Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/251/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 16. decembra 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Skalica ţalobu (vec vedená

na tomto súde pod sp. zn. ), ktorou sa voči ţalovanej domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „“). Ţalobkyňa sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu. V ţalobe zároveň uviedla, ţe predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Skalica, preto jeho sudcovia nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby nadriadený súd rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa.

Okresný súd Skalica uznesením z 30. októbra 2012 č. k. -8 spojil

na spoločné konanie veci Okresného súdu Skalica vedené pod sp. zn. vypočítané vo výroku tohto uznesenia, medzi iným aj vec ţalobkyne vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. , s tým, ţe spojené veci budú vedené na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. .

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. -23 zo dňa 19. novembra 2012

rozhodol, ţe sudcovia Okresného súdu Skalica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu

2

Piešťany, ktorému vec napadla 14. októbra 2013 pod sp. zn. . Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. januára 2013.

Okresný súd Piešťany rozsudkom z 12. decembra 2013 č. k. -59 ţalobu

zamietol a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa mal za to, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe by podala sťaţnosť na prieťahy v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Skalica, ţiadosť o prešetrenie vybavenia sťaţnosti, resp. ţe by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a preto sa súd prvého stupňa v konaní existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu (t. j. protiprávne konanie, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody a následne aj samotnou výškou škody) ďalej nezaoberal. Zdôraznil, ţe ţalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania ňou tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, preto návrh ţalobkyne ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle

Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom zo 16. decembra 2014

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( a ) a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, ţe predmetom konania na súde prvého stupňa bolo rozhodovanie o nároku ţalobkyne na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v rozhodnutí o ţiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, keď súd prvého stupňa vo veci správne aplikoval ustanovenia Zdôraznil, ţe lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia ţiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia ţiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda moţné konštatovať, ţe v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, ţe ţiadosť exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15 – tich dní od dňa doručenia ţiadosti. Pokiaľ nie je splnená podmienka existencie nesprávneho úradného postupu v danej veci, nemôţe byť splnená ani podmienka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom a škodou, vzhľadom k čomu nie e potrebné skúmať existenciu škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa ţalobkyňa domáha. Konštatoval nedôvodnosť a zmätočnosť odvolacích námietok, keď z obsahu spisu v preskúmavanej veci nezistil ţiadne skutočnosti, z ktorých by bolo moţné vyvodiť, ţe súd prvého stupňa odňal ţalobkyni moţnosť konať pred súdom. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom ţiadala

zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo v danom prípade: 1. rozhodoval vylúčený sudca ( v spojení s ). K názoru, ţe došlo k tejto procesnej vade, dospela ţalobkyňa na základe toho, ţe existujú objektívne dôvody (na ktoré poukázala v podanej ţalobe), pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení, v dôsledku čoho má byť vec postúpená inému okresnému súdu. 2. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom ( v spojení ). Túto procesnú vadu vyvodzovala ţalobkyňa z toho, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, pretoţe popiera konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a je v rozpore so zákonom a ústavnou úpravou. Je zaloţené na tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným odôvodnením nespravodlivosti. Odňatie moţnosti konať pred súdom videla aj v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nakoľko nie je dostatočne odôvodnené. V konaní bola podľa názoru ţalobkyne porušená aj základná zásada civilného procesu – kontradiktórnosť konania, keď súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa nemohla ţalobkyňa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne konanie vo svoj prospech.

Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch

stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z aspektu opodstatnenosti v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho súdu (tieţ ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného zo základných princípov právneho štátu – princípu právnej istoty – nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí (resp. ich výnimočnej zmeniteľnosti).

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné osobitne zdôrazniť, ţe

dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne z ustanovenia aţ 3 vyvodiť nemoţno.

Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle aţ e/ netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Ţalobkyňa namieta, ţe v danom prípade jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať

v dôsledku toho, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je „prekvapivé“ ( ).

Dovolateľka neuvádza ţiadnu konkrétnu procesnú situáciu v konaní pred odvolacím

alebo prvostupňovým súdom, ktorá by mohla zaloţiť namietanú vadu konania. Abstraktné konštatovanie „v rozpore so zákonom a “ – „sofistikované odôvodnenie nespravodlivosti“ – „popieranie konštantnej judikatúry“, samé osebe nepredstavujú účinnú obranu, pretoţe tu chýbajú konkrétne argumenty zakladajúce presvedčivosť uvádzaných tvrdení.

Z didaktického hľadiska moţno pripomenúť, ţe stojí

na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k , bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. S účinnosťou od 15. októbra 2008 () v ustanovení posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (viď Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. ).

Z ustanovenia vyplýva, ţe odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak je vo výroku vecne správne. Vecnú správnosť potvrdzujúceho rozhodnutia treba

6

chápať v širšom zmysle, teda nielen z hľadiska hmotnoprávneho, ale i z hľadiska procesnoprávneho, so zreteľom na skutočnosť, ţe len pri dôslednom a presnom dodrţiavaní procesných ustanovení môţu byť splnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia plne zodpovedajúceho zákonu. Potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia preto musí predchádzať všestranné posúdenie veci odvolacím súdom, zhodnotenie tak procesného postupu súdu prvého stupňa, ako aj jeho úvah pri aplikácii predpisov hmotného práva (Zborník IV str. 41).

Odvolací súd v zmysle potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa,

pretoţe ho vo výroku povaţoval za vecne správne a v odôvodnení poukázal na skutkové a právne dôvody, pre ktoré povaţoval postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne, tieţ akcentoval nevyhnutné kumulatívne splnenie troch základných podmienok pre priznanie náhrady škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom. V danom prípade oba súdy niţšieho stupňa dospeli k rovnakým právnym záverom o nepreukázaní podmienok vzniku zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným postupom. Keďţe odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch neţ súd prvého stupňa, nevznikla mu povinnosť vyplývajúca z ustanovenia Dovolacia námietka ţalobkyne, ţe išlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu, v tomto smere nie je dôvodná.

Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle z dôvodu, ţe

jej nebolo umoţnené viesť kontradiktórne konanie, lebo súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych dôvodoch, ku ktorým sa nemohla vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne konanie vo svoj prospech, ani táto jej námietka neobstojí.

Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná

na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, t. j. dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe princíp rovnosti zbraní vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej odporca (K. c. Slovenská republiky, rozsudok zo 4. júna 2002, ). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, ţe procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Na základe zásady kontradiktórnosti by súdne rozhodnutie malo vychádzať predovšetkým z výsledkov konfrontácie strán v spore, z ktorých kaţdá musí mať moţnosť vyjadriť sa k poţiadavkám a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty. Poţiadavky vyplývajúce z uvedenej zásady vymedzil Európsky súd pre ľudské práva v mnohých svojich rozhodnutiach tak, ţe jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle dohovoru je jeho kontradiktórny charakter (Mantovanelli c. Francúzsko z 18.3.1997).

Z princípu kontradiktórnosti konania však vyplýva, ţe samotný účastník konania musí

mať moţnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleţí pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané poţiadavka „kontradiktórnosti konania" sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiska v podstate nezáleţí alebo len málo záleţí na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predloţených súdu (mutatis mutandis , ).

Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyni boli doručené písomné podania protistrany,

v konaní pred súdom prvého stupňa boli obaja účastníci riadne predvolaní na pojednávanie, kaţdý z nich mal moţnosť byť vypočutý, predkladať alebo navrhovať dôkazy, či vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ako aj k vykonaným dôkazom (viď č. l. 45 – 58 spisu). Ţalobkyňa mala moţnosť namietať rozhodnutie súdu prvého stupňa v riadnom opravnom prostriedku; túto moţnosť vyuţila a uplatnila svoj vplyv na konanie podaním odvolania (viď č. l. 68 spisu), v ktorom uviedla z akých dôvodov povaţuje rozhodnutie za nesprávne. Odvolací súd sa s jej odvolacími námietkami zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi preukázateľne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, ţe v danej situácii ţalobkyňa cestou riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel (vplyv na konanie), jej tvrdenie o odňatí moţnosti pred súdom konať z tohto dôvodu nemá tak ţiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môţe byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko z 29. mája 1986; porovnaj tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. januára 2013). Z uvedeného dôvodu nebolo zistené, aby na ujmu práv ţalobkyne došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie účastníkov.

