Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obdo/7/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ing. F., nar. X., bytom

P.X.P., Sokolce, zastúpený JUDr. J., advokátom, so sídlom B., Bratislava, proti žalovanému:

M., živnostník s miestom podnikania V., Žabokreky nad Nitrou, IČO: X., zastúpený

Advokátska kancelária JUDr. S. a partneri, s. r. o., so sídlom nám. M., Topoľčany, IČO: X., o

zaplatenie 7 766,86 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp.

zn. , na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-502 z 31. júla 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Partizánske

č. k. -474 z 25. júna 2012 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -502 z 31. júla 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu

Partizánske na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Partizánske ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. -474

z 25. júna 2012 zamietol žalobu žalobcu a súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť

žalovanému trovy konania v sume 132,50 eur a trovy právneho zastúpenia v sume

1 584,50 eur na účet právneho zástupcu.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že pôvodný žalobca I., s.r.o., so sídlom S. č. X.,

Bratislava IČO: X.X. sa pôvodnou žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy

2.212,04 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania z titulu nezaplatenej kúpnej ceny za

dodaný tovar vyúčtovanej faktúrou č. X.. Po začatí konania prvostupňový súd uznesením č. k.

-47 z 24. 06. 2011 (a opätovne uznesením č. k. -429 z 23. 02. 2012)

na spoločné konanie veci vedené na tamojšom súde pod sp. zn. , ,

2

, , , , , a určil,

že spoločné konanie týchto vecí sa bude ďalej viesť pod sp. zn. . V dôsledku

spojenia vecí na spoločné konanie sa predmetom konania stalo zaplatenie sumy 7 766,86 eur

spolu s úrokmi z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 2 212,04 eur od 22. 11. 2008 do

zaplatenia, vo výške 14 % ročne zo sumy 226,33 eur od 30. 10. 2008 do zaplatenia, vo výške

14 % ročne zo sumy 76,94 eur od 30. 10. 2008 do zaplatenia, vo výške 14 % ročne zo sumy

154,45 eur od 30. 10. 2008 do zaplatenia, vo výške 14 % ročne zo sumy 2 654,45 eur od 13.

12. 2008 do zaplatenia, vo výške 14 % ročne zo sumy 91,02 eur od 15. 12. 2008 do

zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1 777,92 eur od 14. 02. 2009 do zaplatenia, vo výške

14 % ročne zo sumy 69,63 eur od 30. 10. 2008 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy

504,08 eur od 04. 09. 2009 do zaplatenia a náhrada trov konania.

Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil tým, že žaloba je nedôvodná pre nedostatok

aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Konštatoval, že predmetom konania bol žalobcom

uplatnený nárok proti žalovanému na zaplatenie kúpnych cien za dodaný tovar. Žalobca

predmetné pohľadávky nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16. 08. 2010.

V rámci skúmania vecnej aktívnej legitimácie žalobcu prvostupňový súd prejudiciálne skúmal

platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok s cieľom ustálenia, či k prevodu tvrdeného práva

na žalobcu skutočne došlo. Uvedené skúmal bez ohľadu na to, že v dôsledku uzavretia

predmetnej zmluvy pripustil vstup žalobcu do konania namiesto pôvodného žalobcu I., s.r.o.,

pričom dospel k záveru, že v predmetnej zmluve o postúpení pohľadávok sa zmluvným

stranám podarilo vyjadriť svoju vôľu dostatočne zrozumiteľne, avšak ich inak zrozumiteľný

prejav vôle nie je dostatočne určitý, a to vo vyjadrení pohľadávok, ktoré mali byť predmetom

postúpenia („splatné pohľadávky voči dlžníkom resp. všetky pohľadávky voči dlžníkom“).

Uvedené robí právny úkon neurčitým, pretože z neho nie je zrejmé, ktoré konkrétne

pohľadávky sú predmetom postúpenia. Bol toho názoru, že určitosť prejavu vôle nebolo

možné dosiahnuť ani výkladom vôle účastníkov zmluvy. Z písomných podaní právneho

zástupcu žalobcu mal za to, že vôľou terajšieho žalobcu pri uzavretí predmetnej zmluvy bolo

stať sa univerzálnym právnym nástupcom pôvodného žalobcu v dôsledku postúpenia

všetkých jeho pohľadávok. Keďže v danom prípade nešlo o univerzálnu sukcesiu,

mali zmluvné strany nepochybne vyjadriť, ktoré pohľadávky sú predmetom postúpenia,

aby z právneho úkonu bolo zrejmé aj tretím osobám, ktoré konkrétne pohľadávky boli

predmetom postúpenia. Toto v čl. I. a čl. II zmluvy o postúpení pohľadávok jednoznačne

3

uvedené nie je. V dôsledku neurčitosti prejavu vôle v predmetnej zmluve o postúpení

pohľadávok, ktoré nebolo možné odstrániť, ani výkladom vôle dospel prvostupňový súd

k záveru, že uvedená zmluva je z dôvodu neurčitosti podľa

absolútne neplatná, a preto nemohla spôsobiť zamýšľané právne následky. Z tejto zmluvy

žalobca nemohol nadobudnúť pohľadávky, ktoré sú predmetom tohto konania, lebo nie je

nositeľom práva, od ktorého odvodzuje svoj nárok, teda nie je aktívne vecne legitimovaný,

a preto žalobu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa

(ďalej len ) tak, že ich priznal žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, na odvolanie žalobcu rozsudkom

č. k. -502 z 31. 07. 2013 napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil

a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume

293,96 eur titulom trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu.

Stotožniac sa s odôvodnením prvostupňového rozsudku, na zdôraznenie jeho

správnosti podľa poukázal odvolací súd na uznesenie súdu prvého stupňa

č. k. -430 zo dňa 23. 02. 2012, právoplatné dňa 14. 03. 2012, ktorým pripustil

vystúpenie pôvodného žalobcu I., s. r. o. z konania s tým, aby do konania na jeho miesto

vstúpil Ing. F., nar. X., bytom P.X.P., Sokolovce.

Uznesením č. k. -429 zo dňa 23. 02. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť

27. 02. 2012 spojil s vecou sp. zn. na spoločné konanie veci pod sp. zn.

, , , , , ,

a .

Odvolací súd s poukazom na ust. a a , ako aj

ods. 1 zdôraznil, že predpokladom, aby súd vyhovel návrhu v zmysle

a , je preukázanie splnenia formálnych podmienok spočívajúcich

v tom, že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod

práva na iného, ďalej, že sa táto právna skutočnosť týka práva alebo povinností doterajšieho

účastníka konania, že táto skutočnosť nastala po začatí konania a že nadobúdateľ práva

súhlasí so vstupom do konania, ak má nastúpiť na miesto doterajšieho žalobcu. Poukázaním

4

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. 02. 2008

uviedol, že v štádiu, v ktorom súd posudzuje splnenie uvedených predpokladov, skúma

tvrdenia, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť takéhoto procesného návrhu, len z hľadiska

ich možnosti (spôsobilosti) vyvolať tvrdený právny účinok, t. j. prevod alebo prechod práva

na iného. Samotné posúdenie, či k prevodu alebo prechodu práva skutočne došlo, je

vyhradené až do rozhodnutia vo veci samej (v rámci skúmania danosti vecnej legitimácie

účastníka konania).

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa venoval otázke posúdenia zmeny

účastníka na strane žalobcu podľa a náležitú pozornosť, majúc jeho

závery, týkajúce sa zmluvy o postúpení žalovanej pohľadávky v zmysle preukázania

formálnych podmienok prevodu, za plne postačujúce. Následne pri rozhodovaní o veci samej

skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a to, či zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa

16. 08. 2010 došlo k prevodu pohľadávky, ktorú pôvodný žalobca uplatnil v konaní.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o neurčitosti zmluvy

o postúpení pohľadávok zo dňa 16. 08. 2010 podľa ,

pretože postupované pohľadávky nie sú jednoznačne identifikované, neurčitosť zmluvy nie je

možné odstrániť výkladom a preto záver, že zmluva nespôsobila zamýšľané právne následky

je správny. Žalobca s ohľadom na uvedené nie je aktívne vecne legitimovaný, a preto aj podľa

názoru odvolacieho súdu žalobe nebolo možné vyhovieť. V postupe súdu prvého stupňa

nevzhliadol nič protizákonné z čoho by bolo možné vyvodiť, že žalobcovi odňal možnosť

konať pred súdom.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a § 224

ods. 1 a vo veci úspešnému žalovanému priznal ich náhradu titulom trov právneho

zastúpenia v sume 293,96 eur.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 23. 09. 2013.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie

žalobca (ďalej tiež ako dovolateľ) argumentujúc, že mu ako účastníkovi konania (jeho

právnemu predchodcovi) bola procesným postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť

5

konať pred súdom ( ) a súčasne, že rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Žalobca vo svojom dovolaní obidvom vo veci konajúcim súdom vytkol, že sa

nedostatočne vysporiadali s jeho výhradami, týkajúcimi sa aktívnej vecnej legitimácie

v predmetnom súdnom konaní na strane žalobcu. Namietol, že po tom, čo súd prvého stupňa

dospel k záveru, že žalobca - Ing. F. sa po právoplatnosti uznesenia č. k. -430 zo

dňa 23. 02. 2012 stal univerzálnym právnym sukcesorom po spoločnosti I., s. r. o, ako jeho

právnom predchodcovi, súd následne nedôvodne zmenil svoj „právny“ názor, keď v rámci

skúmania podmienok konania konštatoval, že žalobca v prebiehajúcom konaní nie je vecne

legitimovaný. Žalobca mal za to, že pokiaľ by tomu tak skutočne bolo, súd mal návrh

spoločnosti I., s. r. o., na procesný postup podľa zamietnuť z dôvodu

neúčinného zmluvného postúpenia pohľadávok a konať s pôvodným žalobcom. Skutočnosť,

že z konania vystúpila spoločnosť I., s. r. o. a na jej miesto vstúpil Ing. F., je podľa žalobcu

dôsledok akceptovania predloženého návrhu na zámenu účastníkov súdom. Tento navrhovanú

zámenu účastníkov pripustil, dospejúc k záveru, že nastali hmotnoprávne účinky zmluvy o

postúpení pohľadávok zo dňa 16. 08. 2010. V tejto súvislosti žalobca namietol aj tvrdenia

odvolacieho súdu o tom, že otázke posúdenia zmeny účastníka na strane žalobcu podľa § 92

ods. 2 , venoval súd prvého stupňa náležitú pozornosť, pretože pokiaľ by tomu tak

bolo, malo konanie prebiehať s pôvodným žalobcom - obchodnou spoločnosťou I., s. r. o., bez

právneho nástupníctva Ing. F..

Žalobca mal tak za to, že súd prvého stupňa vyššie opísaným postupom pochybil

a odňal aktívne legitimovanému účastníkovi možnosť konať pred súdom. Tvrdí, že v prípade

absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, svedčí aktívna vecná legitimácia

pôvodnému žalobcovi – spoločnosti I., s. r. o. Prvostupňový súd odňal možnosť konania

pred súdom jednak spoločnosti I., s. r. o., ako pôvodnému žalobcovi, a to tým, že svojím

uznesením zo dňa 23. 02. 2012, pripustil, aby tento z konania vystúpil a na jeho miesto

do konania vstúpil Ing. F., ako aj novému žalobcovi, keď svojím rozsudkom vyslovil, že nie

je vo veci aktívne vecne legitimovaný, čím podľa názoru žalobcu prvostupňový súd zmenil

svoj pôvodný právny názor v otázke aktívnej legitimácie žalobcu. Žalobca tiež namietol, že

súdy odňatie možnosti pôvodného žalobcu - spoločnosti I., s. r. o., ďalej pred súdom konať,

vo svojich rozsudkoch vôbec neskúmali, neposúdili a ani neodôvodnili.

6

Vo vzťahu k Zmluve o postúpení pohľadávok žalobca zdôraznil, že účastníci zmluvy

ňou realizovali postúpenie všetkých splatných pohľadávok v stave, v akom sa nachádzali

ku dňu 16. 08. 2010 s tým, že toto postúpenie sa v celom rozsahu týka aj žalovanej istiny

a žalovaného ako dlžníka, ktorý bol o postúpení pohľadávok, ako aj ich rozsahu, písomne

vyrozumený. Preto má žalobca za to, že neexistuje žiadna opodstatnená pochybnosť o tom,

či všetky splatné pohľadávky pôvodného žalobcu - spoločnosti I., s. r. o., dňom 16. 08. 2010

prešli na žalobcu ako nového veriteľa.

Žalobca napokon tvrdí, že zo strany konajúcich súdov došlo k zjavnému pochybeniu

pri zisťovaní skutkového stavu veci a následnom právnom posúdení (hodnotení) právnych

účinkov zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 16. 10. 2008. Opakovane zdôraznil,

že v prípade právnej neúčinnosti (neplatnosti) predmetnej zmluvy, mal súd konať s pôvodným

žalobcom a zámenu účastníkov podľa nepripustiť. Tým, že sa tak nestalo,

boli pôvodný, ako aj „nový“ žalobca (pôvodný a nový veriteľ) rozsudkami súdov obidvoch

stupňov poškodení.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené tvrdenia žalobca dovolaciemu súdu navrhol,

aby rozsudok odvolacieho súdu, ako aj prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

K dovolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom (, veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Z príslušných ustanovení je zrejmé, že ním ako jedným

z mimoriadnych opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu,

7

ale možno ním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa

( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ust.

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo rozsudok odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil,

že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V posudzovanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

ako súdu odvolacieho, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Partizánske ako súdu

prvého stupňa o zamietnutí žaloby žalobcu o zaplatenie 7 766,86 eur s príslušenstvom,

pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde

o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom

výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , vzhľadom

na ktorú skutočnosť je nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle ustanovení § 238 ods. 1

až 3 prípustné nie je.

S prihliadnutím na ust. veta druhá , ukladajúce dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa ,

ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia,

majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou

8

z vád, vymenovaných v až g/ , možno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené.

Dovolateľ vady konania v zmysle až e/ a nenamietal

a v dovolacom konaní vady tejto povahy ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto

z uvedených ustanovení vyvodiť nemožno.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti námietky žalobcu, spočívajúcej v tvrdení, že mu postupom súdu bola odňatá

možnosť pred ním konať, čo zakladá dovolací dôvod podľa

Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ zákon bližšie v žiadnom zo svojich

ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä

vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať

pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym

hodnotením veci, vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska

nie je rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom

zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich

procesných právach. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou

súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

K odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým,

že súd prvého stupňa žalobu zamietol argumentujúc nedostatkom jeho aktívnej vecnej

legitimácie, a to napriek tomu, že svojím skorším uznesením pripustil, aby z konania vystúpil

pôvodný žalobca I., s. r. o. a na jeho vstúpil Ing. F. (súčasný žalobca).

9

Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú

prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten,

na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť,

aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva

alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže,

že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten,

kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho

miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

zachované (, ).

Podľa , veriteľ môže svoju pohľadávku aj

bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou

prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Obsah spisu potvrdzuje, že súd prvého stupňa na základe písomného návrhu (č. l. 44)

pôvodného žalobcu – spoločnosti I., s. r. o. (ktorý počas konania zmenil obchodné meno na

M., s. r. o., IČO: X.), vydal dňa 23. 02. 2012 uznesenie č. k. -430, ktorým

pripustil vystúpenie pôvodného žalobcu z konania, aby do konania ako žalobca vstúpil Ing.

F., nar. X., bytom P. č. X., Sokolovce, a to z titulu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.

08. 2010 (č. l. 45), ktorou pôvodný žalobca ako postupca, postúpil na nového žalobcu ako

postupníka, svoje splatné pohľadávky voči dlžníkom (článok I. zmluvy). Predmetné uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 03. 2012.

Podľa , , výrok právoplatného rozsudku je záväzný

pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný

pre každého. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Podľa , ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerané ustanovenia o rozsudku.

Právoplatnosť súdneho rozhodnutia je výrazom právnej istoty vzťahov, o ktorých bolo

rozhodnuté. Je zrejmé, že súd prvého stupňa o zámene účastníka konania na strane žalobcu

právoplatne rozhodol, a to s poukazom na postúpenie pohľadávky pôvodného žalobcu

10

novému žalobcovi, vykonaného zmluvou zo dňa 16. 08. 2010. Nový, t. j. súčasný žalobca,

ako nový veriteľ postúpených pohľadávok, sa tak právoplatne stal účastníkom konania,

čo však neznamená, že by v závere súdneho konania nemohla byť posúdená jeho aktívna

vecná legitimácia, avšak nie na už raz posúdenom právnom základe – zmluvy o postúpení

pohľadávky, ktorú súd prvého stupňa právoplatne vyhodnotil za spôsobilý titul zámeny

účastníka na strane žalobcu.

Vecnou legitimáciou sa rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka konania

k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa

v konaní rozhoduje. Otázku, či žalobca bol v spore aktívne legitimovaný, t. j. či bol nositeľom

tvrdeného hmotného práva a či správne označil osobu – nositeľa tvrdenej povinnosti,

teda či ním označený žalovaný bol v spore naozaj pasívne legitimovaný, rieši súd až v samom

závere konania. Až z meritórneho rozhodnutia vyplynie autoritatívny záver o otázke vecnej

legitimácie účastníkov konania. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní je

dôvodom na zamietnutie návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.

Je treba súhlasiť s námietkou dovolateľa, spočívajúcou v tvrdení, že pokiaľ súd prvého

stupňa po právoplatnom rozhodnutí o vstupe žalobcu do predmetného konania, akceptujúc

zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 08. 2010, následne zamietol žalobu pre nedostatok

aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, odôvodňujúc to neplatnosťou predmetnej zmluvy,

na základe ktorej však so vstupom súhlasil (, ), odňal mu tým

možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd má za to, že súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní vo veci samej nemal

zaoberať otázkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože túto vyriešil

pri rozhodovaní o zámene účastníka konania na strane žalobcu, a to tým, že zmluvu

akceptoval a zámenu pripustil. Pokiaľ postavenie žalobcu v konaní prehodnotil na základe už

raz posúdenej zmluvy, zasiahol tak do záväznosti právoplatného uznesenia o zámene žalobcu.

Ak súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci samej mal za to, že zmluva je neplatná, tak táto

skutočnosť mu musela byť zrejmá aj pri rozhodovaní o návrhu pôvodného žalobcu na zámenu

účastníka konania na strane žalobcu. V takom prípade potom zámenu pripustiť nemal, aby sa

svojho záväzku mohol v konaní naďalej domáhať pôvodný žalobca. Preto otázku aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu mal súd skúmať nie z hľadiska platnosti zmluvy, ale z hľadiska,

11

či na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 08. 2010, skutočne na žalobcu

ako postupníka prešla aj žalovaná pohľadávka.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému dovolateľom podľa § 241 ods. 2

písm. c/ , tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Súd však právnym posúdením veci účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho

procesných práv v zmysle neodníma. Právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov je najvyšším súdom považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, zároveň je ale zhodne zastávaný názor,

že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, procesnou vadou

konania v zmysle nie je, pretože (ani prípadným) nesprávnym právnym

posúdením veci súd účastníkovi konania realizáciu jeho procesného oprávnenia

neznemožňuje. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť,

len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z , v posudzovanom prípade však

tomu tak nie je.

Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že vo veci konajúce súdy sa

s postavením žalobcu a s jeho nárokom na zaplatenie žalovanej istiny aj s príslušenstvom,

náležite nevysporiadali, z dôvodu ktorého zaťažili konanie procesnou vadou v zmysle § 237

písm. f/ . Uvedená procesná vada zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež

dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutia zrušiť, pretože rozhodnutia

vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôžu byť považované

za správne. S poukazom na uvedené preto dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b

ods. 3, veta za bodkočiarkou zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je súd prvého stupňa viazaný právnym

názorom dovolacieho súdu ( veta druhá ), sa vysporiada s vytknutými

12

vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie

náležite odôvodní v súlade s ust. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj

o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania ( veta tretia ).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 27. februára 2015

JUDr. Gabriela Mederová v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.