Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
11a/396097.136e28.pdf
PDF · 96.87 KB
No categories available
4Cdo/480/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 480/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. Ing. P., správcu
konkurznej podstaty úpadcu T. V., T., so sídlom v T.T., zastúpeného advokátskou kanceláriou
I., so sídlom v T.T., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. M., proti
žalovaným 1/ P., bývajúcemu v T.T., X./ M., bývajúcej v T.T., o vypratanie bytu, vedenej na
Okresnom súde T. pod sp. zn. 8 C 66/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v T. z X.. júla 2014 sp. zn. 11 Co 12/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd T. rozsudkom z 31. októbra 2013 č.k. 8 C 66/2011-110 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným vypratať byt č. X., nachádzajúci sa
na X.. nadzemnom podlaží bytového domu b.j. X. na C. v T., súp. č. X., postaveného na
2
parcele č. X., druh pozemku – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 706 m, zapísaného na
LV č. X., katastrálne územie T.. Žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Takto rozhodol
považujúc za nesporné, že bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy
o nájme zo strany oboch účastníkov konania. Žalobca od žalovaných riadne, včas a vždy
prijímal plnenia spočívajúce v úhrade nájomného, ktoré im sám predpisoval. Nebolo
preukázané, že by žalobca tieto plnenia žalovaným vracal, resp. ich iným spôsobom riešil.
Týmto mali žalovaní právny dôvod na užívanie predmetného bytu (na základe konkludentne
uzavretej nájomnej zmluvy so žalobcom), a preto nebol dôvod na poskytnutie ochrany
žalobcovi v súlade s § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd v T. na odvolanie žalobcu rozsudkom z X.. júla 2014 sp. zn.
11 Co 12/2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa po ako vecne správny potvrdil
(§ 219 ods. 1 O. s. p.). Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Dospel
k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom svoje
rozhodnutie náležite odôvodnil. K námietkam odvolateľa uviedol, že spornou v odvolacom
konaní zostala už iba otázka (vymedzená odvolacou argumentáciou), či v danom prípade
došlo konkludentne k uzavretiu nájomnej zmluvy - vzťahu medzi žalobcom ako
prenajímateľom a žalovanými ako nájomcami - užívateľmi predmetného bytu. Stotožnil
sa pritom so závermi prvostupňového súdu, že v danom prípade, prihliadnuc na všetky
okolnosti veci, došlo medzi účastníkmi ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, preto
je medzi účastníkmi platný nájomný vzťah. V tomto prípade musel záujem na ochrane
vlastníka, ktorého vlastnícke právo bolo dlhý čas sporné, ustúpiť záujmu na ochrane
dobromyseľných užívateľov bytu, ktorých právne postavenie sa stalo neistým výlučne
z okolností nimi nezavinených i neovplyvniteľných.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol ho, spolu
s rozsudkom okresného súdu, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. X. písm. b/ O. s. p.), rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. X. písm. c/ O. s. p.), a že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Podľa jeho názoru rozhodnutia
súdov v základnom konaní vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vyhodnotili, že medzi účastníkmi vznikla nájomná
zmluva. Nezaoberali sa pritom podrobnosťami jej vzniku (vôle, náležitostí, omylu, doby
trvania a skončenia), hoci sa účastníci dohodli, že medzi nimi nájomná zmluva uzatvorená
nebola. V ďalšom texte dovolania podrobne rozoberal, prečo súdy nižších stupňov dospeli
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Namietal nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov
v odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa pri posúdení (ním podrobne rozobranej)
zásadnej otázky, z ktorého dôvodu sú ich rozhodnutia postihnuté inou vadou konania, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Žalovaní považovali rozhodnutia súdov nižších stupňov za vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž v dovolaním napadnutom rozhodnutí o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte
nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa
§ 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku
veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi
pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne
obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej
v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú
poukazoval dovolateľ a ktorá mala spočívať v odňatí mu možnosti konať pred súdom.
Za vadu spôsobujúcu prípustnosť dovolania nie je možné považovať to, ako súd
hodnotil vykonané dôkazy. Prípustnosť dovolania nezakladá ani námietka žalobcu
o nevyhovení jeho procesným návrhom na vykonanie dokazovania. V zmysle § 120
ods. 1 O.s.p. je totiž vecou súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.
Pokiaľ žalobca namietal nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov rozsudku, je podľa
názoru dovolacieho súdu z obsahu dovolania zrejmé, že v skutočnosti týmto spôsobom
namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z hľadiska požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia nemožno odvolaciemu súdu nič vyčítať. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku,
posudzujúc ho v kontexte s rozsudkom súdu prvého stupňa, jasne uviedol, ktoré dôkazy
považoval za rozhodujúce, z akých skutkových záverov vychádzal, prečo považoval právne
posúdenie súdu prvého stupňa za správne a vysporiadal sa aj s námietkami uvedenými
v odvolaní. Osobitne sa zaoberal otázkou, či medzi účastníkmi existuje nájomný vzťah,
či je dôvod na vypratanie predmetného bytu, resp. prečo je potrebné poskytnúť ochranu
žalovaným ako dobromyseľným užívateľom bytu. Rozsudok odvolacieho súdu v spojení
s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie
v zmysle § 157 ods. X. O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili
svoje rozhodnutia podľa predstáv žalobcu.
Na dovolacie dôvody žalobcu, spočívajúce v existencii tzv. inej vady, ktorá mala
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a v nesprávnom právnom posúdení veci,
dovolací súd nemohol prihliadať, pretože uvedené skutočnosti by mohli byť len odôvodnením
dovolania v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Samotné nie sú dôvodom
jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Dovolací súd naostatok pripomína, že rovnako rozhodol v obdobných právnych
veciach toho istého dovolateľa – viď konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn.
4 Cdo 211/2014, 6 Cdo 453/2013, 6 Cdo 28/2014, 7 Cdo 86/2014, 7 Cdo 452/2014,
V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalovaným trovy dovolacieho konania
nepriznal z dôvodu, že im žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová