Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b02/394446.0b6785.pdf
PDF · 135.29 KB
No categories available
7Cdo/501/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 501/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky P. S., bytom B.
zastúpenej JUDr. Danielom Urbanom, advokátom, so sídlom v Bratislave Uhrova č. 18, proti
odporcovi M. S., bytom B., o určenie vlastníckeho práva k časti bytu, vypratania časti
bytu a vydania kľúčov od bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 43 C
16/2011, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28.
novembra 2013 sp. zn. 9 Co 129/2012 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 24. októbra 2011 č. k. 43 C 16/2011 – 45
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia, ţe je zákonnou dedičskou
po nebohom P. S., nar. X. a podielovým spoluvlastníkom ¼ k celku bytu č. 9, 4. poschodie,
Z., vypratania časti bytu s povinnosťou vydať kľúče od bytu. Vychádzal zo zistenia, ţe na
základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I z 20. Júna 2003 sp. zn. 22 D 501/99 Dnot
133/99 súd rozhodol o schválení dedičskej dohody účastníkov konania ako zákonných
dedičov poručiteľa P. S., nar. X., zomrelého ..X.. Dedičskú dohodu uzavrela 26. októbra 1999
pred povereným notárom v mene v tom čase maloletej navrhovateľky jej matka. Následne
tento právny úkon bol schválený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 5. Februára 2002
č. k. 25 Nc 98/2001 – 8. Rozsudok sa stal právoplatný 1. marca 2002. Rozsudok sa stal
základom aj pre rozhodnutie súdu o schválení dedičskej dohody., v zmysle ktorej odporca
nadobudol do svojho vlastníctva spoluvlastnícky podiel v ½ k celku k bytu č. 9, 4. poschodie
na Z., k. ú. R., zapísaný na LV č. X., ako aj motorové vozidlo zn. Š. s podmienkou, ţe vyplatí
navrhovateľke sumu 32.000,- Sk ako jej zákonný podiel a to do konca roku 2001 na
vinkulovanú vkladnú kniţku. Konštatoval absenciu naliehavého právneho záujmu. Uviedol.
Ţe navrhovateľke nesvedčí ţiadne vecné právo vlastníctva, resp. uţívania predmetného bytu,
od ktorého odvodzovala svoje právo vec uţívať, poţívať, brať z neho úţitky. Poukázal tieţ na
to, ţe navrhovateľka sa v konaní nedomáhala aj určenia spoluvlastníckeho práva, ktoré právo
je neoddeliteľným právom k vlastníctva bytu, ako aj tým, ţe odporca nie je výlučným
nositeľom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ku ktorej sa navrhovateľka domáha určenia
svojho vlastníctva.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. novembra 2013 sp. zn. 9 Co 129/2012
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 12 O. s. p. potvrdil.
Navrhovateľka ţalobným návrhom uplatnila určovací návrh vychádzajúc z nesporného
skutkového stavu, ţe uznesením Okresného súdu Bratislava I z 20. Júna 2003 sp. zn.
22 D 501/99 Dnot 133/99 v dedičskej veci po poručiteľovi P. S. schválil dohodu dedičov na
základe ktorej motorové vozidlo a nehnuteľnosti špecifikované v rozhodnutí nadobúda do
vlastníctva odporca s tým, ţe je povinný vyplatiť navrhovateľke jej zákonný podiel
z dedičstva v sume 32.000,- Sk do konca roku 2001. Tento zákonný podiel v lehote určenej
súdom nezaplatil a preto zastáva názor, ţe nesplnením odkladacej podmienky jej vzniklo
vlastnícke právo. Predmetné uznesenie v dedičskej veci je vykonateľné rozhodnutie, ktoré
oprávňovalo navrhovateľku k realizácii núteného výkonu rozhodnutia, ak nebolo splnené
dobrovoľne, avšak nie na tomto skutkovom podklade získať vlastnícke právo k časti
predmetného bytu. Rozhodnutie v dedičskom konaní je moţné preskúmavať iba v rámci
riadnych opravných prostriedkov a obsah dohody o vyporiadaní dedičstva bolo moţné zmeniť
iba v rámci riadnych opravných prostriedkov a obsah dohody o vyporiadaní bolo moţné
zmeniť iba do nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, alebo v rámci preskúmavania
veci na podklade daného odvolania O takýto prípad sa v danej veci nejedná a preto
rozhodnutie súdu o schválení dohody dedičov je záväzné pre všetkých účastníkov a pre všetky
orgány (§ 159 ods. 2 O. s. p.). Navrhovateľka preto nesprávne zaloţila svoju ţalobu
na tvrdení, ţe vlastnícke právo odporca nadobudnúť nemohol, keďţe bolo viazané na splnenie
odkladacej podmienky. Rozhodnutie súdu nie je právnym úkonom, ale osobitnou právnou
skutočnosťou na základe ktorej odporca nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu
a k bytu, nemoţno na túto formu aplikovať ustanovenia obsiahnuté v Prvej časti, Štvrtej hlave
Občianskeho zákonníka. Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva neoprávnene zasahuje. V konaní na ochranu vlastníckeho práva môţe byť iba vlastník
veci, ktorému ochrana má byť poskytnutá. Navrhovateľka nepreukázala nadobudnutie
vlastníckeho práva k bytu. Určovacou ţalobou nie je moţné preskúmavať rozhodnutie súdu
vydané v rámci dedičského konania. Takéto rozhodnutie je riadnym exekučným titulom.
Navrhovateľka nepreukázala ţiadny právny titul nadobudnutia svojho vlastníckeho práva
a následne nepreukázala aktívnu legitimáciu na podanie ţaloby o vypratanie bytu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu včas podala dovolanie navrhovateľka. Ţiadala aby
dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec
vrátil na ďalšie konanie. Svoje dovolanie odôvodnila tým, ţe postupom súdu došlo k odňatiu
moţnosti konať pred súdom, lebo súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy, ako aj
z dôvodu, ţe rozsudky oboch súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.
Poukázala na to, ţe Okresný súd Bratislava III uznesením z 20. júna 2003 schválil dohodu
zákonných dedičov po nebohom P. S., nar. X., zomrelom ..X.. V mene navrhovateľky, ktorá
bola v tom čase maloletá uzatvárala dedičskú dohodu jej zákonný zástupca – matka. Tento
právny úkon bol následne schválený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 5. februára
2002 č. k. 25 Nc 98/2001 – 8, čo bolo základom aj pre rozhodnutie Okresného súdu Bratislava
III o schválení dedičskej dohody. Podľa tejto dohody odporca nadobudol do svojho
vlastníctva spoluvlastnícky podiel o veľkosti ½ na byte, motorové vozidlo a to s podmienkou,
ţe vyplatí navrhovateľke sumu vo výške 32.000,- Sk do konca roka 2001 na jej vinkulovanú
vkladnú kniţku. Odporca uvedenú povinnosť do dnešného dňa nesplnil a tieţ nereagoval na
výzvu navrhovateľky z 20. decembra 2010. Má teda za to, ţe odporca tým, ţe do dnešného
dňa nevyplatil navrhovateľke jej zákonný dedičský podiel podľa dedičskej dohody spôsobil
to, ţe dedičskou dohodou v zmysle odkladacej podmienky obsiahnutej v predmetnej dohode,
neprešlo vlastnícke právo k predmetu dohody, nakoľko vznik, zmenu alebo zánik práva
moţno viazať na splnenie podmienky. Odporca je teda neoprávnene vedený na LV č. X. ako
vlastník ½ k celku bytu. Ak súd neuzná navrhovateľku ako podielovú spoluvlastníčku ¼
k celku bytu, dôjde k situácii, ţe navrhovateľka nezdedila po svojom otcovi nič. V tomto
prípade by došlo k porušeniu inštitútu tzv. neopomenuteľného dediča (§ 479 Občianskeho
zákonníka). Je toho názoru, ţe dedičská dohoda je neúčinná vzhľadom na odkladaciu
podmienku. Bolo by nespravodlivé a nezákonné, ak by súd rozhodol tak, ţe odporca je
povinný vyplatiť navrhovateľke sumu 32.000,- Sk Je toho názoru, ţe vo veci je riadne
preukázaný naliehavý právny záujem na pozitívnom určení spoluvlastníckeho práva
navrhovateľky. Nesprávne právne posúdenie súdu vidí v tom, ţe skutočnosť, ţe v návrhu nie
je pri byte uvedený spoluvlastnícky podiel k spoločným častiam, spoločným zariadeniam,
príslušenstve bytového domu a k pozemku zastavanom bytovým domom, to neznamená, ţe
tieto nie sú predmetom právneho vzťahu, sú jeho zákonnou súčasťou. Ak by súd rozhodol
o určení vlastníckeho práva k bytu v prospech navrhovateľky, zo zákona by prešlo na
navrhovateľku aj spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu
a príslušenstva, ako aj spoluvlastnícke alebo iné spoločné práva k pozemku. Preto neuvedenie
tohto zákonného a nedeliteľného príslušenstva a súčastí bytu nemôţe byť dôvodom na
zamietnutie ţaloby. Poukázala na § 43 ods. 1 O. s. p. Nedostatok ţaloby v zmysle toho, ţe na
strane odporcu má byť aj ďalší spoluvlastník mal súd rovnako odstrániť podľa § 43 ods. 1 O.
s. p. Je tieţ presvedčená, ţe pri stanovení hodnoty dedičstva došlo k dohode o jeho cene,
avšak táto cena nepredstavovala ani zďaleka jej skutočnú hodnotu, pričom bola určená
výrazne v neprospech navrhovateľky. Okresný súd Bratislava III nemal schváliť dohodu
o vyporiadaní dedičstva, nakoľko táto nevychádzala zo správne zistených skutočností o cene
dedičstva. Jej výsledok je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi, teda táto dohoda nemohla
byť nikdy schválená súdom. Je toho názoru, ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
neskúmal, či dohoda dedičov je neplatná pre rozpor so záujmami navrhovateľky a dobrými
mravmi. Zamietnutím ţaloby súd navrhovateľke odňal moţnosť konať pred súdom.
Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky uviedol, ţe rozhodnutia súdu
povaţuje podľa právneho aj morálneho hľadiska za správne. Poukázal na skutočnosti, ktoré
uvádzal uţ v predchádzajúcich vyjadreniach k ţalobe, ako aj k odvolaniu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) skúmal najskôr to, či dovolanie odporcov smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok
pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci
rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2)
a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací
súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3).
V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil),
a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a v tejto veci nebolo
dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť
dovolania navrhvoateľky z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. vyvodiť nemoţno.
Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O. s. p., ukladajúceho dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť
dovolania nielen vo vzťahu k § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie
je prípustné podľa § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady
konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ O. s. p. neboli v dovolaní namietané a ani nevyšli
v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania nemoţno
vyvodiť.
So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.), pričom
treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá samo tvrdenie
účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade
tejto povahy skutočne došlo.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Navrhovateľka vytýkala, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť konať
pred súdom tým, ţe neúplne zistili skutkový stav veci, pretoţe nevykonali navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tým ţe neskúmali, či dohoda dedičov
je neplatná pre rozpor so záujmami navrhovateľky a dobrými mravmi.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O. s. p. vyplýva procesná povinnosť
účastníka konania tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo
povinnosť protistrany, a procesná povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce preukázať
pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti účastníka sporového
konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou účastníka
konania za to, ţe v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví
v jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umoţniť súdu, aby rozhodol
o veci samej aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná
pre rozhodnutie podľa hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného
práva (z príslušnej hmotnoprávnej normy). V zásade platí, ţe dôkazné bremeno má ten, komu
je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti.
Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosťou účastníkov konania, ale zároveň
aj ich procesným oprávnením. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované.
V zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. (okrem výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť
účastníkov, ţe všetky dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie (§ 115a O. s. p.) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretoţe na
dôkazy a skutočnosti predloţené a označené neskôr súd neprihliada.
Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa ţalobný návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu
(porovnaj § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania.
Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe súdy jej odňali moţnosť konať pred súdom tým, ţe
nevykonali ňou navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí, ţe takýto
postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci
sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť
všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd.
Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo
vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľka v danej veci
vyuţila (nebolo jej odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná (§ 120 ods. 1 O. s. p.).
V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
táto skutočnosť však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p..
Tvrdenie navrhovateľky, ţe tým, ak súd neuzná navrhovateľku ako podielovú
spoluvlastníčku ¼ k celku bytu dôjde k situácii, ţe navrhovateľka by nezdedila po svojom
otcovi nič, nie je moţné hodnotiť, ţe týmto postupom súd odňal navrhovateľke konať pred
súdom. Navrhovateľke v zmysle dohody o vyporiadaní dedičstva (uznesenia) podiel dedičstva
mal byť vyplatený odporcom. Tým, ţe navrhovateľka doteraz nevyuţila svoje zákonné
moţnosti a nedomáhala sa, ak jej podiel nebol uspokojený v peniazoch, na jeho vyplatenie
exekúciou, nie je závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia
tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov v tomto konaní. Na záver dovolací súd dodáva, ţe
uznesenie Okresného súdu Bratislava III z 20. Júna 2003 sp. zn. 22 D 501/1999 Dnot 133/99
sa stalo právoplatným 15. júla 2003. Navrhovateľka dovŕšila plnoletosť 20. júla 2003. V tejto
súvislosti poukazuje dovolací súd na zásadu vigilantibus iura, scripta sunt (bdelým patrí
právo; právo praje bdelým, nech si kaţdý stráţi svoje práva;). Prečo navrhovateľka nevyuţila
zákonom dovoleným a efektívnymi prostriedkami nápravu ňou tvrdeného nezákonného stavu?
Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať
v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho z ustanovenia § 129
ods. 1 a 2 O. s. p. Pokiaľ ide o argumentáciu (námietku) dovolateľky, a to ohľadom
nevykonania určitého dôkazu, je treba uviesť, ţe takýto postup môţe mať za následok len
neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nezakladá však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. (porovnaj R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O. s. p. prípustné (porovnaj R 125/1999).
Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv odporcov nie je postupom, ktorým by im
súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.).
Dovolateľka ďalej namietala, ţe súdy vec nesprávne právne posúdili tým, ţe nepouţili
správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistili skutkový stav.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako
ako tzv. iná vada konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. – nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za
následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva,
ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom
konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych
záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami
konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia.
Dovolací súd napriek uvedenému vyššie poukazuje na to, dedením sa rozumie
všeobecný prechod práv a povinností po zomretej osobe na iné subjekty – dedičov,
s výnimkou prípadov, o ktorých ustanovuje Občiansky zákonník inak. Predmetom dedenia
je majetok poručiteľa, ktorý sa označuje ako dedičstvo alebo pozostalosť. Napriek tomu, ţe
dedičstvo prechádza na dedičov podľa samého práva okamihom smrti poručiteľa, platná
právna úprava zachováva princíp úradnej ingerencie pri nadobudnutí dedičstva. Prejednanie
dedičských vecí patrí do právomoci súdov s tým, ţe súdy môţu poveriť notára, aby ako súdny
komisár vykonal úkony v konaní o dedičstve vrátane vydania osvedčenia o dedičstve.
Uznesenie o dedičstve je rozhodnutím meritórnym (vo veci samej) a spravidla jeho vydaním
dedičské konanie končí. Uznesenie o dedičstve vydáva súd a nie súdny komisár. Právoplatné
uznesenie o dedičstve je exekučným titulom len pre pohľadávku medzi dedičmi (keď
sa vzájomne vyplácajú), ďalej náhradovú pohľadávku z bezpodielového spoluvlastníctva
manţelov a pre súdny poplatok a odmenu a náhradu výdavkov súdneho komisára. Spôsoby
rozhodnutia o dedičstve sú taxatívne vymedzené v zákone (§ 175ɋ O. s. p.). Jedným
zo spôsobov je schválenie dohody o vyporiadaní dedičstva. Súd uznesením schváli dohodu
o vyporiadaní dedičstva, ak táto dohoda neodporuje zákonu alebo dobrým mravom (§ 482
Občianskeho zákonníka). Predpokladom uzavretia dedičskej dohody je existencia aspoň
dvoch dedičov. K uzavretiu dohody sa vyţaduje konsenzus, teda súhlas (zhodná vôľa)
všetkých dedičov, prípadne ich zástupcov. Formálnym potvrdením súhlasu s dohodou
o vyporiadaní dedičstva je podpis účastníkov na listine, ktorá obsahuje jej znenie. Dohoda
sa musí týkať všetkého známeho majetku patriaceho do dedičstva. Dedičská dohoda ponúka
dedičom široké dispozičné oprávnenia. Ani dohoda, podľa ktorej by jeden z dedičov
nenadobudol z dedičstva nič, nie je v rozpore s dobrými mravmi. Ak je dedičom maloleté
dieťa, je podmienkou schválenia takejto dohody rozhodnutie príslušného súdu, ţe dohoda
je v záujme týchto osôb. To znamená, ţe po podpise dohody pred súdnym komisárom tento
predloţí vec miestne príslušnému okresnému súdu na schválenie právneho úkonu zákonného
zástupcu. Aţ schválením dohody súdom sa dohoda stáva právne perfektnou a je prípustné jej
schválenie „dedičským“ súdom. Konanie o dedičstve sa skončí právoplatným uznesením,
ktoré vydá súd. Dedičskú dohodu moţno aţ do právoplatného skončenia dedičského konania
meniť, odvolať alebo nahradiť novou dohodou. Z obsahu spisu je nesporné, ţe dedičská
dohoda uzavretá medzi navrhovateľkou (v zastúpení jej zákonnou zástupkyňou – matkou)
a odporcom bola schválená súdom v súlade s platnými právnymi predpismi. Uznesenie,
ktorým bola schválená dedičská dohoda je meritórnym rozhodnutím. Predmetné rozhodnutie
sa stalo právoplatným. Z právoplatnosti súdneho rozhodnutia vyplýva, ţe rozhodnutie
je momentom právoplatnosti zásadne nemeniteľné. Preto výrok právoplatného rozhodnutia
(dohoda dedičov) je záväzný pre účastníkov konania a pre všetky orgány (§ 159 ods. 2
O. s. p.). Odvolací súd správne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutie, ţe rozhodnutie
súdu nie je právnym úkonom a preto sa rozhodnutie súdu nevzťahujú ustanovenia Prvej časti
Štvrtej hlavy Občianskeho zákonníka (§§ 34 aţ 51).
Nakoľko v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní (procesne) úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke), ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p.
a § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.). Úspešný odporca v dovolacom konaní
nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová