Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7So/4/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: J., bytom v B.B. Z., proti odporkyni: Sociálna

poisťovňa, ústredie so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporkyne zo 7. novembra 2013 sp. zn. X. o starobný dôchodok, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2014 č. k.

- 26, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 1. októbra 2014 č. k.10Sd 2/2014 - 26 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 1. októbra 2014 č. k. -26 podľa

(ďalej len „OSP“) potvrdil rozhodnutie

odporkyne zo 7. novembra 2013 č. X., ktorým podľa , Z.

2

z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o sociálnom

poistení“) zamietla žiadosť navrhovateľa z 10. júna 2013 o priznanie starobného dôchodku od

14. novembra 2011 t.j. od 58 roku veku z dôvodu, že navrhovateľ nesplnil pre vznik nároku

na túto dávku a jej výplatu zákonné podmienky uvedené v § 174 ods. 1 a ods. 2 zákona č.

o sociálnom zabezpečení (ďalej len „“).

Súd prvého stupňa z administratívneho spisu zistil, že navrhovateľ je poberateľom

výsluhového príspevku od 16. októbra 1998. Doba služobného pomeru zhodnotená

na priznanie tejto dávky bola ustálená v I. kategórii funkcií v rozsahu 16 rokov a 108 dní.

Z výkonu služby navrhovateľ odišiel prvýkrát po 14 rokoch služby dňa 30. septembra 1991,

druhýkrát vykonával službu od 1. júla 1996 do 15. októbra 1998. Ku dňu skončenia výkonu

služby, teda k 30. septembru 1991, podmienkou vzniku nároku na zvýhodnený dôchodkový

vek 55 rokov bolo v zmysle § 21 ods. 1 písm. c/ zákona o sociálnom zabezpečení získanie

20 rokov služby v prvej kategórii funkcií. V čase výkonu služby v prvej kategórii funkcií

v období rokov 1996 - 1998 sa síce po zrušení pracovných kategórií zaraďovanie

zamestnaní naďalej predlžovalo (do 31. decembra 1999), avšak v čase skončenia služby

dňa 15. októbra 1998 podľa vtedy účinného § 174 ods. 2 cit. zákona sa pre skorší odchod

do dôchodku vyžadovalo, aby zamestnanie trvalo k 31. decembru 1998.

Krajský súd dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa zákonné predpoklady

pre skorší odchod do dôchodku vo veku 55 rokov podľa § 21 zákona o sociálnom zabezpečení

a ani vo veku 58 rokov, keď podľa ustanovenia § 174 ods.2 cit. zákona nespĺňa podmienku

trvania výkonu služby v prvej kategórii k 31. decembru 1999. Pre skorší odchod do dôchodku

nespĺňa ani zákonné predpoklady podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Odporkyňa

preto v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení aj zákona

o sociálnom zabezpečení žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok pred dovŕšením 62 rokov

veku zamietla.

Súd prvého stupňa podľa v spojení s účastníkom

nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením, že navrhovateľ nebol v konaní úspešný

a úspešná odporkyňa ich náhradu neuplatnila.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ odvolanie, ktorého obsah

je prakticky totožný s obsahom žaloby. Navrhovateľ namietal, že ustanovenie § 174 ods. 1

3

a ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení podľa jeho názoru má diskriminačný charakter

pre poistencov sociálnej poisťovne, ktorí majú odpracované roky a zaplatené odvody

dôchodkového poistenia viac ako 25 rokov, súčasne odpracovali 15-19 rokov v I. pracovnej

kategórií, pričom ku dňu 31. decembra 1999 však museli pracovať v takejto kategórií.

Diskriminujúca je táto požiadavka v tom, že občania pracujúci v I. pracovnej kategórií

alebo v službe I. alebo II. kategórie funkcií v podstate od 1. júna 1992 od účinnosti zákona

č. , o zrušení pracovných kategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom

zabezpečení, ktorým boli zrušené pracovné kategórie až do 31. decembra 1999, nemohli

ukončiť prácu v I. resp. II. kategórií funkcií, aj keď v tomto období odpracovali v zákone

stanovené roky v I. alebo II. kategórie v rozsahu 15-19 rokov podľa § 174 ods. 1 zákona

o sociálnom zabezpečení bez toho, aby to pre nich nemalo za následok nepriznanie odchodu

do výhodnejšieho skoršieho dôchodku. Práve tento následok diskriminuje týchto občanov

voči občanom, ktorí k 31. decembru 1999 vykonávali zamestnanie v I. alebo II. kategórií

funkcií, ale po 1. januári 2000 ďalej vykonávali toto zamestnanie v bývalých pracovných

kategóriách. Takýto občan mohol v podstate od 1. januára 2000 odísť do výhodnejšieho

dôchodku po dosiahnutí príslušného fyzického veku 56-59 rokov, pričom má odpracovaných

tak isto 15-19 rokov v I. alebo v II. kategórií. Ďalej občan, ktorý odpracoval vo zvýhodnenej

kategórií viac ako 20 rokov, mohol ísť do starobného dôchodku po 55 roku veku, bez ohľadu

kedy tieto roky odpracoval. Navrhovateľ uviedol, že v jeho prípade nemohol odrobiť

kedykoľvek 15-19 rokov, aby mohol ísť v príslušnom veku do starobného dôchodku,

ale musel byť v služobnom pomere ku dňu 30. júna 1992 a k 31. decembru 1999.

Navrhovateľ v doplňujúcom podaní z 20. júla 2015 poukázal na rozhodnutie

Ústavného súdu SR prijaté na neverejnom zasadnutí (PLÚS č. 12/2014-13 z 21. mája 2014),

o prijatom návrhu skupiny 41 poslancov NR SR na ďalšie konanie. Podstatou tohto návrhu na

začatie konania podľa je znenie

ods. 1 prvej vety v časti „je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný

k 31. decembru 2003“a § 262 ods. 1 prvej vety v časti „je po vzniku nároku na pomerný

starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“).

Podľa navrhovateľov sú v rozpore s princípom zákazu diskriminácie garantovaného v čl. 13

ods. 3 SR, pokiaľ zákonodarca rozlišuje medzi osobami nachádzajúcimi

sa v porovnateľnej situácií (splnili nárok na starobný, resp. pomerný starobný dôchodok,

osobitne z hľadiska výšky zárobku) a nepriznáva im rovnaké práva, a to bez toho,

4

aby na takéto rozlišovanie existovali legitímne, relevantné a dostatočné dôvody Navrhovateľ

upozornil, že aj ustanovenie § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení obsahuje obdobné

podmienky a je v rozpore s SR.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu

potvrdiť ako vecne správny a poukázala na svoje vyjadrenie z 8. januára 2014,

ktoré predložila súdu prvého stupňa. Mala za to, že krajský súd správne zistil skutkový stav

veci, na základe ktorého náležite vec právne posúdil, pričom nezistil nezákonnosť

preskúmavaného rozhodnutia odporkyne.

Podľa , (ďalej len

„SSP“) konania podľa tretej hlavy piatej časti začaté predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Odvolacie konania podľa piatej časti začaté predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (, ,

v spojení s veta prvá ), preskúmal napadnutý rozsudok,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (, ,

v spojení s veta prvá ) odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( veta prvá ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (, ,

a ods. 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru,

odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,

ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (, ).

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy (t.j. druhej hlavy piatej časti)

sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

5

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na starobný

dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2)

Podľa § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení občan, ktorý vykonával

pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II.

kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol

zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň

a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a/, prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19

rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 19 rokov v službe

I. kategórie funkcií,

b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a/, prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18

rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 18 rokov v službe

I. kategórie funkcií,

c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a/ prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo

16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 16 rokov v službe

I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo

d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a/, prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo

15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až l/ alebo 15 rokov v službe I.

alebo II. kategórie funkcií.

Podľa § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení, podmienkou vzniku nároku

na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba

I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely

považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády

Československej socialistickej republiky č.

6

Podľa § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 30. júna 2015

nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú

do 31. decembra 2023.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení občan má nárok na starobný

dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň

a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a/ alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach,

b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. b/, ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených

v § 12 ods. 3 písm. d/ a e/,

c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. b/ až h/,

d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. i/ až l/, alebo

e) 60 rokov.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ žiadosťou z 10. júna 2013

sa domáhal priznania starobného dôchodku od 14. novembra 2011 t.j. od dovŕšenia 58 rokov

veku s prihliadnutím na zvýhodnenú I. a II. kategóriu funkcií.

Podľa potvrdenia Slovenskej informačnej služby, Úradu sociálneho zabezpečenia

z 9. decembra 2010 navrhovateľovi na vznik nároku na výsluhový príspevok,

ktorý od 1. júla 2002 účinnosťou o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov považuje

podľa § 124 ods. 2 zákona za výsluhový dôchodok, bola zhodnotená doba trvania služobného

pomeru podľa celkom 16 rokov a 108 dní a to naposledy

od 1. júla 1996 do 15. októbra 1998.

Z ustanovenia § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení vyplýva, že podmienkou

vzniku nároku na starobný dôchodok od zníženého dôchodkového veku (menej ako 62 rokov

veku) je skutočnosť, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie

funkcií trvali k 31. decembru 1999, čo navrhovateľ nesplnil. Jeho služobný pomer zanikol

15. októbra 1998.

7

Odporkyňa potom v preskúmavanom rozhodnutí vecne správne vyhodnotila zistený

skutkový stav, že navrhovateľovi nárok na starobný dôchodok od 58 rokov veku podľa

ustanovenia § 174 zákona o sociálnom zabezpečení nevznikol. Navrhovateľovi vznikne nárok

na starobný dôchodok až dovŕšením veku 62 rokov podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom

poistení. Pretože ku dňu 14. novembra 2011, od ktorého dátumu žiadosťou žiadal navrhovateľ

priznať starobný dôchodok dôchodkový vek nedovŕšil, odporkyňa preskúmavaným

rozhodnutím zamietla jeho žiadosť v súlade so zákonom.

K námietkam navrhovateľa, ktorý sa uvedeným ustanovením cíti diskriminovaný

odvolací súd uvádza, že Ústavný súd SR nálezom z 10. júna 2015 č.

nevyhovel návrhu skupiny 41 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavný súd SR v dôvodovej časti cit. nálezu o. i. uvádza: „....Ústavný súd podotýka,

že nie je garanciou absolútnej rovnosti, ale je ústavnou zárukou ochrany

osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci.

Diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená ako každý spôsob zaobchádzania vrátane

odmietnutia takého zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto osobu menej priaznivé

než pre iné osoby. Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú úpravu, ktorá rovnaké

alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca

nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí

dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (napr. ) Ústavný princíp

rovnosti nachádza svoje vyjadrenie v zákonodarstve, ako aj pri aplikácii práva, keď vo svojej

podstate predstavuje rovnosť všetkých pred zákonom, teda v konečnom dôsledku je základom

ochrany pred diskrimináciou. Ustanovenie zakotvuje zásadu, v zmysle

ktorej zákonné obmedzovanie základných práv a slobôd je možné za splnenia podmienky,

že bude platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, rovnako.

Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. konštatoval, že zákonná

úprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená

za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto

zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením

musí byť vzťah primeranosti.

8

V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd uviedol, že princíp rovnosti je porušený

vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych noriem v porovnaní s inou skupinou

zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej

závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie; porušením princípu rovnosti

však nie je to, ak sa preukáže, že s nerovnakými skupinami subjektov sa nakladá rozdielne.

Také nakladanie nemožno považovať za diskrimináciu.

Ústavný súd tiež konštatuje, že princíp je ovplyvnený vývojom, čím môže byť jeho

obsah najmä v oblasti sociálnych práv poznačený. Mnohé medzinárodné organizácie

vo svojich rozhodnutiach vychádzajú z toho, že nie každé nerovné zaobchádzanie z rôznymi

subjektmi je možné kvalifikovať ako porušenie princípu rovnosti, teda ako porušenie zákazu

diskriminácie subjektov v porovnaní s inými subjektmi. Aj Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že odlišnosť v zaobchádzaní

medzi osobami nachádzajúcimi sa v analogických alebo porovnateľných situáciách

je diskriminačná, pokiaľ nemá žiadne objektívne a rozumné ospravedlnenie, t. j. pokiaľ

nesleduje legitímny cieľ alebo pokiaľ nie sú použité prostriedky sledovanému cieľu primerané

(napr. Kiyutin v. Rusko, rozsudok č. 2700/10 z 10. 3. 2011, Karlheim Schmidt v. Nemecko,

rozsudok č. 13580/88 z 18. 7. 1994). Obdobne Výbor Organizácie spojených národov

pre ľudské práva vo Všeobecnom odporúčaní č. 18 vyslovil názor, že nie každé rozdielne

zaobchádzanie predstavuje diskrimináciu, ak kritériá pre takéto zaobchádzanie sú prijateľné

a objektívne a ak toto zaobchádzanie smeruje k dosiahnutiu cieľa, ktorý sa podľa

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach považuje za legitímny.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil požiadavku prepojenia jednotlivých

ustanovení s dôrazom na tie, ktoré majú všeobecný charakter, keď uviedol:

Všetky ustanovenia o rovnosti treba vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej

väzbe, čo zvlášť platí o tých ustanoveniach , ktoré sú sformulované vo všeobecnej

podobe ( prvá veta, a ), keďže predstavujú

základné východisko uplatnenia princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp. konkrétnej

situácii... Inými slovami, pri skúmaní otázky, či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo

k porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba najprv preskúmať to,

či pri obmedzení niektorého základného práva alebo slobody bol alebo nebol rešpektovaný

príkaz vyjadrený v , podľa ktorého zákonné obmedzenia základných práv

a slobôd musia platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, t. j. z hľadiska

9

skúmania porušenia princípu rovnosti pri obmedzovaní niektorého základného práva

alebo slobody je nemysliteľná interpretácia a aplikácia ustanovení čl. 12 ods. 1 prvej vety

a bez spojenia s ().

Ústavný súd preto posudzoval, či namietané ustanovenia zákona skutočne zvýhodňujú,

resp. znevýhodňujú určité skupiny osôb v takom rozsahu a intenzite, že toto zvýhodnenie,

resp. znevýhodnenie zasahuje do princípu rovnosti, a či ani vyvažovaním iným princípom

(princípom proporcionality, primeranosti) nemožno považovať diferencované hmotné

zabezpečenie životnej úrovne v podobe rozdielnych dôchodkových dávok za ústavne únosné

a akceptovateľné (m. m. )".

Ústavný súd v predmetnom náleze po uvádzaní ďalších dôvodov prijal právny názor,

že:„... Na základe uvedeného ústavný súd preto posúdil argumenty uvedené navrhovateľmi

ako nedostatočné na to, aby bolo možné napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení

označiť za také neprimerané, že by narúšali princíp rovnosti v právach garantovaných v čl. 12

ods. 1 a znamenali neprijateľné bezdôvodné zvýhodnenie určitej skupiny osôb

pri riešení identickej sociálnej situácie s dôsledkom nerešpektovania princípu zákazu

zvýhodnenia/znevýhodnenia v právach podľa a 2 a zákazu diskriminácie

podľa . Námietky navrhovateľov týkajúce sa ochrany práv obsiahnutých

v princípe rovnosti a zákazu diskriminácie v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

neobstoja, keďže zákonodarca ich prijatím neprekročil rámec legitímnej úvahy danej

zákonom o sociálnom poistení. Napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení podľa

názoru ústavného súdu nevykazujú znaky svojvôle zákonodarcu."

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu rovnako ako súd prvého

stupňa dospel k záveru, že navrhovateľom namietaná diskriminácia pre nepriznanie

starobného dôchodku od 58 rokov veku je nedôvodná. Rozhodnutie odporkyne je potrebné

považovať za zákonné. Z uvedeného dôvodu rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa

, v spojení s , s a s ,

ako vecne správny potvrdil.

Podľa ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti

žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania.

10

Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Úspešnej odporkyni právo na náhradu trov

odvolacieho konania zo zákona neprináleží ( ).

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom

hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 28. júla 2016

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Viera Vraníková