Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fec/399093.280a6d.pdf
PDF · 127.42 KB
No categories available
5ECdo/77/2015
Najvyšší súd 5 ECdo 77/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Slovenská
konsolidačná, a.s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska 21, IČO: 35 776 005, proti povinnej
AGROCHEM-ÚPOR, s.r.o., so sídlom v Zemplínskej Novej Vsi 165, IČO: 31 734 596,
zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Širotníkom, so sídlom v Trebišove, Hviezdoslavova
1018, o vymoženie 33 193,92 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod
sp.zn. 15 Er 1139/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 28. júna 2013, sp.zn. 4CoE 69/2013, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 28. júna 2013 sp.zn. 4CoE 69/2013
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Súdna exekútorka ţiadosťou doručenou na Okresný súd Trebišov 24. novembra 2010
poţiadala o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –
zmenkového platobného rozkazu sp.zn. 11Zm 140/98 zo 4. marca 1999.
Okresný súd Trebišov poverením z 3. decembra 2010 č. 5811 066754* č.k.
15Er 1139/2010-13 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Okresný súd Trebišov uznesením zo 7. marca 2013 č.k. 15Er 1139/2010-164 exekúciu
vedenú pod č. Ex 1308/2010 vyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku a zastavil ju podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Rozhodnutie o trovách
konania si vyhradil po právoplatnosti tohto uznesenia na samostatné rozhodnutie.
Konštatoval, ţe predloţený exekučný titul – zmenkový platobný rozkaz zo 4. marca 1999
sp.zn. 11Zm 140/98 nenadobudol právoplatnosť v zmysle § 175 ods. 3 vtedy platného O.s.p.
Po podaní námietok proti platobnému rozkazu súd v tejto veci nariadil pojednávanie a vydal
rozsudok, ktorý napadol odvolaním jeden zo ţalovaných zaviazaných spolu s povinnou
zaplatiť oprávnenej istinu s príslušenstvom spoločne a nerozdielne. Na základe tohto
odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 12. novembra 2008 sp.zn.
3 Obo 41/2008 napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu, a teda aj proti povinnej. Keďţe
neexistuje právoplatný zmenkový rozkaz a ani ţiadne právoplatné rozhodnutie vo vzťahu
k povinnému, neexistuje ani vykonateľný exekučný titul, preto súd exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a následne ju zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená odvolanie.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením z 28. júna 2013 sp.zn.
4CoE 69/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219
ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd uviedol, ţe exekučné konanie sa môţe vykonávať len
na uspokojenie skutočne existujúcich práv a len za podmienok a spôsobmi určenými
zákonom. V prípade, ak sa v priebehu exekučného konania preukáţe, ţe sú tu dôvody,
pre ktoré je vedenie exekúcie neprípustné, nie je moţné v exekúcii pokračovať a musí byť
zastavená. Súd prvého stupňa sa procesným podaním povinného z 26. októbra 2012 zaoberal
v zmysle ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku a zisťoval, či tu nie sú dôvody,
pre ktoré je vedenie exekúcie neprípustné. Odvolací súd konštatoval, ţe ak došlo k platnému
prevzatiu dlhu povinnej zo zmenky spoločnosťou Trebišovský cukrovar, a.s. v súlade s § 531
Občianskeho zákonníka, prestali byť povinná AGROCHEM – ÚPOR, s.r.o., a Primagro,
s.r.o., dlţníkmi právneho predchodcu oprávnenej (Všeobecnej úverovej banky, a.s.), preto ani
po postúpení pohľadávky z banky na Slovenskú konsolidačnú, a.s., nemohlo dôjsť
k obnoveniu ich právneho postavenia dlţníkov z pôvodne existujúceho právneho vzťahu.
Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 17 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového,
ktoré je moţné aplikovať v prejednávanej veci, pretoţe po postúpení pohľadávky nebolo
sporné, ţe dlţníkom je iba Trebišovský cukrovar, a.s., o čom svedčí aj to, ţe pohľadávka bola
uplatnená v konkurznom konaní. Aţ v dôsledku skončenia konkurzného konania
bez uspokojenia postupníka došlo k indosamentu zmenky s vedomím oboch subjektov o tom,
ţe konajú v rozpore s predchádzajúcimi dohodami, čím sa opakovane stali dlţníkmi tie
subjekty, ktoré sa svojho postavenia účinne zbavili. Vzhľadom k tejto postupnosti úkonov,
na základe ktorých sa začalo exekučné konanie proti povinnému a s poukazom na ďalšie
úkony vykonané medzi pôvodným a novým veriteľom a pôvodnými dlţníkmi, nie je moţný
takýto postup pri vymáhaní pohľadávky zo strany oprávnenej povaţovať za ústavne
komfortný. Práve takúto situáciu treba podľa názoru odvolacieho súdu posúdiť ako dôvod,
pre ktorý nemoţno exekúciu vykonať, správne preto postupoval súd prvého stupňa, keď
exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa povaţoval za zákonné a v potrebnom
rozsahu doplnené v odvolacom konaní. Dodal, ţe po zrušení veci najvyšším súdom bolo
rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 24. mája 2010 č.k. 11Cb 324/1999-240
len vo vzťahu k spoločnosti Primagro, s.r.o., a vo vzťahu k povinnej doposiaľ nebolo
rozhodnuté. Konštatoval, ţe za tohto stavu nie je moţné jednoznačne uzavrieť ani existenciu
platného exekučného titulu, čo je ďalší z dôvodov pre zastavenie exekúcie.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej aj
,,dovolateľka“) s odôvodnením, ţe jej v konaní bola odňatá moţnosť konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.), pretoţe neboli splnené zákonné podmienky pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
a jej zastavenie. Opätovne zdôraznila, ţe exekúcia je vedená na podklade právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu – zmenkového platobného rozkazu zo 4. marca 1999 č.k.
11 Zm 140/1998-24 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 3. novembra 2004
č.k. 11Cb 324/1999-105. V konaní o zaplatenie práv zo zmenky ide v zmysle § 91 ods. 1
O.s.p. o tzv. samostatné spoločenstvo, čo znamená, ţe aj procesné dôsledky rozhodnutia sú
samostatné pre kaţdého spoločníka. Tieto dôsledky vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu
účastníkov, ktorý je samostatný a spoločenstvo je dané iba na procesnom základe. V zmysle
§ 47 ods. 1, 2 zmenkového a šekového zákona je oprávnená vymáhať pohľadávku
od všetkých zmenečne zaviazaných osôb bez ohľadu na poradie v akom sa zaviazali.
Ustanovenie § 175 ods. 2 O.s.p. neupravuje účinky námietok podaných len jedným alebo
niekoľkými odporcami. Keďţe námietky nerušia tento platobný rozkaz, nie je moţné
postupovať analogicky podľa § 174 ods. 2 O.s.p. To znamená, ţe na prejednanie námietok
všetkých odporcov nestačí, ak tieto boli podané len jedným z nich. O námietkach povinnej
proti zmenkovému platobnému rozkazu bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach z 3. novembra 2004 č.k. 11Cb 324/1999- 105, voči ktorému podala odvolanie len
spoločnosť Primagro, s.r.o., ako ţalovaná v 3/ rade. Preto sa zrušenie tohto rozsudku
Najvyšším súdom Slovenskej republiky dotýkalo len odporcu v 3/ rade a vo vzťahu
k povinnej ostal rozsudok nedotknutý. Rovnaký názor vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 24. mája 2010 č.k. 11Cb 324/1999-240, vydaného po zrušení predchádzajúceho
rozsudku.
Povinná sa k podanému dovolaniu vyjadrila a uviedla, ţe odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil inými dôvodmi neţ exekučný súd. Bola toho názoru, ţe vo veci boli
splnené zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie a preto tu nie je daný dovolací dôvod
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a dovolanie nie je v zmysle § 239 ods. 1, 2 O.s.p. procesne
prípustné. Ţiadala, aby dovolací súd dovolanie zamietol.
Súdna exekútorka sa stotoţnila s podaným dovolaním a jeho odôvodnením, vyjadrenie
povinnej označila za tendenčné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015, pretoţe dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, ţe
dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe je potrebné ho zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Oprávnená v dovolaní výslovne tvrdila, ţe došlo k odňatiu jej moţnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pre potreby prejednávanej veci povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe aj
na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa pouţijú ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 veta
prvá O.s.p.).
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznával za účelom ochrany jeho oprávnených záujmov. Ide najmä o právo
predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom
na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo
so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo
zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123,
§ 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Na existenciu procesnej vady konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. musí dovolací súd vziať vţdy zreteľ – či uţ bolo na ňu
v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
3. decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu
povaţovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá síce je
relevantným dovolacím dôvodom, avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010,
3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Len v mimoriadnych
a ojedinelých prípadoch môţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom
ako celok neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou,
významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009).
V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad
opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním
prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody
jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie
odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné.
Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces
a v konečnom dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe mu upiera
moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných
prostriedkov.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie je postihnuté vadou
zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity,
ktorá odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá tak
prípustnosť i dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci. Tento nedostatok spočíva
predovšetkým vo vnútornej rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom
odvolací súd síce potvrdil prvostupňové rozhodnutie avšak dôvod, pre ktorý okresný súd
exekúciu zastavil (neexistencia právoplatného a vykonateľného exekučného titulu),
spochybnil v závere svojho odôvodnenia konštatovaním, ţe nie je moţné jednoznačne
uzavrieť ani existenciu platného exekučného titulu. Z takéhoto odôvodnenia potom vyplýva,
ţe odvolací súd nielenţe nepotvrdil prvostupňové rozhodnutie ale v skutočnosti ho povaţoval
za nesprávne, respektíve mal za to, ţe tento záver je predčasný. Ak potom podkladom
pre jeho rozhodnutie a potvrdenie zastavenia exekúcie boli iné skutkové okolnosti a právne
úvahy, ktoré súd prvého stupňa neposudzoval ani nehodnotil, bol na mieste postup v zmysle
§ 213 ods. 2 O.s.p. Účastníci tak nemali moţnosť zaujať stanoviská k skutočnostiam,
odôvodňujúcim právny záver odvolacieho súdu, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo
aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu
konania. Porušenie týchto procesných práv je potom prakticky dôsledkom nerešpektovania
ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo
účastníkovi konania sa odopiera moţnosť prieskumu správnosti nových, poprípade z pohľadu
súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných (z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím
súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 5. apríla 2007 sp.zn. III. ÚS 171/06-44).
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vykazuje aj ďalší nedostatok náleţitostí
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., keď odvolací súd sa v odôvodnení vôbec nezaoberal odvolacou
argumentáciou oprávnenej, ktorá si vyţadovala špecifickú odpoveď a ktorá mohla mať
eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. Oprávnená v odvolaní totiţ namietala,
ţe v zmenkovom konaní ide o tzv. samostatné spoločenstvo účastníkov (§ 91 ods. 1 O.s.p.)
vychádzajúc z ustanovenia § 47 ods. 1, 2 zmenkového a šekového zákona č. 191/1950 Sb.
Svoju argumentáciu oprela o rozsudok najvyššieho súdu z 27.marca 2001 sp.zn.
5 Obo 257/2000 (R 35/2002) a zdôraznila, ţe odvolanie proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 3. novembra 2004 č.k. 11 Cb 324/99-105 podala len ţalovaná v 3. rade a voči
ţalovanej v 2. rade bol platobný rozkaz ponechaný v platnosti, čo vyplýva aj z odôvodnenia
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 24. mája 2010 č.k. 11Cb 324/1999-240, ktorým bolo
rozhodnuté len vo vzťahu k ţalovanej v 3. rade. Napriek tejto argumentácia sa odvolací súd
nevysporiadal s otázkou, o aké spoločenstvo účastníkov išlo v zmenkovom konaní, v ktorom
bol vydaný exekučný titul, ani s tým, aké dôsledky malo podanie odvolania v zmenkovom
konaní len jedným zo ţalovaných účastníkov (ktorým nebola povinná). Nezaoberal sa ani
obsahom odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 24. mája 2010 č.k.
11Cb 324/1999-240, na ktorého výrok síce v odôvodnení odkázal, avšak ho nevyhodnotil
s poukazom na odvolaciu argumentáciu oprávnenej. Tieto otázky boli pre posúdenie veci
(správnosti rozhodnutia exekučného súdu) podstatné a pre nedostatok ich riešenia
v rozhodnutí odvolacieho súdu, nemohol tieto otázky posudzovať a riešiť dovolací súd.
Z tohto dôvodu sa dovolací súd ani nemohol zaoberať otázkou posúdenia dôvodnosti
a zákonnosti zastavenia exekučného konania z pohľadu dovolacích argumentov namietaných
dovolateľkou.
Keďţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., ktorá bez ďalšieho je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu,
dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie
podľa § 243b ods. 2 O.s.p.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. júna 2016
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová