Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/233/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich

Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingová č. 4, proti odporkyni Slovenskej

republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom

v Bratislave, Ţupné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn. ,

o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. októbra

2012, sp. zn. a o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 4. decembra 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. októbra

2012, sp. zn. z a s t a v u j e .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 4. decembra 2013,

sp. zn. o d m i e t a .

Odporkyni nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľka ţalobným návrhom, ktorý podala 27. septembra 2012 na Okresnom

súde Ţiar nad Hronom, sa voči odporkyni domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy

v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov. V návrhu okrem iného uviedla, ţe predmetnú ujmu jej

spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Ţiar nad Hronom, preto jeho sudcovia

nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby Krajský súd v Banskej

Bystrici rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa ( ).

2

Okresný súd Ţiar nad Hronom majúc za to, ţe obsahom ţalobného návrhu v uvedenej

časti je námietka zaujatosti sudcov tohto súdu, predloţil spis po ich vyjadrení

sa k argumentácii navrhovateľky na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici (§ 16

ods. 1 ).

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 11. októbra 2012, sp. zn.

podľa rozhodol, ţe sudkyňa Okresného súdu Ţiar

nad Hronom, Mgr. Milena Fegyesová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej pod sp. zn. .

Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala dovolanie

navrhovateľka, ktorá s rozhodnutím nesúhlasila. Napadnuté uznesenie označila za neplatné

a porušujúce jej ústavné a zákonné práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec predloţená na rozhodnutie

o opravnom prostriedku navrhovateľky, skúmal najskôr, či sú splnené podmienky, za ktorých

môţe konať vo veci (podmienky konania). Dospel pritom k záveru, ţe vo veci ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť a preto treba konanie o dovolaní

ţalobcu zastaviť.

Z ustanovenia tretia veta vyplýva, ţe o tom, či je sudca vylúčený,

rozhodne nadriadený súd v senáte.

V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu, ktorými Krajský súd v Banskej

Bystrici ako súd nadriadený Okresnému súdu Ţiar nad Hronom (nie ako súd odvolací)

rozhodol o námietke zaujatosti voči sudkyni Okresného súdu Ţiar nad Hronom (§ 16 ods. 1

).

Podľa dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

odvolacích súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

V ostatne citovanom ustanovení je upravená funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať

o dovolaniach vtedy, ak je dovolaním napádané rozhodnutie krajského súdu vydané

v odvolacom konaní. Zhodne s tým je podľa spôsobilým predmetom

dovolania len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, teda rozhodnutie vydané v konaní

o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Rozhodovanie krajského súdu o námietke zaujatosti podľa nemoţno

povaţovať (zamieňať) za rozhodnutie odvolacieho súdu. Krajský súd v konaní o námietke

zaujatosti rozhoduje ako nadriadený súd príslušnému okresnému súdu. Keď rozhoduje o tom,

či sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený, koná tak nie na základe odvolania, ale

na základe zákonom predpokladaného postupu. Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania

a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania ( ), alebo na základe

návrhu (oznámenia) samotného sudcu ( ). Rozhodovanie krajského súdu ako súdu

nadriadeného sa deje v zmysle organizačných vzťahov vo vnútri sústavy súdov, teda nie

v rámci inštančných vzťahov; na tieto zásadné rozdiely napokon veľmi jasne upozornil

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo 14. januára 2004 sp. zn. .

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie

zastaví ( prvá veta ).

Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne

príslušný na rozhodovanie o dovolaní, ktorým bolo napadnuté predmetné uznesenie krajského

súdu ako nadriadeného súdu, lebo sa tu nejedná o rozhodnutie, ktoré by bolo vydané

v odvolacom konaní. Rozhodnutie nadriadeného súdu vydané v konaní o vylúčenie sudcu

( ) je síce rozhodnutie konečné, ale je vynesené mimo rámca inštančného

postupu; v takomto prípade krajský súd nekonal ani ako súd prvého stupňa a ani ako súd

odvolací. Proti takému rozhodnutiu zákon nepripúšťa ţiadny opravný prostriedok, teda ani

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok účastníka. Vyslovený záver o chýbajúcej

funkčnej príslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platí preto i v prípade,

4

ţe podanie navrhovateľky – opravný prostriedok by sa neposúdil ako dovolanie, ale ako

odvolanie. Ďalším záverom, ktorý z takéhoto stavu vyplýva, je, ţe nejestvuje ţiadny funkčne

príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. Tieto závery

sú v úplnej zhode s konštantnou judikatúrou zaujatou k danej otázke (porovnaj

napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , publikované

v časopise Zo súdnej praxe v čísle vydania /zväzku/ 4 ročník 1998 na strane 81, uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. novembra 2009

a sp. zn. z 28. mája 2010).

So zreteľom na to, ţe dovolanie navrhovateľky smeruje proti takému uzneseniu

krajského súdu, kde nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(a ani ţiadneho iného súdu) o ňom rozhodovať, nezostalo iné riešenie, neţ aby pre uvedený

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania bolo konanie o tomto opravnom prostriedku

v zmysle v spojení s zastavené. Rešpektovanie citovanej platnej

procesnoprávnej úpravy je postupom, ktorý je zaloţený na Slovenskej

republiky, t. j. ţe štátne orgány môţu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (porovnaj tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 20. októbra 2010 č. k. -14).

Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal dovolanie podané dovolateľkou voči

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 4. decembra 2013 sp. zn.

Okresný súd Ţiar nad Hronom uznesením z 5. marca 2013 č. k. -14

uloţil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- Eur za vznesenú

námietku zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov , ktorý tvorí prílohu

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.

Uznesenie Okresného súdu Ţiar nad Hronom napadla navrhovateľka odvolaním

argumentujúc tým, ţe v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie

veci inému súdu toto istého stupňa ( ). Navyše, i keby predsa len

išlo o námietku zaujatosti, nezaťaţovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo

konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm.

k/

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 4. decembra 2013, sp. zn.

odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil

s názorom súdu prvého stupňa, ţe z hľadiska obsahového išlo v podanej ţalobe aj o námietku

zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Ţiar nad Hronom, za správny označil tieţ

následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním, v ktorom

ţiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom a ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie návrhu na začatie konania

povaţovala nepodanie námietky zaujatosti, pretoţe to nebolo obsahom jej vôle. Odňatie

moţnosti konať pred súdom odôvodnila nedostatkom riadneho odôvodnenia rozhodnutia.

Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho,

ţe išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená ţalovaná ujma.

Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie

konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky

zaujatosti. Navrhovala, aby dovolací súd odloţil vykonateľnosť napadnutého uznesenia.

Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas navrhovateľka zastúpená v súlade s veta druhá ,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

6

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach a 239

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle aţ d/ netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

V dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v , t. j.

ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, vady uvedenej

v , ţe účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá moţnosť konať

7

pred súdom ďalej existenciu vady uvedenej v , t.j. ţe rozhodoval

vylúčený sudca.

Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie

konania, bola zjavne nedôvodná a nenáleţitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady

je zrejmé, ţe dovolateľka ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41

ods. 2 oboma súdmi v otázke správneho posúdenia obsahu podanej ţaloby tvrdiac,

ţe jej obsahom nebola námietka zaujatosti. Namietala teda nesprávne právne posúdenie veci

v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo

prípustné.

V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z dovolací súd

povaţuje za potrebné uviesť, ţe toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti

s ustanovením , podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní

o dvojstranných právnych vzťahoch medzi navrhovateľom (ţalobcom) a odporcom

(ţalovaným), teda v spornom konaní sa návrh označuje ako „ţaloba“. Bez návrhu môţe súd

začať konanie iba v prípadoch, v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie

konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento

nedostatok v priebehu konania, konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku

návrhu na jeho začatie, hoci ten bol potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého

konania a dovolací dôvod podľa Od návrhu (ţaloby) ako podmienky

konania treba odlišovať vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto

námietky nie je podmienkou konania, ale procesným právom účastníka konania.

So vznesením námietky zaujatosti zákon priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania.

Prípadné nesprávne posúdenie prejavu vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo

nechcel vzniesť námietku zaujatosti, sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného

ustanovenia, ktorého účelom je moţnosť odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania,

v ktorom sa rozhodlo o právach a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec

začalo.

Dovolateľka zastáva tieţ názor, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom

konať v zmysle , ktorej sa súd dopustil tým, ţe rozhodnutie odvolacieho

súdu nie je dostatočne odôvodnené, absentuje v ňom náleţité odôvodnenie zaujatého

právneho názoru, prečo rozhodol o merite odvolania odlišne od ustáleného právneho názoru

obsiahnutého v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil,

ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

9

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav

a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver, ţe v konaní nerozhoduje vylúčený sudca zrozumiteľne

a v značnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ,

a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to,

ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je dôvodná.

Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa

rozhodoval (a teda, ţe uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď

ustanovenie spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci

nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť

o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku

z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48

ods. 1 ). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania

a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov,

ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato

a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu

sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte

bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod

na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec,

v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn. ).

Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,

ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde,

ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom v inej

právnej veci zaloţil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5

v spojení s ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,

aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil,

ţe navrhovateľka nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na

náhradu trov dovolacieho konania ( v spojení s a

ods. 1 ); vzal tieţ na zreteľ, ţe v dovolacom konaní procesne úspešná odporkyňa

11

nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5

v spojení s a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. novembra 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová