Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
684/434852.266d2b.pdf
PDF · 161.71 KB
No categories available
3OboE/162/2014
Najvyšší súd 3Oboer/286/2014
Slovenskej republiky 3OboE/162/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., so sídlom P.,
Bratislava, IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., so sídlom G., Bratislava,
IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., bytom M., o vymoženie 448,38 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 13Er/116/2008, o odvolaní a dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. októbra 2013 č. k.
15CoE/323/2013-45, a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto
rozhodol:
I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
IV. Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Komárno poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 30. októbra 2007 sp. zn.
SR 7983/07, zriadeného zriaďovateľom S., K., Bratislava, IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“).
Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 01. februára 2013 č. k. 13Er/116/2008-12
exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie
rozhodne samostatným uznesením.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd preskúmal Zmluvu o úvere
č. 4073181, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 21. februára 2007,
jej neoddeliteľnú súčasť, ktorou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len
„zmluva o úvere“) a dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Súčasťou Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru je rozhodcovská doložka (bod 17). Uviedol, že táto
rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa s tým, že znemožňuje
spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho na vôli
oprávneného. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou, ktorá
je v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská
doložka nebola v prejednávanej veci spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu
v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky,
preto rozhodcovský rozsudok nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Exekučný
titul vydaný na základe tejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný,
čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku, brániacu pokračovaniu vo vykonávaní exekúcie.
Preto súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) vyhlásil za neprípustnú a zastavil.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací napadnutým uznesením, na odvolanie
oprávneného, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučný súd zakotvuje oprávnenie
a povinnosť skúmať, v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, zákonnosť
exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako
aj bez návrhu. Exekučný súd preto správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené zákonné
podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1
písm. b/ a c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čo mu zákon umožňoval
aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu nebránila ani skutočnosť, že súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž
netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O. s. p.“). Zákonodarca v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku taxatívne
uviedol dôvody zastavenia exekúcie, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi
na vykonanie exekúcie. V danom prípade je zmluva o úvere nepochybne zmluvou
spotrebiteľskou, preto bolo potrebné zisťovať, či uplatnené plnenie sa nevymáha na základe
neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil súd prvého
stupňa. V tejto súvislosti sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uznesenia
súdu prvého stupňa a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. obmedzil len na skonštatovanie
správnosti jeho dôvodov. Odvolací súd reagujúc na námietky oprávneného poukázal
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na rozhodnutia z 09. februára 2012
sp. zn. 3Cdo/122/2011, z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012, z 31. januára 20212 sp. zn.
2Cdo/5/2012, ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
23. novembra 2011 č. k. I. ÚS 456/2011-19. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka v predmetnej veci je neprijateľnou podmienkou a tým v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka i absolútne neplatná. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná a spotrebiteľ ju celkom zjavne nemal možnosť ovplyvniť, resp. jej
dojednanie vylúčiť. Spotrebiteľ mohol zmluvu o úvere ako celok buď odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol ako
celok vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom,
na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktoré vymoženia by sa
mohol v rámci exekúcie domáhať. K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. uviedol, že v prejednávanom prípade nebolo potrebné obrátiť sa
s predbežnou otázkou k výkladu úniového práva na Súdny dvor Európskej únie, nakoľko
posúdenie, ktoré oprávnený navrhol formou prejudiciálnej otázky, bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie, preto tento návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Na zdôraznenie
správnosti svojho rozhodnutia poukázal na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci ustanovením § 237 písm. b/ O. s. p., že ten kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania, ustanovením § 237 písm. d/
O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237
písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby dovolací
súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania
a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Namietal, že vo veci
vystupoval na strane povinného vedľajší účastník, ktorým je O., keďže v exekučnom konaní
je vedľajšie účastníctvo vylúčené (Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-470/12). Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné,
aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol
podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež
boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie
možnosti pred súdom konať vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak
nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch, že svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnili, že vo veci nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť a že
exekučný súd neumožnil oprávnenému viesť kontradiktórne súdne konanie. Uviedol rozsiahlu
argumentáciu k skutočnosti, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
právnom posúdení rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej podmienky, v spotrebiteľskej
zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.
Oprávnený navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré formuloval do troch bodov.
Oprávnený podal proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolanie, ktorým žiadal uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
tomuto súdu na ďalšie konanie.
Povinný a súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 sp. zn. 3OboE/1/2013,
ako aj z 18. júna 2013 sp. zn. 3OboE/25/2013) s tým, že:
a) odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa,
b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh
na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie
je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je rozhodnutím
odvolacieho súdu),
c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.).
Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj
v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 O. s. p. a § 104
ods. 1 O. s. p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal
včas oprávnený, zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či je dôvodný jeho návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 18. júna 2014 sp. zn.
3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn.
3Oboer/163/2013 a zo 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej
únie.
Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny
dôvod pre prerušenie konania. Z určujúceho hľadiska teda išlo zo strany súdov nižších
stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho
zákonníka a Exekučného poriadku). Vzhľadom na uvedené dovolací súd návrh na prerušenie
konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1
a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie, ale nevykazuje znaky žiadneho z nich.
Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 11. apríla 2013 sp. zn. 6Cdo/323/2012, z 11. apríla 2013 sp. zn.
4Cdo/283/2012, z 12. marca 2014 sp. zn. 3Oboer/58/2013, z 12. mája 2014 sp. zn.
3Oboer/148/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 09. júna 2014 sp. zn.
3Oboer/174/2013, z 18. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn.
3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/163/2013 a zo 14. augusta 2014 sp. zn.
3Oboer/229/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú
plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 01. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. ak exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu vychádza z iných dôkazov než
tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul,
návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe
posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť
sa k podkladom svojho preskúmania. Pre udržateľnosť napadnutého postupu
a uznesení však postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako
celku, (pozri aj stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 prijaté na neverejnom zasadnutí pléna dňa 07. mája 2014).
Tieto právne závery (viď bod 1. až 7.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak
ako správne poznamenal oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ namietal, že pokiaľ súd
prvého stupňa v danom prípade exekúciu zastavil, mal postupovať podľa uvedeného
ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku bolo 01. januárom 2013 zrušené. Dovolateľ namietal, že pokiaľ súd prvého stupňa
v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, mal postupovať
podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné, nakoľko súd prvého
stupňa v danom prípade exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil uznesením
zo dňa 01. februára 2013. Z uvedeného je zrejmé, že súdu prvého stupňa v danom prípade
zo zákona nevyplývala povinnosť nariadiť pojednávanie, nakoľko táto povinnosť už
od 01. januára 2013 z Exekučného poriadku nevyplýva, preto súd prvého stupňa nepochybil,
keď pojednávanie nenariadil. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia
pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle
§ 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dôvodov (§ 214 ods. 1
písm. b/, c/ a d/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť
pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo v danom prípade
na úvahe odvolacieho súdu.
Námietku oprávneného, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. b/
O. s. p. tým, že vo veci vystupoval na strane povinného vedľajší účastník, ktorým je O., keďže
v exekučnom konaní je vedľajšie účastníctvo vylúčené (Rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-470/12), nepovažoval dovolací súd za dôvodnú. Z obsahu spisu
nevyplýva, že by na strane povinného vystupoval vedľajší účastník, preto konanie nie je
postihnuté uvedenou procesnou vadou.
Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo
zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne
úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech
v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému nepriznal náhradu trov
odvolacieho a dovolacieho konania, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. júla 2015
Mgr. Ľubomíra Kúdelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: K.