Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a3e/399572.715300.pdf
PDF · 280.98 KB
No categories available
7Sž/7/2016
Najvyšší súd 7Sž/7/2016
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD a JUDr. Ľubici
Filovej v právnej veci navrhovateľky: MAC TV s.r.o., Brečtanová 1, Bratislava,
IČO: 00 618 322, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Bugala-Ďurček, s.r.o.
Miletičova 5B, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom
Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
odporkyne č. RP/51/2015 zo dňa 8. septembra 2015, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/51/2015 zo dňa
8. septembra 2015 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok z podaného opravného
prostriedku vo výške 500,- eur na bankový účet podľa priloženého platobného predpisu,
v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
1.
Napadnutým rozhodnutím č. RP/51/2015 zo dňa 8. septembra 2015 Rada
pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) uložila navrhovateľke sankciu – pokutu
podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ďalej
len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z.
vo výške 2.000,- eur za porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona
č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe WAU dňa 15. februára 2015
v čase o cca 17:25 hod. odvysielal program Milenec vdovy, ktorý označil ako nevhodný
pre maloletých divákov do 12 rokov a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace
kritériá podľa ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b/ „obscénne vyjadrovanie“, podľa ustanovenia
§ 1 ods. 2 písm. c / „sexuálne scény, ktoré sú súčasťou dejovej línie“ a podľa ustanovenia § 1
ods. 2 písm. f / expresívne vyjadrovanie, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného
systému označovania podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov
do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu
maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že Rada na svojom zasadnutí dňa 12. mája 2015
prijala uznesenie o začatí správneho konania voči vysielateľovi MAC TV s.r.o. vo veci
porušenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že dňa 15. februára 2015
v rámci programovej služby WAU odvysielal program Milenec vdovy, ktorý označil
ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov čím mohlo dôjsť k nesprávnemu
uplatneniu Jednotného systému označovania. Oznámenie o začatí správneho konania bolo
účastníkovi doručené 28. mája 2015 na základe čoho sa začalo správne konanie
č. 438/SKO/2015. Účastník konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote do 10 dní
od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku. Účastníkovi
konania bol následne listom č. 3566/2015/O zaslaná opätovná výzva na vyjadrenie
sa v správnom konaní do 5 dní odo dňa jej doručenia spolu s poučením, že Rada môže
rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené
v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku. Opätovná výzva
na vyjadrenie k predmetnému správnemu konaniu bola účastníkovi konania doručená dňa
30. júla 2015. Vyjadrenie účastníka konania nebolo Rade doručené.
V rámci posudzovania predmetu správneho konania Rady posúdila právnu vec
v intenciách príslušných zákonných ustanovení, najmä § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.
a § 1 ods. 1, 2, 3, 5 vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z. z.
a vysporiadala sa s kolíziou ústavou zaručených práv a právom chránených záujmov, najmä
s právom na slobodu prejavu v právnom poriadku Slovenskej republiky zakotvenej v čl. 26
Ústavy Slovenskej republiky a s povinnosťou vysielateľa podľa § 20 ods. 3 zákona
č. 308/2000 Z. z. na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania
ustanovený vyhláškou č. 589/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom
systéme označovania audiovizuálnych diel zvukových záznamov umeleckých výkonov,
multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho
uplatňovania (ďalej len „JSO“). Po vykonanom dokazovaní a podrobnej analýze
monitorovaného vysielania Milenec vdovy vysielaného dňa 15. februára 2015 v čase
odvysielania cca 17:25:31 – 19:14:19 hod. (celkový časový rozsah cca 1 hod. 18 min.
a 48 sekúnd) označeného podľa JSO: nevhodný pre maloletých do 12 rokov Rada zhodnotila,
že označenie predmetného programu ako nevhodného pre maloletých do 12 rokov bolo
nesprávne, a to vzhľadom na výskyt jednotlivých hodnotiacich kritérií v ňom. Z toto dôvodu
považovala za primerané označenie predmetného programu ako nevhodného pre maloletých
do 15 rokov. Dospela tak k záveru, že účastník konania sa dopustil porušenia ustanovenia
§ 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. už v minulosti, keď prvými sankciami boli Rozhodnutie
č. RL/398/2002, ktorým bola uložená sankcia – upozornenie na porušenie zákona
(rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 2. septembra 2002) a rozhodnutie č. RL/412/2002,
ktorým bola uložená sankcia – upozornenie na porušenie zákona) rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 11. novembra 2002) ako aj ďalších 25 rozhodnutí špecifikovaných
v odôvodnení rozhodnutia. Nakoľko v danom prípade išlo o opakované porušenie povinnosti
ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ustanovenie § 64 ods. 2 zákona
č. 308/2000 Z. z. nepripúšťa voľnosť uváženia pri rozhodovaní o druhu sankcie za porušenie
tejto povinnosti, Rada vo veci rozhodla podľa § 20 ods. 3 a § 64 ods. 1 písm. d/ a ods. 5
2.
Proti uvedenému rozhodnutiu Rady sa v zákonnej lehote (dňa 29. októbra 2015)
odvolala navrhovateľka. Žiadala, aby pre nesprávne právne posúdenie veci najvyšší súd zrušil
rozhodnutie Rady č. RP/51/2015 zo dňa 8. septembra 2015 a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
V dôvodoch odvolania namietala, že Rada napadnutým rozhodnutím zasiahla
do jej základného práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu; slobodu
prejavu a šírenie informácií garantované Ústavou SR a Dohovorom, a to konkrétne
ustanovenia článku 26 ods. 1 a 2 a článku 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru v spojení
s článkom 1 Dohovoru. K zásahu a k porušeniu práva došlo postupom Rady v súvislosti
s napadnutým rozhodnutím, ktorým uložila navrhovateľke sankciu, nakoľko nevykonala
dôkaz, resp. nevyhotovila zápisnicu o vykonaní dôkazu, čo predstavuje nezákonnosť postupu
a rozhodnutia; nedostatočne odôvodnila existenciu a splnenie podmienok proporcionality
na možné obmedzenie slobody prejavu a napriek tejto skutočnosti obmedzila slobodu prejavu
navrhovateľky; obmedzenie slobody prejavu nebolo proporcionálne, čím Rada nesprávne
právne vec posúdila.
Navrhovateľka namietala, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade
so zákonom alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym
poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu
ochranu. Rovnako namietala, že obmedzenie slobody prejavu bez existencie proporcionality
(nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné považovať za vážny zásah do jej práva
na slobodu prejavu a predstavuje nesprávne právne posúdenie veci.
Námietky týkajúce sa vykonávania dôkazov bližšie odôvodnila poukázaním
na podklady rozhodnutia pre vydanie napadnutého rozhodnutia, ktorými boli 1/ záznamy
z vysielania programovej služby WAU a 2/ prepis/popis skutkového stavu, ktoré boli
označené aj v oznámení o začatí správneho konania a zhodne aj v napadnutom rozhodnutí.
Navrhovateľka v odvolaní namieta najmä skutočnosť, že z administratívneho spisu vyplýva,
že Rada buď nevykonala uvedené dôkazy vôbec, alebo ich vykonala v súlade so Správnym
poriadkom. V prípade, ak z rozhodnutia vyplýva, že je postavené na skutočnostiach,
ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo-zvukového záznamu, potom je
nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť spoľahlivý záver o tom,
že členovia Rady (každý člen Rady, ktorý hlasoval o uložení sankcie) sa oboznámil
s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzv. skutočne vzhliadli zvukovo-obrazový záznam.
Vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice o vykonaní
dôkazu podľa § 22 ods. 1 (oboznámenie sa s obsahom záznamu z vysielania jeho
premietnutím), s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku. Takýto dôkazný
prostriedok nie je možné nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú už druhotným,
sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným. V odvolaní ďalej poukázala
na postavenie Rady, členov rady a jej právomocí pri rozhodovaní o otázkach ústavnoprávneho
charakteru v zmysle zákona č. 308/2000 Z. z. V súvislosti s odvolaním napadnutým
rozhodnutím namietala jej v rozpore so Správnym poriadkom.
Trvala na tom, že ak zákon č. 308/2000 Z. z. neustanovuje inak, v správnom konaní
vedenom Radou sa postupuje podľa zákona č. 71/1967 Zb. o Správnom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Postup dokazovania v správnom konaní
je upravený v § 34 ods. 1 Správneho poriadku. Napriek odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom
sa opakovane poukazuje na tú skutočnosť, že Rada sa so záznamami oboznámila, spis Rady
neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu. V konaní o správnom delikte, ktorého skutková
podstata spočíva v porušení povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo-zvukový záznam
posudzovanej časti vysielania kľúčovým dôkazom. Napadnuté rozhodnutie je tak v rozpore
so zákonom a s Ústavou Slovenskej republiky. V tejto súvislosti predložila súdu Uznesenie
rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn. 7As/57/2010-82 z 3. apríla 2012
ako podpornú judikatúru aplikovateľnú na oblasť vysielania a retransmisie, v ktorej
sa rozšírený senát vyporiadal so všetkými aspektami vykonávania dôkazov správnom trestaní.
Taktiež poukázala, na právny výklad práva na spravodlivé súdne konanie ESĽP vo veci Lisica
v. Chorvátsko.
V neposlednom rade namietala, že preskúmavané rozhodnutie Rady je nevykonateľné
a nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia rozhodnutia a pre nedostatky konania,
predchádzajúceho jeho vydaniu. Obmedzenie práva vysielať audiovizuálny obsah bez jeho
označovania grafickými symbolmi vhodnosti (alebo symbolmi podľa Vyhlášky o JSO)
je podľa jej názoru kategorizovať ako obmedzenie jej práva na slobodu prejavu. Rade
vytýkala, že neskúmala či je obmedzenie slobody prejavu proporcionálne,
resp. proporcionalitu skúmala nevhodne a nedostatočne, čo zakladá odvolací dôvod podľa
§ 250j ods. 2 OSP. Opomenutie riadneho odôvodnenia je zásahom do práva na spravodlivé
súdne konania (napríklad Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/307/2014, ods. 81-86).
Zásah do jej slobody prejavu bol súce vykonaný na základe zákon (§ 20 ods. 3 zákona
č. 308/2000 Z. z.) a bol vykonaný na základe chráneného verejného záujmu ochrany
mravnosti podľa článku 26 ods. 4 ústavy, ale nebol proporcionálny (nevyhnutný
v demokratickej spoločnosti). Pri skúmaní testu proporcionality ,ktorý má tri kroky, nebolo
splnené kritérium racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu, nakoľko obmedzením
slobody prejavu nie je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ, ktorým je ochrana mravnosti
mládeže. Nakoľko mládeži sú popri sebe prístupné nespočetné zdroje audiovizuálneho
obsahu, s ktorými sa môže oboznámiť, a ktoré de facto môžu ohroziť (ovplyvniť)
ich mravnosť, nie je možné dosiahnúť legitímny cieľ ochrany mravnosti tým, že štát (Rada)
obmedzujúcim zásahom obmedzí výlučne len jeden z týchto zdrojov a ostatné zostanú
zo strany štátu zo strany štátu nedotknuté. V súčasnosti drvivá väčšina populácie čerpá
audiovizuálny obsah prostredníctvom „káblových“ operátorov, ktorí prevádzkujú retransmisiu
na základe zákona č. 308/2000 Z. z. bez akýchkoľvek obmedzení v podobe označovania
programov.
3.
K odvolaniu sa Rada vyjadrila písomne. V dôvodoch vyjadrenia poukázala na postup
správneho konania, konkrétne na prijatie uznesenia o začatí správneho konania dňa
12. mája 2015 voči vysielateľovi MAC TV s.r.o. vo veci možného porušenia § 20 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že dňa 15. februára 2015 v čase o cca 17:25 hod.
v rámci programovej služby WAU odvysielal program Milenec vdovy, ktorý označil
ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím mohlo dôjsť k nesprávnemu
uplatneniu JSO.
Oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkovi konania doručené dňa
28. mája 2015, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 438/SKO/2015. Účastník
konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33
ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy
a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní. Súčasne bol
upozornený, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť
vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom
konaní sú dostačujúce podľa ustanovenia § 46 Správneho poriadku. Účastníkovi konania bola
následne listom č. 3566/2015/O zaslaná opätovná výzva na vyjadrenie sa v správnom konaní
v lehote 5dní odo dňa jeho doručenia spolu poučením, že Rada môže rozhodnúť vo veci
aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní
sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku. Vyjadrenie účastníka konania nebolo Rade
doručené.
Rada vo svojom vyjadrení poukázala na ustanovenie § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000
Z. z., konkrétne na možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu na Najvyšší súd Slovenskej
republiky v lehote 15 dní od doručenia odvolania, čím namietala včasnosť podania odvolania
proti rozhodnutiu v predmetnej veci domnievajúc sa o oneskorení s podaním opravného
prostriedku. Po podrobnej analýze odvolacích dôvodov navrhovateľky nesúhlasila
s jej argumentáciou týkajúcou sa nevykonania dôkazu – ohliadku záznamov z vysielania
programovej služby WAU, resp. pri vykonaní tohto dôkazu by postupovala v rozpore
s ustanoveniami Správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila
zápisnicu. V súvislosti s touto námietkou poukázala na obdobnú námietku vznesenú
v konaniach Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn.: 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010,
3Sž/22/2012, 6Sž/21/2012 alebo 2Sž/15/2013, v ktorých NS SR postup odporkyne
pred vydaním rozhodnutia schválil a napadnuté rozhodnutie Rady potvrdil. S názorom NSSR
v tejto veci súhlasil aj ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach vo veciach
sp. zn. I.ÚS/2/2015-12, I.ÚS 3/2015-11 a I.ÚS 4/2015-11. Podľa jej názoru je záznam
vysielania obdobný ako listina. Ide o zvukovo-obrazovú prípadne iba zvukovú informáciu
zachytenú na dátovom nosiči. Podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou, aj v prípade
záznamu vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti, t.j. či ho poskytol
vysielateľ, ktorý o to bol dožiadaný a či spĺňa formálne náležitosti špecifikované
vo vyžiadaní. V prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rady sa skúma, či bol
skutočne získaný záznam vysielania toho-ktorého vysielateľa. Následne sa Rada oboznámi
s jeho obsahom, čiže vzhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané. Rovnako
ako v prípade listiny, ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko
je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len jeho zhliadnutím. To, že členovia
Rady sa s obsahom záznamu vysielania oboznámili, vyplýva aj zo samotného napadnutého
rozhodnutia.
Odporkyňa v ďalších dôvodoch dovolania nesúhlasila s vytýkanými pochybeniami
pri posudzovaní naplnenia kritérií podľa čl. 26 ods. 4 ústavy SR. Poukázala na splnenie
povinnosti vysielateľa na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém
označovania ustanovený vyhláškou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007
Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych
diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo
iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania a tiež sa náležite zaoberala
a vysporiadala s kolíziou ústavou zaručených práv a právom chránených záujmov na stranách
12-13 napadnutého rozhodnutia. Z citovaného ustanovenia ústavy SR vyplýva, že slobodu
prejavu je možné obmedziť na základe kumulatívneho splnenia troch podmienok
(obmedzenie musí vyplývať zo zákona; byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti;
a sledovať legitímny cieľ). Rade prináleží skúmať zachovanie proporcionality len v druhej
rovine, ktorou je rovina obmedzenia slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných
ustanovení v konkrétnom prípade. Po posúdení nevhodných obsahov v diele podľa § 1 ods. 5
JSU Rada konštatovala klasifikáciu programu ako nevhodného pre maloletých do 15 rokov
ako žiadúcu. Napadnuté rozhodnutie Rada považuje za riadne odôvodnené, vydané na základe
skutkových a právnych záverov. Výšku pokuty považoval tiež za plne odôvodnenú. Rada
navrhla napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť.
4.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté
rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/
v spojení s §§ 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 492 ods. 1
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v rozsahu dôvodov
uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s s obsahom administratívneho spisu
SK č. 438/SKO/2015 ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí
zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dňa 30. novembra 2016 dospel k záveru,
že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.
Podľa § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej
len „SSP“) konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti toho zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Predmetom súdneho konania bolo v danej veci preskúmanie neprávoplatného
rozhodnutia správneho orgánu – Rady, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľke uložená
sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie
povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Porušenie povinnosti
ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. odporkyňa zistila a na základe
vykonaného dokazovania ustálila v povinnosti zaviesť a uplatňovať jednotný systém
označovania ustanovený vyhláškou č. 589/2007 Z. z., ktorého sa navrhovateľka dopustila
dňa 15. februára 2015 v čase cca o 17:25 hod. v rámci programovej služby WAU,
keď odvysielala program Milenec vdovy, ktorý označila ako nevhodný pre maloletých
divákov do 12 rokov.
Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa
vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný
systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu. (V poznáme pod čiarou je
uvedený § 12 zákona č. 343/2007 Z. z. jednotný systém označovania).
Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ programovej služby je povinný
zohľadniť vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých
a zabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným
predpisom.
Podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej
týmto zákonom alebo osobitnými predpismi ) rada ukladá pokutu.
Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. uložením sankcie nezaniká povinnosť,
za ktorej porušenie sa sankcia uložila.
Podľa § 64 ods. 6 zákona č. 328/2000 Z. z. proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa
odseku 1 písm. c/ až e/ možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia
rady.
Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania mu predchádzajúceho
dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v konaní postupoval a rozhodol v súlade
s citovanou právnou úpravou.
Najvyšší súd v danej veci mal preukázané, že žalovaný správny orgán rozhodnutím
č. RP/51/2015 z 8. septembra 2015 uložil navrhovateľke sankciu za porušenie § 20 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z. z. Proti rozhodnutiu o uložení sankcie, ktoré bolo navrhovateľke
doručené 14. októbra 2015 (odporkyňa dátum doručenia rozhodnutia potvrdila vo vyjadrení
zo dňa 27. júna 20116), bolo dovolanie doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
10 7Sž/7/2016
zaručeným elektronickým podpisom splnomocneného právneho zástupcu navrhovateľky dňa
29. októbra 2015, t.j. v zákonnej lehote určenej v ustanovení § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000
Z. z. Z uvedených dôvodov najvyšší súd vyhodnotil tvrdenie Rady o oneskorenom podaní
opravného prostriedku za nedôvodné.
Najvyšší súd pri skúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia Rady v medziach
procesných námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľky vychádzal z právnej
úpravy správneho poriadku, na ktorú poukazuje.
Podľa § 3 ods.1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie
ich povinností.
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie
je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
V danej súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že súd v procese súdneho
prieskumu podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne
súdnictvo nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu na základe odvolania účastníka správneho konania, podľa tretej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať,
či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi
a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.
11 7Sž/7/2016
V preskúmavanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že odporkyňa v predmetnej veci
náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážila dostatok
skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistila skutočný stav veci,
v konaní postupovala v súčinnosti s navrhovateľkou ako s účastníčkou konania a nedopustila
sa takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť jej rozhodnutia.
Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd v danej veci mal preukázané,
že Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 12. mája 2015 Rada oznámila
navrhovateľke, že voči nej začína správne konanie vo veci možného porušenia § 20 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s opísaným priebehom vysielania a súčasne ju vyzval,
aby k predmetu správneho konania zaslala svoje stanovisko, prípadne navrhla dôkazy v súlade
s § 32 ods. 2 a 3 v nadväznosti na § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku najneskôr
do 10 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia, a v tejto lehote sa tiež vyjadrila k podkladom
pre rozhodnutie v správnom konaní, ktorými sú záznam z vysielania programovej služby
WAU zo dňa 15. februára 2015 v čase od 17:25 hod., kedy odvysielal program Milenec
vdovy ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím mohlo dôjsť
k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania.
Navrhovateľka sa v určených lehotách nevyjadrila. V oboch výzvach odporkyňa
poučila navrhovateľku, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže
rozhodnúť vo veci aj bez jej stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené
v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku.
Najvyšší súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že námietku týkajúca
sa pochybenia v súvislosti s priebehom dokazovania, navrhovateľ vzniesol až v opravnom
prostriedku, v priebehu celého správneho konania ostal nečinným, na viaceré výzvy
na vyjadrenie sa k veci samej v konaní nijak nereagoval, nijak sa k veci samej nevyjadril,
nenavrhol a ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by spochybnil postup žalovaného správneho
orgánu. Pokiaľ teda navrhovateľka ako obvinená z porušenia právnej povinnosti potom
ako sa dozvedela o začatí správneho konania vo veci porušenia právnej povinnosti, majúc
nielen právo, ale i povinnosť navrhnúť jej známe dôkazy preukazujúce jej tvrdenia, a preto
ak svoje právo na súčinnosť v správnom konaní nevyužila, vystavila sa v konaní riziku
neunesenia dôkazného bremena na preukázanie pravdivosti svojich následných tvrdení.
12 7Sž/7/2016
Vo vzťahu k námietke navrhovateľky, že v konaní nebola vyhotovená zápisnica
najvyšší súd konštatuje. V právnej úprave ustanovenej v § 22 správneho poriadku
zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom podaní, pri dôležitom
úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny
správny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej právnej normy je zrejmé,
že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité
a to podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“.
Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní, o jeho
výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva
v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných
dôkazov v správnom konaní (§ 34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné
dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5.
I v danej súvislosti najvyšší súd opätovne poukazuje na to, že zo skutkových zistení
je zrejmé, že navrhovateľka v danej veci nepodala žiadne stanovisko a teda nevzniesla
ani námietku, v ktorej by vyjadrila pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,
uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/popis
skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj nenavrhovala vykonanie žiadneho
dôkazu a nevyjadrila ani pochybnosti o tom, že by odporkyňa v predmetnom konaní
postupovala len z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného
vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku navrhovateľka vzniesla
až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady. Rada sa k uvedenej námietke
navrhovateľky vyjadrila v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak, že uviedla,
že z povahy podkladu pre rozhodnutie – záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné
sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah
je predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky
zo strany navrhovateľky sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.
Poukázala na právny názor najvyššieho súdu vyslovený v obdobných veciach.
Z predloženej Zápisnice o hlasovaní odporkyne zo dňa 8. septembra 2015 najvyšší súd
zistil, že predmetom konania bolo monitorovanie vysielania programovej služby WAU dňa
15. februára 2015 v čase cca o 17:25 hod., kedy bol odvysielaný program Milenec vdovy,
ktorý bol označený ako nevhodný pred maloletých divákov do 12 rokov a ktorý obsahoval
scény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá podľa § 1 ods. 1 písm. b/ „obscénne vyjadrovanie“,
13 7Sž/7/2016
podľa § 1 ods. 2 písm. c/ „sexuálne scény“, ktoré sú súčasťou dejovej línie a podľa
ustanovenia § 1 ods. 2 písm. f/ „expresívne vyjadrovanie“, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5
JSO podmieňujú klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov,
čím účastník správneho konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu
maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO. Prítomní deviati členovia Rady hlasovali
za to, že v posudzovanom prípade došlo k porušeniu povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z. z. Navrhovateľka nepredložila žiadny taký dôkaz, ktorým
by spochybnila to, že by sa jednotliví členovia Rady pred hlasovaním neoboznámili
s obsahom predmetného vysielania. Aj keď Zápisnica o hlasovaní zo dňa 8. septembra 2015
neobsahuje uvedenie ani opis toho, že ako došlo k vzhliadnutiu predmetného záznamu,
z ostatných okolností vyplýva, že jednotliví členovia Rady sa s obsahom záznamu
oboznámili, čo potvrdili svojimi podpismi.
Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto dospel k záveru, že nevyhotovenie
zápisnice, resp. iného záznamu Radou o oboznámení sa so záznamom z predmetného
vysielania v danom prípade nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala
za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. Najvyšší
súd zastáva názor, že ani v danom prípade nie je možné nechať bez povšimnutia skutočnosť,
že navrhovateľka v priebehu správneho konania nepodala žiadne stanovisko, nenavrhovala
vykonanie žiadneho dôkazu, a ani nerozporoval porušenie právnej povinnosti. V zmysle § 32
ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci a v zmysle § 33
ods. 1, 2 postupovať v konaní v súčinnosti s účastníkom konania. Účastník správneho konania
ma právo na súčinnosť v právnom konaní v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku
a súčasne v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku je povinný navrhnúť dôkazy mu známe
na podporu svojich tvrdení, teda uvedená právna úprava prenáša dôkazné bremeno aj na
účastníka správneho konania. Vzhľadom k uvedenému ak navrhovateľka v opravnom
prostriedku sa bránila najmä tým, že Rada v správnom konaní pochybila, keď o zhliadnutí
záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu, nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie
právnej povinnosti, samotná táto skutočnosť nemohla mať za následok nezákonnosť
rozhodnutia v danej veci.
Najvyšší súd vo vzťahu k ďalšej námietke navrhovateľky, ktorou namietala porušenie
jej práva na slobodu prejavu, ktorá je zakotvená v Ústave SR a tiež v Dohovore o ochrane
14 7Sž/7/2016
ľudských práv a základných slobôd, dáva do pozornosti právnu úpravu ustanovenú v Ústave
Slovenskej republiky a v Dohovore.
Podľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo
na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo
iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie
bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie
v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Cenzúra sa zakazuje.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom,
ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou
z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen
slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje
aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva
v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej
republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho
ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone
činnosti v rozsahu ich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť
pred zákonom. Dohovor slobodu prejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.
Podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať
a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu
na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať
takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon
15 7Sž/7/2016
a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej
celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky,
ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo
zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky ako aj
v Dohovore vyplýva, že je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky,
ktorými môže obmedziť právo na slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie,
ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných
(čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia
a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 10
ods. 2 Dohovoru).
V právnom poriadku Slovenskej republike zákonodarca výkon týchto slobôd
obmedzuje vo viacerých zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže
ich výkon zahŕňa aj povinnosti a aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie
uvedených je ustanovená aj v zákone č. 308/2000 Z. z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“
v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Zákonodarca zákonom č. 308/2000 Z. z. zveruje do právomoci Rade presadzovať
záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva
na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu
v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb
na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie,
retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie
a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto
zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z. z.). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu
štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní
a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom
za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.).
16 7Sž/7/2016
V danej súvislosti najvyšší súd dáva tiež do pozornosti, že z úpravy čl. 1 ods. 1, 2
ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky vyplýva, že výklad a uplatňovanie
všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny
prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne
konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne
alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť
interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon
sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu
Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za nedôvodnú námietku
navrhovateľky, že Rada aplikáciou právnej normy § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.
zasiahla do jej základného práva na slobodu prejavu. Právo na slobodu prejavu nie je
absolútne. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR. ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie
tohto práva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 20
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., sledujúc práva iných a to v danom prípade ochranu
maloletých divákov pred sledovaním nevhodných programov pre danú vekovú kategóriu,
a preto podmienka legitimity je teda nepochybne naplnená. Najvyšší súd nesúhlasil
ani s argumentáciou navrhovateľky o porušení podmienky proporcionality. Zákonodarca
v právnej norme § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v spojení s vykonávacím právnym
predpisom (vyhláška č. 589/2007 Z. z.) stanoví jednoznačnú povinnosť a Rade neprináleží
skúmať proporcionalitu povinnosti zákonodarcom ustanovenej v uvedenej právnej norme
zákona vo vzťahu k právam a slobodám vysielateľa.
Vychádzajúc z uvedeného a zo skutkových zistení danej veci najvyšší súd zastáva
názor, že Rada pri aplikácii právnej normy § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. postupovala
v súlade so zákonom ako aj v súlade s ústavou a s judikatúrou ESĽP, keďže právna úprava
v uvedenej právnej norme je formulovaná dostatočne presne tak, že je z nej zjavná povinnosť
zákonodarcom uložená, právne záväzná tak pre vysielateľov ako aj pre žalovaný správny
orgán, a preto tvrdenia navrhovateľky považoval za účelové a ničím nepodložené.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že Rada postupovala a rozhodla
v súlade so zákonom, keď v dôsledku naplnenia legitímneho cieľa ochrany mravnosti
17 7Sž/7/2016
pri odvysielaní programu Milenec vdovy dňa 15. februára 2015 v čase o cca 17:25 hod.
v rámci programovej služby WAU vyvodila administratívnu zodpovednosť navrhovateľky
ako vysielateľa, keďže pri klasifikovaní programu nevhodného pre vekovú hranicu
maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil jednotný systém označovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne k veci dodáva, že súhlasí s tvrdením
navrhovateľky, že slobodu prejavu je možné obmedziť len v takom druhu verejných záujmov,
ktoré sa výslovne uvádzajú v článku 26 ods. 4 Ústavy SR. Nesúhlasí však s názorom,
že Rada skúmala, či je možné zasiahnuť do slobody prejavu len prostredníctvom osvedčenia
formálnej podmienky pre možné obmedzenie slobody prejavu, tzv. či obmedzenie bolo
„predpísané“ právnym predpisom o sile zákona. Z ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000
Z. z, ako aj s prihliadnutím na účel tohto ustanovenia, ktorým je ochrana maloletých
je zrejmé, že v prípade ak programu Milenec vdovy naplnil hodnotiace kritériá podľa § 1
ods. 1 písm. b/, § 1 ods. 2 písm. c/ a § 1 ods. 2 písm. f/, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5
JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov,
navrhovateľka jeho klasifikovaním ako nevhodného pred maloletých divákov do 12 rokov
nesprávne uplatnila JSO. Rada sa pri uplatňovaní tohto ustanovenia riadi jednotlivými
klasifikačnými kritériami JSO, na základe ktorých posudzuje jednotlivý program tak,
ako tomu bolo aj v danom posudzovanom prípade. Súd sa preto nemohol stotožniť
s argumentáciou týkajúcou sa naliehavej spoločenskej potreby v uplatňovaní JSO
v televíznom vysielaní uvedenou v odvolaní, nakoľko zákonodarca ju stanovuje osobitným
predpisom, a to vyhláškou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z. z.,
ktorú priebežne aktualizuje, o čom svedčí aj novela č. 446/2013 Z. z. Zavedenie jednotného
systému označovania, ktoré je zavedené osobitným predpisom, je zakotvené v ustanoveniach
zákona č. 308/2000 Z. z, a vychádza práve z potreby ochrany maloletých divákov
pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na ich osobnostný vývin, a preto
vychádza z potreby ochrany záujmu (mravnosti) chráneného Ústavou SR.
Najvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľky uvedené
v jej odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu – Rady, za relevantné
na vyhovenie jej odvolacieho návrhu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Rady
č. RP/51/2015 zo dňa 8. septembra 2015 a postupu mu predchádzajúceho v medziach
18 7Sž/7/2016
namietaných dôvodov uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľky, vychádzajúc
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu a s právnej úvahy uvedenej
vyššie, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup Rady je v súlade so zákonom,
a preto uvedené rozhodnutie podľa § 250q ods. 2 OSP v spojení s § 492 ods. SSP potvrdil
ako vecne správne a zákonné.
O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2
ods. 1 písm. a/ a § 5 ods. 1 písm. g/ a položky 10 písm. c/ Prílohy, zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľ
povinný zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 500,- eur. Na rozdiel od vyhláseného
rozhodnutia súdu na pojednávaní dňa 30. novembra 2016 sa navrhovateľke týmto písomne
vyhotoveným rozhodnutím ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok na bankový účet podľa
priloženého platobného predpisu, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p.
a § 492 ods. 1 SSP. Navrhovateľke nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože v tomto
konaní nebola neúspešná.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2016
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Viera Vraníková