Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e97/436140.5f74d7.pdf
PDF · 155.24 KB
No categories available
7Cdo/233/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 233/2014
Slovenskej republiky 7 Cdo 234/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingová č. 4, proti odporkyni Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Ţupné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn. 6 C 153/2012,
o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. októbra
2012, sp. zn. 23 NcC 351/2012 a o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 4. decembra 2013, sp. zn. 13 Co 1069/2013, takto
rozhodol:
Dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. októbra
2012, sp. zn. 23 NcC 351/2012 z a s t a v u j e .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 4. decembra 2013,
sp. zn. 13 Co 1069/2013 o d m i e t a .
Odporkyni nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľka ţalobným návrhom, ktorý podala 27. septembra 2012 na Okresnom
súde Ţiar nad Hronom, sa voči odporkyni domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. V návrhu okrem iného uviedla, ţe predmetnú ujmu jej
spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Ţiar nad Hronom, preto jeho sudcovia
nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby Krajský súd v Banskej
Bystrici rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Ţiar nad Hronom majúc za to, ţe obsahom ţalobného návrhu v uvedenej
časti je námietka zaujatosti sudcov tohto súdu, predloţil spis po ich vyjadrení
sa k argumentácii navrhovateľky na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici (§ 16
ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 11. októbra 2012, sp. zn.
23 NcC 351/2012 podľa § 16 ods. 1 O.s.p. rozhodol, ţe sudkyňa Okresného súdu Ţiar
nad Hronom, Mgr. Milena Fegyesová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej pod sp. zn. 6 C 153/2012.
Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala dovolanie
navrhovateľka, ktorá s rozhodnutím nesúhlasila. Napadnuté uznesenie označila za neplatné
a porušujúce jej ústavné a zákonné práva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec predloţená na rozhodnutie
o opravnom prostriedku navrhovateľky, skúmal najskôr, či sú splnené podmienky, za ktorých
môţe konať vo veci (podmienky konania). Dospel pritom k záveru, ţe vo veci ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť a preto treba konanie o dovolaní
ţalobcu zastaviť.
Z ustanovenia § 16 ods. 1 tretia veta O.s.p. vyplýva, ţe o tom, či je sudca vylúčený,
rozhodne nadriadený súd v senáte.
V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu, ktorými Krajský súd v Banskej
Bystrici ako súd nadriadený Okresnému súdu Ţiar nad Hronom (nie ako súd odvolací)
rozhodol o námietke zaujatosti voči sudkyni Okresného súdu Ţiar nad Hronom (§ 16 ods. 1
O.s.p.).
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 10a ods. 1 O.s.p. o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
odvolacích súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
V ostatne citovanom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je upravená funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať
o dovolaniach vtedy, ak je dovolaním napádané rozhodnutie krajského súdu vydané
v odvolacom konaní. Zhodne s tým je podľa § 236 ods. 1 O.s.p. spôsobilým predmetom
dovolania len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, teda rozhodnutie vydané v konaní
o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
Rozhodovanie krajského súdu o námietke zaujatosti podľa § 16 ods. 1 O.s.p. nemoţno
povaţovať (zamieňať) za rozhodnutie odvolacieho súdu. Krajský súd v konaní o námietke
zaujatosti rozhoduje ako nadriadený súd príslušnému okresnému súdu. Keď rozhoduje o tom,
či sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený, koná tak nie na základe odvolania, ale
na základe zákonom predpokladaného postupu. Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Rozhodovanie krajského súdu ako súdu
nadriadeného sa deje v zmysle organizačných vzťahov vo vnútri sústavy súdov, teda nie
v rámci inštančných vzťahov; na tieto zásadné rozdiely napokon veľmi jasne upozornil
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo 14. januára 2004 sp. zn. III. ÚS 164/03.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie
zastaví (§ 104 ods. 1 prvá veta O.s.p.).
Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne
príslušný na rozhodovanie o dovolaní, ktorým bolo napadnuté predmetné uznesenie krajského
súdu ako nadriadeného súdu, lebo sa tu nejedná o rozhodnutie, ktoré by bolo vydané
v odvolacom konaní. Rozhodnutie nadriadeného súdu vydané v konaní o vylúčenie sudcu
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) je síce rozhodnutie konečné, ale je vynesené mimo rámca inštančného
postupu; v takomto prípade krajský súd nekonal ani ako súd prvého stupňa a ani ako súd
odvolací. Proti takému rozhodnutiu zákon nepripúšťa ţiadny opravný prostriedok, teda ani
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok účastníka. Vyslovený záver o chýbajúcej
funkčnej príslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platí preto i v prípade,
ţe podanie navrhovateľky – opravný prostriedok by sa neposúdil ako dovolanie, ale ako
odvolanie. Ďalším záverom, ktorý z takéhoto stavu vyplýva, je, ţe nejestvuje ţiadny funkčne
príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. Tieto závery
sú v úplnej zhode s konštantnou judikatúrou zaujatou k danej otázke (porovnaj
napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, publikované
v časopise Zo súdnej praxe v čísle vydania /zväzku/ 4 ročník 1998 na strane 81, uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo176/2009 z 13. novembra 2009
a sp. zn. 1 Cdo 63/2010 z 28. mája 2010).
So zreteľom na to, ţe dovolanie navrhovateľky smeruje proti takému uzneseniu
krajského súdu, kde nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(a ani ţiadneho iného súdu) o ňom rozhodovať, nezostalo iné riešenie, neţ aby pre uvedený
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania bolo konanie o tomto opravnom prostriedku
v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 243c O.s.p. zastavené. Rešpektovanie citovanej platnej
procesnoprávnej úpravy je postupom, ktorý je zaloţený na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, t. j. ţe štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (porovnaj tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 20. októbra 2010 č. k. IV. ÚS 389/2010-14).
Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal dovolanie podané dovolateľkou voči
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 4. decembra 2013 sp. zn. 13 Co 1069/2013
Okresný súd Ţiar nad Hronom uznesením z 5. marca 2013 č. k. 6 C 153/2012-14
uloţil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- Eur za vznesenú
námietku zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov , ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
Uznesenie Okresného súdu Ţiar nad Hronom napadla navrhovateľka odvolaním
argumentujúc tým, ţe v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie
veci inému súdu toto istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len
išlo o námietku zaujatosti, nezaťaţovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo
konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 4. decembra 2013, sp. zn.
13 Co 1069/2013 odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil
s názorom súdu prvého stupňa, ţe z hľadiska obsahového išlo v podanej ţalobe aj o námietku
zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Ţiar nad Hronom, za správny označil tieţ
následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním, v ktorom
ţiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom a ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie návrhu na začatie konania
povaţovala nepodanie námietky zaujatosti, pretoţe to nebolo obsahom jej vôle. Odňatie
moţnosti konať pred súdom odôvodnila nedostatkom riadneho odôvodnenia rozhodnutia.
Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho,
ţe išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená ţalovaná ujma.
Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie
konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky
zaujatosti. Navrhovala, aby dovolací súd odloţil vykonateľnosť napadnutého uznesenia.
Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas navrhovateľka zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p., t. j.
ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, vady uvedenej
v § 237 písm. f/ O.s.p., ţe účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. ţe rozhodoval
vylúčený sudca.
Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie
konania, bola zjavne nedôvodná a nenáleţitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady
je zrejmé, ţe dovolateľka ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41
ods. 2 O.s.p. oboma súdmi v otázke správneho posúdenia obsahu podanej ţaloby tvrdiac,
ţe jej obsahom nebola námietka zaujatosti. Namietala teda nesprávne právne posúdenie veci
v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo
prípustné.
V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O.s.p. dovolací súd
povaţuje za potrebné uviesť, ţe toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti
s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní
o dvojstranných právnych vzťahoch medzi navrhovateľom (ţalobcom) a odporcom
(ţalovaným), teda v spornom konaní sa návrh označuje ako „ţaloba“. Bez návrhu môţe súd
začať konanie iba v prípadoch, v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie
konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento
nedostatok v priebehu konania, konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku
návrhu na jeho začatie, hoci ten bol potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého
konania a dovolací dôvod podľa § 237 písm. e/ O.s.p. Od návrhu (ţaloby) ako podmienky
konania treba odlišovať vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto
námietky nie je podmienkou konania, ale procesným právom účastníka konania.
So vznesením námietky zaujatosti zákon priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania.
Prípadné nesprávne posúdenie prejavu vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo
nechcel vzniesť námietku zaujatosti, sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného
ustanovenia, ktorého účelom je moţnosť odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania,
v ktorom sa rozhodlo o právach a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec
začalo.
Dovolateľka zastáva tieţ názor, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe rozhodnutie odvolacieho
súdu nie je dostatočne odôvodnené, absentuje v ňom náleţité odôvodnenie zaujatého
právneho názoru, prečo rozhodol o merite odvolania odlišne od ustáleného právneho názoru
obsiahnutého v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver, ţe v konaní nerozhoduje vylúčený sudca zrozumiteľne
a v značnom rozsahu vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to,
ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je dôvodná.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, ţe uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu
sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte
bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,
ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci zaloţil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil,
ţe navrhovateľka nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na
náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.); vzal tieţ na zreteľ, ţe v dovolacom konaní procesne úspešná odporkyňa
nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. novembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová