Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ff0/399085.fd87e9.pdf
PDF · 130.37 KB
No categories available
7So/4/2015
Najvyšší súd 7So/4/2015
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Violy
Takáčovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: J., bytom v B.B. Z., proti odporkyni: Sociálna
poisťovňa, ústredie so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporkyne zo 7. novembra 2013 sp. zn. X. o starobný dôchodok, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2014 č. k. 10Sd 2/2014
- 26, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 1. októbra 2014 č. k.10Sd 2/2014 - 26 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 1. októbra 2014 č. k. 10Sd 2/2014 -26 podľa
§ 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil rozhodnutie
odporkyne zo 7. novembra 2013 č. X., ktorým podľa § 65, § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o sociálnom
poistení“) zamietla žiadosť navrhovateľa z 10. júna 2013 o priznanie starobného dôchodku od
14. novembra 2011 t.j. od 58 roku veku z dôvodu, že navrhovateľ nesplnil pre vznik nároku
na túto dávku a jej výplatu zákonné podmienky uvedené v § 174 ods. 1 a ods. 2 zákona č.
100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (ďalej len „zákona o sociálnom zabezpečení“).
Súd prvého stupňa z administratívneho spisu zistil, že navrhovateľ je poberateľom
výsluhového príspevku od 16. októbra 1998. Doba služobného pomeru zhodnotená
na priznanie tejto dávky bola ustálená v I. kategórii funkcií v rozsahu 16 rokov a 108 dní.
Z výkonu služby navrhovateľ odišiel prvýkrát po 14 rokoch služby dňa 30. septembra 1991,
druhýkrát vykonával službu od 1. júla 1996 do 15. októbra 1998. Ku dňu skončenia výkonu
služby, teda k 30. septembru 1991, podmienkou vzniku nároku na zvýhodnený dôchodkový
vek 55 rokov bolo v zmysle § 21 ods. 1 písm. c/ zákona o sociálnom zabezpečení získanie
20 rokov služby v prvej kategórii funkcií. V čase výkonu služby v prvej kategórii funkcií
v období rokov 1996 - 1998 sa síce po zrušení pracovných kategórií zaraďovanie
zamestnaní naďalej predlžovalo (do 31. decembra 1999), avšak v čase skončenia služby
dňa 15. októbra 1998 podľa vtedy účinného § 174 ods. 2 cit. zákona sa pre skorší odchod
do dôchodku vyžadovalo, aby zamestnanie trvalo k 31. decembru 1998.
Krajský súd dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa zákonné predpoklady
pre skorší odchod do dôchodku vo veku 55 rokov podľa § 21 zákona o sociálnom zabezpečení
a ani vo veku 58 rokov, keď podľa ustanovenia § 174 ods.2 cit. zákona nespĺňa podmienku
trvania výkonu služby v prvej kategórii k 31. decembru 1999. Pre skorší odchod do dôchodku
nespĺňa ani zákonné predpoklady podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Odporkyňa
preto v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení aj zákona
o sociálnom zabezpečení žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok pred dovŕšením 62 rokov
veku zamietla.
Súd prvého stupňa podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 2501 ods. 2 OSP účastníkom
nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením, že navrhovateľ nebol v konaní úspešný
a úspešná odporkyňa ich náhradu neuplatnila.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ odvolanie, ktorého obsah
je prakticky totožný s obsahom žaloby. Navrhovateľ namietal, že ustanovenie § 174 ods. 1
a ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení podľa jeho názoru má diskriminačný charakter
pre poistencov sociálnej poisťovne, ktorí majú odpracované roky a zaplatené odvody
dôchodkového poistenia viac ako 25 rokov, súčasne odpracovali 15-19 rokov v I. pracovnej
kategórií, pričom ku dňu 31. decembra 1999 však museli pracovať v takejto kategórií.
Diskriminujúca je táto požiadavka v tom, že občania pracujúci v I. pracovnej kategórií
alebo v službe I. alebo II. kategórie funkcií v podstate od 1. júna 1992 od účinnosti zákona
č. 235/1992 Zb., o zrušení pracovných kategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom
zabezpečení, ktorým boli zrušené pracovné kategórie až do 31. decembra 1999, nemohli
ukončiť prácu v I. resp. II. kategórií funkcií, aj keď v tomto období odpracovali v zákone
stanovené roky v I. alebo II. kategórie v rozsahu 15-19 rokov podľa § 174 ods. 1 zákona
o sociálnom zabezpečení bez toho, aby to pre nich nemalo za následok nepriznanie odchodu
do výhodnejšieho skoršieho dôchodku. Práve tento následok diskriminuje týchto občanov
voči občanom, ktorí k 31. decembru 1999 vykonávali zamestnanie v I. alebo II. kategórií
funkcií, ale po 1. januári 2000 ďalej vykonávali toto zamestnanie v bývalých pracovných
kategóriách. Takýto občan mohol v podstate od 1. januára 2000 odísť do výhodnejšieho
dôchodku po dosiahnutí príslušného fyzického veku 56-59 rokov, pričom má odpracovaných
tak isto 15-19 rokov v I. alebo v II. kategórií. Ďalej občan, ktorý odpracoval vo zvýhodnenej
kategórií viac ako 20 rokov, mohol ísť do starobného dôchodku po 55 roku veku, bez ohľadu
kedy tieto roky odpracoval. Navrhovateľ uviedol, že v jeho prípade nemohol odrobiť
kedykoľvek 15-19 rokov, aby mohol ísť v príslušnom veku do starobného dôchodku,
ale musel byť v služobnom pomere ku dňu 30. júna 1992 a k 31. decembru 1999.
Navrhovateľ v doplňujúcom podaní z 20. júla 2015 poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR prijaté na neverejnom zasadnutí (PLÚS č. 12/2014-13 z 21. mája 2014),
o prijatom návrhu skupiny 41 poslancov NR SR na ďalšie konanie. Podstatou tohto návrhu na
začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky je znenie § 261
ods. 1 prvej vety v časti „je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný
k 31. decembru 2003“a § 262 ods. 1 prvej vety v časti „je po vzniku nároku na pomerný
starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“ zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“).
Podľa navrhovateľov sú v rozpore s princípom zákazu diskriminácie garantovaného v čl. 13
ods. 3 Ústavy SR, pokiaľ zákonodarca rozlišuje medzi osobami nachádzajúcimi
sa v porovnateľnej situácií (splnili nárok na starobný, resp. pomerný starobný dôchodok,
osobitne z hľadiska výšky zárobku) a nepriznáva im rovnaké práva, a to bez toho,
aby na takéto rozlišovanie existovali legitímne, relevantné a dostatočné dôvody Navrhovateľ
upozornil, že aj ustanovenie § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení obsahuje obdobné
podmienky a je v rozpore s Ústavou SR.
Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu
potvrdiť ako vecne správny a poukázala na svoje vyjadrenie z 8. januára 2014,
ktoré predložila súdu prvého stupňa. Mala za to, že krajský súd správne zistil skutkový stav
veci, na základe ktorého náležite vec právne posúdil, pričom nezistil nezákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia odporkyne.
Podľa § 492 ods. 1, 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“) konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 492 ods. 1, 2 SSP, § 10 ods. 2
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 492 ods. 1, 2 SSP,
§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 492 ods. 1, 2 SSP, § 156 ods. 1
a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,
ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy (t.j. druhej hlavy piatej časti)
sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na starobný
dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2)
Podľa § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení občan, ktorý vykonával
pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II.
kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol
zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. a/, prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19
rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 19 rokov v službe
I. kategórie funkcií,
b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. a/, prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18
rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 18 rokov v službe
I. kategórie funkcií,
c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. a/ prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo
16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 16 rokov v službe
I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo
d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. a/, prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo
15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až l/ alebo 15 rokov v službe I.
alebo II. kategórie funkcií.
Podľa § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení, podmienkou vzniku nároku
na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba
I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely
považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády
Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.
Podľa § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 30. júna 2015
nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú
do 31. decembra 2023.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení občan má nárok na starobný
dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. a/ alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach,
b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. b/, ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených
v § 12 ods. 3 písm. d/ a e/,
c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. b/ až h/,
d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. i/ až l/, alebo
e) 60 rokov.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ žiadosťou z 10. júna 2013
sa domáhal priznania starobného dôchodku od 14. novembra 2011 t.j. od dovŕšenia 58 rokov
veku s prihliadnutím na zvýhodnenú I. a II. kategóriu funkcií.
Podľa potvrdenia Slovenskej informačnej služby, Úradu sociálneho zabezpečenia
z 9. decembra 2010 navrhovateľovi na vznik nároku na výsluhový príspevok,
ktorý od 1. júla 2002 účinnosťou zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov považuje
podľa § 124 ods. 2 zákona za výsluhový dôchodok, bola zhodnotená doba trvania služobného
pomeru podľa § 217 zákona č. 73/1998 Z. z. celkom 16 rokov a 108 dní a to naposledy
od 1. júla 1996 do 15. októbra 1998.
Z ustanovenia § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení vyplýva, že podmienkou
vzniku nároku na starobný dôchodok od zníženého dôchodkového veku (menej ako 62 rokov
veku) je skutočnosť, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie
funkcií trvali k 31. decembru 1999, čo navrhovateľ nesplnil. Jeho služobný pomer zanikol
15. októbra 1998.
Odporkyňa potom v preskúmavanom rozhodnutí vecne správne vyhodnotila zistený
skutkový stav, že navrhovateľovi nárok na starobný dôchodok od 58 rokov veku podľa
ustanovenia § 174 zákona o sociálnom zabezpečení nevznikol. Navrhovateľovi vznikne nárok
na starobný dôchodok až dovŕšením veku 62 rokov podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení. Pretože ku dňu 14. novembra 2011, od ktorého dátumu žiadosťou žiadal navrhovateľ
priznať starobný dôchodok dôchodkový vek nedovŕšil, odporkyňa preskúmavaným
rozhodnutím zamietla jeho žiadosť v súlade so zákonom.
K námietkam navrhovateľa, ktorý sa uvedeným ustanovením cíti diskriminovaný
odvolací súd uvádza, že Ústavný súd SR nálezom z 10. júna 2015 č. PL. ÚS 12/201456
nevyhovel návrhu skupiny 41 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Ústavný súd SR v dôvodovej časti cit. nálezu o. i. uvádza: „....Ústavný súd podotýka,
že čl. 12 ods. 1 ústavy nie je garanciou absolútnej rovnosti, ale je ústavnou zárukou ochrany
osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci.
Diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená ako každý spôsob zaobchádzania vrátane
odmietnutia takého zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto osobu menej priaznivé
než pre iné osoby. Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú úpravu, ktorá rovnaké
alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca
nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí
dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (napr. PL. ÚS 21/00) Ústavný princíp
rovnosti nachádza svoje vyjadrenie v zákonodarstve, ako aj pri aplikácii práva, keď vo svojej
podstate predstavuje rovnosť všetkých pred zákonom, teda v konečnom dôsledku je základom
ochrany pred diskrimináciou. Ustanovenie čl. 13 ods. 3 ústavy zakotvuje zásadu, v zmysle
ktorej zákonné obmedzovanie základných práv a slobôd je možné za splnenia podmienky,
že bude platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, rovnako.
Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 10/02 konštatoval, že zákonná
úprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená
za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto
zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením
musí byť vzťah primeranosti.
V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 5/03 ústavný súd uviedol, že princíp rovnosti je porušený
vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych noriem v porovnaní s inou skupinou
zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej
závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie; porušením princípu rovnosti
však nie je to, ak sa preukáže, že s nerovnakými skupinami subjektov sa nakladá rozdielne.
Také nakladanie nemožno považovať za diskrimináciu.
Ústavný súd tiež konštatuje, že princíp je ovplyvnený vývojom, čím môže byť jeho
obsah najmä v oblasti sociálnych práv poznačený. Mnohé medzinárodné organizácie
vo svojich rozhodnutiach vychádzajú z toho, že nie každé nerovné zaobchádzanie z rôznymi
subjektmi je možné kvalifikovať ako porušenie princípu rovnosti, teda ako porušenie zákazu
diskriminácie subjektov v porovnaní s inými subjektmi. Aj Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že odlišnosť v zaobchádzaní
medzi osobami nachádzajúcimi sa v analogických alebo porovnateľných situáciách
je diskriminačná, pokiaľ nemá žiadne objektívne a rozumné ospravedlnenie, t. j. pokiaľ
nesleduje legitímny cieľ alebo pokiaľ nie sú použité prostriedky sledovanému cieľu primerané
(napr. Kiyutin v. Rusko, rozsudok č. 2700/10 z 10. 3. 2011, Karlheim Schmidt v. Nemecko,
rozsudok č. 13580/88 z 18. 7. 1994). Obdobne Výbor Organizácie spojených národov
pre ľudské práva vo Všeobecnom odporúčaní č. 18 vyslovil názor, že nie každé rozdielne
zaobchádzanie predstavuje diskrimináciu, ak kritériá pre takéto zaobchádzanie sú prijateľné
a objektívne a ak toto zaobchádzanie smeruje k dosiahnutiu cieľa, ktorý sa podľa
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach považuje za legitímny.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil požiadavku prepojenia jednotlivých
ustanovení ústavy s dôrazom na tie, ktoré majú všeobecný charakter, keď uviedol:
Všetky ustanovenia ústavy o rovnosti treba vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej
väzbe, čo zvlášť platí o tých ustanoveniach ústavy, ktoré sú sformulované vo všeobecnej
podobe (čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy), keďže predstavujú
základné východisko uplatnenia princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp. konkrétnej
situácii... Inými slovami, pri skúmaní otázky, či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo
k porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba najprv preskúmať to,
či pri obmedzení niektorého základného práva alebo slobody bol alebo nebol rešpektovaný
príkaz vyjadrený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého zákonné obmedzenia základných práv
a slobôd musia platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, t. j. z hľadiska
skúmania porušenia princípu rovnosti pri obmedzovaní niektorého základného práva
alebo slobody je nemysliteľná interpretácia a aplikácia ustanovení čl. 12 ods. 1 prvej vety
a čl. 12 ods. 2 ústavy bez spojenia s čl. 13 ods. 3 ústavy (PL. ÚS 16/08).
Ústavný súd preto posudzoval, či namietané ustanovenia zákona skutočne zvýhodňujú,
resp. znevýhodňujú určité skupiny osôb v takom rozsahu a intenzite, že toto zvýhodnenie,
resp. znevýhodnenie zasahuje do princípu rovnosti, a či ani vyvažovaním iným princípom
(princípom proporcionality, primeranosti) nemožno považovať diferencované hmotné
zabezpečenie životnej úrovne v podobe rozdielnych dôchodkových dávok za ústavne únosné
a akceptovateľné (m. m. PL. ÚS 3/04)".
Ústavný súd v predmetnom náleze po uvádzaní ďalších dôvodov prijal právny názor,
že:„... Na základe uvedeného ústavný súd preto posúdil argumenty uvedené navrhovateľmi
ako nedostatočné na to, aby bolo možné napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení
označiť za také neprimerané, že by narúšali princíp rovnosti v právach garantovaných v čl. 12
ods. 1 ústavy a znamenali neprijateľné bezdôvodné zvýhodnenie určitej skupiny osôb
pri riešení identickej sociálnej situácie s dôsledkom nerešpektovania princípu zákazu
zvýhodnenia/znevýhodnenia v právach podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a zákazu diskriminácie
podľa čl. 13 ods. 3 ústavy. Námietky navrhovateľov týkajúce sa ochrany práv obsiahnutých
v princípe rovnosti a zákazu diskriminácie v danom prípade podľa názoru ústavného súdu
neobstoja, keďže zákonodarca ich prijatím neprekročil rámec legitímnej úvahy danej
zákonom o sociálnom poistení. Napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení podľa
názoru ústavného súdu nevykazujú znaky svojvôle zákonodarcu."
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu rovnako ako súd prvého
stupňa dospel k záveru, že navrhovateľom namietaná diskriminácia pre nepriznanie
starobného dôchodku od 58 rokov veku je nedôvodná. Rozhodnutie odporkyne je potrebné
považovať za zákonné. Z uvedeného dôvodu rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa
§ 492 ods. 1, 2 SSP v spojení s § 250ja ods. 3, s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti
žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania.
10 7So/4/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Úspešnej odporkyni právo na náhradu trov
odvolacieho konania zo zákona neprináleží (§ 250k ods. 1 OSP).
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. júla 2016
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Viera Vraníková