Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b65/394192.d49565.pdf
PDF · 181.87 KB
No categories available
4ECdo/314/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 314/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:
X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,
PhD., advokát a konateľ, proti povinnej T., bývajúcej v H., o vymoženie 169,29 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 7 Er 393/2003,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. februára 2013 sp. zn.
5 CoE 202/2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdna exekútorka JUDr. L. ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Vranov nad
Topľou (ďalej len „exekučný súd“) 4. novembra 2003 poţiadala o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – notárskej
zápisnice spísanej 5. augusta 2003 pod číslom N., notárom JUDr. O.. Exekučný súd
poverením zo 6. novembra 2003 č. X. poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na
základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 10. júla 2012, č.k. 7 Er 393/2003-33,
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň vyslovil, ţe o trovách exekučného
konania rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení
uviedol, ţe exekučný titul - notárska zápisnica - má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva
povinnej obsiahnutého priamo v zmluve o úvere č. X. zo 6. mája 2003 uzatvorenej medzi
oprávnenou a povinnou (ďalej len „zmluva“), podľa ktorého povinná splnomocnila advokáta
Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda i na uznanie dlhu
a vyslovenie súhlasu s jej vykonateľnosťou. V bliţšom zdôvodnení súd poukázal na to, ţe
celý text splnomocnenia vrátane osoby splnomocnenca je v štandardnej formulárovej zmluve
o úvere predtlačený, splnomocnenie je koncipované široko a všeobecne, takţe z neho nie je
moţné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú. Navyše povinná
sa týmto splnomocnením vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý
vznikne v budúcnosti a bola jej odňatá moţnosť namietať výšku prípadného dlhu, rovnako
ako právo slobodnej voľby svojho zástupcu. Exekučný súd poukazujúc na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2011, č.k. IV. ÚS 183/2011 – 16, bol toho
názoru, ţe spísaná notárska zápisnica v danom prípade nezodpovedá poţiadavkám, ktoré na
ňu ako na spôsobilý exekučný titul kladie ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku, pretoţe najdôleţitejšou náleţitosťou zápisnice ako exekučného titulu je práve súhlas
povinnej s jej vykonateľnosťou, pretoţe tento prejav vôle robí z notárskej zápisnice verejnú
listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.
Súd bol toho názoru, ţe tento prejav vôle nie je moţné vykonať v zastúpení, a uţ vôbec nie
v zastúpení takého charakteru, aký vyplýva zo spôsobu udelenia plnej moci v uvedenom
prípade. Súd dospel k záveru, ţe ak neexistuje notárska zápisnica spôsobilá byť exekučným
titulom z materiálneho alebo formálneho hľadiska, exekúcia je neprípustná, preto bolo
potrebné ju zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Toto uznesenie napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň poţiadala
o prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením z 28. februára 2013, sp. zn.
5 CoE 202/2012, zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania a uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil. K zamietnutiu návrhu uviedol, ţe v konaní nezistil
splnenie ţiadneho z predpokladov na prerušenie konania v zmysle citovaných ustanovení.
Podľa jeho názoru nebol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., pretoţe
otázky nastolené oprávnenou neboli pre riešenie veci aktuálne, keďţe notárska zápisnica
nespĺňala podmienky vykonateľného exekučného titulu. Čo do potvrdzujúceho výroku
sa odvolací súd stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v rámci zdôraznenia
jeho správnosti poukázal na existujúci rozpor medzi záujmami povinnej a jej zástupcu,
pretoţe v zmluve bola pouţitá predtlač a dopredu obsahovala meno zástupcu, čo spochybnilo
základný predpoklad pri udelení plnej moci, a to, ţe splnomocnenec bude brániť záujmy
splnomocniteľa. Uznanie dlhu a súhlas s vykonateľnosťou zápisnice ako právne úkony
v mene povinnej potom zástupca urobil v rozpore s jej záujmami, čo malo za následok
ich absolútnu neplatnosť, pretoţe odporovali zákonu. Odvolací súd sa preto stotoţnil
s právnym záverom súdu prvého stupňa, ţe predmetná notárska zápisnica nemôţe byť
exekučným titulom pre exekúciu, pretoţe nezodpovedá poţiadavkám, ktoré sa na ňu ako
na titul pre exekúciu kladú, ďalej z dôvodu, ţe plnomocenstvo udelené povinnou je v rozpore
s § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, tak i uznanie záväzku, ktoré vzniklo podľa § 323
Obchodného zákonníka spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice,
sú neplatné, a teda napriek tomu, ţe exekúcia začala, bolo potrebné ju zastaviť, preto
je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237
písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd jej svojím
postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, ţe konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité
dokazovanie, a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala
na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, č.k. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti
s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať
notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek
21 a 22) vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia
exekučným súdom predchádza preskúmanie exekučného titulu ako aj ţiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto
preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného
titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy notárskej
zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka
je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení
oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol,
ţe notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,
vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Ţiadne
ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto
súvislosti poukázala na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok
týmto doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a prechodné ustanovenie § 240a, podľa
ktorého na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa novelizované
ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila, ţe ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým
dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala ţiadne nové povinnosti či záväzky,
oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná
dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla plnomocenstvo v zmysle
§ 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky
exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku
ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala
odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ
a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné
splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3
ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky
je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 12. apríla 2012, č. k. IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie
by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky.
Súdny exekútor (po vyhovení návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora
JUDr. R.) ani povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.
K návrhu oprávnenej (aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie
v podanom dovolaní špecifikovala) treba uviesť, ţe ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor
EÚ o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný
vyhovieť kaţdému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je moţné
za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady
93/13/EHS zabráni reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiaden dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 28. februára 2013, sp. zn. 5 CoE 202/2012, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. Uznesenie
odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod prípustnosti
dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239
ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej preto podľa
ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,
R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne
namietaných procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu. Ide
súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej veci
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke
preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila
názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.)
namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne
právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností
námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďţe
súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o námietku existencie prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto
rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu
konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov
nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., proti povinnej T.,
o vymoţenie 169,29 Eur s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice z 5. augusta 2003 č.
N., vyhotovenej notárom JUDr. O., nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci
nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená
vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťaţila.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“
o jej právnych a skutkových návrhoch, nemala moţnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek
tomu bolo vo veci rozhodnuté. Ďalej vytýkala, ţe v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne
pojednávanie. K odňatiu jej moţnosti pred súdom konať a k porušeniu jej práv malo dôjsť tieţ
tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli
splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju, v dôsledku čoho jej bolo znemoţnené uplatňovať svoje práva
z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci exekučný
i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekučného
konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade
s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska
jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne
vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,
bolo to dôvodom na zastavenie exekúcie. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania. S dôvodmi, pre ktoré
súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci za nespôsobilý, sa dovolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení
odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd pri preskúmavaní notárskej zápisnice
nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka vznesená
dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, ţe obsah práva
na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom
tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
a rovnako do neho nemoţno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne
vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky (napr. nález sp. zn. III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred
nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné
ustanovenie totiţ v čase rozhodnutia exekučného súdu (10. júla 2012) účinné ešte nebolo
(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný
nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 O.s.p.).
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová