Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ECdo/104/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,

IČO: X., proti povinnej H. P., bývajúcej v P., o vymoženie 522,14 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. , o odvolaní a dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2012 sp. zn. 22 CoE

12/2012, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2012

sp. zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2012 sp. zn.

o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Stará Ľubovňa (súd prvého stupňa) 12. mája 2003 poveril súdneho

exekútora, aby vykonal exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 6. marca 2003

notárom JUDr. Ľ. V. pod sp. zn. N 708/2003, Nz 16610/2003.

Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 28. mája 2012 č.k. -29 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil [ o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

2

– ďalej len „Exekučný poriadok“]. Zároveň rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania a trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Krajský súd v Prešove (odvolací súd) na odvolanie oprávnenej uznesením

zo 17. októbra 2012 sp. zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil

a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Návrh oprávnenej na prerušenie

konania podľa zamietol.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred

súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/

), spočívalo na zlej interpretácii a bolo nepreskúmateľné.

Ţiadala preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podala oprávnená

dovolanie, v ktorom uviedla, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237

písm. a/ ), lebo nesprávne interpretovali Exekučného poriadku a

a 2 o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci

neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo ( ),

lebo formálna a materiálna vykonateľnosť uţ bola právoplatne posúdená tým, ţe exekučný

súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali moţnosť konať

pred súdom ( ) tým, ţe a/ s ňou „nekomunikovali o jej právnych

a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania

a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom

rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého

je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke ()“, b/ nevytýčili

pojednávanie aj keď podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli na to povinné,

c/ nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, 4. sa v konaní dopustili inej vady konania

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), nesprávne

3

zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie zaloţili

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) spočívajúcom

na nesprávnej aplikácii a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53

ods. 1 , o ochrane spotrebiteľa

a tieţ Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnená ţiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň ţiadala, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie predloţil prejudiciálne

otázky, ktorých znenie bliţšie špecifikovala v dovolaní.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady,

za splnenia ktorých môţe o konať o odvolaní oprávnenej.

Podľa (prvá veta) účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je upravená tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len

vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa,

pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný ).

Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávnenej na prerušenie konania

vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V uvedenom prístupe je rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

jednoznačná; rešpektujúc záujem (hľadisko) stručnosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 157 ods. 2

v spojení s ), javí sa byť postačujúcim upozorniť napr. na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2013 sp. zn. , v ktorom

je aj rozsiahlejší odkaz na judikatúru k problematike funkčnej príslušnosti (porovnaj tieţ

uznesenie z 30. apríla 2013 sp. zn. ). Napadnuté uznesenie krajského súdu ako

odvolacieho súdu teda neobsahuje chybné poučenie o neprípustnosti odvolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2012 sp. zn. , ktoré trpí

takouto vadou (nedostatkom podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť), zastavil (§ 104

ods. 1 prvá veta ).

O náhrade trov tohto konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146

ods. 1 písm. c/ v spojení s (per analogiam).

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta

, skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa uţ Najvyšší

súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky.

Dovolací súd ako príklad uvádza rozhodnutia z 12. decembra 2013 sp. zn. ,

, z 12. decembra 2013 sp. zn. , , z 9. januára

2014 sp. zn. , , z 9. januára 2014 sp. zn. ,

, zo 14. mája 2013 sp. zn. , a z 3. júla 2013

sp. zn. , na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe s právnymi závermi

v nich vyjadrenými sa stotoţňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, ţe Súdny

dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu

zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej

únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa

, má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade išlo zo strany súdov niţších stupňov výlučne len o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov ( a Exekučného

poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a , dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa a

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , a netvrdila

6

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako

príklad uvádza dovolací súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. ,

, z 3. júla 2013 sp. zn. , z 9. januára 2014 sp. zn.

, , z 9. januára 2014 sp. zn. ,

a konštatuje, ţe právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach,

sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku dovolací súd konštatoval, ţe:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( )

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (porovnaj napríklad § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v

(porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012

sp. zn. a tieţ Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012

sp. zn. ),

3. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach aţ ), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

4. exekúciu moţno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náleţitosti

uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náleţitosti nemá, nejde

o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica,

je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade moţno vykonať exekúciu

(porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný

exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného

konania ( a ). Najdôleţitejšou náleţitosťou notárskej

zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas

napriek tomu, ţe nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby.

Zastupovať iného nemôţe ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného

( ) – o taký prípad ide tieţ vtedy, keď určitý

nebankový subjekt má vopred stanoveného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany,

následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale

záujmy nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39

), preto je absolútne neplatný aj týmto zástupcom, resp. jeho

substitútom udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho

chýba podstatná náleţitosť jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku),

5. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môţe

exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náleţitosti

vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide

o dôvod, so zreteľom na ktorý treba ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo

aţ po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť).

Tieto právne závery zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Stotoţňuje

sa s názorom, ţe predmetná notárska zápisnica – z dôvodov vysvetlených uţ niţšími súdmi –

nie je vykonateľný exekučný titul.

Námietku dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov jej odňali moţnosť konať pred súdom

( ) tým, ţe nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa

Exekučného poriadku tak boli povinné urobiť, povaţoval dovolací súd za neprípadnú.

Spomínané ustanovenie Exekučného poriadku – odsek 5 § 57 (zavedené /doplnené/ zákonom

č. ) predsa (ako aj celý spomenutý zákon) nadobudlo účinnosť aţ 9. augusta

2012 (čo napokon uvádza aj sama dovolateľka); súd prvého stupňa však o zastavení exekúcie

rozhodol 28. mája 2012. Postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o odvolaní oprávnenej bez

nariadenia pojednávania, bol v súlade s

Neopodstatnené je aj tvrdenie dovolateľky, ţe niţšie súdy svoje rozhodnutia

dostatočne neodôvodnili. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí

medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa však nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany, a to taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997; Higgins v. Francúzsko

z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na zhodnú judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napr. nález zo 16. septembra 2003 sp. zn. , uznesenie

z 3. júla 2003 sp. zn. ).

Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové

a právne závery niţších súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa

parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a § 211

ods. 2 ). Za porušenie základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

9

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). I keby teda tvrdenia dovolateľky

o dovolacích dôvodoch podľa , boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu však neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v zmysle

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239

a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo

postihnuté niektorou z vád uvedenou v , Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie oprávnenej podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a §

142 ods. 1 ). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho konania, lebo

nepodala návrh na jej priznanie ( ).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2014

JUDr. Milan D e á k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková