Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
509/436308.047f82.pdf
PDF · 151.99 KB
No categories available
7CoE/99/2014
Najvyšší súd 7 ECdo 161/2014
Slovenskej republiky 7 CoE 99/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnej R. S., bytom L. o vymoženie
1.135,23 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 1
Er 494/2003, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
27. marca 2013, sp. zn. 11 CoE 39/2013, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor Ing. Bc. Karol Mihal ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Spišská
Nová Ves (ďalej len „exekučný súd“) 3. novembra 2003 poţiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)],
na základe exekučného titulu notárskej zápisnice spísanej 15. júla 2003 pod číslom
N 1754/2003, NZ 59795/2003 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Exekučný súd poverením
z 21. novembra 2003 č. 5810020329* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na
základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 22. novembra 2012, č. k. 1 Er 494/2003
– 20 exekúciu zastavil. V odôvodnení uviedol, ţe exekučný titul – notárska zápisnica
z 15. júla 2003, má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva povinného obsiahnutého priamo
v zmluve o úvere č. 7051200 z 29. apríla 2003 uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou
(ďalej len „zmluva“), podľa ktorého povinná splnomocnial advokáta Mgr. Tomáša Kušníra
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu pre exekúciu na jej majetok, a ktoré
je v tejto časti neplatným právnym úkonom. Podľa názoru súdu v danom prípade existuje
reálny rozpor v záujmoch povinnej a jej zástupcu. Oprávnená predformulovala Mgr. Tomáša
Kušníra vo formulárovej zmluve a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinnej. Taktieţ
sám veriteľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu seba splnomocnil na uznanie
pohľadávky, pričom túto sám uznal v mene povinnej na jej účet. Z týchto dôvodov súd
dospel k záveru, ţe ide o absolútne neplatný právny úkon a notárska zápisnica nie
je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktoré by bolo moţné exekúciu viesť. Preto
exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil. Návrh oprávnenej
na zmenu súdneho exekútora zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu
trov exekúcie.
Toto uznesenie napadla oprávnená odvolaním a zároveň podala návrh na prerušenie
konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením z 27. marca 2013, sp. zn.
11 CoE 39/2013, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Odmietol odvolanie proti výroku , ktorým súd
prvého stupňa zamietol návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora. Účastníkom trovy
odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení sa v celom rozsahu stotoţnil s právnym
názorom súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením, ktoré sčasti doplnil. Poukázal pritom
na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zastupovať iného nemôţe ten, koho
záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného, pričom právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú
túto náleţitosť, sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné bez ohľadu na to,
či o tom účastníci týchto úkonov vedeli. Zároveň dodal, ţe preskúmavacia činnosť
exekučného súdu zameraná na naplnenie formálnych a materiálnych predpokladov
exekučného titulu sa realizuje v ktoromkoľvek štádiu uţ začatého exekučného konania, nielen
v súvislosti s vydaním poverenia, keďţe Exekučný poriadok je treba vykladať v súlade
s celkovým účelom právneho predpisu. K zamietnutiu návrhu oprávnenej na prerušenie
konania súd uviedol, ţe nedospel k záveru, ţe by v prejednávanej veci existovala potreba
obrátiť sa s predbeţnou otázkou výkladu úniového práva na súdny dvor, keďţe výklad
a aplikácia úniového práva je zrejmá.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá
moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; pričom súd ju zároveň nesprávne poučil
o nemoţnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním.
Z uvedených dôvodov ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie.
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/
O.s.p.), v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd jej svojím
postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, ţe konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité
dokazovanie, a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala
na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, č. k. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti
s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať
notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia
(odsek 21 a 22) vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia
exekučným súdom predchádza preskúmanie exekučného titulu ako aj ţiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto
preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného
titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy notárskej
zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka
je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení
oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky
uviedol, ţe notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých
ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho
záväzku. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe
exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe
je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd
by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne
uvedené. Oprávnená v tejto súvislosti poukázala na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým
bol novelizovaný Exekučný poriadok týmto doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3
s prechodným ustanovením § 240a, podľa ktorého na notárske zápisnice vyhotovené
pred 15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila, ţe
ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej
zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,
nemôţe byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani
ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba
neprevzal ţiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva
či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú
výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí
uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/
Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne
posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska
ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.
Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný
právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých
podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne
nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor
Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ s poukazom na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, č. k. IV. ÚS 95/2012-80. Uviedla, ţe
Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Súdny exekútor ani povinná sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.
K návrhu oprávnenej, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom
dovolaní špecifikovala, treba uviesť, ţe ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor EÚ
o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
kaţdému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ
na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne
v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého
bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý
nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.
V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je moţné
za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má
moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy
o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť
exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni
reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Posúdenie
predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho
súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z uvedených
dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiaden dôvod, pre ktorý by malo byť
vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. Predmetný návrh
preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 27. marca 2013, sp. zn. 11 CoE 39/2013, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod
prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej
preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak
je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,
R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie
je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne namietaných
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu.
Ide súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej
veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.
Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom
po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným
titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania
(§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku,
resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného
poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/
O.s.p. nie je dôvodná, keďţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o námietku existencie prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto
rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu
konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j.
ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka, nie je významné,
ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania;
je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený
inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov nie je rozhodujúce, či rovnaké
osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka
tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných
účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej R. S., bytom v L.,
o vymoţenie 1.135,23 Eur s príslušenstvom, na základe notárskej zápisnice číslo N
1754/2003, NZ 59795/2003 vyhotovenej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom 15. júla 2003,
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie
nezaťaţila.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Namietala, ţe súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych
a skutkových návrhoch, nemala moţnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci
rozhodnuté. Ďalej vytýkala, ţe nebolo vytýčené ústne pojednávanie hoci to bolo povinnosťou
súdu podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. K odňatiu
jej moţnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tieţ tým, ţe súd prvého
stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil
ju a v dôsledku toho jej bolo znemoţnené uplatňovať svoje práva z notárskej zápisnice ako
exekučného titulu v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci exekučný
i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekučného
konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade
s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska
jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne
vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,
bolo to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá počas
celého exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci
za nespôsobilý, sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje
na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd
pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, takţe námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, ţe obsah práva
na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom
tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
a rovnako do neho nemoţno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne
vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález
sp. zn. III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať
pred nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.
Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd.
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá súčasne aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Za predpokladu, ţe by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní jej ţiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo na ich
náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová