Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9d7/393725.3693a3.pdf
PDF · 132.58 KB
No categories available
4Oboer/210/2013
Najvyšší súd 4Oboer/210/2013
Slovenskej republiky 4OboE/59/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., s. r.
o., so sídlom P., Bratislava, IČO: X., zastúpená advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom
G., Bratislava, IČO: X., proti povinnej: I., rod. B., nar. X., bytom R. X., Lučenec,
o vymoženie 147,38 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.
14Er/614/2007, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 13CoE/47/2013-92 z 22. marca 2013, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
IV. Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok)
na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 2891/07 z 27. 04. 2007 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom (ďalej len rozhodcovský rozsudok), ktorý zriadila S. a. s., so sídlom
K., Bratislava, IČO: X.. Okresný súd Lučenec uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora
poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 14Er/614/2007-49 z 22. 02. 2012 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení uznesenia poukázal na ust. § 57 ods. 1
písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, na ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 45
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) ako aj smernicu
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa
zmluvný vzťah medzi oprávnenou a povinnou zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský.
Konštatoval, že súčasťou úverovej zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky, ktoré
obsahovali rozhodcovskú doložku. Rozhodcovská doložka v zmluve nebola dojednaná
individuálne, čo vyplýva zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako súčasti
formulárovej zmluvy o úvere. Veriteľ od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej
doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa
nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia
uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou napriek jej
formálnemu zneniu dochádza reálne k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. K narušeniu rovnováhy v rozpore
s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je
zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde
domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska, ako je to prirodzené
v Občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto
doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo
nemožnosti) vplývať na obsah zmluvy čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach
právneho štátu neprijateľným javom. Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa
k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán
a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom
na vykonanie exekúcie. Preto súd prvého stupňa považoval exekučný titul za materiálne
nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo vykonaní exekúcie.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala odvolanie oprávnená a z dôvodu,
že napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu
vyhovieť (č. l. 90a), bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) predložené Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu
odvolaciemu.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 13CoE/47/2013-92 z 22. 03. 2013
návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Zamietnutie návrhu na prerušenie konania odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru Európskej únie
neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani
rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.
Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení
prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre
vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. „Pánom“ rozhodnutia
o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý
dospel k názoru, že pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje
interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Odvolací súd nepovažoval v danom
prípade oprávnenou predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k
prebiehajúcemu konaniu, preto nebol ani dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovým aj právnym zdôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Rovnako ako súd prvého stupňa oboznámiac sa s obsahom
predmetnej zmluvy o úvere ako aj všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých
súčasťou je rozhodcovská doložka, bol aj odvolací súd toho názoru, že zmluvný vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc
z príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v nadväznosti
na ustanovenia Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd
ďalej zdôraznil, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie
zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie, ale počas celého konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(doložky). Po preskúmaní veci dospel aj odvolací súd k záveru, že rozhodcovská doložka,
ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi
oprávnenou a povinnou spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená
na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenej voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie
domáhať. Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávnenej v odvolaní nezaoberal, pretože súd
prvého stupňa danými skutočnosťami rozhodnutie neodôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu
k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie neboli právne
relevantné.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 08. 04. 2013.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/“ O. s. p) a že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a súčasne, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Na základe uvedeného oprávnená
navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil
Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala oprávnená (ďalej
aj dovolateľka) tiež dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy rozhodli „nad rámec zverenej
právomoci“ (§ 237 písm. a/ O. s. p.), konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo
(§ 237 písm. d/ O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená
pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, rozhodovali napriek tomu,
že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/
O. s. p.), oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým,
že nezohľadnili jej námietky, konali bez pojednávania a dokazovania, porušili zásadu
kontradiktórnosti a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná
na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie,
v konaní sa dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pretože nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náležité
dokazovanie a napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľka žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby bolo dovolacie konanie
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie boli
predložené prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinný a ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom podanými oprávnenou
písomne nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj Najvyšší súd SR) skúmal najskôr, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Najvyšší súd SR konštatuje, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa a na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je Najvyšší súd SR funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.).
Dodáva, že oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci,
bola už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade, podala odvolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR konanie o jej odvolaniach v týchto
veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4OboE/13/2013
a sp. zn. 4OboE/32/2013 obidve z 24. 06. 2013, sp. zn. 3CoE/43/2013 zo 06. 08. 2013,
sp. zn. 3OboE/39/2013 z 13. 08. 2013, sp. zn. 4OboE/7/2013 a sp. zn. 4OboE/26/2013 obidve
z 31. 10. 2013). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým,
že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR
na prejednanie odvolania oprávnenej nie je daná, Najvyšší súd SR konanie o odvolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súd odvolacieho
v časti výroku, ktorým zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania zastavil (§ 103
a § 104 ods. 1 O. s. p.).
II. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala včas oprávnená, zastúpená
v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p., skúmal ďalej, či je
dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší
súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach,
v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. V prejednávanej
veci Najvyšší súd SR konštatuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ
ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach
spomína aj Smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov
išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Ako príklad Najvyšší súd
SR uvádza rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/301/2012 z 21. 03. 2013, sp. zn. 4Cdo/304/2012
a sp. zn. 7Cdo/174/2012 obidve z 31. 05. 2013, sp. zn. 4Cdo/319/2012 z 24. 06. 2013,
sp. zn. 4Cdo/399/2012 a sp. zn. 4Cdo/369/2012 obidve z 31. 07. 2013, na ktoré Najvyšší
súd SR v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa
stotožňuje aj v preskúmavanej veci. S poukazom na uvedené dovolací súd návrh na prerušenie
konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie však
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
nie je prípustné.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým dovolacím námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje
prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného aj v preskúmavanej veci, sa už dovolací
súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
Najvyšší súd SR rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/304/2012 z 31. 05. 2013, sp. zn. 4Cdo/319/2012
z 24. 06. 2013, sp. zn. 5Cdo/449/2012 a sp. zn. 6Cdo/359/2012 obidve z 31. 07. 2013,
sp. zn. 5Cdo/449/2012 z 22. 08. 2013, sp. zn. 7ECdo/250/2013 a sp. zn. 7ECdo/255/2013
obidve z 21. 01. 2014, na ktoré Najvyšší súd SR v podrobnostiach poukazuje s tým, že právne
závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach iných
senátov obchodnoprávneho, aj občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zverejnených
na webovom sídle Najvyššieho súdu SR v kategórii „Rozhodnutia“), sú plne opodstatnené aj
v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná iba ak súd rozhodol o veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie
súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej,
preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/
O. s. p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/205/2011 z 01. 02. 2012
a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012 z 13. 06. 2012),
3. ust. § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne
rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade však bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122
až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie
pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal
na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania; obdobne, teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávnenej, môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. 02. 2013, v zmysle
ktorého vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav
na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva),
6. nedôvodná je aj námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom, keďže vo veci nenariadili ústne pojednávanie v zmysle § 57
ods. 5 Exekučného poriadku; v danom prípade súd prvého stupňa exekúciu zastavil
podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku uznesením z 22. 02. 2012, teda ešte pred účinnosťou novely č. 230/2012
Z. z. (účinná od 09. 08. 2012), ktorá ukladala súdu povinnosť nariadiť pojednávanie,
ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ Exekučného poriadku; odvolací súd
v tomto prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní
oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania,
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc ho vydať, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenej sa neznemožňuje konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.);
pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok (R 46/2012),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).
Právne závery uvedené pod bodmi 1. až 7. zastáva Najvyšší súd SR aj
v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá
rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený
rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu, tento postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2
O. s. p., keď o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ O. s. p.),
pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného
dôvodu bolo nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávnenej proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
IV. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd SR však
povinnej náhradu trov týchto konaní nepriznal, pretože jej v odvolacom, ani dovolacom
konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 30. januára 2015
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.