Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/96/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Ing. E. M.,

bývajúcej v P., zastúpenej Ing. Samuelom Masárom, bývajúcom v P., 2/ P. K., bývajúcemu

v B., proti odporkyni S. H., bývajúcej vo Š., zastúpenej JUDr. Otto Markechom, advokátom

so sídlom v Hornej Strede, Ulica Kpt. Nálepku 336,

o neplatnosť závetu, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. ,

o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 9. septembra 2014 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 9. septembra 2014 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 20. februára 2014 č.k. -215 vyhovel

návrhu a určil, ţe závet spísaný poručiteľom V. K.K., je neplatný. Po vykonanom dokazovaní

dospel k záveru, ţe sporný závet, spísaný poručiteľom V. K. dňa 4. mája 2009 je absolútne

neplatným právnym úkonom, a to pre absenciu váţnosti prejavu vôle poručiteľa (§ 37

). Dňa 4. mája 2009 mal poručiteľ vyjadriť svoju vôľu závetom, ktorý

nenapísal vlastnou rukou, ale podpísal v prítomnosti dvoch svedkov. Dňa 27. mája 2009

poručiteľa počas jeho hospitalizácie navštívil notár s pripravenou notárskou zápisnicou,

obsahujúcou závet rovnakého znenia, pokiaľ išlo o určenie závetného dediča. Túto notársku

zápisnicu poručiteľ odmietol podpísať s tým, ţe takúto váţnu vec si musí ešte premyslieť,

pričom vôbec nespomenul pred notárom, ţe nie je potrebné spisovať druhý závet, pretoţe

závetnú dedičku uţ určil. Hoci v prípade poručiteľa išlo o osobu pokročilého veku, jeho

spôsobilosť na právne úkony nebola ţiadnym spôsobom obmedzená pred tým, ako došlo

k jeho hospitalizácii, teda pred 10. mája 2009, do tej doby si všetky svoje veci, aj finančného

charakteru, spravoval sám a nepotreboval k tomu cudziu pomoc. Ako ďalej vyplynulo

z posudku psychiatra, jeho mentálny stav sa počas pobytu v nemocnici zásadným spôsobom

2

nezmenil, prejavovali sa však u neho v niektorých dňoch stavy zmätenosti. Dňa 21. mája 2009

podpísal poručiteľ splnomocnenie pre odporkyňu pri plnom vedomí. Dňa 27. mája 2009

nezaznamenal notár pri jeho návšteve stav zmätenosti, ktorý by mu bránil reálne uvaţovať,

ako naloţí so svojím majetkom. Z dokazovania nevyplynulo, ţe sa poručiteľ rozhodol spísať

závet do notárskej zápisnice a za tým účelom sám oslovil notára, resp. o to poţiadal inú

osobu, prítomnosť notára v nemocnici nebola výsledkom jeho iniciatívy, ale iniciatívy inej

osoby. Moţno teda dôvodne pochybovať o tom, či rukou písaný závet bol právnym úkonom,

ktorý poručiteľ urobil váţne, teda či tento závet bol skutočným prejavom poručiteľovej vôle.

K týmto pochybnostiam prispieva i to, ţe hoci bol poručiteľ mentálne spôsobilý, bol predsa

len limitovaný svojim zdravotným stavom, konkrétne poškodeným zrakom a sluchom, čo

potvrdili lekárske správy. Súd prvého stupňa v odôvodnení konštatoval aj nejednoznačnú

vierohodnosť svedkov závetu, ako aj to, ţe nemoţno s istotou konštatovať, ţe poručiteľ,

v dôsledku svojich obmedzených schopnosti dobre vidieť a dobre počuť, naozaj dotknutým

závetom prejavil svoju poslednú vôľu. Iné dôvody, ktoré by mohli mať za následok

neplatnosť sporného závetu neboli súdom zistené, tento povaţoval závet po formálnej stránke

spĺňajúci náleţitosti podľa , nebolo preukázané, ţe bol

potrebný postup podľa ,, , nakoľko aj napriek určitým

obmedzeniam nebolo moţné poručiteľa V. K. povaţovať za osobu, ktorá nemohla čítať

a písať.

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 9. septembra 2014 sp.zn. ,

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, ţe rozsudok okresného súdu vychádzal

zo správnych skutkových zistení, na ktoré boli aplikované správne právne predpisy,

povaţoval ho za odôvodnený v súlade s kritériami uvedenými v ustanovení § 157 ods. 2

, ako správny a presvedčivý, a preto podľa sa s ním stotoţnil.

V odôvodnení svojho rozsudku podrobne poukázal na skutkové ako aj právne posúdenie

predmetnej veci, na základe ktorých, spoločne so súdom prvého stupňa, dospel k záveru, ţe

predmetný závet je neplatný. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolacie námietky

odporkyne, ktorými poukazovala na rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď

na jednej strane súd konštatoval splnenie osobitných náleţitostí závetu, pričom aj podľa nej

tento spĺňal náleţitosti podľa , a nebola preukázaná nutnosť

postupu podľa poţadované ustanoveniami aţ

a na druhej strane súd vyhlásil tento za neplatný. Z odôvodnenia vyplýva, ţe súd prvého

stupňa konštatoval, ţe napriek zisteným zdravotným obmedzeniam nebolo moţné povaţovať

poručiteľa za osobu, ktorá nemôţe čítať ani písať. Tento záver súdu prvého stupňa odvolací

súd ho povaţoval za správny v celom rozsahu. Sporný závet svojou formou (tzv. alografný

závet) naozaj spĺňal osobitné náleţitosti dané v , t.j. ţe pokiaľ

nebol spísaný vlastnou rukou poručiteľa, o ktorý prípad išlo aj v preskúmavanej veci, musí

byť ním vlastnoručne podpísaný a pred dvomi svedkami súčasne výslovne prejaviť, ţe listina

obsahuje jeho poslednú vôľu, pričom svedkovia musia závet podpísať. I keď boli zistené

zdravotné obmedzenia poručiteľa, nebolo ho moţné povaţovať za osobu, ktorá nemôţe čítať

a písať, pretoţe pri správnej komunikácii s ním na ucho ktoré počul, pri nasadení

naslúchacieho strojčeka a s okuliarmi, síce s obmedzeniami, videl a počul, teda neboli dané

zákonné podmienky vyţadujúce sprísnenú formu alografného závetu upraveného v § 476c

ods. 1, 2 . Splnenie týchto osobitných náleţitosti však rozhodne

nemohlo nahradiť ani konvalidovať taký nedostatok všeobecných náleţitostí, existenciu

ktorých zákon vyţaduje pre platnosť právnych úkonov, ako je nedostatok váţnosti vôle, ktorý

má nevyhnutne za následok neplatnosť právneho úkonu z hľadiska § 37, ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ako to bolo zistené v predmetnej veci. Závaţné pochybnosti o existencii skutočnej

vôle poručiteľa vzbudzovali aj okolnosti, za ktorých mal byť sporný závet spísaný,

so zreteľom na obsah svedeckých výpovedí a tvrdení odporkyne. Odvolací súd opätovne

poukázal na rozpornosť tvrdení svedkov, najmä tých, ktorí mali byť bezprostredne pri

spisovaní závetu. V tomto smere ako dôveryhodnú vyhodnotil výpoveď svedka H.,

o ktorého o svedectvo poţiadal priamo poručiteľ. Tento tvrdil, ţe poručiteľ v zásade chcel

odporkyni „niečo dať“, čo podmieňoval tým, ţe ho táto doopatruje. Táto pred svedkom

prejavená vôľa poručiteľa, však nezodpovedá obsahu sporného závetu, ktorým bola

odporkyňa ustanovená za závetnú dedičku celého jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku.

Napriek tomu, ţe poručiteľ pred svedkom vyslovil, ţe jej chce dať len niečo, čomu však

nezodpovedá obsahovo ani písomný prejav hovoriaci o celom jeho majetku. Teda aj z tohto

pohľadu boli tu zásadné pochybnosti o tom, čo bolo skutočnou vôľou poručiteľa.

Vyhodnotiac všetky vyššie uvedené okolnosti uviedol odvolací súd ,ţe záver prvostupňového

súdu o tom, ţe je tu existencia váţnych pochybností o tom, ţe sporný závet bol skutočným

prejavom poručiteľovej vôle je v celom rozsahu opodstatnený a môţe mať za následok jediné,

a to vyslovenie absolútnej neplatnosti sporného závetu, pre nedostatok jeho podstatnej

náleţitosti a to existenciu váţnej vôle na strane poručiteľa privodiť ním právne účinky, ktoré

zákon i s takýmto prejavom vôle spája.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie s odôvodnením,

ţe odvolací súd jej odňal moţnosť pred súdom konať, čím je prípustnosť dovolania daná

s poukazom na Namietala, ţe odôvodnenie rozsudku a záver súdu nie

sú dostatočné a presvedčivé. Mala za to, ţe odvolací súd mal s poukazom na § 214 ods. 1

písm. a/ nariadiť pojednávanie, nakoľko bolo potrebné doplniť dokazovanie, pretoţe

výsledky dokazovania pred súdom prvého stupňa neboli dostačujúce pre záver o nedostatku

vôle poručiteľa pri spisovaní závetu. Uviedla, ţe odvolací súd mal nariadiť pojednávanie,

nakoľko to vyţadoval verejný záujem, za ktorý povaţovala to, ţe ochrana jej práv ako

závetnej dedičky a o rozhodnutie o nich bude mať do budúcnosti význam aj pre iných

závetných dedičov. Ďalej poukazovala na to, ţe jej odvolací súd síce formálne doručil

vyjadrenie navrhovateľov k jej odvolaniu (8. septembra 2014), hoci podanie navrhovateľov

bolo súdu doručené uţ v dňoch 12. mája 2014 a 2. júna 2014. Preto z hľadiska časového

a materiálneho nemala reálnu moţnosť reagovať na tento procesný úkon navrhovateľov.

Dovolaním napadnutý rozsudok bol totiţ vyhlásený uţ 9. septembra 2014. Záverom uviedla,

ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Ţiadala preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec

vrátiť na ďalšie konanie.

Navrhovateľka 1/ vo svojom písomnom vyjadrení ţiadala dovolanie zamietnuť,

pričom podrobne opätovne uviedla celý skutkový stav. Mala za to, ţe odvolací súd rozhodol

vecne správne a svoje rozhodnutie náleţite odôvodnil.

Navrhovateľ 2/ sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka

konania ( ) zastúpená advokátom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním odporkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Podľa je

dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je

dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu ( ), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor ( ). Prípustnosť podaného

dovolania preto z nevyplýva.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , sa dovolací

súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , moţno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle aţ e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporkyne

preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

Odporkyňa v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )].

K tej časti dovolania, v ktorej odporkyňa namieta procesnú vadu konania v zmysle

tvrdiac, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je vzhľadom na nedostatočné

odôvodnenie nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu uţ

dávnejšie (viď judikát R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu

konania ( ). Správnosť takého nazerania na právne dôsledky

nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali

na právnych záveroch súladných s predmetným judikátom (viď sp.zn. ,

a ).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa “. Toto stanovisko, ktoré

bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

Dovolací súd po oboznámením sa so spisom a napadnutým rozsudkom dospel k záveru, ţe

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nie je nepreskúmateľné , naopak odvolací súd

podrobne odôvodnil svoje závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa.

K dovolacej námietke odporkyne, ktorou vytýkala odvolaciemu súdu nenariadenie

pojednávania a nevykonanie dôkazov, a tým odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle

ustanovenia Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné:

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o o konanie

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný

záujem. Podľa , ale v ostatných prípadoch (neţ sú uvedené v

) môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

Keďţe nešlo o ţiadny z prípadov uvedených v (a/ odvolací súd

označil skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a správne, v dôsledku čoho

dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil, b/ súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia

pojednávania , c/ nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

a d/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval dôleţitý verejný záujem, nakoľko

za taký nie je moţné povaţovať subjektívny názor účastníka, ţe v jeho sporovom konaní sa

vyrieši otázka, ktorá bude záväzná pre všetkých účastníkov v totoţnom konaní), boli dané

zákonné predpoklady prejednania odvolania odporkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu

bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Na tomto mieste dovolací súd (k námietke

dovolateľky o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie v odvolacom konaní) uvádza, ţe

posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých vyriešenie je

zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Súd nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.

Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je ani postupom,

ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy

budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ). Ak súd

niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom,

a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti

rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).

Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe postupom odvolacieho súdu,

ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nebola dovolateľke odňatá

moţnosť pred súdom konať .

Odporkyňa ďalej tvrdila, ţe jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm.

f/ ) postupom odvolacieho súdu, ktorý jej znemoţnil realizovať právo vyjadriť sa

k procesnému úkonu protistrany. Vyjadrenie navrhovateľov k odvolaniu jej totiţ bolo

doručované tak, ţe z hľadiska časového nemala reálnu moţnosť zaujať k nemu stanovisko

a so svojím stanoviskom oboznámiť súd. Odvolací súd rozhodol bez toho, aby vyčkal, či sa

odvolateľka vyjadrí k tomuto vyjadreniu navrhovateľov.

V súlade s princípom „rovnosti zbraní“ [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)] kaţdá procesná strana musí mať rovnakú

moţnosť hájiť svoje záujmy a ţiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane

[viď napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“) vo veci

Delcourt proti Belgicku z roku 1970]. Podstata tohto princípu spočíva v tom, ţe všetci

účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré

uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie

niektorého z nich.

V súlade s právom na kontradiktórne konanie musia mať procesné strany príleţitosť

nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť

sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené, s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vydal 13. januára 2015 rozsudok

vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou

námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania.

Dospel k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo

argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu

konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí

byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna

a skutková argumentácia. Podľa názoru ESĽP „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania

mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci

a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie,

a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd

takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé

konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

ESĽP v tomto rozsudku výslovne nezaujal stanovisko k otázke, či vyjadrenie

k odvolaniu má byť odvolateľovi doručené tak, aby mal zabezpečenú reálnu moţnosť

zareagovať naň svojou replikou v primeranej lehote ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu.

Zo samej podstaty argumentácie ESĽP zvolenej v uvedenej veci (viď najmä slová „... mali

možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť

sa k nim ...“) ale vyplýva, ţe ESĽP za nevyhnutné povaţuje nielen to, aby sa odvolateľ mal

moţnosť oboznámiť s obsahom vyjadrenia protistrany k jeho odvolaniu, ale aby sa mal

moţnosť účinne vyjadriť v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Nevyhnutnou

podmienkou zabezpečenia účinnej moţnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany

svojou replikou je, ţe mu bude vytvorená procesná moţnosť vyhotoviť svoje stanovisko tak,

aby mal dostatok času na jeho prípravu. Za čas, ktorý umoţňuje dostatočnú prípravu

účastníka, označuje v iných prípadoch (viď napríklad ,

resp. § 156 ods. 3) „najmenej päť dní“. Podľa názoru dovolacieho súdu by preto mal súd

doručovať odvolateľovi vyjadrenie protistrany k odvolaniu tak, aby medzi doručením

vyjadrenia odvolateľovi a rozhodnutím odvolacieho súdu neuplynul čas kratší ako päť dní.

Na hore uvedené reagoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď na rokovaní

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo

prijaté rozhodnutie (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 8/2016), právna veta ktorého znie:“ Nevyhnutnou podmienkou

10

zabezpečenia účinnej moţnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany svojou replikou je,

ţe mu súd na toto vyjadrenie poskytne primeranú lehotu, ktorá nemôţe byť kratšia ako päť

dní“.

V danom prípade nebola odporkyni vytvorená reálna moţnosť dostatočne sa pripraviť

(najmenej päť dní) na zaujatie stanoviska k vyjadreniu navrhovateľov k jej odvolaniu

a so stanoviskom oboznámiť odvolací súd tak, aby naň bolo moţné prípadne vziať zreteľ pri

rozhodovaní o odvolaní. Vyjadrenie k odvolaniu bolo odporkyni doručené 8. septembra 2014

a odvolací súd rozhodol (uţ) 9. septembra 2014. So zreteľom na to dospel dovolací súd

k záveru, ţe odporkyni bola v danom prípade odňatá moţnosť pred súdom konať. Jej

dovolanie je preto nielen prípustné ( ), ale aj opodstatnené (

písm. a/ ).

Najvyšší súd z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

Vzhľadom na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými

v dovolaní.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2016

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová