Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
02c/399175.64295f.pdf
PDF · 155.91 KB
No categories available
5Cdo/96/2015
Najvyšší súd 5 Cdo 96/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Ing. E. M.,
bývajúcej v P., zastúpenej Ing. Samuelom Masárom, bývajúcom v P., 2/ P. K., bývajúcemu
v B., proti odporkyni S. H., bývajúcej vo Š., zastúpenej JUDr. Otto Markechom, advokátom
so sídlom v Hornej Strede, Ulica Kpt. Nálepku 336,
o neplatnosť závetu, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 21 C 196/2010,
o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 9. septembra 2014 sp.zn.
6 Co 526/2014, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 9. septembra 2014 sp.zn. 6 Co 526/2014
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 20. februára 2014 č.k. 21 C 196/2010-215 vyhovel
návrhu a určil, ţe závet spísaný poručiteľom V. K.K., je neplatný. Po vykonanom dokazovaní
dospel k záveru, ţe sporný závet, spísaný poručiteľom V. K. dňa 4. mája 2009 je absolútne
neplatným právnym úkonom, a to pre absenciu váţnosti prejavu vôle poručiteľa (§ 37
Občianskeho zákonníka). Dňa 4. mája 2009 mal poručiteľ vyjadriť svoju vôľu závetom, ktorý
nenapísal vlastnou rukou, ale podpísal v prítomnosti dvoch svedkov. Dňa 27. mája 2009
poručiteľa počas jeho hospitalizácie navštívil notár s pripravenou notárskou zápisnicou,
obsahujúcou závet rovnakého znenia, pokiaľ išlo o určenie závetného dediča. Túto notársku
zápisnicu poručiteľ odmietol podpísať s tým, ţe takúto váţnu vec si musí ešte premyslieť,
pričom vôbec nespomenul pred notárom, ţe nie je potrebné spisovať druhý závet, pretoţe
závetnú dedičku uţ určil. Hoci v prípade poručiteľa išlo o osobu pokročilého veku, jeho
spôsobilosť na právne úkony nebola ţiadnym spôsobom obmedzená pred tým, ako došlo
k jeho hospitalizácii, teda pred 10. mája 2009, do tej doby si všetky svoje veci, aj finančného
charakteru, spravoval sám a nepotreboval k tomu cudziu pomoc. Ako ďalej vyplynulo
z posudku psychiatra, jeho mentálny stav sa počas pobytu v nemocnici zásadným spôsobom
nezmenil, prejavovali sa však u neho v niektorých dňoch stavy zmätenosti. Dňa 21. mája 2009
podpísal poručiteľ splnomocnenie pre odporkyňu pri plnom vedomí. Dňa 27. mája 2009
nezaznamenal notár pri jeho návšteve stav zmätenosti, ktorý by mu bránil reálne uvaţovať,
ako naloţí so svojím majetkom. Z dokazovania nevyplynulo, ţe sa poručiteľ rozhodol spísať
závet do notárskej zápisnice a za tým účelom sám oslovil notára, resp. o to poţiadal inú
osobu, prítomnosť notára v nemocnici nebola výsledkom jeho iniciatívy, ale iniciatívy inej
osoby. Moţno teda dôvodne pochybovať o tom, či rukou písaný závet bol právnym úkonom,
ktorý poručiteľ urobil váţne, teda či tento závet bol skutočným prejavom poručiteľovej vôle.
K týmto pochybnostiam prispieva i to, ţe hoci bol poručiteľ mentálne spôsobilý, bol predsa
len limitovaný svojim zdravotným stavom, konkrétne poškodeným zrakom a sluchom, čo
potvrdili lekárske správy. Súd prvého stupňa v odôvodnení konštatoval aj nejednoznačnú
vierohodnosť svedkov závetu, ako aj to, ţe nemoţno s istotou konštatovať, ţe poručiteľ,
v dôsledku svojich obmedzených schopnosti dobre vidieť a dobre počuť, naozaj dotknutým
závetom prejavil svoju poslednú vôľu. Iné dôvody, ktoré by mohli mať za následok
neplatnosť sporného závetu neboli súdom zistené, tento povaţoval závet po formálnej stránke
spĺňajúci náleţitosti podľa § 476b Občianskeho zákonníka, nebolo preukázané, ţe bol
potrebný postup podľa § 476c ods. 1,2, Občianskeho zákonníka, nakoľko aj napriek určitým
obmedzeniam nebolo moţné poručiteľa V. K. povaţovať za osobu, ktorá nemohla čítať
a písať.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 9. septembra 2014 sp.zn. 6 Co 526/2014,
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, ţe rozsudok okresného súdu vychádzal
zo správnych skutkových zistení, na ktoré boli aplikované správne právne predpisy,
povaţoval ho za odôvodnený v súlade s kritériami uvedenými v ustanovení § 157 ods. 2
O.s.p., ako správny a presvedčivý, a preto podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa s ním stotoţnil.
V odôvodnení svojho rozsudku podrobne poukázal na skutkové ako aj právne posúdenie
predmetnej veci, na základe ktorých, spoločne so súdom prvého stupňa, dospel k záveru, ţe
predmetný závet je neplatný. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolacie námietky
odporkyne, ktorými poukazovala na rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď
na jednej strane súd konštatoval splnenie osobitných náleţitostí závetu, pričom aj podľa nej
tento spĺňal náleţitosti podľa § 476b Občianskeho zákonníka, a nebola preukázaná nutnosť
postupu podľa § 476c poţadované ustanoveniami § 476 aţ § 479 Občianskeho zákonníka
a na druhej strane súd vyhlásil tento za neplatný. Z odôvodnenia vyplýva, ţe súd prvého
stupňa konštatoval, ţe napriek zisteným zdravotným obmedzeniam nebolo moţné povaţovať
poručiteľa za osobu, ktorá nemôţe čítať ani písať. Tento záver súdu prvého stupňa odvolací
súd ho povaţoval za správny v celom rozsahu. Sporný závet svojou formou (tzv. alografný
závet) naozaj spĺňal osobitné náleţitosti dané v § 476b Občianskeho zákonníka, t.j. ţe pokiaľ
nebol spísaný vlastnou rukou poručiteľa, o ktorý prípad išlo aj v preskúmavanej veci, musí
byť ním vlastnoručne podpísaný a pred dvomi svedkami súčasne výslovne prejaviť, ţe listina
obsahuje jeho poslednú vôľu, pričom svedkovia musia závet podpísať. I keď boli zistené
zdravotné obmedzenia poručiteľa, nebolo ho moţné povaţovať za osobu, ktorá nemôţe čítať
a písať, pretoţe pri správnej komunikácii s ním na ucho ktoré počul, pri nasadení
naslúchacieho strojčeka a s okuliarmi, síce s obmedzeniami, videl a počul, teda neboli dané
zákonné podmienky vyţadujúce sprísnenú formu alografného závetu upraveného v § 476c
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Splnenie týchto osobitných náleţitosti však rozhodne
nemohlo nahradiť ani konvalidovať taký nedostatok všeobecných náleţitostí, existenciu
ktorých zákon vyţaduje pre platnosť právnych úkonov, ako je nedostatok váţnosti vôle, ktorý
má nevyhnutne za následok neplatnosť právneho úkonu z hľadiska § 37, ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ako to bolo zistené v predmetnej veci. Závaţné pochybnosti o existencii skutočnej
vôle poručiteľa vzbudzovali aj okolnosti, za ktorých mal byť sporný závet spísaný,
so zreteľom na obsah svedeckých výpovedí a tvrdení odporkyne. Odvolací súd opätovne
poukázal na rozpornosť tvrdení svedkov, najmä tých, ktorí mali byť bezprostredne pri
spisovaní závetu. V tomto smere ako dôveryhodnú vyhodnotil výpoveď svedka H.,
o ktorého o svedectvo poţiadal priamo poručiteľ. Tento tvrdil, ţe poručiteľ v zásade chcel
odporkyni „niečo dať“, čo podmieňoval tým, ţe ho táto doopatruje. Táto pred svedkom
prejavená vôľa poručiteľa, však nezodpovedá obsahu sporného závetu, ktorým bola
odporkyňa ustanovená za závetnú dedičku celého jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku.
Napriek tomu, ţe poručiteľ pred svedkom vyslovil, ţe jej chce dať len niečo, čomu však
nezodpovedá obsahovo ani písomný prejav hovoriaci o celom jeho majetku. Teda aj z tohto
pohľadu boli tu zásadné pochybnosti o tom, čo bolo skutočnou vôľou poručiteľa.
Vyhodnotiac všetky vyššie uvedené okolnosti uviedol odvolací súd ,ţe záver prvostupňového
súdu o tom, ţe je tu existencia váţnych pochybností o tom, ţe sporný závet bol skutočným
prejavom poručiteľovej vôle je v celom rozsahu opodstatnený a môţe mať za následok jediné,
a to vyslovenie absolútnej neplatnosti sporného závetu, pre nedostatok jeho podstatnej
náleţitosti a to existenciu váţnej vôle na strane poručiteľa privodiť ním právne účinky, ktoré
zákon i s takýmto prejavom vôle spája.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie s odôvodnením,
ţe odvolací súd jej odňal moţnosť pred súdom konať, čím je prípustnosť dovolania daná
s poukazom na § 237 písm. f/ O. s.p. Namietala, ţe odôvodnenie rozsudku a záver súdu nie
sú dostatočné a presvedčivé. Mala za to, ţe odvolací súd mal s poukazom na § 214 ods. 1
písm. a/ O.s.p. nariadiť pojednávanie, nakoľko bolo potrebné doplniť dokazovanie, pretoţe
výsledky dokazovania pred súdom prvého stupňa neboli dostačujúce pre záver o nedostatku
vôle poručiteľa pri spisovaní závetu. Uviedla, ţe odvolací súd mal nariadiť pojednávanie,
nakoľko to vyţadoval verejný záujem, za ktorý povaţovala to, ţe ochrana jej práv ako
závetnej dedičky a o rozhodnutie o nich bude mať do budúcnosti význam aj pre iných
závetných dedičov. Ďalej poukazovala na to, ţe jej odvolací súd síce formálne doručil
vyjadrenie navrhovateľov k jej odvolaniu (8. septembra 2014), hoci podanie navrhovateľov
bolo súdu doručené uţ v dňoch 12. mája 2014 a 2. júna 2014. Preto z hľadiska časového
a materiálneho nemala reálnu moţnosť reagovať na tento procesný úkon navrhovateľov.
Dovolaním napadnutý rozsudok bol totiţ vyhlásený uţ 9. septembra 2014. Záverom uviedla,
ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Ţiadala preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť na ďalšie konanie.
Navrhovateľka 1/ vo svojom písomnom vyjadrení ţiadala dovolanie zamietnuť,
pričom podrobne opätovne uviedla celý skutkový stav. Mala za to, ţe odvolací súd rozhodol
vecne správne a svoje rozhodnutie náleţite odôvodnil.
Navrhovateľ 2/ sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním odporkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací
súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporkyne
preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Odporkyňa v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
K tej časti dovolania, v ktorej odporkyňa namieta procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je vzhľadom na nedostatočné
odôvodnenie nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu uţ
dávnejšie (viď judikát R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu
konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Správnosť takého nazerania na právne dôsledky
nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s predmetným judikátom (viď sp.zn. I. ÚS 364/2015,
II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd po oboznámením sa so spisom a napadnutým rozsudkom dospel k záveru, ţe
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nie je nepreskúmateľné , naopak odvolací súd
podrobne odôvodnil svoje závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa.
K dovolacej námietke odporkyne, ktorou vytýkala odvolaciemu súdu nenariadenie
pojednávania a nevykonanie dôkazov, a tým odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné:
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný
záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. , ale v ostatných prípadoch (neţ sú uvedené v § 214 ods. 1
O.s.p.) môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Keďţe nešlo o ţiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. (a/ odvolací súd
označil skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a správne, v dôsledku čoho
dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil, b/ súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia
pojednávania , c/ nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
a d/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval dôleţitý verejný záujem, nakoľko
za taký nie je moţné povaţovať subjektívny názor účastníka, ţe v jeho sporovom konaní sa
vyrieši otázka, ktorá bude záväzná pre všetkých účastníkov v totoţnom konaní), boli dané
zákonné predpoklady prejednania odvolania odporkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Na tomto mieste dovolací súd (k námietke
dovolateľky o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie v odvolacom konaní) uvádza, ţe
posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých vyriešenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.
Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je ani postupom,
ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy
budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom,
a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti
rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).
Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe postupom odvolacieho súdu,
ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nebola dovolateľke odňatá
moţnosť pred súdom konať .
Odporkyňa ďalej tvrdila, ţe jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm.
f/ O.s.p.) postupom odvolacieho súdu, ktorý jej znemoţnil realizovať právo vyjadriť sa
k procesnému úkonu protistrany. Vyjadrenie navrhovateľov k odvolaniu jej totiţ bolo
doručované tak, ţe z hľadiska časového nemala reálnu moţnosť zaujať k nemu stanovisko
a so svojím stanoviskom oboznámiť súd. Odvolací súd rozhodol bez toho, aby vyčkal, či sa
odvolateľka vyjadrí k tomuto vyjadreniu navrhovateľov.
V súlade s princípom „rovnosti zbraní“ [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)] kaţdá procesná strana musí mať rovnakú
moţnosť hájiť svoje záujmy a ţiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane
[viď napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“) vo veci
Delcourt proti Belgicku z roku 1970]. Podstata tohto princípu spočíva v tom, ţe všetci
účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré
uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie
niektorého z nich.
V súlade s právom na kontradiktórne konanie musia mať procesné strany príleţitosť
nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť
sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené, s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vydal 13. januára 2015 rozsudok
vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou
námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania.
Dospel k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí
byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia. Podľa názoru ESĽP „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania
mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci
a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie,
a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd
takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé
konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
ESĽP v tomto rozsudku výslovne nezaujal stanovisko k otázke, či vyjadrenie
k odvolaniu má byť odvolateľovi doručené tak, aby mal zabezpečenú reálnu moţnosť
zareagovať naň svojou replikou v primeranej lehote ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu.
Zo samej podstaty argumentácie ESĽP zvolenej v uvedenej veci (viď najmä slová „... mali
možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť
sa k nim ...“) ale vyplýva, ţe ESĽP za nevyhnutné povaţuje nielen to, aby sa odvolateľ mal
moţnosť oboznámiť s obsahom vyjadrenia protistrany k jeho odvolaniu, ale aby sa mal
moţnosť účinne vyjadriť v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Nevyhnutnou
podmienkou zabezpečenia účinnej moţnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany
svojou replikou je, ţe mu bude vytvorená procesná moţnosť vyhotoviť svoje stanovisko tak,
aby mal dostatok času na jeho prípravu. Za čas, ktorý umoţňuje dostatočnú prípravu
účastníka, označuje Občiansky súdny poriadok v iných prípadoch (viď napríklad § 115 ods. 2,
resp. § 156 ods. 3) „najmenej päť dní“. Podľa názoru dovolacieho súdu by preto mal súd
doručovať odvolateľovi vyjadrenie protistrany k odvolaniu tak, aby medzi doručením
vyjadrenia odvolateľovi a rozhodnutím odvolacieho súdu neuplynul čas kratší ako päť dní.
Na hore uvedené reagoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď na rokovaní
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté rozhodnutie (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 8/2016), právna veta ktorého znie:“ Nevyhnutnou podmienkou
zabezpečenia účinnej moţnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany svojou replikou je,
ţe mu súd na toto vyjadrenie poskytne primeranú lehotu, ktorá nemôţe byť kratšia ako päť
dní“.
V danom prípade nebola odporkyni vytvorená reálna moţnosť dostatočne sa pripraviť
(najmenej päť dní) na zaujatie stanoviska k vyjadreniu navrhovateľov k jej odvolaniu
a so stanoviskom oboznámiť odvolací súd tak, aby naň bolo moţné prípadne vziať zreteľ pri
rozhodovaní o odvolaní. Vyjadrenie k odvolaniu bolo odporkyni doručené 8. septembra 2014
a odvolací súd rozhodol (uţ) 9. septembra 2014. So zreteľom na to dospel dovolací súd
k záveru, ţe odporkyni bola v danom prípade odňatá moţnosť pred súdom konať. Jej
dovolanie je preto nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.).
Najvyšší súd z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Vzhľadom na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými
v dovolaní.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2016
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová