Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/501/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky P. S., bytom B.

zastúpenej JUDr. Danielom Urbanom, advokátom, so sídlom v Bratislave Uhrova č. 18, proti

odporcovi M. S., bytom B., o určenie vlastníckeho práva k časti bytu, vypratania časti

bytu a vydania kľúčov od bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 43 C

16/2011, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28.

novembra 2013 sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Odporcovi sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 24. októbra 2011 č. k. – 45

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia, ţe je zákonnou dedičskou

po nebohom P. S., nar. X. a podielovým spoluvlastníkom ¼ k celku bytu č. 9, 4. poschodie,

Z., vypratania časti bytu s povinnosťou vydať kľúče od bytu. Vychádzal zo zistenia, ţe na

základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I z 20. Júna 2003 sp. zn. Dnot

133/99 súd rozhodol o schválení dedičskej dohody účastníkov konania ako zákonných

dedičov poručiteľa P. S., nar. X., zomrelého ..X.. Dedičskú dohodu uzavrela 26. októbra 1999

pred povereným notárom v mene v tom čase maloletej navrhovateľky jej matka. Následne

tento právny úkon bol schválený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 5. Februára 2002

č. k. – 8. Rozsudok sa stal právoplatný 1. marca 2002. Rozsudok sa stal

základom aj pre rozhodnutie súdu o schválení dedičskej dohody., v zmysle ktorej odporca

nadobudol do svojho vlastníctva spoluvlastnícky podiel v ½ k celku k bytu č. 9, 4. poschodie

na Z., k. ú. R., zapísaný na LV č. X., ako aj motorové vozidlo zn. Š. s podmienkou, ţe vyplatí

navrhovateľke sumu 32.000,- Sk ako jej zákonný podiel a to do konca roku 2001 na

2

vinkulovanú vkladnú kniţku. Konštatoval absenciu naliehavého právneho záujmu. Uviedol.

Ţe navrhovateľke nesvedčí ţiadne vecné právo vlastníctva, resp. uţívania predmetného bytu,

od ktorého odvodzovala svoje právo vec uţívať, poţívať, brať z neho úţitky. Poukázal tieţ na

to, ţe navrhovateľka sa v konaní nedomáhala aj určenia spoluvlastníckeho práva, ktoré právo

je neoddeliteľným právom k vlastníctva bytu, ako aj tým, ţe odporca nie je výlučným

nositeľom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ku ktorej sa navrhovateľka domáha určenia

svojho vlastníctva.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. novembra 2013 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.

Navrhovateľka ţalobným návrhom uplatnila určovací návrh vychádzajúc z nesporného

skutkového stavu, ţe uznesením Okresného súdu Bratislava I z 20. Júna 2003 sp. zn.

Dnot 133/99 v dedičskej veci po poručiteľovi P. S. schválil dohodu dedičov na

základe ktorej motorové vozidlo a nehnuteľnosti špecifikované v rozhodnutí nadobúda do

vlastníctva odporca s tým, ţe je povinný vyplatiť navrhovateľke jej zákonný podiel

z dedičstva v sume 32.000,- Sk do konca roku 2001. Tento zákonný podiel v lehote určenej

súdom nezaplatil a preto zastáva názor, ţe nesplnením odkladacej podmienky jej vzniklo

vlastnícke právo. Predmetné uznesenie v dedičskej veci je vykonateľné rozhodnutie, ktoré

oprávňovalo navrhovateľku k realizácii núteného výkonu rozhodnutia, ak nebolo splnené

dobrovoľne, avšak nie na tomto skutkovom podklade získať vlastnícke právo k časti

predmetného bytu. Rozhodnutie v dedičskom konaní je moţné preskúmavať iba v rámci

riadnych opravných prostriedkov a obsah dohody o vyporiadaní dedičstva bolo moţné zmeniť

iba v rámci riadnych opravných prostriedkov a obsah dohody o vyporiadaní bolo moţné

zmeniť iba do nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, alebo v rámci preskúmavania

veci na podklade daného odvolania O takýto prípad sa v danej veci nejedná a preto

rozhodnutie súdu o schválení dohody dedičov je záväzné pre všetkých účastníkov a pre všetky

orgány ( ). Navrhovateľka preto nesprávne zaloţila svoju ţalobu

na tvrdení, ţe vlastnícke právo odporca nadobudnúť nemohol, keďţe bolo viazané na splnenie

odkladacej podmienky. Rozhodnutie súdu nie je právnym úkonom, ale osobitnou právnou

skutočnosťou na základe ktorej odporca nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu

a k bytu, nemoţno na túto formu aplikovať ustanovenia obsiahnuté v Prvej časti, Štvrtej hlave

. Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho

práva neoprávnene zasahuje. V konaní na ochranu vlastníckeho práva môţe byť iba vlastník

veci, ktorému ochrana má byť poskytnutá. Navrhovateľka nepreukázala nadobudnutie

vlastníckeho práva k bytu. Určovacou ţalobou nie je moţné preskúmavať rozhodnutie súdu

vydané v rámci dedičského konania. Takéto rozhodnutie je riadnym exekučným titulom.

Navrhovateľka nepreukázala ţiadny právny titul nadobudnutia svojho vlastníckeho práva

a následne nepreukázala aktívnu legitimáciu na podanie ţaloby o vypratanie bytu.

Proti rozsudku odvolacieho súdu včas podala dovolanie navrhovateľka. Ţiadala aby

dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec

vrátil na ďalšie konanie. Svoje dovolanie odôvodnila tým, ţe postupom súdu došlo k odňatiu

moţnosti konať pred súdom, lebo súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy, ako aj

z dôvodu, ţe rozsudky oboch súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.

Poukázala na to, ţe Okresný súd Bratislava III uznesením z 20. júna 2003 schválil dohodu

zákonných dedičov po nebohom P. S., nar. X., zomrelom ..X.. V mene navrhovateľky, ktorá

bola v tom čase maloletá uzatvárala dedičskú dohodu jej zákonný zástupca – matka. Tento

právny úkon bol následne schválený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 5. februára

2002 č. k. – 8, čo bolo základom aj pre rozhodnutie Okresného súdu Bratislava

III o schválení dedičskej dohody. Podľa tejto dohody odporca nadobudol do svojho

vlastníctva spoluvlastnícky podiel o veľkosti ½ na byte, motorové vozidlo a to s podmienkou,

ţe vyplatí navrhovateľke sumu vo výške 32.000,- Sk do konca roka 2001 na jej vinkulovanú

vkladnú kniţku. Odporca uvedenú povinnosť do dnešného dňa nesplnil a tieţ nereagoval na

výzvu navrhovateľky z 20. decembra 2010. Má teda za to, ţe odporca tým, ţe do dnešného

dňa nevyplatil navrhovateľke jej zákonný dedičský podiel podľa dedičskej dohody spôsobil

to, ţe dedičskou dohodou v zmysle odkladacej podmienky obsiahnutej v predmetnej dohode,

neprešlo vlastnícke právo k predmetu dohody, nakoľko vznik, zmenu alebo zánik práva

moţno viazať na splnenie podmienky. Odporca je teda neoprávnene vedený na LV č. X. ako

vlastník ½ k celku bytu. Ak súd neuzná navrhovateľku ako podielovú spoluvlastníčku ¼

k celku bytu, dôjde k situácii, ţe navrhovateľka nezdedila po svojom otcovi nič. V tomto

prípade by došlo k porušeniu inštitútu tzv. neopomenuteľného dediča (§ 479 Občianskeho

zákonníka). Je toho názoru, ţe dedičská dohoda je neúčinná vzhľadom na odkladaciu

podmienku. Bolo by nespravodlivé a nezákonné, ak by súd rozhodol tak, ţe odporca je

povinný vyplatiť navrhovateľke sumu 32.000,- Sk Je toho názoru, ţe vo veci je riadne

preukázaný naliehavý právny záujem na pozitívnom určení spoluvlastníckeho práva

navrhovateľky. Nesprávne právne posúdenie súdu vidí v tom, ţe skutočnosť, ţe v návrhu nie

je pri byte uvedený spoluvlastnícky podiel k spoločným častiam, spoločným zariadeniam,

príslušenstve bytového domu a k pozemku zastavanom bytovým domom, to neznamená, ţe

tieto nie sú predmetom právneho vzťahu, sú jeho zákonnou súčasťou. Ak by súd rozhodol

o určení vlastníckeho práva k bytu v prospech navrhovateľky, zo zákona by prešlo na

navrhovateľku aj spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu

a príslušenstva, ako aj spoluvlastnícke alebo iné spoločné práva k pozemku. Preto neuvedenie

tohto zákonného a nedeliteľného príslušenstva a súčastí bytu nemôţe byť dôvodom na

zamietnutie ţaloby. Poukázala na Nedostatok ţaloby v zmysle toho, ţe na

strane odporcu má byť aj ďalší spoluvlastník mal súd rovnako odstrániť podľa § 43 ods. 1 O.

s. p. Je tieţ presvedčená, ţe pri stanovení hodnoty dedičstva došlo k dohode o jeho cene,

avšak táto cena nepredstavovala ani zďaleka jej skutočnú hodnotu, pričom bola určená

výrazne v neprospech navrhovateľky. Okresný súd Bratislava III nemal schváliť dohodu

o vyporiadaní dedičstva, nakoľko táto nevychádzala zo správne zistených skutočností o cene

dedičstva. Jej výsledok je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi, teda táto dohoda nemohla

byť nikdy schválená súdom. Je toho názoru, ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav

veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

neskúmal, či dohoda dedičov je neplatná pre rozpor so záujmami navrhovateľky a dobrými

mravmi. Zamietnutím ţaloby súd navrhovateľke odňal moţnosť konať pred súdom.

Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky uviedol, ţe rozhodnutia súdu

povaţuje podľa právneho aj morálneho hľadiska za správne. Poukázal na skutočnosti, ktoré

uvádzal uţ v predchádzajúcich vyjadreniach k ţalobe, ako aj k odvolaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr to, či dovolanie odporcov smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom.

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci

rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2)

5

a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací

súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3).

V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil),

a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto veci nebolo

dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť

dovolania navrhvoateľky z ustanovenia aţ 3 vyvodiť nemoţno.

Podľa ustanovenia druhej vety , ukladajúceho dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či uţ to

účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť

dovolania nielen vo vzťahu k , ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie

je prípustné podľa Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady

konania vymenované v aţ e/ neboli v dovolaní namietané a ani nevyšli

v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania nemoţno

vyvodiť.

So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ), pričom

treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá samo tvrdenie

účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade

tejto povahy skutočne došlo.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Navrhovateľka vytýkala, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť konať

pred súdom tým, ţe neúplne zistili skutkový stav veci, pretoţe nevykonali navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tým ţe neskúmali, či dohoda dedičov

je neplatná pre rozpor so záujmami navrhovateľky a dobrými mravmi.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1

dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Z ustanovení a vyplýva procesná povinnosť

účastníka konania tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo

povinnosť protistrany, a procesná povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce preukázať

pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti účastníka sporového

konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou účastníka

konania za to, ţe v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví

v jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umoţniť súdu, aby rozhodol

o veci samej aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná

pre rozhodnutie podľa hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného

práva (z príslušnej hmotnoprávnej normy). V zásade platí, ţe dôkazné bremeno má ten, komu

je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti.

Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosťou účastníkov konania, ale zároveň

aj ich procesným oprávnením. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované.

V zmysle (okrem výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť

účastníkov, ţe všetky dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr

do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje

pojednávanie ( ) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretoţe na

dôkazy a skutočnosti predloţené a označené neskôr súd neprihliada.

Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa ţalobný návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom

konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu

(porovnaj ), a nie účastníkov konania.

Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe súdy jej odňali moţnosť konať pred súdom tým, ţe

nevykonali ňou navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí, ţe takýto

postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci

sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť

všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký

posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov ( ods. l veta prvá a veta prvá ). O tom, ktoré z navrhnutých

dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd.

Z uvedeného je zrejmé, ţe účastníkovi konania priznáva právo

vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľka v danej veci

vyuţila (nebolo jej odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným

dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov

vykoná ( ).

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

táto skutočnosť však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa .

Tvrdenie navrhovateľky, ţe tým, ak súd neuzná navrhovateľku ako podielovú

spoluvlastníčku ¼ k celku bytu dôjde k situácii, ţe navrhovateľka by nezdedila po svojom

otcovi nič, nie je moţné hodnotiť, ţe týmto postupom súd odňal navrhovateľke konať pred

súdom. Navrhovateľke v zmysle dohody o vyporiadaní dedičstva (uznesenia) podiel dedičstva

mal byť vyplatený odporcom. Tým, ţe navrhovateľka doteraz nevyuţila svoje zákonné

moţnosti a nedomáhala sa, ak jej podiel nebol uspokojený v peniazoch, na jeho vyplatenie

exekúciou, nie je závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia

tých jeho procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov v tomto konaní. Na záver dovolací súd dodáva, ţe

uznesenie Okresného súdu Bratislava III z 20. Júna 2003 sp. zn.

sa stalo právoplatným 15. júla 2003. Navrhovateľka dovŕšila plnoletosť 20. júla 2003. V tejto

súvislosti poukazuje dovolací súd na zásadu vigilantibus iura, scripta sunt (bdelým patrí

právo; právo praje bdelým, nech si kaţdý stráţi svoje práva;). Prečo navrhovateľka nevyuţila

zákonom dovoleným a efektívnymi prostriedkami nápravu ňou tvrdeného nezákonného stavu?

Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať

v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho z ustanovenia § 129

ods. 1 a 2 Pokiaľ ide o argumentáciu (námietku) dovolateľky, a to ohľadom

nevykonania určitého dôkazu, je treba uviesť, ţe takýto postup môţe mať za následok len

neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),

nezakladá však procesnú vadu v zmysle (porovnaj R 37/1993). Zo samej

skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu je podľa prípustné (porovnaj R 125/1999).

9

Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv odporcov nie je postupom, ktorým by im

súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú

vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ).

Dovolateľka ďalej namietala, ţe súdy vec nesprávne právne posúdili tým, ţe nepouţili

správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistili skutkový stav.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako

ako tzv. iná vada konania podľa ), samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle – nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za

následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva,

ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom

konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych

záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami

konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5

v spojení s ); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia.

Dovolací súd napriek uvedenému vyššie poukazuje na to, dedením sa rozumie

všeobecný prechod práv a povinností po zomretej osobe na iné subjekty – dedičov,

s výnimkou prípadov, o ktorých ustanovuje inak. Predmetom dedenia

je majetok poručiteľa, ktorý sa označuje ako dedičstvo alebo pozostalosť. Napriek tomu, ţe

dedičstvo prechádza na dedičov podľa samého práva okamihom smrti poručiteľa, platná

právna úprava zachováva princíp úradnej ingerencie pri nadobudnutí dedičstva. Prejednanie

dedičských vecí patrí do právomoci súdov s tým, ţe súdy môţu poveriť notára, aby ako súdny

komisár vykonal úkony v konaní o dedičstve vrátane vydania osvedčenia o dedičstve.

Uznesenie o dedičstve je rozhodnutím meritórnym (vo veci samej) a spravidla jeho vydaním

dedičské konanie končí. Uznesenie o dedičstve vydáva súd a nie súdny komisár. Právoplatné

uznesenie o dedičstve je exekučným titulom len pre pohľadávku medzi dedičmi (keď

sa vzájomne vyplácajú), ďalej náhradovú pohľadávku z bezpodielového spoluvlastníctva

manţelov a pre súdny poplatok a odmenu a náhradu výdavkov súdneho komisára. Spôsoby

rozhodnutia o dedičstve sú taxatívne vymedzené v zákone (ɋ ). Jedným

zo spôsobov je schválenie dohody o vyporiadaní dedičstva. Súd uznesením schváli dohodu

o vyporiadaní dedičstva, ak táto dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým mravom (§ 482

). Predpokladom uzavretia dedičskej dohody je existencia aspoň

dvoch dedičov. K uzavretiu dohody sa vyţaduje konsenzus, teda súhlas (zhodná vôľa)

všetkých dedičov, prípadne ich zástupcov. Formálnym potvrdením súhlasu s dohodou

o vyporiadaní dedičstva je podpis účastníkov na listine, ktorá obsahuje jej znenie. Dohoda

sa musí týkať všetkého známeho majetku patriaceho do dedičstva. Dedičská dohoda ponúka

dedičom široké dispozičné oprávnenia. Ani dohoda, podľa ktorej by jeden z dedičov

nenadobudol z dedičstva nič, nie je v rozpore s dobrými mravmi. Ak je dedičom maloleté

dieťa, je podmienkou schválenia takejto dohody rozhodnutie príslušného súdu, ţe dohoda

je v záujme týchto osôb. To znamená, ţe po podpise dohody pred súdnym komisárom tento

predloţí vec miestne príslušnému okresnému súdu na schválenie právneho úkonu zákonného

zástupcu. Aţ schválením dohody súdom sa dohoda stáva právne perfektnou a je prípustné jej

schválenie „dedičským“ súdom. Konanie o dedičstve sa skončí právoplatným uznesením,

ktoré vydá súd. Dedičskú dohodu moţno aţ do právoplatného skončenia dedičského konania

meniť, odvolať alebo nahradiť novou dohodou. Z obsahu spisu je nesporné, ţe dedičská

dohoda uzavretá medzi navrhovateľkou (v zastúpení jej zákonnou zástupkyňou – matkou)

a odporcom bola schválená súdom v súlade s platnými právnymi predpismi. Uznesenie,

ktorým bola schválená dedičská dohoda je meritórnym rozhodnutím. Predmetné rozhodnutie

sa stalo právoplatným. Z právoplatnosti súdneho rozhodnutia vyplýva, ţe rozhodnutie

11

je momentom právoplatnosti zásadne nemeniteľné. Preto výrok právoplatného rozhodnutia

(dohoda dedičov) je záväzný pre účastníkov konania a pre všetky orgány (§ 159 ods. 2

). Odvolací súd správne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutie, ţe rozhodnutie

súdu nie je právnym úkonom a preto sa rozhodnutie súdu nevzťahujú ustanovenia Prvej časti

Štvrtej hlavy (§ aţ 51).

Nakoľko v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť

zo ţiadneho ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle v spojení s odmietol. Riadiac

sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.

V dovolacom konaní (procesne) úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľke), ktorá úspech nemala (

a v spojení s ). Úspešný odporca v dovolacom konaní

nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová