Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c5f/436322.c9ef40.pdf
PDF · 148.19 KB
No categories available
7CoE/101/2014
Najvyšší súd 7 ECdo 165/2014
Slovenskej republiky 7 CoE 101/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grosslingova č. 4, proti povinnej M. S., bytom K. o vymoženie 298,75
Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 11 Er 540/2005, o
odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. novembra 2013,
sp. zn. 23 CoE 362/2013, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor Mgr. Ing. Ivan Šteiner ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Senica
(ďalej len „exekučný súd“) 14. novembra 2005 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], na základe
exekučného titulu notárskej zápisnice spísanej 9. júla 2005 pod číslom N 3384/2005,
NZ 31819/2005 notárom JUDr. Ondrejom Duriacom. Exekučný súd poverením z 10. februára
2006 č. 5205 019800* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Okresný súd Senica uznesením z 26. júna 2013, č. k. 11 Er 540/2005 - 57 exekúciu
zastavil. V odôvodnení uviedol, ţe exekučný titul - notárska zápisnica z 9. júla 2005,
má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva povinného obsiahnutého priamo v zmluve o úvere
č. 3240871 z 4. marca 2005 uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou (ďalej len „zmluva“),
podľa ktorého povinná splnomocnial advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu pre exekúciu na jej majetok, a ktoré je v tejto časti neplatným
právnym úkonom. Podľa názoru súdu v danom prípade existuje reálny rozpor v záujmoch
povinnej a jej zástupcu. Oprávnená predformulovala Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej
zmluve a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinnej. Taktieţ sám veriteľ prostredníctvom
svojho právneho zástupcu seba splnomocnil na uznanie pohľadávky, pričom túto sám uznal
v mene povinnej na jej účet. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, ţe ide o absolútne neplatný
právny úkon a notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktoré
by bolo moţné exekúciu viesť. Preto exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
zastavil.
Toto uznesenie napadla oprávnená odvolaním a zároveň podala návrh na prerušenie
konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením z 27. novembra 2013, sp. zn.
23 CoE 362/2013, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení sa v celom rozsahu stotoţnil
správnym názorom súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením, ktoré sčasti doplnil. Poukázal
pritom na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zastupovať iného nemôţe ten,
koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného, pričom právne úkony osôb, ktoré
nespĺňajú túto náleţitosť, sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné bez
ohľadu na to, či o tom účastníci týchto úkonov vedeli. Zároveň dodal, ţe preskúmavacia
činnosť exekučného súdu zameraná na naplnenie formálnych a materiálnych predpokladov
exekučného titulu sa realizuje v ktoromkoľvek štádiu uţ začatého exekučného konania, nielen
v súvislosti s vydaním poverenia, keďţe Exekučný poriadok je treba vykladať v súlade
s celkovým účelom právneho predpisu. K zamietnutiu návrhu oprávnenej na prerušenie
konania súd uviedol, ţe nedospel k záveru, ţe by v prejednávanej veci existovala potreba
obrátiť sa s predbeţnou otázkou výkladu úniového práva na súdny dvor, keďţe výklad
a aplikácia úniového práva je zrejmá.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá
moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; pričom súd ju zároveň nesprávne poučil
o nemoţnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním.
Z uvedených dôvodov ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie.
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej veci
sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd jej svojím postupom odňal moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie, a tieţ aj to, ţe
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú
v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo 14. marca 2012, č. k. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou
sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného
práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek 21 a 22) vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vydaniu poverenia exekučným súdom predchádza preskúmanie
exekučného titulu ako aj ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu
na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka
spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47
Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu,
predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade
Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, ţe notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti
uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby
s vykonateľnosťou právneho záväzku. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z tohto
uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska
hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto súvislosti poukázala na
zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok týmto doplnený o nové
ustanovenie § 41 ods. 3 s prechodným ustanovením § 240a, podľa ktorého na notárske
zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje.
Oprávnená zdôraznila, ţe ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu
na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ani ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.
Povinný na seba neprevzal ţiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne
nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie
je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú
výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí
uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho
zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil
z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení
právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal
sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo
povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým
dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe
článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky
je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla
2012, č. k. IV. ÚS 95/2012-80. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná
príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky.
Súdny exekútor ani povinná sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti). Na strane
súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu
štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná príslušnosť,
z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci vinštančnom
postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale
zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu teda
neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby
mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.
K návrhu oprávnenej, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom
dovolaní špecifikovala, treba uviesť, ţe ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor EÚ
o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
kaţdému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ
na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne
v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého
bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý
nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.
V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je moţné
za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere
dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť
exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni
reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Posúdenie
predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho
súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z uvedených
dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiaden dôvod, pre ktorý by malo
byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. Predmetný
návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trnave z 27. novembra 2013, sp. zn. 23 CoE 362/2013, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p..
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod
prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1
písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia
§ 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté
niektorou zvád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti
ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie
je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne namietaných
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu.
Ide súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej
veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.
Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom
po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným
titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41
ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie
bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo
zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto
okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná,
keďţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o námietku existencie prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto
rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu
konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec,
pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený ţalobným
petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka, nie je významné, ako súd
po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je daná
aj vtedy, ak určitý skutkový dej bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak,
nesprávne či neúplné. Z hľadiska totoţnosti účastníkov nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby
majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých
istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných
účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej M. S., bytom
v K. ovymoţenie 298,75 Eur s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice číslo N
3384/2005, NZ 31819/2005 vyhotovenej notárom JUDr. Ondrejom Duriacom 9. júla 2005,
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie
nezaťaţila.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy.
Namietala, ţe súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych a skutkových
návrhoch, nemala moţnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci rozhodnuté.
Ďalej vytýkala, ţe nebolo vytýčené ústne pojednávanie hoci to bolo povinnosťou súdu podľa
§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. K odňatiu jej moţnosti
pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tieţ tým, ţe súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Exekučný súd nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a v dôsledku toho jej
bolo znemoţnené uplatňovať svoje práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu
v exekučnom konaní.
Vtejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci exekučný
i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44
ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako aj
materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva zo zodpovednosti
exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd materiálnu
nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to dôvodom
na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Povinnosť
exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá počas celého exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci za nespôsobilý,
sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené
v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd pri preskúmavaní
notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe
námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
Vsúvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, ţe obsah práva
na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom
tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
a rovnako do neho nemoţno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej
judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať
aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález sp. zn. III. ÚS 119/03-30,
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať
pred nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.
Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd.
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá súčasne aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Za predpokladu, ţe by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej
dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená
zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania nepriznal,
lebo v tomto konaní mu ţiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo
na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová