Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (42)253/434549.e2dd61.pdf
PDF · 224.29 KB
No categories available
1SZa/8/2015
Najvyšší súd 1SZa/8/2015
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a z členov JUDr. Jany Henčekovej PhD. a JUDr. Zuzany
Ďurišovej v právnej veci navrhovateľa: E. E.X.E., bez cestovných dokladov, štátna príslušnosť
Sýrska arabská republika, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce, zast.: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., advokátska spoločnosť so sídlom
Makovického č. 15, 010 01 Ţilina, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej
polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, so sídlom Trieda
SNP 35, 040 11 Košice, o preskúmanie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. júna 2015 č. k.
10Sp/46/2015-39, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 11. júna 2015 č. k. 10Sp/46/2015-39 m e n í tak, ţe rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-
HCP-PO6-ZVC-2-065/2015 zo 06.05.2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby bol: E. E.X.E., štátny príslušník
Sýrie, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce
bezodkladne prepustený zo zaistenia.
Odporca je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť navrhovateľovi
na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov odvolacieho konania z titulu
právneho zastúpenia vo výške 2.002,44 €.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet konania
1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku podľa § 250q
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej na účely rozsudku tieţ „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie
odporcu č. p. PPZ-HCP-PO6-ZVC-2-065/2015 zo 06.05.2015 o zaistení navrhovateľa
(ďalej na účely rozsudku tieţ „napadnuté rozhodnutie“ - č. l. 23) podľa § 88 ods. 1 písm. b)
zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zák. č. 404/2011 Z. z.“) a jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia
pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“, resp. „ÚPZC“) na čas
nevyhnutne potrebný z dôvodu výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky
v trvaní 10 rokov uloţeného právoplatným rozsudkom okresného súdu v zmysle § 65 ods. 1,
ods. 3 Trestného zákona, 1 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.08.2015.
2. V napadnutom rozhodnutí odporca zistený stav veci opísal nasledovne.
Najmä poukázal na to, ţe
- navrhovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. 3T/57/2012 z 11.12.2012
(právoplatný dňa 31.01.2013) uznaný vinným zo zločinu obchodovania s ľuďmi
podľa § 179 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čo mu bol uloţený trest odňatia slobody
v trvaní 4 rokov, a podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona bol zaradený pre výkon
trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráţenia,
- súčasne bol navrhovateľovi podľa § 65 ods. 1 a 3, § 38 ods. 3 a § 36 písm. j) Trestného
zákona uloţený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky v trvaní 10 rokov,
- hoci dňa 15.07.2014 bol Krajským súdom v Košiciach vydaný príkaz na prijatie
navrhovateľa do vydávacej väzby č. Ntc/16/2014 (na menovaného bol vydaný európsky
zatýkací rozkaz prokurátorom Francúzskej republiky pri Súde vyššej inštancie v Boulgon
sur Mer, sp. zn. 1007700053 z 29.03.2012 – pozitívna lustrácia INTERPOL),
tak 23.07.2014 ten istý súd prikázal navrhovateľa prepustiť z vydávacej väzby v zmysle
§ 16 ods. 3 a § 25 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze
na slobodu,
- na základe protokolu o odovzdaní osoby zo dňa 23.07.2014 bol navrhovateľ prepustený
z Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice a následne
prevzatý pracovníkmi správneho orgánu k tvrdenej realizácii výkonu trestu vyhostenia,
- navrhovateľ nemá platný cestovný doklad ani iný doklad oprávňujúceho ho na vstup
a pobyt na území Slovenskej republiky a nebolo moţné zabezpečiť jeho okamţité
vycestovanie z územia Slovenskej republiky v súvislosti s výkonom trestu vyhostenia,
- dňa 06.10.2014 právny zástupca navrhovateľa poţiadal o jeho bezodkladné prepustenie
zo zaistenia s odôvodnením, ţe zaistenie navrhovateľa je neúčelné, nakoľko nemôţe byť
vyhostený do svojho domovského štátu – Sýrie z dôvodu prebiehajúceho ozbrojeného
konfliktu,
- dňa 16.10.2014 podal navrhovateľ ţiadosť o udelenie azylu a poţiadal, aby bol presunutý
do Záchytného tábora v Humennom, odkiaľ by mal moţnosť riešiť situáciu
svojich dvoch detí v Sýrii (deti sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky),
nakoľko podľa sýrskych zákonov bez súhlasu otca deti nemôţu opustiť uvedenú krajinu.
Z Centra pre ochranu detí v Bratislave mu bolo povedané, ţe príchod detí na Slovensko
bude moţný potom, keď bude mať nejaký druh pobytu. Navrhovateľ uviedol v zápisnici
taktieţ, ţe matka jeho detí by mala byť niekde vo Francúzsku, je s ňou v kontakte
a v mesiaci januári by mala prísť na Slovensko,
- v zápisnici zo 06.05.2015 okrem iného uviedol, ţe je ţenatý s občiankou Slovenskej
republiky, pani L. E., rodená M.. Je si vedomý toho, prečo mu bol uloţený trest
vyhostenia z územia Slovenskej republiky, ale domov sa vrátiť nemôţe, pretoţe je tam
vojna a zabijú ho v jeho krajine, preto na Slovensku ţiadal azyl. Trest mu uloţený nebol,
ale v jeho krajine nefunguje súdnictvo a platí vojnový stav,
- podľa odporcu zaoberať sa s alternatívou zaistenia a uloţenia niektorej z povinností
v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 404/2011 Z. z. je moţné iba v konaní
o administratívnom vyhostení a nie v konaní o výkone trestu vyhostenia.
Podľa § 16 ods. 3 zák. č. 154/2010 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec
príslušný sudca rozhodne o prepustení osoby z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k vydaniu
osoby orgánom štátu pôvodu, alebo v prípadoch uvedených v § 25 ods. 1 a 3, posledným
dňom ustanovenej lehoty. Okrem toho sudca rozhodne o prepustení z vydávacej väzby, ak
a) justičný orgán štátu pôvodu zrušil európsky zatýkací rozkaz alebo ak ho vo vzťahu
k Slovenskej republike odvolal,
b) príslušný sudca rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná, alebo
c) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.
Podľa § 25 ods. 1 zák. č. 154/2010 Z. z. v citovanom znení odovzdanie osoby orgánom
štátu pôvodu sa musí zrealizovať najneskôr do desiatich dní od právoplatnosti rozhodnutia
o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu.
3. Dĺţku zaistenia odôvodnil odporca všeobecne s poukazom na vyjadrenia ÚPZC
Sečovce, v ktorom uvedený útvar informuje, ţe výkon trestu vyhostenia je moţné zabezpečiť
po vystavení náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom. Doba na zabezpečenie
jeho náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom v prípade, ţe bude
spolupracovať je pribliţne tri mesiace, v prípade jeho nespolupracovania môţe vybavenie
náhradného cestovného dokladu trvať viac ako šesť mesiacov. Odporca určil lehotu zaistenia
v trvaní troch mesiacov, nakoľko v minulosti účastník konania spolupracoval s pracovníkmi
ÚPZC a bol mu uţ vydaný náhradný cestovný doklad, ktorému však podľa vyjadrenia ÚPZC
v Sečovciach uplynula doba platnosti.
Pri preverovaní ţiadostí navrhovateľa o jeho bezodkladné prepustenie odporca uviedol,
ţe vţdy postupoval v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. II. ÚS 557/2012-39 z 18.04.2013, kde ústavný súd je tej mienky, ţe je povinnosťou
nielen všeobecných súdov periodicky kontrolovať dôvodnosť zaistenia, ale túto povinnosť má
aj príslušný správny orgán. Zaistená osoba má ústavne, resp. v súlade s Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd právo poţiadať správny orgán o preskúmanie dôvodnosti
ďalšieho trvania zaistenia, pričom tento je povinný o takejto ţiadosti vydať rozhodnutie
so všetkými obsahovými a formálnymi náleţitosťami vrátane poučenia o opravnom
prostriedku.
4. Krajský súd uviedol, ţe podaný návrh prejednal a vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie tej otázky,
či dané rozhodnutie odporcu je vecne správne. Na základe zistených skutočností povaţoval
krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotoţňuje
a preto dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť ako súladné
so zákonnom.
5. V súdnom konaní sa krajský súd zaoberal s námietkami navrhovateľa
týkajúcich sa nasledujúcich okruhov:
- lehota zaistenia,
- vyjadrenie k podkladom rozhodnutia,
- nekontaktovanie právneho zástupcu navrhovateľa,
- efektívnosť a účelnosť zaistenia,
- posudzovanie navrhovateľa ako zraniteľnej osoby a
- tolerovaný pobyt.
6. Na základe svojich záverov a právnych názorov vyslovených v odôvodnení
rozsudku krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.
II.
Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa
7. Rozsudok krajského súdu navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu napadol
(viď čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) odvolaním z 29.06.2015 (č. l. 65), v ktorom za odvolacie dôvody
v súlade s ustanovením § 205 ods. 2 O.s.p. označil:
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Tieto odvolacie dôvody potom bliţšie rozviedol v námietkach opätovne týkajúcich
sa lehoty zaistenia, vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, efektívnosti a účelnosti zaistenia,
tolerovanému pobytu cudzinca a k postaveniu navrhovateľa ako zraniteľnej osoby.
8. Pri prvej odvolacej námietke navrhovateľ zdôraznil, ţe krajský súd dospel k záveru,
ţe v dôsledku zmeny účelu zaistenia nemohol odporca rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia
z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z. a k zaisteniu navrhovateľa
z nového dôvodu nebolo potrebné rozhodovať o predĺţení lehoty zaistenia podľa § 88 ods. 4
citovaného zákona. Vyššie uvedený záver nemôţe byť podľa navrhovateľa správny
s odvolaním sa na ustanovenie § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z. z., ktorý obsahuje podmienky
na predĺţenie lehoty zaistenia.
Ak by mal byť záver krajského súdu správny, potom navrhovateľ poukázal
na absurdné trvanie zaistenia cudzinca na maximálnu dobu 6 mesiacov, čo by úplne stratilo
svoje opodstatnenie.
9. Navyše navrhovateľ prezentoval svoj názor, ţe opätovné zaistenie cudzinca
z rovnakého zákonného dôvodu po tom, ako uţ bol zaistený na maximálnu prípustnú lehotu
6 mesiacov, je moţné len vtedy, ak by sa výrazne zmenili okolnosti prípadu.
Zmena okolností by však musela byť riadne odôvodnená, čo v napadnutom rozhodnutí
absentuje.
10. Čo sa týka naplnenia podmienok hore uvedenej efektívnosti a účelnosti zaistenia,
navrhovateľ zdôraznil, ţe nemôţe byť vyhostený do Sýrie, pretoţe tam prebieha vojenský
konflikt, a z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ţe by ho odporca mal v úmysle vyhostiť
do inej krajiny.
Na druhej strane je z napadnuteľného rozhodnutia moţné zistiť, ţe navrhovateľ
je vyhostiteľný, t. j. ţe u neho neexistujú prekáţky administratívneho vyhostenia v zmysle
čl. 8 a 5 Dohovoru, ako aj v zmysle § 81 zák. č. 404/2011 Z. z. V súvislosti
s uvedeným si navrhovateľ potom poloţil otázku, ako mohol odporca reálne skúmať prekáţky
administratívneho vyhostenia navrhovateľa a jeho vyhostiteľnosť, keď z rozhodnutia
o zaistení nie je moţné zistiť, kam má byť navrhovateľ vlastne vyhostený.
11. Čo sa týka určenie štátu, kam má byť páchateľ vyhostený, navrhovateľ zdôraznil,
ţe trestný súd pri ukladaní tohto trestu nekonkretizuje štát vyhostenia ale proces vyhostenie
cudzinca do jeho domovského štátu sa opiera o zásadu medzinárodného práva, ţe kaţdý štát
je povinný prijať svojho občana. Tieţ navrhovateľ zdôraznil, ţe osoby bez štátnej príslušnosti
sa vyhosťujú do štátu, kde majú príbuzných, majetok alebo kam si prajú byť vyhostené,
pokiaľ ich je tento štát ochotný prijať.
12. Záverom navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol,
aby Najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe napadnuté rozhodnutie zruší
a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie so súčasným priznaním trov konania vyčíslených
v sume 2.402,92 € k rukám právneho zástupcu navrhovateľa.
III.
Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa
13. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril podaním z 12.07.2015 (č. l. 78)
v tom duchu, ţe navrhovateľ v odvolaní neuviedol ţiadne nové relevantné skutočnosti,
ktoré by doposiaľ správnemu orgánu z jeho rozhodovacej činnosti v správnom konaní,
ako aj z jeho predchádzajúceho odvolania neboli známe. Preto trvá v celom rozsahu
na svojich vyjadreniach uvedených v odôvodnení rozhodnutia zaistení zo 06.05.2015,
ako aj vo svojom stanovisku zo dňa 01.06.2015.
Ďalej odporca vyjadril nesúhlas s navrhovaným bezodkladným prepustením
navrhovateľa zo zaistenia, nakoľko podmienky na jeho zaistenie boli a naďalej sú splnené
súčasne.
14. Ďalším obsahom stanoviska zaslaného odporcom je jeho nesúhlasná argumentácia
k odvolacím námietkam navrhovateľa. Najmä odporca zdôraznil viaceré súdne rozhodnutia
v prejednávanej veci zaistenia navrhovateľa:
- uznesenie Krajského súdu Košice č. k. 6S/2015-34 z 05.02.2015, ktorým zamietol
ţalobu navrhovateľa proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou sa domáhal,
aby súd správnemu orgánu uloţil povinnosť bezodkladne konať a rozhodnúť vo veci
jeho ţiadosti o bezodkladné prepustenie zo zaistenia, ako nedôvodnú, a
- rozsudok Krajského súdu Košice č. k. 6Sp/6/2015-45 zo 17.02.2015 (potvrdený
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sţa/14/2015
z 30.03.2015), ktorý potvrdil rozhodnutie správneho orgánu o zaistení cudzinca
č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-2-017/2015 z 20.01.2015 ako zákonné.
K výške náhrady trov konania poţadovaných právnym zástupcom navrhovateľa
odporca nevzniesol ţiadne výhrady.
IV.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd
(§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal v skrátenej zákonnej lehote napadnutý rozsudok v rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní postupom podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201
v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci vzhľadom na časovú
nemoţnosť zabezpečiť informovanie o moţnom pojednávaní ako aj s prihliadnutím na to,
ţe § 250ja ods. 2 O.s.p. takýto postup nevylučuje, tak pojednávanie vo veci nenariadil,
a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch)
dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné, pretoţe zistenie skutkového stavu je nedostačujúce
na posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220
v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe v zmysle
hore uvedeného zrušovacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie prvostupňovým rozhodnutím
podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich
záverov.
Rozhodol tak bez nariadenia odvolacieho pojednávania s tým, ţe deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený tak na úradnej tabuli súdu ako aj na internetovej stránke
Najvyššieho súdu.
16. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom súdneho prieskumu
je rozhodnutie o zaistení cudzinca. Z niţšie citovanej judikatúry vyplýva nepochybne,
ţe zaistenie cudzinca na účel jeho administratívneho vyhostenia predstavuje významný zásah
do jeho osobnej slobody, ktorý treba chápať ako právny prostriedok ochrany štátu ultima ratio
v zmysle podmienok osobitne pripustených článkom 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej na účely rozsudku tieţ „Dohovor“) [porovnaj napríklad nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12.05.2009 sp. zn. Pl. ÚS 10/08, alebo rozsudok
Najvyššieho správneho súdu zo 07.12.2011, č. k. 1As 132/2011 - 51].
Účelom inštitútu zaistenia (Štvrtá časť zák. č. 404/2011 Z. z.) je v zmysle § 77
v spojení s § 88 citovaného zákona štátom aprobovaný a časovo limitovaný mimoriadny
zásah do osobnej slobody cudzinca, ktorý nemá alebo stratil oprávnenie zdrţiavať sa na území
Slovenskej republiky (t. j. aj pre prípad uloţenia trestu vyhostenia podľa § 65 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon) a ktorý svoju povinnosť mu uloţenú prostredníctvom
administratívneho vyhostenia toto územie opustiť do ním zvolenej alebo štátnym orgánom
určenej krajiny (či uţ pôvodu, tranzitu alebo ktorejkoľvek inej krajiny s osobitným vzťahom
k cudzincovi) marí.
17. Aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, ţe zaistenie cudzinca
je prípustné len za presne vymedzených podmienok definovaných
nielen zák. č. 404/2011 Z. z., ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky.
Musí sledovať vymedzený účel, teda zabrániť neoprávneného vstupu cudzinca na územie
Slovenskej republiky alebo realizovať jeho vyhostenie alebo vydanie. Obdobný cieľ vyplýva
z článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/EES zo 16.12.2008
o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej na účely rozsudku
len „návratová smernica“), podľa ktorej môţu členské štáty zaistiť len štátneho príslušníka
tretej krajiny, o ktorého návrate prebieha konanie, a to za účelom prípravy návrate
alebo výkonu odsunu, najmä v prípadoch, keď existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny
príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návrate alebo odsunu alebo ich inak sťaţuje
(m. m. rozsudok sp. zn. 1SZa/4/2015 z 03.07.2015).
Podľa § 65 ods. 2 písm. e) a f) Trestného zákona trest vyhostenia nemožno uložiť
páchateľovi,
e) ak má byť vyhostený do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho osobná sloboda
z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí pre toho, koho odôvodnene možno považovať
za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky, alebo pre toho, kto bol odsúdený
za obzvlášť závažný zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku alebo
f) ak má byť vyhostený do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov
jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzanie alebo trest, alebo v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad,
že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený.
Podľa § 81 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. v citovanom znení cudzinca nemožno
administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy,
národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní
mu taký trest môže byť uložený.
Podľa § 81 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. v citovanom znení cudzinca nemožno
administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov
jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
10 1SZa/8/2015
presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu
alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.
Podľa § 84 ods. 5 písm. a) zák. č. 404/2011 Z. z. v citovanom znení policajný útvar
odloží výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak nastali prekážky vyhostenia
podľa § 81; rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa vykoná po odpadnutí
týchto prekážok.
18. Na základe uvedeného Najvyšší súd preto v medziach odvolania
v tomto zrýchlenom odvolacom konaní preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky navrhovateľa sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z. v znení relevantnom
pre prejednávanú vec policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu,
ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu,
ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
Podľa § 89 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. v citovanom znení policajný útvar, ktorý koná
vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny
namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.
19. Z podaného odvolania pre Najvyšší súd vyplýva, ţe navrhovateľ v odvolaní
okrem iného predovšetkým napadol účel efektívnosť a účelnosť zaistenia navrhovateľa
(viď bod č. 10) tým, ţe ako cudzinec nemôţe byť vyhostený do Sýrie, pretoţe tam prebieha
vojenský konflikt, a z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ţe by ho odporca mal v úmysle
vyhostiť do inej krajiny.
Krajský súd k obdobnej námietke vyslovenej navrhovateľom v jeho opravnom
prostriedku však zaujal opačné stanovisko, t. j. konštatoval, ţe
„samotné uloženie trestu vyhostenia bolo spojené s inou trestnou
činnosťou navrhovateľa, a to obchodovanie s ľuďmi. Predmetná činnosť
navrhovateľa teda súvisí s ohrozovaním verejného poriadku Slovenskej republiky,
čím je daný verejný záujem spoločnosti na tom, aby navrhovateľ bol zaistený,
11 1SZa/8/2015
čo v konečnom dôsledku správny orgán vykonal zaistením navrhovateľa
zo dňa 06.05.2015.
......
Pokiaľ navrhovateľ poukazuje, že v prípade jeho vyhostenia do Sýrie
je dané vyhostenie s rozporom s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a že odporca neskúmal možnosť jeho vyhostiteľnosti do Sýrie
vzhľadom na situáciu v tejto krajine súd k tomu poukazuje,
že z predmetného rozhodnutia Okresného súdu Trebišov, ktorým bol
navrhovateľovi uložený trest vyhostenia a ani z iného rozhodnutia odporcu
nevyplýva, že navrhovateľ má byť vyhostený do Sýrie. Vzhľadom na vyššie
uvedené súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo zákonné,
efektívne a účelné v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.“
20. Najvyšší súd na rozdiel od názoru krajského súdu dospel k záveru,
ţe navrhovateľom uplatnené námietky boli spôsobilé spochybniť zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.
Zákonodarca uloţil správnym orgánom v prípade realizácie administratívneho
vyhostenia povinnosť nielen naplniť vyššie uvedený účel tohto právneho nástroja
ale aj priebeţne skúmať, či stále trvá sledovaný účel zaistenia, aby predišiel porušeniu zákazu
svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody, čo je postup hodnotený Európskym
súdom pre ľudské práva (ďalej na účely rozsudku len „ESĽP“) ako v rozpore s článkom 5
Dohovoru.
Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z. z. v citovanom znení policajný útvar
je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel
zaistenia.
21. Práve rozhodovacia činnosť ESĽP týkajúca sa interpretácie čl. 5 Dohovoru
zdôrazňuje, ţe zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napríklad vydanie
alebo vyhosťovacia väzba) moţno realizovať
- iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať
určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky
zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody,
- a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel,
teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie
12 1SZa/8/2015
či vydanie (viď najmä rozsudky ESĽP z 25.06.1996 Amuur v. Francúzsko,
z 05.02.2002 Čonka a spol. v. Belgicko, poprípade rozsudky z 27.01.2008
Rashed v. Česká republika či z 19.02.2009 A. a spol. v. Spojené kráľovstvo).
22. Obdobne aj z jednotlivých ustanovení návratovej smernice (najmä z jej čl. 15
ods. 1) vyplýva, ţe členské štáty môţu zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny,
o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkonu
vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny
príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia
alebo ho inak sťaţuje.
23. Všetky vyššie uvedené formálne právne pramene nerozdielne zotrvávajú
na myšlienke, ţe akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu,
a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náleţitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu
(vráteniu).
Ak sa však v konaní preukáţe, ţe reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie
prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, poprípade sa cudzinec uţ nemieni skrývať
alebo iným závaţným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické,
ţe samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne
prepustená.
24. V tejto súvislosti musí odvolací súd ďalej poukázať na rozhodovaciu činnosť
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej na účely rozsudku len „SD EÚ“),
podľa ktorého návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty pouţiť
pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, a stanovuje
poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa.
A práve za pouţitia takéhoto výkladu dospel odvolací súd k záveru, ţe rozsudok
krajského súdu je potrebné zmeniť.
25. Obdobne, ako hore citované medzinárodnoprávne dokumenty alebo judikatúra
európskych súdov, aj slovenský právny poriadok (viď § 81) zakotvil prekáţky
administratívneho vyhostenia, ku ktorým v ktoromkoľvek štádiu administratívneho
vyhostenia musí navrhovateľ ako správny orgán nielen prihliadať ex offo
13 1SZa/8/2015
ale aj ktorých existenciu preverovať a následne vyhodnocovať z toho vyplývajúce dôsledky
na zaistenie cudzinca.
Uvedené ustanovenie § 81 konkrétne stanovuje tak časovo obmedzené
ako aj neobmedzené prekáţky administratívneho vyhostenia.
Podľa § 81 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť
do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,
príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie
alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie,
alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní
mu taký trest môže byť uložený.
Podľa § 81 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z. z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť
do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti,
náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie;
to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený
za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.
26. Navrhovateľ prostredníctvom svojho odvolania (č. l. 68) namietal,
ţe jeho vyhostiteľnosť mimo územie Slovenskej republiky v ţiadnom prípade neskúmal
vo vzťahu ku konkrétnej krajine, a navyše s poukazom na komentár k Trestnému zákonu
(konkrétne k ustanoveniam upravujúcim trest vyhostenia) sa jeho autori zhodli na názore
(viď bod č. 10), ţe súd pri ukladaní trestu vyhostenia neurčuje štát, do ktorého má byť
páchateľ vyhostený. Vyhostenie cudzinca do jeho domovského štátu sa opiera o zásadu
medzinárodného práva, ţe kaţdý štát je povinný prijať svojho občana.
Z uvedeného potom Najvyššiemu súdu vyplýva, ţe na prvom mieste je nutné
vyhodnotiť v procese administratívneho vyhostenia realizáciu trestu vyhostenia navrhovateľa
do Sýrskej arabskej republiky, kam je však vyhostenie cudzincov za súčasného bezpečnostnej
situácie v tejto krajine veľmi sťaţené. Konkrétne v odvolaní navrhovateľ k argumentácii
krajského súdu uviedol, ţe:
„V podanom opravnom prostriedku navrhovateľ namietal,
že jeho zaistenie nemôže byť efektívne a účelné, nakoľko nemôže byť vyhostený
do Sýrie, pretože tam prebieha vojenský konflikt a z napadnutého rozhodnutia
nevyplýva, že by ho odporca mal v úmysle vyhostiť do inej krajiny.
14 1SZa/8/2015
Túto námietku navrhovateľa vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodnú
a uviedol, že pokiaľ navrhovateľ poukazuje, že v prípade jeho vyhostenia do Sýrie
je dané vyhostenie v rozpore s čl. 3 Dohovoru a že odporca neskúmal možnosť
jeho vyhostiteľnosti do Sýrie vzhľadom na situáciu v tejto krajine, súd
k tomu poukazuje, že z predmetného rozhodnutia Okresného súdu Trebišov,
ktorým bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia a ani z iného rozhodnutia
odporcu nevyplýva, že navrhovateľ má byť vyhostený do Sýrie.“
27. Najvyšší súd má najmä z rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky ČAS: MU-308-35/PO-Ţ-2014 z 10.04.2015 preukázané,
ţe uvedený správny orgán ţiadosť navrhovateľa o udelenie azyle a poskytnutia doplnkovej
ochrany posudzoval iba a výnimočne vzhľadom na podmienky jeho návratu do krajiny
pôvodu, t. j. pre konajúci súd je nepochybné, ţe administratívne vyhostenie navrhovateľa
sa má, resp. by sa malo predovšetkým realizovať na územie Sýrskej arabskej republiky.
Je nepochybné, a to ani uvedený migračný úrad nespochybnil (viď str. 7 a 8 vyššie
uvedeného rozhodnutia), ţe v tejto krajine je bezpečnostný stav na veľmi nízkej úrovni,
okolité susediace štáty signalizujú mimoriadny počet utečencov z tejto krajiny,
ktorí sa koncentrujú na ich hraniciach so Sýriou. Existencia vojnových operácií na území
Sýrie je preukázateľná. Obdobné stanoviská boli vyjadrené vo významných
medzinárodnoprávnych dokumentoch, ktorými nepochybne sú uznesenie Európskeho
parlamentu zo 6. februára 2014 o situácií v Sýrii (2014/2531(RSP)), Uznesenie Európskeho
parlamentu z 30. apríla 2015 o situácií v utečeneckom tábore Jarmúk v Sýrii
(2015/2664(RSP)), resp. upozornenie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záleţitostí
Slovenskej republiky, ktoré k dátumu 02.04.2015 odporúča okamţite opustiť Sýriu
vzhľadom na dlhodobo kritickú bezpečnostnú situáciu v tejto krajine.
28. V tejto súvislosti na naznačenú nízku úroveň bezpečnostnej situácie v Sýrii
Najvyšší súd opätovne poukazuje na judikatúru SD EÚ (sp. zn. C 465/07), podľa ktorej:
„Existencia vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby
žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená podmienke, že žiadateľ predloží
dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho osobnej
situácii. Existencia takéhoto ohrozenia môže byť výnimočne považovaná
za preukázanú, pokiaľ miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci
ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi
15 1SZa/8/2015
rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu, alebo súdmi členského štátu
dosiahne takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody
domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny
alebo do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti
na tomto území čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho a individuálneho
ohrozenia.
........
...... požiadavka „individuálneho“ ohrozenia je plne odôvodnená.
Táto požiadavka slúži na poukázanie na skutočnosť, že neselektívne násilie musí
byť také, aby pre žiadateľa o azyl nevyhnutne predstavovalo pravdepodobnú
a vážnu hrozbu. Je potrebné poukázať na dôležitosť rozlíšenia medzi vysokým
stupňom individuálneho rizika a rizikom, ktoré závisí od individuálnych znakov.
Hoci určitá osoba by nebola vystavená hrozbám z dôvodu charakteristík,
ktoré sa jej týkajú, skutočnosťou zostáva, že je individuálne dotknutá,
pokiaľ neselektívne násilie výrazne zvýši riziko ohrozenia jej života
alebo jej osoby, inak povedané, jej základných práv.
Teda z hľadiska dôkazného bremena to znamená, že individuálny
charakter ohrozenia nemusí byť v prípade stanovenom v písmene c) článku 15
smernice preukázaný v takej miere, ako je to požadované pre prípady stanovené
v písmenách a) a b) tohto článku. Závažnosť násilia však bude musieť byť
preukázaná takým spôsobom, ktorý nevzbudí pochybnosti o neselektívnom
a závažnom charaktere násilia, ktorému je vystavený žiadateľ o doplnkovú
ochranu.“
29. Odporca sa však v zmysle naznačenom judikatúrou SD EÚ v ţiadnom prípade
nezaoberal skutkovým vyhodnotením tohto stavu v Sýrii, resp. dopad vyhostenia
na navrhovateľa do akejkoľvek moţnej krajiny v zmysle vyššie uvedeného § 81 ods. 2
zák. č. 404/2011 Z. z. opomenul vyhodnotiť ako závaţnú predbeţnú otázku pre samotné
rozhodnutie vôbec.
Uvedený nedostatok zisteného skutkového stavu mal krajský súd odporcovi vytknúť
ako závaţný nedostatok napadnutého rozhodnutia, nakoľko týmto postupom odporca odňal
navrhovateľovi jeho právo na efektívnu obranu. Je súčasne nepochybné, ţe účelom procesu
zaistenia cudzinca nie je pre výkon trestu vyhostenia preverovať moţnosť zabezpečenia
16 1SZa/8/2015
chýbajúcich cestovných dokladov, napríklad cestou vystavenia náhradného cestovného
dokladu zastupiteľským úradom.
30. Takisto pozornosti Najvyššieho súdu neuniklo, ţe popri uloţeniu trestu vyhostenia
navrhovateľovi z územia Slovenskej republiky v trvaní 10 rokov bol navrhovateľovi
okresným súdom právoplatne uloţený (odo dňa 31.01.2013) trest odňatia slobody v trvaní
4 rokov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráţenia.
Avšak z pripojených spisov správneho orgánu nič neobjasňuje tú situáciu,
prečo páchateľ tak závaţného zločinu bol prepustený z Ústavu na výkon väzby a Ústavu
na výkon trestu odňatia slobody Košice a následne prevzatý pracovníkmi správneho orgánu
k tvrdenej realizácii výkonu trestu vyhostenia bez toho, aby v uvedenom protokolu
o odovzdaní osoby zo dňa 23.07.2014 alebo v inom úradnom dokumentu bolo kompetentným
orgánom uvedené, prečo sa od výkonu trestu odňatia slobody v určenom ústavu na výkon
trestu upustilo, resp. z akých dôvodov sa tento výkon nerealizuje.
31. Za tohto skutkového stavu musel Najvyšší súd zohľadniť vyššie uvedenú námietku
navrhovateľa o jeho nevyhostiteľnosti ako relevantnú, nakoľko správny orgán ani následne
nezvaţoval procesný postup podľa ustanovenia § 84 ods. 5 písm. a) zák. č. 404/2011 Z. z.
Podľa § 84 ods. 5 písm. a) zák. č. 404/2011 Z. z. policajný útvar odloží výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak nastali prekážky vyhostenia podľa § 81;
rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa vykoná po odpadnutí týchto prekážok.
33. Podľa názoru Najvyššieho súdu je teda moţné prejednávanú vec uzavrieť
vyslovením právneho názoru, ţe správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení
cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu
postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte
Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením moţných prekáţok vrátenia cudzinca,
najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutím o zaistení.
V takejto situácii je správny orgán povinný moţné prekáţky zaistenia cudzinca,
ako aj jeho vrátenia do krajiny pôvodu predbeţne posúdiť a učiniť o tom právne relevantný
záver. Bez takto zapracovaných záverov pri rozhodovaní predmetnej veci súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (zrušovací dôvod
uvedený v § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), ako správne v odvolaní namietal právny zástupca.
17 1SZa/8/2015
34. Z dôvodov vyššie uvedených sa Najvyšší súd nemohol stotoţniť s vysloveným
názorom krajského súdu, ţe napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť
a preto postupom podľa § 250sa ods. 6 a 7 v spojení s § 250q ods. 2 O.s.p. rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku.
35. O povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa zo zaistenia
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku odvolací súd rozhodol podľa § 250sa ods. 7 O.s.p.,
podľa ktorého správny súd v rozhodnutí, ktorým zruší a vráti rozhodnutie o zaistení
na ďalšie konanie, zároveň nariadi bezodkladné prepustenie osoby zo zaistenia.
36. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP, tak, ţe úspešnému navrhovateľovi uvedené právo
na náhradu trov odvolacieho konania priznal.
Podľa § 250k ods. 1 OSP platí, že ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd
mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania.
Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi
prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov
celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
37. Navrhovateľ si ich náhradu uplatnil v celkovej výške 2.402,92 €
prostredníctvom nasledujúcej štruktúry:
- 838,98 € (6 úkonov právnej sluţby),
- 50,34 € (reţijný paušál),
- 168,08 € (cestovné náklady – 566 km pri spotrebe 7,7 l/l00 km a cene pohonných
hmôt 1,480 €/l – údaje zo Štatistického úradu Slovenskej republiky, a náhrade
za pouţitie motorového vozidla vo výške 0,183 € za kaţdý km Ţilina – Sečovce a späť
– prevzatie právneho zastúpenia + prvá porada s klientom),
- 214,40 € (náhrada za stratu času – porada po vydaní napadnutého rozhodnutia),
- 168,08 € (cestovné náklady – 566 km pri hore uvedenej spotrebe a cene pohonných
hmôt 1,488 €/1 – údaje zo Štatistického úradu Slovenskej republiky a náhrade
za pouţitie motorového vozidla vo výške 0,183 € za kaţdý km Ţilina – Košice a späť
porada pred pojednávaním),
- 214,40 € (náhrada za stratu času, porada pred pojednávaním),
18 1SZa/8/2015
- 152,44 € (cestovné náklady – 514 km pri uvedenej spotrebe a cene pohonných hmôt
1,480 €/1 – údaje zo Štatistického úradu Slovenskej republiky a náhrade za pouţitie
motorového vozidla vo výške 0,183 EUR za kaţdý km Ţilina – Sečovce a späť –
pojednávanie dňa 11.06.2015),
- 195,72 € (náhrada za stratu času – pojednávanie dňa 11.06.2015),
- 400,48 € - vyčíslenie DPH.
Súčasne k vyčísleniu trov konania priloţil 2 zápisnice z porady s klientom,
t. j. z dátumu 12.05.2015 (č. l. 74) ako aj zo 04.06.2015.
38. Je nepochybné, ţe výšku náhrady priznaných trov súdneho konania ovláda zásada
účelnosti obrany účastníka súdneho konania, t. j. v prípade 5. časti Občianskeho súdneho
poriadku je to povinnosť navrhovateľa od podania opravného prostriedku.
Pri vyčíslení svojich trov konania musí navrhovateľ starostlivo zváţiť, ktoré trovy
konania zásade účelnosti podliehajú a naopak ktoré by mal zo svojej poţiadavky na náhradu
vylúčiť.
39. Vo vyššie uvedenom zozname právny zástupca zahrnul nielen úkon právnej sluţby
označený ako „prevzatie a príprava právneho zastúpenia“ (v zmysle priloţeného
plnomocenstva na č. l. 30 je moţné tento úkon časovo ustáliť na 24.09.2014 ) ale aj úkon
právnej sluţby advokáta označený ako „porada po vydaní rozhodnutia o zaistení 12.05.2015.
Je teda nepochybné, ţe právny zástupca v prípade prvého uvedeného úkonu poţaduje
nahradiť trovy konania, ktoré sú spojené s predchádzajúcim správnym konaním,
čo však Občiansky súdny poriadok neumoţňuje. Preto Najvyšší súd uznal
iba ako opodstatnený druhý úkon v poradí, ktorý svojim obsahom sa pribliţuje prevzatiu
a príprave právneho zastúpenia v správnom súdnictve, a preto aj poţadovanú hodnotu úkonov
právnej sluţby zníţil o sumu 139,83 € na sumu 699,15 € a paušál na sumu 41,95 €.
Na základe uvedeného v tejto časti (t. j. suma 148,22 € vrátane prislúchajúcej DPH)
konajúci súd nemohol ţiadosti ako evidentne v rozpore s ustanovením § 142 ods. 1
v spojení s § 246 ods. 1 O.s.p. podanej vyhovieť. Ak by ju priznal, potom by potvrdil
duplicitnú náhradu, ktorej právnu opodstatnenosť právny zástupca opomenul objasniť.
Podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný
úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
19 1SZa/8/2015
40. Nakoľko odporca vo svojom stanovisku z 12.07.2015 k odvolaniu navrhovateľa
nevyjadril ţiadne pochybnosti k výške náhrady trov konania poţadovanej navrhovateľom
a Najvyšší súd pri ich prieskume nezistil ţiadny dôvod na ich zníţenie,
okrem vyššie uvedeného úkonu právnej sluţby, tak priznal náhradu trov konania vo výšku
2.002,44 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 20. júla 2015
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová