravu tohto stavu možno dosiahnuť iba na to určenými právnymi prostriedkami, ktorými sú riadne, resp. mimoriadne opravné prostriedky. Pokiaľ exekučný titul disponuje formálnou a materiálnou vykonateľnosťou, o ktorých v tomto prípade nie sú pochybnosti, exekučný súd nie je oprávnený ďalej preskúmavať exekučný titul ani konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a musí ho rešpektovať, kým nebude predpísaným spôsobom právoplatne zrušený.
31. Súčasne námietka povinného uvedená v návrhu na zastavenie exekúcie spočívajúca v tom, že oprávnený si trovy konania mal uplatniť prihláškou v reštrukturalizácii, rovnako predstavuje obranu, ktorú mohol uplatňovať len v základnom konaní, pričom názor, že nárok na náhradu trov konania má základ v procesnom práve a vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto smere konštitutívnu povahu vyslovil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 4Cdo/12/2006.
32. Zároveň rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp zn. 6Cdo/222/2016 z 23.03.2017, na ktoré povinný v návrhu na zastavenie exekúcie poukazoval, nie je na daný prípad aplikovateľné a navyše ide o obranu, ktorú mohol uplatniť v základnom konaní (podaním riadneho opravného prostriedku). V citovanom uznesení totiž najvyšší súd konštatoval, že rozhodnutie o nároku na trovy konania podľa § 262 ods. 1 CSP musí byť vykonateľné v tom zmysle, že nestačí vo výroku rozhodnutia vysloviť, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania, ale výrok musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Tieto závery však neboli prijaté v súvislosti s rozhodovaním súdu počas, resp. po skončenej reštrukturalizácii dlžníka, resp. správnosťou rozhodnutia súdu o trovách konania po skončení reštrukturalizácie. Navyše exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia spĺňa predpoklady tak materiálnej ako aj formálnej vykonateľnosti podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku, keďže je z neho zrejmé, kto má komu a čo (koľko) plniť a zároveň je opatrené doložkou vykonateľnosti. Aj z rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania je zrejmé, že súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100% trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému.
33. Na základe uvedeného konajúci sudca dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného je dôvodná, a preto napadnuté uznesenie podľa § 250 ods. 2 CSP zmenil tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol.
34. Vzhľadom na to, že konajúci sudca dôvod na zastavenie exekúcie nezistil a napadnuté uznesenie v tomto ohľade zmenil, nebolo potrebné rozhodovať o náhrade trov exekúcie a ich výške, keďže v exekúcii sa bude na podklade pôvodného poverenia na vykonanie exekúcie pokračovať. Na základe toho výrok II. napadnutého uznesenia o náhrade trov exekúcie, ktorý bol závislý od výroku o zastavení exekúcie, podľa § 250 ods. 2 CSP zrušil.
35. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, „trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.“
36. Podľa § 199a ods. 2 Exekučného poriadku, „trovami povinného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie.“
37. Podľa § 199b Exekučného poriadku, „oprávnený a povinný v exekučnom konaní platia trovy, ktoré im v konaní vzniknú a trovy svojho zástupcu.“
38. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, „oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.“
39. Podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, „povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.“
40. Nakoľko si oprávnený ani povinný vo svojich podaniach tak v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, ako aj v konaní o sťažnosti oprávneného voči napadnutému uzneseniu, nárok na náhradu trov, ktoré im v súvislosti s týmito konaniami vznikli neuplatnili, súd žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal.
41. Na základe vyššie uvedených skutočností súd konštatuje, že vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení nesprávne posúdila návrh povinného na zastavenie exekúcie a keďže povinný nepreukázal žiadny dôvod v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, na základe ktorého by bolo potrebné rozhodnúť o zastavení exekúcie, sťažnosťou napadnuté uznesenie podľa § 250 ods. 2 CSP zmenil tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol a výrok napadnutého uznesenia o náhrade trov exekúcie podľa § 250 ods. 2 CSP zrušil. Súd zároveň žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, ako aj konania o sťažnosti oprávneného proti napadnutému uzneseniu nepriznal, nakoľko si nárok na ich náhradu neuplatnili.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.