Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sž/7/2016

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD a JUDr. Ľubici

Filovej v právnej veci navrhovateľky: MAC TV s.r.o., Brečtanová 1, Bratislava,

IČO: 00 618 322, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Bugala-Ďurček, s.r.o.

Miletičova 5B, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom

Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

odporkyne č. zo dňa 8. septembra 2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. zo dňa

8. septembra 2015 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok z podaného opravného

prostriedku vo výške 500,- eur na bankový účet podľa priloženého platobného predpisu,

v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e

1.

Napadnutým rozhodnutím č. zo dňa 8. septembra 2015 Rada

pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) uložila navrhovateľke sankciu – pokutu

podľa o vysielaní a retransmisii (ďalej

len „“) určenú podľa

vo výške 2.000,- eur za porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona

č. tým, že na televíznej programovej službe WAU dňa 15. februára 2015

v čase o cca 17:25 hod. odvysielal program Milenec vdovy, ktorý označil ako nevhodný

pre maloletých divákov do 12 rokov a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace

kritériá podľa ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b/ „obscénne vyjadrovanie“, podľa ustanovenia

§ 1 ods. 2 písm. c / „sexuálne scény, ktoré sú súčasťou dejovej línie“ a podľa ustanovenia § 1

ods. 2 písm. f / expresívne vyjadrovanie, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného

systému označovania podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov

do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu

maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že Rada na svojom zasadnutí dňa 12. mája 2015

prijala uznesenie o začatí správneho konania voči vysielateľovi MAC TV s.r.o. vo veci

porušenia v súvislosti s tým, že dňa 15. februára 2015

v rámci programovej služby WAU odvysielal program Milenec vdovy, ktorý označil

ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov čím mohlo dôjsť k nesprávnemu

uplatneniu Jednotného systému označovania. Oznámenie o začatí správneho konania bolo

účastníkovi doručené 28. mája 2015 na základe čoho sa začalo správne konanie

č. . Účastník konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote do 10 dní

od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku. Účastníkovi

konania bol následne listom č. 3566/2015/O zaslaná opätovná výzva na vyjadrenie

sa v správnom konaní do 5 dní odo dňa jej doručenia spolu s poučením, že Rada môže

rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené

v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku. Opätovná výzva

na vyjadrenie k predmetnému správnemu konaniu bola účastníkovi konania doručená dňa

30. júla 2015. Vyjadrenie účastníka konania nebolo Rade doručené.

3

V rámci posudzovania predmetu správneho konania Rady posúdila právnu vec

v intenciách príslušných zákonných ustanovení, najmä

a , , , vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č.

a vysporiadala sa s kolíziou zaručených práv a právom chránených záujmov, najmä

s právom na slobodu prejavu v právnom poriadku Slovenskej republiky zakotvenej v čl. 26

a s povinnosťou vysielateľa podľa zákona

č. na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania

ustanovený vyhláškou č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom

systéme označovania audiovizuálnych diel zvukových záznamov umeleckých výkonov,

multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho

uplatňovania (ďalej len „JSO“). Po vykonanom dokazovaní a podrobnej analýze

monitorovaného vysielania Milenec vdovy vysielaného dňa 15. februára 2015 v čase

odvysielania cca 17:25:31 – 19:14:19 hod. (celkový časový rozsah cca 1 hod. 18 min.

a 48 sekúnd) označeného podľa JSO: nevhodný pre maloletých do 12 rokov Rada zhodnotila,

že označenie predmetného programu ako nevhodného pre maloletých do 12 rokov bolo

nesprávne, a to vzhľadom na výskyt jednotlivých hodnotiacich kritérií v ňom. Z toto dôvodu

považovala za primerané označenie predmetného programu ako nevhodného pre maloletých

do 15 rokov. Dospela tak k záveru, že účastník konania sa dopustil porušenia ustanovenia

už v minulosti, keď prvými sankciami boli Rozhodnutie

č. , ktorým bola uložená sankcia – upozornenie na porušenie zákona

(rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 2. septembra 2002) a rozhodnutie č. ,

ktorým bola uložená sankcia – upozornenie na porušenie zákona) rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 11. novembra 2002) ako aj ďalších 25 rozhodnutí špecifikovaných

v odôvodnení rozhodnutia. Nakoľko v danom prípade išlo o opakované porušenie povinnosti

ustanovenej v , ustanovenie zákona

č. nepripúšťa voľnosť uváženia pri rozhodovaní o druhu sankcie za porušenie

tejto povinnosti, Rada vo veci rozhodla podľa § 20 ods. 3 a § 64 ods. 1 písm. d/ a ods. 5

2.

Proti uvedenému rozhodnutiu Rady sa v zákonnej lehote (dňa 29. októbra 2015)

odvolala navrhovateľka. Žiadala, aby pre nesprávne právne posúdenie veci najvyšší súd zrušil

rozhodnutie Rady č. zo dňa 8. septembra 2015 a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

4

V dôvodoch odvolania namietala, že Rada napadnutým rozhodnutím zasiahla

do jej základného práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu; slobodu

prejavu a šírenie informácií garantované SR a Dohovorom, a to konkrétne

ustanovenia článku 26 ods. 1 a 2 a článku 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 12 ods. 1

Slovenskej republiky ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru v spojení

s článkom 1 Dohovoru. K zásahu a k porušeniu práva došlo postupom Rady v súvislosti

s napadnutým rozhodnutím, ktorým uložila navrhovateľke sankciu, nakoľko nevykonala

dôkaz, resp. nevyhotovila zápisnicu o vykonaní dôkazu, čo predstavuje nezákonnosť postupu

a rozhodnutia; nedostatočne odôvodnila existenciu a splnenie podmienok proporcionality

na možné obmedzenie slobody prejavu a napriek tejto skutočnosti obmedzila slobodu prejavu

navrhovateľky; obmedzenie slobody prejavu nebolo proporcionálne, čím Rada nesprávne

právne vec posúdila.

Navrhovateľka namietala, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade

so zákonom alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym

poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu

ochranu. Rovnako namietala, že obmedzenie slobody prejavu bez existencie proporcionality

(nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné považovať za vážny zásah do jej práva

na slobodu prejavu a predstavuje nesprávne právne posúdenie veci.

Námietky týkajúce sa vykonávania dôkazov bližšie odôvodnila poukázaním

na podklady rozhodnutia pre vydanie napadnutého rozhodnutia, ktorými boli 1/ záznamy

z vysielania programovej služby WAU a 2/ prepis/popis skutkového stavu, ktoré boli

označené aj v oznámení o začatí správneho konania a zhodne aj v napadnutom rozhodnutí.

Navrhovateľka v odvolaní namieta najmä skutočnosť, že z administratívneho spisu vyplýva,

že Rada buď nevykonala uvedené dôkazy vôbec, alebo ich vykonala v súlade so Správnym

poriadkom. V prípade, ak z rozhodnutia vyplýva, že je postavené na skutočnostiach,

ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo-zvukového záznamu, potom je

nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť spoľahlivý záver o tom,

že členovia Rady (každý člen Rady, ktorý hlasoval o uložení sankcie) sa oboznámil

s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzv. skutočne vzhliadli zvukovo-obrazový záznam.

Vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice o vykonaní

dôkazu podľa § 22 ods. 1 (oboznámenie sa s obsahom záznamu z vysielania jeho

premietnutím), s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku. Takýto dôkazný

5

prostriedok nie je možné nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú už druhotným,

sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným. V odvolaní ďalej poukázala

na postavenie Rady, členov rady a jej právomocí pri rozhodovaní o otázkach ústavnoprávneho

charakteru v zmysle V súvislosti s odvolaním napadnutým

rozhodnutím namietala jej v rozpore so Správnym poriadkom.

Trvala na tom, že ak neustanovuje inak, v správnom konaní

vedenom Radou sa postupuje podľa o Správnom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Postup dokazovania v správnom konaní

je upravený v § 34 ods. 1 Správneho poriadku. Napriek odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom

sa opakovane poukazuje na tú skutočnosť, že Rada sa so záznamami oboznámila, spis Rady

neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu. V konaní o správnom delikte, ktorého skutková

podstata spočíva v porušení povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo-zvukový záznam

posudzovanej časti vysielania kľúčovým dôkazom. Napadnuté rozhodnutie je tak v rozpore

so zákonom a s . V tejto súvislosti predložila súdu Uznesenie

rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn. -82 z 3. apríla 2012

ako podpornú judikatúru aplikovateľnú na oblasť vysielania a retransmisie, v ktorej

sa rozšírený senát vyporiadal so všetkými aspektami vykonávania dôkazov správnom trestaní.

Taktiež poukázala, na právny výklad práva na spravodlivé súdne konanie ESĽP vo veci Lisica

v. Chorvátsko.

V neposlednom rade namietala, že preskúmavané rozhodnutie Rady je nevykonateľné

a nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia rozhodnutia a pre nedostatky konania,

predchádzajúceho jeho vydaniu. Obmedzenie práva vysielať audiovizuálny obsah bez jeho

označovania grafickými symbolmi vhodnosti (alebo symbolmi podľa Vyhlášky o JSO)

je podľa jej názoru kategorizovať ako obmedzenie jej práva na slobodu prejavu. Rade

vytýkala, že neskúmala či je obmedzenie slobody prejavu proporcionálne,

resp. proporcionalitu skúmala nevhodne a nedostatočne, čo zakladá odvolací dôvod podľa

. Opomenutie riadneho odôvodnenia je zásahom do práva na spravodlivé

súdne konania (napríklad Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/307/2014, ods. 81-86).

Zásah do jej slobody prejavu bol súce vykonaný na základe zákon (§ 20 ods. 3 zákona

č. ) a bol vykonaný na základe chráneného verejného záujmu ochrany

mravnosti podľa článku 26 ods. 4 , ale nebol proporcionálny (nevyhnutný

v demokratickej spoločnosti). Pri skúmaní testu proporcionality ,ktorý má tri kroky, nebolo

6

splnené kritérium racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu, nakoľko obmedzením

slobody prejavu nie je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ, ktorým je ochrana mravnosti

mládeže. Nakoľko mládeži sú popri sebe prístupné nespočetné zdroje audiovizuálneho

obsahu, s ktorými sa môže oboznámiť, a ktoré de facto môžu ohroziť (ovplyvniť)

ich mravnosť, nie je možné dosiahnúť legitímny cieľ ochrany mravnosti tým, že štát (Rada)

obmedzujúcim zásahom obmedzí výlučne len jeden z týchto zdrojov a ostatné zostanú

zo strany štátu zo strany štátu nedotknuté. V súčasnosti drvivá väčšina populácie čerpá

audiovizuálny obsah prostredníctvom „káblových“ operátorov, ktorí prevádzkujú retransmisiu

na základe bez akýchkoľvek obmedzení v podobe označovania

programov.

3.

K odvolaniu sa Rada vyjadrila písomne. V dôvodoch vyjadrenia poukázala na postup

správneho konania, konkrétne na prijatie uznesenia o začatí správneho konania dňa

12. mája 2015 voči vysielateľovi MAC TV s.r.o. vo veci možného porušenia § 20 ods. 3

v súvislosti s tým, že dňa 15. februára 2015 v čase o cca 17:25 hod.

v rámci programovej služby WAU odvysielal program Milenec vdovy, ktorý označil

ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím mohlo dôjsť k nesprávnemu

uplatneniu JSO.

Oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkovi konania doručené dňa

28. mája 2015, na základe čoho sa začalo správne konanie č. . Účastník

konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33

ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy

a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní. Súčasne bol

upozornený, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť

vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom

konaní sú dostačujúce podľa ustanovenia § 46 Správneho poriadku. Účastníkovi konania bola

následne listom č. 3566/2015/O zaslaná opätovná výzva na vyjadrenie sa v správnom konaní

v lehote 5dní odo dňa jeho doručenia spolu poučením, že Rada môže rozhodnúť vo veci

aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní

sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku. Vyjadrenie účastníka konania nebolo Rade

doručené.

7

Rada vo svojom vyjadrení poukázala na ustanovenie

Z. z., konkrétne na možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu na Najvyšší súd Slovenskej

republiky v lehote 15 dní od doručenia odvolania, čím namietala včasnosť podania odvolania

proti rozhodnutiu v predmetnej veci domnievajúc sa o oneskorení s podaním opravného

prostriedku. Po podrobnej analýze odvolacích dôvodov navrhovateľky nesúhlasila

s jej argumentáciou týkajúcou sa nevykonania dôkazu – ohliadku záznamov z vysielania

programovej služby WAU, resp. pri vykonaní tohto dôkazu by postupovala v rozpore

s ustanoveniami Správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila

zápisnicu. V súvislosti s touto námietkou poukázala na obdobnú námietku vznesenú

v konaniach Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn.: , , ,

, alebo , v ktorých NS SR postup odporkyne

pred vydaním rozhodnutia schválil a napadnuté rozhodnutie Rady potvrdil. S názorom NSSR

v tejto veci súhlasil aj ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach vo veciach

sp. zn. -12, -11 a -11. Podľa jej názoru je záznam

vysielania obdobný ako listina. Ide o zvukovo-obrazovú prípadne iba zvukovú informáciu

zachytenú na dátovom nosiči. Podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou, aj v prípade

záznamu vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti, t.j. či ho poskytol

vysielateľ, ktorý o to bol dožiadaný a či spĺňa formálne náležitosti špecifikované

vo vyžiadaní. V prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rady sa skúma, či bol

skutočne získaný záznam vysielania toho-ktorého vysielateľa. Následne sa Rada oboznámi

s jeho obsahom, čiže vzhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané. Rovnako

ako v prípade listiny, ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko

je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len jeho zhliadnutím. To, že členovia

Rady sa s obsahom záznamu vysielania oboznámili, vyplýva aj zo samotného napadnutého

rozhodnutia.

Odporkyňa v ďalších dôvodoch dovolania nesúhlasila s vytýkanými pochybeniami

pri posudzovaní naplnenia kritérií podľa SR. Poukázala na splnenie

povinnosti vysielateľa na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém

označovania ustanovený vyhláškou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007

Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych

diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo

iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania a tiež sa náležite zaoberala

a vysporiadala s kolíziou zaručených práv a právom chránených záujmov na stranách

8

12-13 napadnutého rozhodnutia. Z citovaného ustanovenia SR vyplýva, že slobodu

prejavu je možné obmedziť na základe kumulatívneho splnenia troch podmienok

(obmedzenie musí vyplývať zo zákona; byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti;

a sledovať legitímny cieľ). Rade prináleží skúmať zachovanie proporcionality len v druhej

rovine, ktorou je rovina obmedzenia slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných

ustanovení v konkrétnom prípade. Po posúdení nevhodných obsahov v diele podľa § 1 ods. 5

JSU Rada konštatovala klasifikáciu programu ako nevhodného pre maloletých do 15 rokov

ako žiadúcu. Napadnuté rozhodnutie Rada považuje za riadne odôvodnené, vydané na základe

skutkových a právnych záverov. Výšku pokuty považoval tiež za plne odôvodnenú. Rada

navrhla napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť.

4.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté

rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/

v spojení s § a nasl. (ďalej len „OSP“) a

(ďalej len „“) v rozsahu dôvodov

uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s s obsahom administratívneho spisu

SK č. ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí

zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dňa 30. novembra 2016 dospel k záveru,

že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.

Podľa (ďalej

len „SSP“) konania podľa tretej hlavy piatej časti začaté

predo dňom nadobudnutia účinnosti toho zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Predmetom súdneho konania bolo v danej veci preskúmanie neprávoplatného

rozhodnutia správneho orgánu – Rady, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľke uložená

sankcia podľa a za porušenie

povinnosti ustanovenej v Porušenie povinnosti

ustanovenej v odporkyňa zistila a na základe

vykonaného dokazovania ustálila v povinnosti zaviesť a uplatňovať jednotný systém

označovania ustanovený vyhláškou č. , ktorého sa navrhovateľka dopustila

9

dňa 15. februára 2015 v čase cca o 17:25 hod. v rámci programovej služby WAU,

keď odvysielala program Milenec vdovy, ktorý označila ako nevhodný pre maloletých

divákov do 12 rokov.

Podľa na základe klasifikácie programov podľa

vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný

systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu. (V poznáme pod čiarou je

uvedený jednotný systém označovania).

Podľa vysielateľ programovej služby je povinný

zohľadniť vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých

a zabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným

predpisom.

Podľa za porušenie povinnosti uloženej

týmto zákonom alebo osobitnými predpismi ) rada ukladá pokutu.

Podľa uložením sankcie nezaniká povinnosť,

za ktorej porušenie sa sankcia uložila.

Podľa proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa

odseku 1 písm. c/ až e/ možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia

rady.

Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania mu predchádzajúceho

dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v konaní postupoval a rozhodol v súlade

s citovanou právnou úpravou.

Najvyšší súd v danej veci mal preukázané, že žalovaný správny orgán rozhodnutím

č. z 8. septembra 2015 uložil navrhovateľke sankciu za porušenie § 20 ods. 3

Proti rozhodnutiu o uložení sankcie, ktoré bolo navrhovateľke

doručené 14. októbra 2015 (odporkyňa dátum doručenia rozhodnutia potvrdila vo vyjadrení

zo dňa 27. júna 20116), bolo dovolanie doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

10

zaručeným elektronickým podpisom splnomocneného právneho zástupcu navrhovateľky dňa

29. októbra 2015, t.j. v zákonnej lehote určenej v ustanovení

Z. z. Z uvedených dôvodov najvyšší súd vyhodnotil tvrdenie Rady o oneskorenom podaní

opravného prostriedku za nedôvodné.

Najvyšší súd pri skúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia Rady v medziach

procesných námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľky vychádzal z právnej

úpravy správneho poriadku, na ktorú poukazuje.

Podľa § 3 ods.1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,

práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie

ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne

skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie

je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

V danej súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že súd v procese súdneho

prieskumu podľa ustanovení piatej časti upravujúcej správne

súdnictvo nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu na základe odvolania účastníka správneho konania, podľa tretej

hlavy piatej časti (§ a nasl. ) je posudzovať,

či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov

pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi

konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi

a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.

11

V preskúmavanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že odporkyňa v predmetnej veci

náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážila dostatok

skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistila skutočný stav veci,

v konaní postupovala v súčinnosti s navrhovateľkou ako s účastníčkou konania a nedopustila

sa takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť jej rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd v danej veci mal preukázané,

že Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 12. mája 2015 Rada oznámila

navrhovateľke, že voči nej začína správne konanie vo veci možného porušenia § 20 ods. 3

v súvislosti s opísaným priebehom vysielania a súčasne ju vyzval,

aby k predmetu správneho konania zaslala svoje stanovisko, prípadne navrhla dôkazy v súlade

s § 32 ods. 2 a 3 v nadväznosti na § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku najneskôr

do 10 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia, a v tejto lehote sa tiež vyjadrila k podkladom

pre rozhodnutie v správnom konaní, ktorými sú záznam z vysielania programovej služby

WAU zo dňa 15. februára 2015 v čase od 17:25 hod., kedy odvysielal program Milenec

vdovy ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím mohlo dôjsť

k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania.

Navrhovateľka sa v určených lehotách nevyjadrila. V oboch výzvach odporkyňa

poučila navrhovateľku, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže

rozhodnúť vo veci aj bez jej stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené

v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku.

Najvyšší súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že námietku týkajúca

sa pochybenia v súvislosti s priebehom dokazovania, navrhovateľ vzniesol až v opravnom

prostriedku, v priebehu celého správneho konania ostal nečinným, na viaceré výzvy

na vyjadrenie sa k veci samej v konaní nijak nereagoval, nijak sa k veci samej nevyjadril,

nenavrhol a ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by spochybnil postup žalovaného správneho

orgánu. Pokiaľ teda navrhovateľka ako obvinená z porušenia právnej povinnosti potom

ako sa dozvedela o začatí správneho konania vo veci porušenia právnej povinnosti, majúc

nielen právo, ale i povinnosť navrhnúť jej známe dôkazy preukazujúce jej tvrdenia, a preto

ak svoje právo na súčinnosť v správnom konaní nevyužila, vystavila sa v konaní riziku

neunesenia dôkazného bremena na preukázanie pravdivosti svojich následných tvrdení.

12

Vo vzťahu k námietke navrhovateľky, že v konaní nebola vyhotovená zápisnica

najvyšší súd konštatuje. V právnej úprave ustanovenej v § 22 správneho poriadku

zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom podaní, pri dôležitom

úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny

správny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej právnej normy je zrejmé,

že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité

a to podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“.

Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní, o jeho

výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva

v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných

dôkazov v správnom konaní (§ 34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné

dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5.

I v danej súvislosti najvyšší súd opätovne poukazuje na to, že zo skutkových zistení

je zrejmé, že navrhovateľka v danej veci nepodala žiadne stanovisko a teda nevzniesla

ani námietku, v ktorej by vyjadrila pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,

uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/popis

skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj nenavrhovala vykonanie žiadneho

dôkazu a nevyjadrila ani pochybnosti o tom, že by odporkyňa v predmetnom konaní

postupovala len z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného

vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku navrhovateľka vzniesla

až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady. Rada sa k uvedenej námietke

navrhovateľky vyjadrila v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak, že uviedla,

že z povahy podkladu pre rozhodnutie – záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné

sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah

je predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky

zo strany navrhovateľky sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.

Poukázala na právny názor najvyššieho súdu vyslovený v obdobných veciach.

Z predloženej Zápisnice o hlasovaní odporkyne zo dňa 8. septembra 2015 najvyšší súd

zistil, že predmetom konania bolo monitorovanie vysielania programovej služby WAU dňa

15. februára 2015 v čase cca o 17:25 hod., kedy bol odvysielaný program Milenec vdovy,

ktorý bol označený ako nevhodný pred maloletých divákov do 12 rokov a ktorý obsahoval

scény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá podľa § 1 ods. 1 písm. b/ „obscénne vyjadrovanie“,

13

podľa § 1 ods. 2 písm. c/ „sexuálne scény“, ktoré sú súčasťou dejovej línie a podľa

ustanovenia § 1 ods. 2 písm. f/ „expresívne vyjadrovanie“, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5

JSO podmieňujú klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov,

čím účastník správneho konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu

maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO. Prítomní deviati členovia Rady hlasovali

za to, že v posudzovanom prípade došlo k porušeniu povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3

Navrhovateľka nepredložila žiadny taký dôkaz, ktorým

by spochybnila to, že by sa jednotliví členovia Rady pred hlasovaním neoboznámili

s obsahom predmetného vysielania. Aj keď Zápisnica o hlasovaní zo dňa 8. septembra 2015

neobsahuje uvedenie ani opis toho, že ako došlo k vzhliadnutiu predmetného záznamu,

z ostatných okolností vyplýva, že jednotliví členovia Rady sa s obsahom záznamu

oboznámili, čo potvrdili svojimi podpismi.

Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto dospel k záveru, že nevyhotovenie

zápisnice, resp. iného záznamu Radou o oboznámení sa so záznamom z predmetného

vysielania v danom prípade nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala

za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle Najvyšší

súd zastáva názor, že ani v danom prípade nie je možné nechať bez povšimnutia skutočnosť,

že navrhovateľka v priebehu správneho konania nepodala žiadne stanovisko, nenavrhovala

vykonanie žiadneho dôkazu, a ani nerozporoval porušenie právnej povinnosti. V zmysle § 32

ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci a v zmysle § 33

ods. 1, 2 postupovať v konaní v súčinnosti s účastníkom konania. Účastník správneho konania

ma právo na súčinnosť v právnom konaní v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku

a súčasne v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku je povinný navrhnúť dôkazy mu známe

na podporu svojich tvrdení, teda uvedená právna úprava prenáša dôkazné bremeno aj na

účastníka správneho konania. Vzhľadom k uvedenému ak navrhovateľka v opravnom

prostriedku sa bránila najmä tým, že Rada v správnom konaní pochybila, keď o zhliadnutí

záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu, nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie

právnej povinnosti, samotná táto skutočnosť nemohla mať za následok nezákonnosť

rozhodnutia v danej veci.

Najvyšší súd vo vzťahu k ďalšej námietke navrhovateľky, ktorou namietala porušenie

jej práva na slobodu prejavu, ktorá je zakotvená v Ústave SR a tiež v Dohovore o ochrane

14

ľudských práv a základných slobôd, dáva do pozornosti právnu úpravu ustanovenú v Ústave

Slovenskej republiky a v Dohovore.

Podľa až 4 sloboda prejavu a právo

na informácie sú zaručené.

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo

iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie

bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie

v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Cenzúra sa zakazuje.

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom,

ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou

z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen

slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje

aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva

v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej

republiky je zakotvené v . V zmysle

Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho

ministerstva zahraničných vecí č. ) je pre orgány verejnej moci pri výkone

činnosti v rozsahu ich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť

pred zákonom. Dohovor slobodu prejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.

Podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý

má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať

a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu

na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,

televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať

takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon

15

a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej

celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky,

ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo

zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v ako aj

v Dohovore vyplýva, že je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky,

ktorými môže obmedziť právo na slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie,

ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných

( SR), bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia

a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 10

ods. 2 Dohovoru).

V právnom poriadku Slovenskej republike zákonodarca výkon týchto slobôd

obmedzuje vo viacerých zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže

ich výkon zahŕňa aj povinnosti a aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie

uvedených je ustanovená aj v , pričom rozsah „nevyhnutnosti“

v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

zveruje do právomoci Rade presadzovať

záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva

na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu

v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb

na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie,

retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie

a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania

audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto

zákonom (, ). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu

štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní

a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom

za porušenie právnej povinnosti ( ).

16

V danej súvislosti najvyšší súd dáva tiež do pozornosti, že z úpravy čl. 1 ods. 1, 2

ods. 2 a vyplýva, že výklad a uplatňovanie

všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s . Pozitivistický právny

prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne

konformným výkladom, ktorý v závislosti od chránených hodnôt pôsobí reštriktívne

alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť

interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon

sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu

Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za nedôvodnú námietku

navrhovateľky, že Rada aplikáciou právnej normy

zasiahla do jej základného práva na slobodu prejavu. Právo na slobodu prejavu nie je

absolútne. Článok 26 ods. 4 SR. ako aj Dohovoru umožňuje obmedzenie

tohto práva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 20

ods. 3 , sledujúc práva iných a to v danom prípade ochranu

maloletých divákov pred sledovaním nevhodných programov pre danú vekovú kategóriu,

a preto podmienka legitimity je teda nepochybne naplnená. Najvyšší súd nesúhlasil

ani s argumentáciou navrhovateľky o porušení podmienky proporcionality. Zákonodarca

v právnej norme v spojení s vykonávacím právnym

predpisom () stanoví jednoznačnú povinnosť a Rade neprináleží

skúmať proporcionalitu povinnosti zákonodarcom ustanovenej v uvedenej právnej norme

zákona vo vzťahu k právam a slobodám vysielateľa.

Vychádzajúc z uvedeného a zo skutkových zistení danej veci najvyšší súd zastáva

názor, že Rada pri aplikácii právnej normy postupovala

v súlade so zákonom ako aj v súlade s a s judikatúrou ESĽP, keďže právna úprava

v uvedenej právnej norme je formulovaná dostatočne presne tak, že je z nej zjavná povinnosť

zákonodarcom uložená, právne záväzná tak pre vysielateľov ako aj pre žalovaný správny

orgán, a preto tvrdenia navrhovateľky považoval za účelové a ničím nepodložené.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že Rada postupovala a rozhodla

v súlade so zákonom, keď v dôsledku naplnenia legitímneho cieľa ochrany mravnosti

17

pri odvysielaní programu Milenec vdovy dňa 15. februára 2015 v čase o cca 17:25 hod.

v rámci programovej služby WAU vyvodila administratívnu zodpovednosť navrhovateľky

ako vysielateľa, keďže pri klasifikovaní programu nevhodného pre vekovú hranicu

maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil jednotný systém označovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne k veci dodáva, že súhlasí s tvrdením

navrhovateľky, že slobodu prejavu je možné obmedziť len v takom druhu verejných záujmov,

ktoré sa výslovne uvádzajú v článku 26 ods. 4 SR. Nesúhlasí však s názorom,

že Rada skúmala, či je možné zasiahnuť do slobody prejavu len prostredníctvom osvedčenia

formálnej podmienky pre možné obmedzenie slobody prejavu, tzv. či obmedzenie bolo

„predpísané“ právnym predpisom o sile zákona. Z ustanovenia

Z. z, ako aj s prihliadnutím na účel tohto ustanovenia, ktorým je ochrana maloletých

je zrejmé, že v prípade ak programu Milenec vdovy naplnil hodnotiace kritériá podľa § 1

ods. 1 písm. b/, § 1 ods. 2 písm. c/ a § 1 ods. 2 písm. f/, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5

JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov,

navrhovateľka jeho klasifikovaním ako nevhodného pred maloletých divákov do 12 rokov

nesprávne uplatnila JSO. Rada sa pri uplatňovaní tohto ustanovenia riadi jednotlivými

klasifikačnými kritériami JSO, na základe ktorých posudzuje jednotlivý program tak,

ako tomu bolo aj v danom posudzovanom prípade. Súd sa preto nemohol stotožniť

s argumentáciou týkajúcou sa naliehavej spoločenskej potreby v uplatňovaní JSO

v televíznom vysielaní uvedenou v odvolaní, nakoľko zákonodarca ju stanovuje osobitným

predpisom, a to vyhláškou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. ,

ktorú priebežne aktualizuje, o čom svedčí aj novela č. Zavedenie jednotného

systému označovania, ktoré je zavedené osobitným predpisom, je zakotvené v ustanoveniach

Z. z, a vychádza práve z potreby ochrany maloletých divákov

pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na ich osobnostný vývin, a preto

vychádza z potreby ochrany záujmu (mravnosti) chráneného SR.

Najvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľky uvedené

v jej odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu – Rady, za relevantné

na vyhovenie jej odvolacieho návrhu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Rady

č. zo dňa 8. septembra 2015 a postupu mu predchádzajúceho v medziach

18

namietaných dôvodov uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľky, vychádzajúc

zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu a s právnej úvahy uvedenej

vyššie, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup Rady je v súlade so zákonom,

a preto uvedené rozhodnutie podľa v spojení s ods. potvrdil

ako vecne správne a zákonné.

O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2

ods. 1 písm. a/ a a položky 10 písm. c/ Prílohy,

o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľ

povinný zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 500,- eur. Na rozdiel od vyhláseného

rozhodnutia súdu na pojednávaní dňa 30. novembra 2016 sa navrhovateľke týmto písomne

vyhotoveným rozhodnutím ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok na bankový účet podľa

priloženého platobného predpisu, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a

a . Navrhovateľke nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože v tomto

konaní nebola neúspešná.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom

hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2016

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Viera Vraníková