Neopodstatnené je aj tvrdenie dovolateľky, ţe niţšie súdy svoje rozhodnutia

dostatočne neodôvodnili. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, a to taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997; Higgins v. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na zhodnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález zo 16. septembra 2003 sp. zn. , uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ).

Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové

a právne závery niţších súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a a odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia ( v spojení s a ). Za porušenie základného práva zaručeného v v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ţe neboli splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti ţalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nakoľko nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa poukázal na najzásadnejšie aspekty prípadu, reagoval na odvolacie námietky a náleţite vysvetlil, prečo ich nepovaţoval za dôvodné. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia dalo tak odpoveď na všetky relevantné otázky danej veci. Rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam.

Na základe vyššie uvedených dôvodov, dovolací súd dospel k záveru, ţe postupom

súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľky konať pred súdom. Neopodstatnené je preto jej tvrdenie, ţe namietaným postupom súdov došlo k procesnej vade v zmysle

Ţalobkyňa namieta, ţe vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/

). Poukázala na to, ţe v ţalobe uviedla objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a vec má byť postúpená inému okresnému súdu.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti ( ). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní ( ). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach ( ).

Neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).

I keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa ods. l predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( ). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy

má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania.

V danom prípade ţalobkyňa v podanej ţalobe namietala zaujatosť sudcov Okresného

súdu Skalica, ktorí údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci vedenej na danom súde zaloţili zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle Krajský súd v Trnave uznesením z 19. novembra 2012 č. k. -23 rozhodol, ţe sudcovia Okresného súdu Skalica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Piešťany, ktorý vo veci konal a rozhodoval.

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj obsahu spisu, dovolací súd môţe len konštatovať,

ţe bol dodrţaný zákonný postup súdu prvého stupňa, keď vec bola predloţená Krajskému súdu v Trnave ako nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej ţalobkyňou, ktorý uznesením z 19. novembra 2012 č. k. -23 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Skalica a vec prikázal Okresnému súdu Piešťany. Následne bola vec 14. októbra 2013 náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov pridelená pod sp. zn. na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Piešťany JUDr. Vladimíre Slobodovej (č. l. 18 spisu). Ţalobkyňa v ďalšom konaní voči predmetnému sudcovi námietku zaujatosti nevzniesla a v podanom dovolaní výslovne neuviedla konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých by bolo moţné vyvodiť zaujatosť vo veci konajúceho sudcu (sudcov), keď z obsahu podaného dovolania vyplýva, ţe poukazuje iba na námietky prv uvedené v podanej ţalobe. Dovolací súd

10

nezistil dôvody, pre ktoré by mal byť vo veci konajúci a rozhodujúci sudca okresného súdu vylúčený z prejednania a rozhodovania veci, rovnako nezistil ani dôvody, pre ktoré by bolo moţné pochybovať o nezaujatosti sudcov, ktorí ako členovia odvolacieho senátu na odvolacom súde rozhodovali v tejto veci. Pokiaľ ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca poukazujúc na námietku zaujatosti uvedenú v podanej ţalobe, dovolací súd poznamenáva, ţe uvedená dovolacia námietka je nedôvodná, nakoľko Krajský súd v Trnave (vyššie uvedeným uznesením) vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Skalica z prejednávania a rozhodovania veci.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka ţalobkyne

o existencii procesnej vady konania v zmysle nie je opodstatnená.

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v ods. l a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie ţalobkyne podľa v spojení s S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala ( O.s.p v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2016

JUDr. Viera Petríková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová