Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/53/2012

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,

v právnej veci ţalobcu B. I., bývajúceho v P.P., zastúpeného JUDr. Š. K., advokátom so

sídlom v S., proti ţalovanej R., a.s. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. J. H.

advokátom so sídlom v .B., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na

Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 2. marca 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

vo výške 118,70 € na účet JUDr. J. H., advokáta so sídlom v .B. na účet vedeným v S., a.s.

číslo účtu X., IBAN: S., BIC: L..

O d ô v o d n e n i e

Okresný sud Bratislava II rozsudkom z 26. septembra 2008 č.k. -168

uloţil ţalovanej povinnosť uverejniť ospravedlnenie v znení: „V denníku N. zo dňa 19. 12.

2005 sme v článku s názvom “A. D. chcú zlikvidovať!“ uviedli mimo iného aj toto: “Policajti

majú prvého muţa P. chrániť pred nájomným vrahom. Podľa zistení Nového času, nájomnú

vraţdu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal údajne objednať istý popradský

podnikateľ. Za sluţbu mal pravdepodobne uţ aj zaplatiť vykonávateľovi. Podnikateľ

pôvodom M. prevádzkoval 14 rokov espresso na námestí. Mesto P. mu však ako vlastník

nebytového priestoru dalo výpoveď “ čím sme neoprávnene zasiahli do práva tohto

2

podnikateľa, ktorým je pán B. I., na česť a dôstojnosť. Týmto sa pánovi B. I.

ospravedlňujeme.“ Súd taktieţ uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 100 000 Sk

titulom nemajetkovej ujmy a nahradiť trovy konania a vo zvyšku ţalobu zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalovaná ako vydavateľka denníka N.

uverejnením článku 19. decembra 2005, ktorého časť bola citovaná vo výrokovej časti

rozsudku, neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti ţalobcu, najmä do jeho

občianskej cti, dobrého mena a ľudskej dôstojnosti. Z vykonaného dokazovania mal súd

preukázané, ţe ţalovaná v predmetnom článku uviedla, ţe ţalobca si mal objednať nájomnú

vraţdu poslanca a primátora mesta P., ktorým toho času bol A. D.. Aj keď ţalovaná

neuverejnila meno a priezvisko ţalobcu alebo fotografiu ţalobcu, uviedla ale v článku také

jeho identifikačné znaky (podnikateľ, pôvodom M., ktorý prevádzkoval 14 rokov espresso na

námestí), na základe ktorých osoby, ktoré ţalobcu poznajú, vedeli o koho sa jedná, čo bolo

preukázané aj svedeckými výpoveďami. K tvrdeniu ţalovanej, ktorá na svoju obhajobu

uvádzala, ţe v článku pouţil slová ako „údajne“, „pravdepodobne“ súd skonštatoval, ţe

pouţitie týchto slov ju nezbavuje zodpovednosti za nepravdivosť zverejnených informácií

a za zásah do práv na ochranu osobnosti. Z vykonaného dokazovania tieţ vyplynulo, ţe na

podklade informácii osoby konajúcej v prospech policajného zboru, KR PZ Prešov

uznesením zo 16. decembra 2005 Č. začalo trestné stíhanie vo veci prípravy vraţdy primátora

A. D. podľa a . Podozrivým v čase začatia trestného

stíhania vo veci bol ţalobca. Počas nasledujúceho vyšetrovania sa informácie, pre ktoré

začalo trestné stíhanie, nepotvrdili, preto bolo trestné stíhanie v tejto veci právoplatne

zastavené 25. apríla 2006 bez toho, aby bolo vznesené obvinenie konkrétnej osoby. V tejto

súvislosti súd uviedol, ţe je nepochybne vecou verejného záujmu, aby ţalovaná informovala

verejnosť o podozreniach z prípravy nájomnej vraţdy verejne činnej osoby, avšak v štádiu,

keď existujú iba nepreverené podozrenia a nebolo ani vznesené formálne obvinenie voči

konkrétnej osobe, nie je na mieste uverejniť informáciu, ţe sa tohto skutku „údajne“ dopustila

konkrétna osoba. Za daných okolností, keď v čase uverejnenia článku existovali len

neoverené podozrenia voči konkrétnej osobe, hoci získané autorom článku z obsahu správ

orgánov činných v trestnom konaní, nebolo namieste publikovať neoverené informácie

o údajnom páchateľovi, ale len o skutku ako takom. Podľa názoru súdu uverejnenie

informácie v tlači o tom, ţe určitá osoba si mala objednať nájomnú vraţdu, je informáciou

spôsobilou zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti a “pošpiniť“ dobré meno a česť dotknutej

osoby, preto ţalobe v časti o uverejnenie ospravedlnenia „z väčšej časti vyhovel

a v nepodstatnej, nadbytočnej časti“ navrhovaného ospravedlnenia zamietol. Z výpovedí

svedkovi tieţ vyplynulo, ţe po zverejnení sporného článku sa zhoršili spoločenské vzťahy

medzi ţalobcom a svedkami, ktorí si začali od ţalobcu drţať väčší odstup, skončili

sa ich priateľské vzťahy, čo svedčí o značnej miere zníţenia dôstojnosti a váţnosti ţalobcu

v spoločnosti a odôvodňuje aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah

do práv na ochranu osobnosti ţalobcu. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol

na to, ţe článok bol uverejnený v denníku s vysokým nákladom a čítanosťou, pričom

intenzitu zásahu a rozsahu následkov zásahu do chránených práv ţalobcu vyhodnotil súd ako

vysokú, preto priznal ţalobcovi zadosťučinenie v peniazoch vo výške 100 000 Sk. Vo zvyšnej

časti ţalobu zamietol, pretoţe ţalobca náhradu v tejto výške dostatočne neodôvodnil

a nepreukázal. O trovách konania súd rozhodol podľa

Na odvolanie účastníkov Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 4. novembra 2009

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výrokoch

o povinnosti ţalovanej uverejniť ospravedlnenie, zaplatiť ţalobcovi sumu 100 000 Sk spolu

s náhradou trov konania a vo výroku o zamietnutí návrhu ţalobcu na uloţenie povinnosti

ţalovanej zaplatiť 4 900 000 Sk. Ţalovanej súd uloţil povinnosť nahradiť aj trovy

odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotoţnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ţe

uverejnením predmetného článku, podľa ktorého bolo moţné identifikovať ţalobcu, došlo

k zásahu do jeho osobnostných práv na ochranu jeho cti, ľudskej dôstojnosti, keďţe bol

spájaný so spáchaním trestného činu vraţdy v štádiu prípravy za situácie, keď voči jeho osobe

nebolo ešte vznesené obvinenie. K určeniu výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd uviedol, ţe

ţalobcom poţadovaná nemajetková ujma vo výške 5 000 000 Sk je neprimeraná

a nezodpovedá miere, v akej došlo k zníţeniu jeho dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti. Tejto

miere vzhľadom na výpovede svedkov – čašníkov v hoteli G., zodpovedá náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške určenej súdom prvého stupňa. Rozhodnutie o trovách konania

súd odôvodnil , keďţe v časti o uverejnenie ospravedlnenia bol ţalobca

neúspešný len v nepatrnej časti a v časti o výške nemajetkovej ujmy záviselo rozhodnutie

od úvahy súdu.

Na podklade ústavnej sťaţnosti ţalovanej Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom

z 28. októbra 2010 sp. zn. -58 (ďalej len „nález“) zrušil rozsudok Krajského

súdu v Bratislave zo 4. novembra 2009 sp. zn. a vec vrátil tomuto súdu

na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe pri posudzovaní, či krajský

súd namietaným rozsudkom ústavne akceptovateľným a udrţateľným spôsobom rozhodol

vo veci sporu na ochranu osobnosti medzi ţalovanou ako vydavateľom denníka N.

a ţalobcom ako súkromnou osobou, rozhodnutiami všeobecných súdom došlo k zásahu

do práva garantovanej slobody prejavu sťaţovateľa, t.j. došlo k jej obmedzeniu,

a preto bolo potrebné posúdiť, či z ústavného hľadiska išlo o akceptovateľné obmedzenie

slobody. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody

prejavu moţno povaţovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré

bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému

legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného

cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby, a je primerané,

t.j. v súlade so zásadou proporcionality. V danom prípade išlo o obmedzenie slobody prejavu

ţalovanej na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasledujúce Občianskeho

zákonníka. Zároveň ale išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie,

čo nepochybne moţno povaţovať za legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej

cti, resp. dobrej povesti). Preto v prípade konfliktu vo vnútri systému základných práv

a slobôd, tak ako v posudzovanej veci, keď v konflikte je na jednej strane najmä právo

na ochranu cti, dôstojnosti, či súkromia ţalobcu a na druhej strane právo ţalovanej na slobodu

prejavu a právo na informácie, je potrebné uvedený konflikt riešiť prostredníctvom zásady

proporcionality. Po vykonaní testu proporcionality spočívajúcom v hľadaní objektivizovaných

odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“,

resp. uverejnil informácie, dospel ústavný súd k záveru, ţe ţalovaná uverejnením sporného

článku neprekročila hranice slobody prejavu, a preto ani nezasiahla neprípustným spôsobom

do osobnostných práv ţalobcu.

V odpovediach na uvedené otázky ústavný súd uviedol nasledovné:

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal – sťaţovateľ (ţalovaná) je vydavateľom

denníka N., kde bol článok uverejnený a je nositeľom slobody prejavu, a preto sa na ňu

vzťahuje zvýšená ochrana.

2. O KOM bol inkriminovaný článok. Informácie sa týkali primátora mesta P. a poslanca

Národnej rady SR A. D., t.j. osoby vo verejnej funkcii, pričom článok priniesol informácie

týkajúce sa ohrozenia ţivota A. D., t.j. osoby, ktorá vykonávala verejnú funkciu. Otázkou

verejného záujmu je aj osobná bezpečnosť ústavných činiteľov a politikov a A. D. vykonával

v tom čase funkciu primátora mesta P. a funkciu poslanca Národnej rady. Na druhej strane

článok sa týkal aj ţalobcu a bol objektívne spôsobilý vyvolať negatívny zásah do jeho

osobnostnej sféry, avšak v tomto článku nebolo uvedené meno ţalobcu, ani jeho fotografia,

jeho identifikácia vychádzala len z informácie, ţe osobou podozrivou je istý podnikateľ

pôvodom M., ktorý prevádzkoval 14 rokov espresso na námestí. Mesto P. mu však ako

vlastník nebytového priestoru dalo výpoveď identifikovať mohol ţalobcu len obmedzený

počet denníka N., resp. časť obyvateľov P..

3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku. Boli to nepochybne veci dôleţitého verejného

záujmu, ohrozenie osobnej bezpečnosti poslanca NR SR a primátora mesta P. A. D.

v súvislosti s výkonom jeho verejnej funkcie. Išlo o veci, v ktorých sú novinári a médiá, aj

sťaţovateľ v súlade so svojimi úlohami a poslaním demokratickej spoločnosti povinní

informovať, pričom verejnosť má právo takéto informácie dostať. Sťaţovateľ uverejnil iba

informácie, ktoré úzko súviseli s podstatou veci, t.j. s ohrozením bezpečnosti ţivota ústavného

činiteľa. Informácie týkajúce sa ţalobcu mali úzku vecnú súvislosť s predmetnou kauzou,

naznačovali moţný motív.

4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený. Sporný článok bol uverejnený v denníku N.,

ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či inom

elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie.

5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený. Aţ potom, keď získal sťaţovateľ informácie

v ňom obsiahnuté štandardným spôsobom od organov činných v trestnom konaní, išlo

o informácie, ktoré vyjadrovali stav ich poznania v čase uverejnenia článku. Tento záver

nespochybňovali ani konajúce súdy. V čase uverejnenia článku existovali informácie, ktorými

disponovali orgány činné v trestnom konaní, podľa ktorých mal ţalobca konať tak, ako

sa opisovalo v článku a sťaţovateľ teda tieto informácie len sprostredkoval verejnosti, pričom

verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôleţitého

verejného záujmu, jednak v článku boli uvedené veci dôleţitého verejného záujmu, veci

a informácie o ohrození ţivota ústavného činiteľa ale tieţ v ňom boli sprostredkované

informácie o poznatkoch získaných orgánom činným v trestnom konaní, pričom vecou

verejnou je aj činnosť štátnych orgánov, vrátane orgánov činných v trestnom konaní. Existuje

verejný záujem na tom, aby verejnosť dostala informácie týkajúce sa ich činnosti. Úlohu

novinárov je potom verejnosti tieto informácie sprostredkovať, nie je úlohou novinárov

získané informácie od štátnych orgánov selektovať, t.j. rozhodovať o tom, ktoré informácie

môţe alebo nemôţe verejnosť dostať, pretoţe verejnosť má právo na úplné a presné

informácie. Novinári nemôţu znášať zodpovednosť za to, ţe šíria informácie poskytnuté

orgánmi štátu. Pokiaľ ide o spôsob formulácie informácií v článku, ústavný súd konštatoval,

ţe tieto neboli uverejnené formou faktov, ani formou hodnotiaceho úsudku, ale boli

to informácie polemického charakteru (...si údajne mal objednať istý popradský

podnikateľ...za sluţbu mal pravdepodobne uţ aj zaplatiť...).

Podľa záverov ústavného súdu za daných okolností aj pri rešpektovaní skutočnosti, ţe

údaje zverejnené o ţalobcovi (opierajúce sa o informácie orgánov činných v trestnom konaní)

umoţnili určitému okruhu čitateľov denníka jeho identifikáciu, nemoţno podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovať záver odvolacieho súdu, ţe pri konflikte

slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť

ochranu práva na ochranu osobnosti ţalobcu.

Po zrušení a vrátení veci Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 2. marca 2010 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe návrh zamietol

a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania. Zamietnutie návrhu

odôvodnil súd poukazom na záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený v zrušujúcom

náleze, podľa ktorého ţalovaná realizovala svoje právo na slobodu prejavu a na slobodné

rozširovanie informácii ústavne akceptovateľným spôsobom a nie prostredníctvom

neprimeraného zásahu do ochrany osobnosti ţalobcu. Vo svojom rozhodnutí podrobne

uviedol obsah nálezu ústavného súdu a jeho skutkové i právne závery, z ktorých vychádzal pri

svojom rozhodnutí po zopakovaní dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213

ods. 3 ), ku ktorému účastníci mali moţnosť vyjadriť sa na pojednávaní. Rozhodnutie

o trovách konania odôvodnil

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie a ţiadal, aby dovolací súd

zmenil napadnuté rozhodnutie tak, ţe uloţí ţalovanej povinnosť uverejniť ospravedlnenie

a zaplatiť nemajetkovú ujmu 3 319,39 €. Namietal, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ) správne zisteného skutkového stavu,

pretoţe ústavným súdom vykonaný test proporcionality, z ktorého odvolací súd vychádzal pri

svojom rozhodnutí, je vo viacerých bodoch nesprávny, resp. nepresný. Podľa jeho názoru pri

rozhodovaní nebolo zohľadnené, ţe ţalobcu bolo moţné identifikovať podľa zverejneného

článku obyvateľmi nielen P. ale aj v širšom okolí mesta P. (nielen blízkom), preto uvedenú

informáciu povaţoval za veľmi nekorektnú. Tieţ nebolo zohľadnené (pri posudzovaní

odpovede na otázku „KDE“), ţe obsah denníka vydávaného ţalovanou je dostupný popri

tlačenej podobe aj na internete, preto mala byť uvedená otázka posudzovaná tak isto prísne

ako uverejnenie informácie v televízii, či inom elektronickom médiu, o to viac, ţe tento

článok bol uverejnený tak v novinách ako aj v elektronickom médiu. Dovolateľ nesúhlasil ani

so správnosťou odpovede na otázku „KEDY“ bol inkriminovaný článok uverejnený, pretoţe

z výpovede autora článku novinára O. O. z 26. februára 2007 vyplýva, ţe ţalovaná uverejnila

článok na základe nepreverenej informácie, od polície „neštandardne“ získané a zverejnené

informácie neboli predmetom ďalšieho preverovania, nakoľko prvotná informácia

o podozrení z prípravy vraţdy poskytnutá polícii pochádzala zo závadového prostredia. Podľa

názoru dovolateľa v teste proporcionality vykonanom ústavným súdom zaloţenom na hľadaní

odpovedí na otázky „kto, o kom, čo, kde, kedy, ako“, odpovede na 4 z týchto otázok („o kom,

čo, kde, kedy“) neboli zodpovedané správne a z týchto nesprávnych záverov vychádzal pri

rozhodovaní odvolací súd pri zmene rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým ţalobu zamietol.

Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť. Poukázala

na viazanosť súdov právnym názorom ústavného súdu ( )

a uviedla, ţe ústavný súd uţ vyslovil svoj záväzný právny názor na konflikt základných práv

a slobôd v kontexte prejednávanej veci a odvolací súd sa od vysloveného právneho názoru

nemôţe odchýliť, pretoţe by došlo k porušeniu princípu právnej istoty. Ţiadala priznať

náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd [ (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza v znení pred

1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( )

zastúpený advokátom ( ), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť

dovolania vyplýva z , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods.1 ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa

a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné.

Podľa môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

Prípustnosť podania dovolania v danej veci vyplýva z ustanovenia ,

pretoţe dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej a ţalobu zamietol.

Dovolací súd v zmysle veta druhá najskôr skúmal, či v konaní

nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v O vadu

v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,

e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania uvedené v neboli v dovolaní namietané a v dovolacom

konaní ani nevyšli najavo.

Plniac povinnosť, ktorá vyplýva z veta druhá , dovolací súd ďalej

skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z tzv. iných procesných vád majúcich za následok

nesprávne rozhodnutie veci ( ), takéto vady dovolacím súdom

neboli zistené.

Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle

tvrdiac, ţe napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Je nepochybné, ţe v posudzovanej veci sa ţalobca voči ţalovanej domáhal ochrany

jeho osobnostných práv v dôsledku neoprávneného zásahu vo forme ospravedlnenia, zdrţania

sa neoprávnených zásahov a tieţ náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 a § 13

).

Treba uviesť, ţe v prípade stretu základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 10

ods. 1 dohovoru a a 2 so základným právom na ochranu osobnosti,

ktorého sa v konaní domáhal ţalobca, zaručeného ako aj dohovoru,

9

presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia vyţaduje tieţ detailné hodnotenie miery dôleţitosti

týchto práv za účelom riešenia ich kolízie a vysporiadanie sa s výkladovými východiskami

k tejto otázke vyplývajúcimi z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) v ich prepojení na konkrétne okolnosti danej veci.

Ústavný súd vyslovil názor, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia

len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde

k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody

(). Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej

rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov

demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly

v explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide

o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vţdy demokratickému charakteru spoločnosti.

Dôvodom takéhoto obmedzenia môţe byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného

aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom

v a konkretizovanom najmä v a nasl.

(). Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, ţe obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, teda aj slobody prejavu, povaţuje za ústavne akceptovateľné

len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona

a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa a je primerané,

t.j. je v súlade so zásadou proporcionality (viď nález ústavného súdu sp. zn. ,

, , ). Na tento účel judikatúra ústavného súdu

i ESĽP vyuţíva test proporcionality (zaloţený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM,

ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informácie, ako tomu

bolo aj v posudzovanej veci).

Námietky ţalobcu v dovolaní, ktorými odôvodnil nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom ( ) povaţuje dovolací súd za neopodstatnené

z nasledovných dôvodov :

Odvolací súd, ktorému vec bola vrátená na ďalšie konanie, je viazaný právnym

názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z 28. októbra 2010

sp. zn. ( o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov); táto viazanosť sa týka

10

posudzovania tak otázok hmotného práva, ako aj otázok, ktoré súvisia s aplikáciou

procesných predpisov. Z obsahu uvedeného nálezu vyplýva, ţe (na základe sťaţnosti

ţalovanej) pri posudzovaní konfliktu slobody prejavu a práva na informácie na jednej strane

a práva na ochranu osobnosti na strane druhej, v danom prípade dospel k záveru, ţe sloboda

prejavu a právo na informácie má v danom prípade prednosť pred právom ţalobcu

na ochranu osobnosti. Ţalovaná uverejnením inkriminovaného článku v denníku N.

realizovala svoje právo na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií

akceptovateľným spôsobom, a teda nedopustila sa neprimeraného zásahu do práva na ochranu

osobnosti ţalobcu. Uvedený právny záver je pre odvolací súd záväzný a odvolací súd tento

právny záver rešpektoval a správne aj z tohto právneho záveru vychádzal pri svojom

rozhodovaní.

Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe odvolací sú pri posudzovaní dôvodnosti ţaloby

vychádzal zo záverov ústavného súdu, ktorý podľa dovolateľa zaujal nesprávny názor

„minimálne“ v odpovediach na otázky „o kom, čo, kde, kedy“, jeho námietky neobstoja,

pretoţe odvolací súd, ako bolo uţ vyššie uvedené, je viazaný tak právnymi ako i skutkovými

závermi ústavného súdu vyslovenými v označenom náleze ústavného súdu, ktorý tieto otázky

náleţitým spôsobom odôvodnil, a to sa týka aj jeho podrobných odpovedí na otázky „o kom,

čo, kde, kedy“ uverejnil predmetnú informáciu v denníku ţalovanej. Dovolací súd

sa stotoţňuje preto so správnym právnym záverom odvolacieho súdu vysloveným

v napadnutom rozsudku. So zreteľom na uvedené dovolací súd námietky dovolateľa v tomto

smere s poukazom na nález ústavného súdu povaţoval za neopodstatnené.

Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd vec správne

právne posúdil ( ), preto dovolanie ţalobcu smerujúce proti

správnemu rozsudku odvolacieho súdu ako nedôvodné zamietol ( ).

V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov

konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Ţalovaná podala návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho

konania ( v spojení s ) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd

jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších

stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu

11

z 10. apríla 2012 [ vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu

tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1, 8 vyhlášky vo výške

91,29 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. 7,63 € a daňou z pridanej

hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 19,78 €, predstavuje spolu 118,70 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. augusta 2015

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková