Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
719/396422.335fd3.pdf
PDF · 130.72 KB
No categories available
4Nc/8/2015
Najvyšší súd 4 Nc 8/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. P., bývajúceho v K.,
proti žalovaným 1/ Mgr. M., bývajúcemu v D., 2/ H., bývajúcej v D., 3/ M., bývajúcej v S.,
4/ A., bývajúcej v S., 5/ H., bývajúcej v D., 6/ D., bývajúcej v P., o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28 C 50/2009 a
na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 17 Co 173/2015, v konaní o vylúčenie JUDr. J.
sudkyne Krajského súdu v Prešove z prejednávania a rozhodovania veci, takto
rozhodol:
Sudkyňa Krajského súdu v Prešove JUDr. J. j e v y l ú č e n á z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 Co 173/2015, (vec Okresného súdu
Prešov sp. zn. 28 C 50/2009).
O d ô v o d n e n i e :
V konaní vedenom na Krajskom súde v Prešov pod sp. zn. 17 Co 173/2015 oznámila
sudkyňa tohto súdu JUDr. J., že sú u nej dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 a § 15 O.s.p.). Vo vyjadrení uviedla, že
v konaní ako zástupca účastníkov konania, ktorí sú na neznámom mieste vystupuje Slovenský
pozemkový fond, vo vzťahu ku ktorému bola uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Nc 7/2013, 1 Nc 50/2013 a 1 Nc 54/2013 vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci, v ktorej jedným z účastníkov je Slovenský pozemkový fond, ktorý voči
jej osobe „inicioval disciplinárne konanie“ a práve na základe jeho podnetu minister
spravodlivosti voči nej návrh na disciplinárne konanie aj podal, pričom Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach zaujal názor, že samotná okolnosť
disciplinárneho stíhania sama o sebe nemôže vzbudiť pochybnosti o objektivite sudcu, avšak
v danom prípade sú prítomné aj súvislosti a tie môžu založiť pochybnosti o objektivite
jej rozhodovania.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu nadriadenému Krajskému súdu
v Prešove (§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) prislúcha posúdiť opodstatnenosť tvrdenej možnosti
vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudkyne krajského súdu JUDr. J. z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.
Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia
sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom
citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu
k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania.
Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá
je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého
právne významného vzťahu sudcu a to:
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu
na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne
k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil
jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu
nezákonného rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“)
je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako
to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne
/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý
tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často
sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť
ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť
aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak,
aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal
a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd
poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré
im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci
nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej
osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie
o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa
ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48
ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej
veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne
bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto
dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti
sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký
aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť
v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá
sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať
zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi
vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,
ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod
pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie
zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné,
že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter
a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira
et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Najvyšší súd Slovenskej konštatuje, že dôvody, ktoré sudkyňa krajského súdu
predostrela vo vzťahu k problematike nestrannosti sudcu, je potrebné vnímať ako
jej subjektívny pohľad. Skutočnosť, že je vystavená tlaku disciplinárneho stíhania, ešte samo
o sebe neznamená, že daná okolnosť môže signalizovať jej „zaujatý“ pomer k prejednávanej
veci alebo k procesným stranám. (por. aj III. ÚS 92/2012). JUDr. B. však poukázala aj
na to, že disciplinárne stíhanie, bolo iniciované účastníkom konania Slovenským
pozemkovým fondom (Okresný súd Prešov uznesením č.k. 28 C 50/2009-366
z 30. januára 2013, právoplatným 5. marca 2013, konanie voči Slovenskému pozemkovému
fondu, ktorý v konaní vystupoval na strane žalovaných, zastavil). Práve na základe tohto
podnetu minister spravodlivosti disciplinárny návrh na ňu podal. Najvyšší súd Slovenskej
republiky dopytom na Najvyššom súde Slovenskej republiky – disciplinárny senát zistil,
že JUDr. J. je doposiaľ disciplinárne stíhaná, nakoľko disciplinárne konanie v súčasnej dobe
nie je právoplatne skončené.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samotná okolnosť
disciplinárneho stíhania sama o sebe nemôže vzbudiť pochybnosti o objektivite sudcu,
no v danom prípade sú tu prítomné aj súvislosti a tie už môžu založiť pochybnosti
o objektivite jej rozhodovania. (por. aj 1 Nc 7/2013). Pre prítomnosť súvislostí, ktoré
by naznačovali, že disciplinárne konanie sudcu môže mať vplyv na prijatie rozhodnutia
v danej veci, ako aj pre prítomnosť predpokladov, ktoré naznačujú pomer predsedníčky
senátu k prerokovávanej veci alebo k pôvodne žalovanému 13/. Pri zohľadnení tzv. teórie
zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP je v danom prípade celkom zjavné, že vzťah J.
k účastníkom konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.
Z uvedených dôvodov bola sudkyňa JUDr. J. vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 Co 173/2015 (vec Okresného súdu
Prešov pod sp. zn. 28 C 50/2009).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júla 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová