Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/18/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grӧ sslingova č. 4, IČO: 36 864

421, proti povinnej: A. H., bytom M., o vymoženie 129,46 eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. o odvolaní a dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. júna 2013, sp. zn.

takto

rozhodol:

Odvolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

25. júna 2013, sp. zn. o d m i e t a .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Veľký Krtíš dňa 29.10.2008

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8,

IČO: 35 922 761, zo dňa 26.6.2008, sp. zn. SR 06268/08. Okresný súd Veľký Krtíš

2

poverením zo dňa 30.10.2008, č. 5610011525 poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd uznesením zo dňa 28.5.2012, č. k. -22 exekúciu zastavil.

Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, ţe oprávnený ako dodávateľ a povinná

ako spotrebiteľ uzavreli dňa 10.10.2007 zmluvu o úvere vo formulárovej podobe, ktorá

má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na ust. a nasl.

a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. Rozhodcovská doloţka upravujú

rozhodcovskú doloţku, v súvislosti s ktorou sa dohodli, ţe pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných

strán podá ţalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane

sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, povaţuje sa táto skutočnosť

za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doloţky, ustanovenie tejto vety sa nepouţije

v prípade, ak pred podaním ţaloby na súde bola podaná ţaloba na rozhodcovský súd vo veci,

v ktorej je touto rozhodcovskou doloţkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského

súdu zaloţená právomoc rozhodcovského súdu. Súd dospel k záveru, ţe dojednanie

rozhodcovskej doloţky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá

je v zmysle neplatná z dôvodu, ţe spotrebiteľ

sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ

ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu

na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom

ovplyvniť ich obsah. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky nachádzajúcej

sa v zmluve o úvere uzavretej 10.10.2007 z dôvodu, ţe rozhodcovská doloţka zakladá značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi

zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, na následne vydaný

rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt, ktorý nemôţe tvoriť spôsobilý exekučný titul

v exekučnom konaní. Keďţe exekučný súd skonštatoval, ţe v prebiehajúcej exekúcii

absentuje vykonateľný exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil.

Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tieţ navrhol konanie prerušiť

podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ.

3

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací ( ) uznesením zo dňa

25. júna 2013, sp. zn. návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (, ). Vo vzťahu k návrhu

na prerušenie konania podľa prijal záver, ţe v tomto konaní

nebola preukázaná potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie,

lebo nie je pre daný prípad relevantná; nič by sa nezmenilo na podstatnom dôvode, pre ktorý

súd exekúciu zastavil. Poukázal na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého,

ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemoţno prerušiť, nemoţno odpustiť

zmeškanie lehôt apo skončení exekučného konania nemoţno podať návrh na obnovu

exekučného konania. S prihliadnutím na uvedené ustanovenie nebolo moţné návrhu

oprávneného na prerušenie konania vyhovieť a preto návrh zamietol. Vo veci samej

sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatoval správnosť dôvodov

a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Aj podľa názoru

odvolacieho súdu bola v danom prípade uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala

neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť

oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať spor oprávneného s povinnou, preto označený

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd zdôraznil,

ţe otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal uţ aj Ústavný súd

Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia č. k. -19, zo dňa

23.11.2011 uviedol, ţe okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu uţ začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné uţ začaté exekučné konanie zastaviť. Ústavný

súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. zo dňa

27.1.1997 uviedol, ţe súdna exekúcia môţe byť nariadená len na základe titulu, ktorý

je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

poţiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v kaţdom štádiu konania

i bez návrhu zastavená. Preto postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti

rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predloţený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd

s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým,

ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

V danej veci preto bol postup exekučného súdu plne opodstatnený a zákonný

a rozhodcovský súd správne zistil, ţe rozhodcovská doloţka, ktorá bola dohodnutá

v zmluvných dojednaniach ako súčasť zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa v zmysle ustanovenia prvá veta .

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. júna 2013,

sp. zn. , ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie

konania v zmysle ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť

pred súdom konať ( ). Tvrdil, ţe napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/

), spočíva na zlej interpretácii a je nepreskúmateľné,

pre nedostatok dôvodov. Ţiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie.

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. júna 2013,

sp. zn. , ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, podal oprávnený

dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie

súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a odloţil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušil podľa

a navrhol predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe 61. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikoval v podanom dovolaní. Tvrdil,

ţe v konaní došlo k vadám, uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol

nad rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci sa uţ právoplatne

rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný ( ), súd mu svojím postupom odňal moţnosť konať pred

súdom ( ), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť

(§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie a tieţ aj to,

ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

). K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzavretej medzi oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací

súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne

normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí

základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu

ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu

(ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,

a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej

doloţky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemoţno

spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu), nie sú zdôvodnené a preukázané,

predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových

súvislostiach. Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,

je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa

oprávneného nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica nepovaţuje riešenie

sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané

a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Poukázal na znenie

smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom,

českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, ţe ustanovenie slovenskej

verzie, uvedeného ustanovenia smernice, je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné

skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej sa súd nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v zmluve

6

o úvere. Uviedol, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Tvrdil, ţe súd mu svojím postupom odňal (ako účastníkovi konania) moţnosť konať

pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1

písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Oprávnený dôvody dovolania bliţšie špecifikoval právnou argumentáciou - porušenie

práva EÚ a interpretácie práve EÚ Súdnym dvorom EÚ, vzhľadom k rozsudku Súdneho

dvora EÚ z 21.2.2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória

Csipai. Oprávnený poukázal na to, ţe dovolanie podal aj z dôvodu

pre odňatie moţnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumoţnil účastníkom

exekučného konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným

súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal moţnosť

predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závaţnými procesnými nedostatkami, ktoré

neboli odstránené ani revíznou činnosťou krajského súdu na základe podaného opravného

prostriedku, a to napriek tomu, ţe oprávnený v odvolaní namietal odňatie moţnosti konať

pred súdom. Pokiaľ exekučný súd zaloţil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a krajský

súd podporil právnu a ústavnú udrţateľnosť tejto aplikácie, musela byť táto aplikácia zaloţená

na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom

Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a v súvislosti stým uviedol, ţe výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku

Súdneho dvora tvorí súčasť právneho základu rozhodnutia vo veci samej. V súvislosti

s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať

prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky

kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47

Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych záverov, ako vyplýva

z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, ţe v danom prípade nastalo činnosťou súdov

oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne, oprávnený tvrdí, ţe súdy

nezohľadnili pri aplikácii smernice 93/13/ES povinnosť súdu upozorniť účastníkov

exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak moţnosť vyjadriť sa k nej,

7

rovnako dať moţnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku alebo reakcii

povinnej. Podľa názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali obrátiť na Súdny

dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle,

či rozhodcovská doloţka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom,

ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/

neprijateľnou podmienkou, pretoţe pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky

by nemohol dodrţať jednu z podmienok acte clair, ţe výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyţaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, pouţívania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, ţe výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto povinnosť nesplnili.

Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov, ktoré v doplnení

dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom na doplnenie dovolania

a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ ţiadal oprávnený, aby dovolací súd zrušil

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je zaloţené na nesprávnom právnom základe

a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatiu moţnosti účastníkovi konať pred súdom.

Povinná sa k podanému dovolaniu a odvolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podal oprávnený proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. júna 2013, sp. zn. ,

proti tomu výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jeho návrh na prerušenie

konania zamietol, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe

o podanom odvolaní konať a skôr, neţ sa mohol podaným dovolaním vecne zaoberať, skúmal

včasnosť jeho podania, pričom zistil, ţe bolo podané oneskorene.

Podľa veta prvá , účastník môţe podať dovolanie do jedného

mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom

stupni.

Podľa zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemoţno odpustiť.

Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom

súde.

Podľa lehoty určené podľa týţdňov, mesiacov alebo rokov končia

sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti

určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty

pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbliţší nasledujúci

pracovný deň.

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 25. júna 2013, sp. zn. nadobudlo právoplatnosť 2. augusta

2013. Pretoţe právoplatnosť je skutočnosťou určujúcou začiatok jednomesačnej lehoty

na podanie dovolania ( veta prvá ), pripadol koniec tejto lehoty

na 2. septembra 2013 (pondelok), ktorý bol riadnym pracovným dňom a ktorý sa svojím

označením zhoduje s dňom právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu. Zo spisu nepochybne

vyplýva, ţe oprávnený odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky podal na pošte dňa

3. septembra 2013 (podľa pripojenej obálky, ktorá je zaloţená v spise) a teda oneskorene.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd odvolanie oprávneného v zmysle § 243b ods. 5

v spojení s ako oneskorene podané odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. júna 2013, sp. zn.

, v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

potom čo nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého

rozhodnutia v zmysle ustanovenia , skúmal, či je dôvodný návrh na prerušenie

dovolacieho konania.

V súvislosti s posúdením návrhu oprávneného na prerušenie konania o dovolaní

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa pre konanie

na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ

9

nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však pre konanie

na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie preruší,

ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom

poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,

ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia

Spoločenstva, alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,

ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť

na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom

a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka

nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo

ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, ţe o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 28.5.2012 podľa § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného

10

poriadku, o rozhodcovskom konaní v spojení

s . Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej

veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

Dovolací súd následne skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. mája 2012, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

11

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a

netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

V súvislosti s namietanou vadou konania podľa treba uviesť,

ţe právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia písm.

nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľa o existencii vady konania v zmysle preto nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

12

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej: A. H., bytom M., o

vymoţenie 129,46 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod

sp. zn. , na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym

rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom

v Bratislave, Karloveské rameno 8, zo dňa 26. 6. 2008, sp. zn. SR 06268/08 nepredchádzalo

ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené,

dovolateľom vytýkaná vada podľa konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza

v súvislosti s otázkou zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

13

Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jeho názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd aj prvostupňový súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

14

zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade

aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.

).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade

zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto

exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu

ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná,

a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

15

c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávneného

v podanom odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

16

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a

a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Rovnako námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenal oprávnený, účinným od 08. augusta 2012

bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/

a písm. k/. Exekučný poriadok v tomto ustanovení ukladá povinnosť nariadiť pojednávanie

iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ (teda keď exekúciu

súd vyhlásil za neprípustnú, pretoţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemoţno vykonať

a keď rozhodol, ţe majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh

štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu). Z rozhodnutia exekučného súdu vyplýva,

ţe zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a exekučný súd nebol povinný

postupovať v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku aj z dôvodu, ţe toto ustanovenie bolo

účinné od 8. augusta 2012 (dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov SR) do 31. decembra 2012

a exekučný súd vydal napadnuté uznesenie dňa 28. mája 2012, teda pred dňom účinnosti

uvedeného ustanovenia. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods.

2 ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci

nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle

a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§214 ods. 1 písm. b/

a písm. c/ ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť

pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho

súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť

pojednávanie, či uţpred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti

dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo

exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza

17

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu

súd nevykonáva dokazovanie ( aţ ), postačujúce je, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho

zaloţených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané

na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať

na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinnej.

V súvislosti s námietkou dovolateľa, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom (, , a ), nevyšli

najavo ani iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného

dovolania nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

odmietol dovolanie oprávneného podľa v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, ţe sa konanie o jeho odvolaní muselo

zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (

18

v spojení s ). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej

právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal

( v spojení s a ). Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal,

lebo nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 29. apríla 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová