Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoE/87/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,

IČO: 36 864 421, proti povinnej D. D., bývajúcej v K., o vymoženie 198,51 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. , o odvolaní

a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 29. októbra 2013, sp. zn. 9

CoE 37/2013, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo dňa

29. októbra 2013, sp. zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Senica (súd prvého stupňa) 29. júna 2009 poveril súdneho exekútora,

aby vykonal exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku z 12. decembra 2008, sp. zn.

SR 12604/08 Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s.

Okresný súd Senica uznesením z 4. septembra 2012, č. k. -15 exekúciu

zastavil [ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov – ďalej len „Exekučný

poriadok“] v spojení s , o rozhodcovskom konaní.

2

Krajský súd v Trnave (odvolací súd) na odvolanie oprávnenej uznesením

z 29. októbra 2013, sp. zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil

a návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa zamietol.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť

pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/

), spočívalo na zlej interpretácii a bolo nepreskúmateľné.

Ţiadala preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podala oprávnená

dovolanie, v ktorom uviedla, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237

písm. a/ ), lebo nesprávne interpretovali Exekučného poriadku a

a 2 o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), lebo

vykonateľnosť označeného rozhodcovského rozsudku uţ bola právoplatne posúdená tým,

ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. rozhodovali napriek

tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/

), 4. oprávnenej odňali moţnosť konať pred súdom ( ) tým,

ţe a/ s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej

námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania

a nerešpektovali jej právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná

na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe

Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, b/ nevytýčili pojednávanie, aj keď podľa

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli na to povinné, c/ jej nebolo umoţnené viesť

kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť k právnym dôvodom uplatňovaným

sudom prvého stupňa ex offo, d/ dostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutia, 5. sa v konaní

dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté

rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom posúdení veci ( ),

základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

a , a tieţ Smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Z týchto dôvodov oprávnená ţiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň ţiadala, aby dovolacie konanie bolo

prerušené podľa a aby dovolací súd predloţil Súdnemu dvoru

Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či sú splnené procesné predpoklady,

za splnenia ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej.

Podľa (prvá veta) účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je upravená tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len

vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa,

pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný ).

4

Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je jednoznačná v uvedenom

prístupe; rešpektujúc záujem (hľadisko) stručnosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 157 ods. 2

v spojení s ), javí sa byť postačujúcim upozorniť napr. na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2013 sp. zn. , v ktorom

je aj rozsiahlejší odkaz na judikatúru k problematike funkčnej príslušnosti (porovnaj tieţ

uznesenie z 30. apríla 2013 sp. zn. ). Napadnuté uznesenie krajského súdu ako

odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania

proti takto vydanému rozhodnutiu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 29. októbra 2013, sp. zn. , ktoré trpí

takouto vadou (nedostatkom podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť), zastavil

( prvá veta ).

O náhrade trov tohto konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146

ods. 1 písm. c/ v spojení s (per analogiam).

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta

, skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa uţ Najvyšší

súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky.

Dovolací súd ako príklad uvádza rozhodnutia z 10. júla 2013 sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , z 3. júla 2013 sp. zn.

a z 3. decembra 2013 sp. zn. , na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým,

ţe s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotoţňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely

ktorej opakuje, ţe Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,

ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo

úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej

sa navrhuje prerušenie konania podľa , má podklad v aplikácii

vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína

aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, z určujúceho hľadiska však išlo zo strany súdov niţších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov ( a Exekučného

poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a , dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa a

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ Najvyšší súd

6

Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky.

Ako príklad dovolací súd uvádza rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. , z 25. júla

2013 sp. zn. , z 3. júla 2013 sp. zn. a konštatuje, ţe právne

závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej

veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku dovolací súd konštatoval, ţe:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( )

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (porovnaj napríklad § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v

(porovnaj aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn.

a tieţ Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. ),

3. ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať

bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,

4. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach aţ ), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môţe exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

7

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemoţňuje oprávnenému moţnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v preskúmavanej

veci. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade uzavretá rozhodcovská

doloţka – z dôvodov vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy ( ), čo zakladá jej neplatnosť.

Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľným exekučným

titulom.

Námietku dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov jej odňali moţnosť konať pred súdom

( ) tým, ţe nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa

Exekučného poriadku tak boli povinné urobiť, povaţoval dovolací súd za neprípadnú. Súd

prvého stupňa správne nepostupoval podľa uvedeného ustanovenia, keďţe v danom prípade

nerozhodoval podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, ale exekúciu zastavil podľa

Exekučného poriadku v spojení s ustanovením ,

Z.z. Postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o odvolaní oprávnenej bez nariadenia

pojednávania, bol v súlade s

Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle z dôvodu,

ţe jej nebolo umoţnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť

k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých zaloţil

svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala moţnosť predniesť

svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj vyuţila, pričom odvolací súd sa s jej námietkami,

ktoré pôvodne hodlala predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia

dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, ţe v danej situácii oprávnená uţ cestou

riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o odňatí moţnosti

pred súdom konať nemá tak ţiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993).

Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok

pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého

stupňa, môţe byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven

a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge

v. Holandsko z 29. mája 1986; porovnaj tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. januára 2013).

Neopodstatnené je aj tvrdenie dovolateľky, ţe niţšie súdy svoje rozhodnutia

dostatočne neodôvodnili. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí

medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa však nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany, a to taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997; Higgins v. Francúzsko

z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na zhodnú judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napr. nález zo 16. septembra 2003 sp. zn. , uznesenie

z 3. júla 2003 sp. zn. ).

Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové

a právne závery niţších súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa

parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a § 211

ods. 2 ). Za porušenie základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). I keby teda tvrdenia dovolateľky

9

o dovolacích dôvodoch podľa , boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu však neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v zmysle

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239

a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo

postihnuté niektorou z vád uvedenou v , Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie oprávnenej podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142

ods. 1 ). Najvyšší súd Slovenskej republiky však povinnej náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala v tomto smere návrh ( ).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. decembra 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová