Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0e2/399306.29c86b.pdf
PDF · 124.29 KB
No categories available
6Cdo/28/2014
Najvyšší súd 6 Cdo 28/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M., so sídlom správcu
v T., v dovolacom konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou I.. so sídlom v T., za ktorú
koná J., konateľ a advokát, proti ţalovanému M., bývajúcemu v T. o vypratanie
bytu, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 8 C 67/2011, o dovolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 10. septembra 2013 sp. zn. 9 Co 235/2012,
takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu odmieta.
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 3. mája 2012 č.k. 8 C 67/2011 -105 zamietol ţalobu,
ktorou ţalobca ţiadal uloţiť ţalovanému a pôvodne označenej ţalovanej 2/ (z dôvodu úmrtia
bolo voči nej konanie zastavené) povinnosť vypratať byt č. X. na N., na X. bytového domu
Č., súp. Č. na parc. Č., k. ú. T., zapísaný na L.. Vychádzal zo zistenia, ţe
ţalovaný predmetný byt uţíval na základe nájomnej zmluvy z 12. novembra 2004 uzavretej
so spoločnosťou T.. v likvidácii. Označený právny úkon povaţoval za absolútne neplatný
v zmysle § 39 OZ, keďţe nájomné právo bolo zriadené k nehnuteľnosti, ktorá nepatrila
uvedenej obchodnej spoločnosti. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe
nájomná zmluva vznikla medzi účastníkmi konkludentne a to na dobu neurčitú (ţalovaný
uhrádzal od roku 2009 platby nájomného na účet ţalobcu a ten ţiadnu z platieb nevrátil;
správal sa ako prenajímateľ, čo potvrdzuje aj výpoveď z nájmu daná ţalovanému a podanie
ţaloby na vypratanie bytu). Výpoveď nájmu bytu zo 4. marca 2011, ktorú ţalobca dal
ţalovanému, povaţoval za právny úkon nespôsobilý vyvolať ním predpokladaný právny
účinok – zánik nájmu bytu, lebo ţalovanému vznikol uzatvorením manţelstva s L. spoločný
nájom bytu manţelmi a písomná výpoveď nebola daná (doručená) aj manţelke ţalovaného.
Ţalovaný má teda právny titul k uţívaniu predmetného bytu, z ktorého dôvodu nemohol
ţalobcovi poskytnúť ochranu v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka. Ţalobu o vypratanie
bytu proti ţalovanému povaţoval preto za nedôvodne podanú.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 10. septembra 2013 sp. zn. 9 Co 235/2012
na odvolanie ţalobcu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o náhrade trov
odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa zistil
v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a ţe v konečnom dôsledku jeho závery viedli k správnemu rozhodnutiu.
Súd prvého stupňa sa správne zaoberal ako predbeţnou otázkou tým, kto bol oprávnený
uzavrieť nájomnú zmluvu ako aj tým, či medzi účastníkmi nevznikol iný právny vzťah ako
čisto faktický. Dospel k záveru, ţe sporný byt je predmetom konkurzného konania
vyhláseného na majetok úpadcu T. a iba správca uvedeného úpadcu bol oprávnený
disponovať s uvedenou nehnuteľnosťou. V súvislosti so vznikom nájomného
vzťahu uviedol, ţe Občiansky zákonník nevyţaduje pre nájomnú zmluvu určitú formu, moţno
ju teda uzavrieť aj konkludentne, t.j. rešpektovaním stavu uţívania a poberaním nájomného.
Ak v danej veci ţalobca po dobu viac ako dva roky pristupoval k ţalovanému ako
k nájomcovi, jeho postavenie nijako nespochybnil, platby nájomného od ţalovaného riadne
prijímal a z vystupovania ţalovaného bola zjavná vôľa, aby byt uţíval za odplatu (do
momentu doručenia výpovede mu neboli doručované ţiadne výzvy na vypratanie bytu, jeho
uţívacie právo nebolo spochybňované), je v súlade s princípom ochrany dobrých mravov
a výkladu vôle v prospech toho, kto koná dobromyseľne uzavrieť, ţe nájomná zmluva medzi
účastníkmi vznikla konkludentne. K námietke ţalobcu, ţe nemal právo vstupovať do
nájomných vzťahov z dôvodu neexistencie súhlasu veriteľského výboru uviedol, ţe táto
skutočnosť nemôţe spôsobiť neplatnosť takto uzavretej zmluvy. Za správny povaţoval záver
súdu prvého stupňa, podľa ktorého na strane nájomcu vznikol nájomný vzťah, ktorý má
v zmysle § 703 ods. 1 OZ charakter spoločného nájmu bytu manţelmi. V súlade so závermi
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 137/2003 výpoveď z nájmu bytu musí byť
v takomto prípade daná obidvom manţelom a musí byť obidvom aj doručená. Keďţe
v danom prípade sa tak nestalo (výpoveď bola daná a doručená len ţalovanému), chýba tu
existencia hmotnoprávneho úkonu prenajímateľa ako prejavu vôle adresovanému aj druhému
spoločnému nájomcovi bytu. Súd prvého stupňa dospel teda k správnemu záveru, ţe takáto
výpoveď z nájmu bytu nemôţe vyvolať zánik nájomného vzťahu ani u jedného zo spoločných
nájomcov. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa povaţoval preto za vecne správny.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Uvedený rozsudok krajského súdu napadol včas podaným dovolaním ţalobca.
Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania uviedol, ţe mu konajúce
súdy odňali moţnosť konať pred súdom v podobe práva na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. V tejto súvislosti vytýkal súdom, ţe zaloţili svoje rozhodnutia, najmä v otázke
vzniku nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom, výlučne na jednom názore, ktorý je
navyše v rozpore so znením zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Okrem toho
namietal, ţe odvolací súd sa dostatočným spôsobom nevyporiadal so skutočnosťami, ktoré
boli ním napádané vo vzťahu k rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolanie odôvodnil tieţ tým,
ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pričom zistil, ţe dovolanie
v predmetnej veci nie je prípustné.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 238 O.s.p. a § 237 O.s.p.
Dovolaním ţalobcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto
veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým
by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3
a 4 O.s.p. Dovolanie ţalobcu preto podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1
veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania ţalobcu v zmysle
tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odňatia moţnosti účastníkovi
pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne
obsadeným.
Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ani v konaní
nevyšli najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd sa osobitne zameral na to,
či v danom prípade (ne)bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal
stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
treba povaţovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006
sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007). Povinnosť súdu rozhodnutie náleţite, v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, je totiţ odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so všetkými
právne relevantnými dôvodmi uplatnenej ţaloby. Porušením uvedeného práva účastníka
na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť
náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Pokiaľ dovolateľ namietal nedostatky dôvodov rozsudkov konajúcich súdov v tom, ţe
zaloţili svoje rozhodnutia, najmä v otázke vzniku nájomnej zmluvy konkludentným
spôsobom, výlučne na jednom názore a ţe odvolací súd sa dostatočným spôsobom
nevyporiadal so skutočnosťami, ktoré boli ním v odvolaní napádané vo vzťahu k rozsudku
súdu prvého stupňa, dovolací súd pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je
jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď
na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky
pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia
(II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., dáva odvolaciemu súdu moţnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa
so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu.
V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti povaţoval za sporné
a ktoré nie a v dostatočnom rozsahu vysvetlil, prečo povaţoval zmluvu o nájme
z 12. novembra 2004 za právny úkon absolútne neplatný. V súvislosti s úsudkom, ţe k vzniku
nájomnej zmluvy došlo konkludentne, uviedol rozhodujúce skutočnosti (na strane ţalobcu ako
aj ţalovaného), z ktorých vyvodil, ţe prejavy vôle účastníkov smerovali ku konsenzu
o podstatných obsahových náleţitostiach nájomnej zmluvy a uviedol aj to, akými úvahami sa
pritom riadil. V dôvodoch rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, prečo povaţoval výpoveď
nájmu bytu zo 4. marca 2011, ktorú ţalobca dal ţalovanému, za právny úkon nespôsobilý
vyvolať ním predpokladaný právny účinok – zánik nájmu bytu a teda, prečo predmetný byt
ţalovaný neuţíva neoprávnene. V dôvodoch rozhodnutia sú uvedené aj ustanovenia právneho
predpisu, ktoré okresný súd na vec aplikoval. Odvolací súd sa v podstate stotoţnil so závermi
prvostupňového súdu, pričom na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody. Osobitne sa
zaoberal otázkou subjektu, ktorý bol oprávnený počas konkurzu disponovať s uvedenými
nehnuteľnosťami (domom ako celok a predmetným bytom) a dospel k záveru, ţe takýmto
subjektom bol po celý tento čas len správca úpadcu. Bliţšie sa vyjadril aj k otázke uzavretia
nájomnej zmluvy konkludentne, čím reagoval na odvolacie námietky ţalobcu, včítane jeho
námietky, ţe správca nemal k urobeniu právneho úkonu súhlas veriteľského výboru.
V dôvodoch rozhodnutia zaujal stanovisko aj k správnosti záveru súdu prvého stupňa
o vplyve výpovede nájmu bytu zo 4. marca 2011 na nájomný vzťah. Podľa dovolacieho súdu
odvolací súd sa tak vyjadril ku všetkým podstatným skutočnostiam objasňujúcim skutkový
a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie jeho rozsudku v kontexte s dôvodmi uvedenými
v rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa preto parametre zákonného odôvodnenia.
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa
predstáv ţalobcu.
Ţalobca preto neopodstatnene namietal, ţe konajúce súdy mu odňali moţnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s jeho námietkou, podľa ktorej konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, ţe tieto vady sú relevantným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladajú (súčasne) aj prípustnosť dovolania.
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je
prípustné podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené
v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu ako neprípustné
odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby
mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu.
Ţalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovanému však v dovolacom konaní ţiadne trovy
nevznikli, preto mu neboli priznané.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2015
JUDr. Ivan Machyniak, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková