Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
0c8/393987.23059a.pdf
PDF · 180.75 KB
No categories available
4ECdo/233/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 233/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B., za ktorú koná konateľ a
advokát Mgr. J., proti povinnému I., bývajúcemu v S., pre vymoženie 898 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 6 Er 211/2009, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 31. marca 2014 sp. zn.
25 CoE 20/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 6. apríla 2009 podala súdnemu exekútorovi JUDr. Ľ. návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie sumy 898 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri R., so sídlom v B., zo 16. marca 2009, sp. zn. B., ktorým bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi B. istinu 898 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor
požiadal Okresný súd Senica o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Senica 30. apríla 2009, vydal poverenie súdnemu exekútorovi a následne
uznesením z 19. septembra 2012 č.k. 6 Er 211/2009 konanie zastavil. Po preskúmaní
rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul
znemožňuje voľbu spotrebiteľa rozhodnúť spor štátnym súdom, ak by vystupoval na strane
žalovaného. Túto skutočnosť považoval za neprijateľnú a dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka je neprijateľná, pretože nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná. Prieči
sa aj dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej, je v rozpore s dobrými mravmi
a princípmi ochrany spotrebiteľa. Spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, preto postupujúc podľa § 45 ods. 1, 2 zákona
o rozhodcovskom konaní žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. marca 2014 sp. zn.
25 CoE 20/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne.
Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že sa stotožnil so záverom
exekučného súdu, že vyššie uvedeným spôsobom dohodnutá rozhodcovská doložka, ktorá
určuje výlučnú príslušnosť rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov z uzavretej zmluvy,
spĺňa všetky podmienky z pohľadu ustanovení § 53 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka,
aby bola súdom hodnotená ako neprijateľná podmienka. Rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných
strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v Úverovej zmluve bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ
a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným
titulom na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 3 Cdo 146/2011 a tiež na rozhodnutie ÚS SR IV. ÚS 55/2011
z 24. februára 2011. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd
podľa § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
Toto uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmeniť tak, že dovolací súd zruší rozhodnutia súdov
oboch nižších stupňov a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila tým, že súdy porušili:
1/ § 237 písm. d/ O.s.p., pretože rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d/ O.s.p.).
Túto procesnú vadu vyvodzovala dovolateľka z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval
v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy
nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov
a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke.
Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch zastaviť
exekučné konanie, nie však zamietnuť žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie.
Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a je vykonateľný. Súdy preto pri
posudzovaní splnenia procesných predpokladov, za ktorých môže byť exekútor poverený
vykonaním exekúcie, nemali zákonný podklad pre opätovné posudzovanie toho, čo už bolo
predmetom skúmania rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní.
2/ tým, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný § 237
písm. e/ O.s.p.;
3/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) Právo na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený
k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke.
Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli do práva oprávnenej na súdnu
ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred exekučným súdom konať,
4/ konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
5/ svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namietala, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej
žiadosti toho istého exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie
týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že uvedená
námietka dovolateľky je neopodstatnená. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie
netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku
je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva,
že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto
ním nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov
došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon, ktorým sa začína konanie (porovnaj aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 3 Cdo 56/2005, 3 Cdo 186/2009 a 1 Cdo 180/2010).
V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez
toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie
(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať. Pod
odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany
jeho práv.
Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky,
najmä svojim nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na vyššie uvedené je exekučný
súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd
oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného
súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky
exekučného titulu (porovnaj R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli,
že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok,
je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli
alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo
o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,
že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom
postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej
zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý postupom podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojitosti s § 45
ods. 1 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní skúmal, či bola (platne) uzavretá
rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia;
exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal,
či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným
či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky
nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď R 46/2012).
V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R.R. zo 6. marca 2009 sp. zn. B.,
ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej do 3 dní 898 Eur
s príslušenstvom. V tomto rozhodcovskom rozsudku sa uvádza, že „rozhodcovský súd má
právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom (pozn.: oprávnenou), pretože sa jedná
o spor medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovanou (pozn.: povinnou) ako
zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Žalovaný v zmysle článku 3 ods. 1 zmluvy o úvere
svojím podpisom potvrdil, že sa oboznámil s OP pre úver, súhlasí s ich obsahom, prijíma
návrhy v nich predložené a potvrdzuje ich prevzatie. Podľa bodu 9.2 OP pre úver sa zmluvné
strany dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a OP pre úver budú riešené
dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody žalovaný prijal návrh banky na riešenie
vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a OP,
vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo OP, v rozhodcovskom konaní
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R.R.“.
Zmluvné dojednanie, na ktoré v uvedenej časti poukázal označený rozhodcovský
rozsudok, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Keďže sa účastníci dohodli, že všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní, postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či predmetné
ustanovenie nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom
č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd
konštatuje, že súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého
výklad uskutočnili v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS.
Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere
uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnej úver
v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala povinná
(ako spotrebiteľ), ktorá bola pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej
zmluvnej strany a nemala možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola
súdmi nižších stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým
sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol
účinnosť 1. apríla 2004, teda pred uzatvorením zmluvy o úvere) zmluvy uzatvorené podľa
iných zákonov za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli, že uvedená právna
úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných
kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa; takéto ustanovenia spotrebiteľských zmlúv Občiansky zákonník označuje
za neplatné. Takým je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva
zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že právna
predchodkyňa oprávnenej sa s povinnou platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory budú
riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného
zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť založená právomoc
rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnému vo veci
sp. zn. B. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R.R. Na základe toho
dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne
nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené listiny preskúmal
a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o zastavení exekučného konania
vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nie je možné viesť naďalej exekúciu. Okolnosť, že táto odpoveď
neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje,
že procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy,
keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama
takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p.
Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/12).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p., tak, že úspešnému povinnému náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu ani žiadne trovy v súvislosti s dovolacím
konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová