Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 59 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (64)cbc/398568.aba571.pdf
PDF · 121.25 KB
No categories available
1ECdo/218/2013
Najvyšší súd 1 ECdo 218/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému I. P., bývajúcemu v R., o vymoženie 1 782,51 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 5 Er 746/2007, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 29. mája 2013 sp. zn. 8 CoE 147/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Topoľčany (súd prvého stupňa) 16. júla 2007 poveril súdneho exekútora,
aby vykonal exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku zo 1. februára 2007 sp. zn.
SR 0403/07 Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý zriadila S. a.s.
Okresný súd Topoľčany uznesením zo 14. augusta 2012 č. k. 5 Er 746/2007-59
exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v spojitosti s § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.
Krajský súd v Nitre (odvolací súd) na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. mája
2013 sp. zn. 8 CoE 147/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie, v ktorom
uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo
nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), 2. konali
vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť
označeného rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že a/ s ňou
nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej námietky proti
prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej
právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho
a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ
aj výklad práva EÚ“, b/ nevytýčili pojednávanie, aj keď podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku boli na to povinné, c/ jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo
sa nemohla vopred vyjadriť k právnym dôvodom uplatňovaným sudom prvého stupňa ex offo,
d/ dostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutia a e/ odvolací súd taktiež tým, že nerešpektoval
jej procesný návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., 5. boli nesprávne
obsadené (§ 237 písm. g/ O.s.p.), lebo na konaní sa nepodieľal komunitárny sudca svojim
výkladom práva spoločenstva, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej
(IV. ÚS 206/08), 6. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav
a nevykonali dokazovanie, 7. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), lebo nesprávne aplikovali a interpretovali § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka a tiež Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a odvolací súd aj tým, že opomenul aplikovať
§ 167 ods. 1 veta druhá O.s.p., podľa ktorého súd rozhoduje uznesením o prerušení konania.
Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a aby dovolací súd predložil Súdnemu dvoru
Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p., skúmal
najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší
súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych
veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky.
Dovolací súd ako príklad uvádza rozhodnutia z 10. júla 2013 sp. zn. 1 ECdo 20/2013, sp. zn.
1 ECdo 45/2013 a sp. zn. 1 ECdo 130/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013
a z 3. decembra 2013 sp. zn. 7 ECdo 92/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej
sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska však išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. netvrdila a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych
veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako
príklad dovolací súd uvádza rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, z 25. júla 2013
sp. zn. 3 Cdo 33/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku dovolací súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (porovnaj napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012
sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012
sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v preskúmavanej
veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľným exekučným
titulom.
Námietku dovolateľky, že súdy oboch stupňov jej odňali možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa § 57 ods. 5
Exekučného poriadku tak boli povinné urobiť, považoval dovolací súd za neprípadnú. Súd
prvého stupňa správne nepostupoval podľa uvedeného ustanovenia, keďže v danom prípade
nerozhodoval podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, ale exekúciu zastavil podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z.z. Postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o odvolaní oprávnenej bez nariadenia
pojednávania, bol v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p.
Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že
jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť
k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých založil
svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala možnosť predniesť
svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila, pričom odvolací súd sa s jej námietkami,
ktoré pôvodne hodlala predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia
dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii oprávnená už cestou
riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o odňatí možnosti pred
súdom konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní
niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť
korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere
v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko
z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
Neopodstatnené je aj tvrdenie dovolateľky, že nižšie súdy svoje rozhodnutia
dostatočne neodôvodnili. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa však nevyžaduje, aby na každý
argument strany, a to taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997; Higgins v. Francúzsko
z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na zhodnú judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napr. nález zo 16. septembra 2003 sp. zn. III. ÚS 119/03, uznesenie
z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03).
Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové
a právne závery nižších súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa
parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a § 211
ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Za neprípadnú považoval dovolací súd aj námietku oprávnenej o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v spojitosti s neprerušením konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p., nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by oprávnená bola takýto návrh
v predmetnej veci podala. Okrem toho a tiež v spojitosti s námietkou dovolateľky, ktorá
s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 206/08 tvrdila,
že nižšie súdy boli nesprávne obsadené (§ 237 písm. g/ O.s.p.), pretože v konaní sa nepodieľal
svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný
na rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd uvádza, že právne závery z tohto rozhodnutia
nemožno na prejednávanú vec aplikovať. V danom prípade tak súd prvého stupňa ako
aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadať
Súdny dvor Európskej únie o výklad komunitárneho práva. V podrobnostiach dovolací súd
poukazuje na odôvodnenie svojho rozhodnutia v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd
uzatvára, že dovolateľkou namietaná skutočnosť nemá vecnú oporu a nemohla tak založiť
procesnú vadu v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. (k tomu porovnaj aj R 61/2013).
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). I keby teda tvrdenia dovolateľky
o dovolacích dôvodoch podľa § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu však neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 239
O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo
postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však povinnému náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal v tomto smere návrh (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. novembra 2014
JUDr. Milan D e á k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková