Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
18b/393697.a7e230.pdf
PDF · 140.19 KB
No categories available
4Oboer/21/2014
Najvyšší súd 4Oboer/21/2014
Slovenskej republiky 4OboE/13/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P.,
s. r. o., so sídlom P., Bratislava, IČO: X., zastúpená advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so
sídlom G., Bratislava, IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., bytom S., za účasti vedľajšieho
účastníka konania na strane povinného: Z., so sídlom P., IČO: X, o vymoženie 881,63 eur s
príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
10Er/76/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
č. k. 5CoE/65/2012-74 z 30. novembra 2012, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
IV. Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok)
na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 09428/08 zo 16. 10. 2008 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom (ďalej len rozhodcovský rozsudok), ktorý zriadila SL. a. s., so sídlom
KA., Bratislava, IČO: X.. Okresný súd Dolný Kubín uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho
exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Dolný Kubín uznesením č. k. 10Er/762009-32 z 22. 08. 2012 exekúciu
zastavil, povinnému a vedľajšiemu účastníkovi na strane povinného náhradu trov exekučného
konania nepriznal a zamietol návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS
na vylúčenie súdneho exekútora. O trovách exekúcie prvostupňový súd rozhodne
po právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení uznesenia prvostupňový súd uviedol, že exekúciu zastavil z dôvodu,
že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Konštatoval, že dojednanie rozhodcovskej
doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu,
že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej
zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore
s príslušnými ustanoveniami najmä s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore
s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom
rozsahu, nakoľko sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej
formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok (pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal), ktorý bol vydaný
na základe rozhodcovskej doložky.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala odvolanie oprávnená a z dôvodu,
že napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu
vyhovieť (č. l. 72), bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O. s. p.) predložené Krajskému súdu v Žiline ako súdu odvolaciemu.
Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 5CoE/65/2012-74 z 30. 11. 2012 uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Zároveň
účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd s poukazom na ust.
§ 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. konštatoval, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu. K návrhu oprávnenej na prejudiciálne
konanie, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) rozhodol o otázke, či ide
o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukázal na judikatúru Súdneho dvora,
ktorá nepodporuje právny názor oprávnenej. Odvolací súd konštatoval, že je vecou členských
štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Odvolací súd mal ďalej za to, že pokiaľ ide o tzv.
nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože
takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj
rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy. S poukazom na
uvedené odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. zamietol. Ďalej odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd správne
zastavil exekúciu, pretože neplatná rozhodcovská doložka znamená vo svojich dôsledkoch
nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať a na podklade ktorého nemožno
viesť exekúciu. Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za
potrebné zaoberať sa s ostatnými odvolacími námietkami. Keďže v rozhodnutí, ktorým súd
exekúciu zastavil, nezistil pochybenie, potvrdil ho ako vecne správne. V odvolacom konaní
nebol úspešný ani oprávnený ani vedľajší účastník na strane povinného, preto s poukazom na
ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 01. 2013.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline v časti výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/“ O. s. p) a že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a súčasne, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Na základe uvedeného oprávnená
navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil
Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline podala oprávnená (ďalej aj dovolateľka)
tiež dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“
(§ 237 písm. a/ O. s. p.), konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/
O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení
súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), oprávnenej
odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jej námietky,
konali bez pojednávania a dokazovania, porušili zásadu kontradiktórnosti a nerešpektovali jej
právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu,
súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, v konaní sa dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pretože
nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náležité dokazovanie a napadnuté rozhodnutie
založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľka
žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň
žiadala, aby bolo dovolacie konanie prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie boli predložené prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní.
Povinný a ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom podanými oprávnenou
písomne nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj Najvyšší súd SR) skúmal najskôr, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline.
Najvyšší súd SR konštatuje, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa a na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je Najvyšší súd SR funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.).
Dodáva, že oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci,
bola už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade, podala odvolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR konanie o jej odvolaniach v týchto
veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4OboE/13/2013
a sp. zn. 4OboE/32/2013 obidve z 24. 06. 2013, sp. zn. 3CoE/43/2013 zo 06. 08. 2013,
sp. zn. 3OboE/39/2013 z 13. 08. 2013, sp. zn. 4OboE/7/2013 a sp. zn. 4OboE/26/2013 obidve
z 31. 10. 2013). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým,
že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR
na prejednanie odvolania oprávnenej nie je daná, Najvyšší súd SR konanie o odvolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho v časti výroku,
ktorým zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline podala včas oprávnená, zastúpená v dovolacom
konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p., skúmal ďalej, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší
súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach,
v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. V prejednávanej
veci Najvyšší súd SR konštatuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ
ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach
spomína aj Smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov
išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Ako príklad Najvyšší súd
SR uvádza rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/301/2012 z 21. 03. 2013, sp. zn. 4Cdo/304/2012
a sp. zn. 7Cdo/174/2012 obidve z 31. 05. 2013, sp. zn. 4Cdo/319/2012 z 24. 06. 2013,
sp. zn. 4Cdo/399/2012 a sp. zn. 4Cdo/369/2012 obidve z 31. 07. 2013, na ktoré Najvyšší
súd SR v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa
stotožňuje aj v preskúmavanej veci. S poukazom na uvedené dovolací súd návrh na prerušenie
konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie však
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
nie je prípustné.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým dovolacím námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje
prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného aj v preskúmavanej veci, sa už dovolací
súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
Najvyšší súd SR rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/304/2012 z 31. 05. 2013, sp. zn. 4Cdo/319/2012
z 24. 06. 2013, sp. zn. 5Cdo/449/2012 a sp. zn. 6Cdo/359/2012 obidve z 31. 07. 2013,
sp. zn. 5Cdo/449/2012 z 22. 08. 2013, sp. zn. 7ECdo/250/2013 a sp. zn. 7ECdo/255/2013
obidve z 21. 01. 2014, na ktoré Najvyšší súd SR v podrobnostiach poukazuje s tým, že právne
závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach iných
senátov obchodnoprávneho, aj občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zverejnených
na webovom sídle Najvyššieho súdu SR v kategórii „Rozhodnutia“), sú plne opodstatnené aj
v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná iba ak súd rozhodol o veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie
súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej,
preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/
O. s. p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/205/2011 z 01. 02. 2012
a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012 z 13. 06. 2012),
3. ust. § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne
rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade však bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122
až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie
pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal
na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania; obdobne, teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávnenej, môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. 02. 2013, v zmysle
ktorého vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav
na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva),
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc ho vydať, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenej sa neznemožňuje konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.);
pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok (R 46/2012),
7. nedôvodná je námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5
Exekučného poriadku; súd prvého stupňa túto povinnosť nemal, pretože exekúciu
zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1
písm. c/ ZoRK, a nie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, ktoré túto
povinnosť súdu prvého stupňa ukladalo; odvolací súd v tomto prípade postupoval
v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez
nariadenia pojednávania,
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).
Právne závery uvedené pod bodmi 1. až 8. zastáva Najvyšší súd SR aj
v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá
rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený
rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávnenej proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
IV. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní
nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd
SR však povinnému náhradu trov týchto konaní nepriznal, pretože mu v odvolacom,
ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 30. januára 2015
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.