Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2ce/399619.2522d3.pdf
PDF · 111.25 KB
No categories available
5Cdo/537/2015
Najvyšší súd 5 Cdo 537/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Heleny Haukvitzovej a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Mariána
Sluka, PhD., v spore žalobcu E. G., bývajúceho v M., zastúpeného advokátom prof. JUDr.
Jánom Klučkom, CSc., so sídlom v Košiciach, Ku Potoku 4, proti žalovanej U. S. Steel
Košice, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Vstupný areál US. Steel, IČO: 36 199 222,
o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde
Košice II pod sp.zn. 20C/241/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 18. marca 2015 sp.zn. 1Co/295/2013, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
1. Okresný súd Košice II (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí
prvým) z 25. marca 2009, č.k. 20C/241/2006-143 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
zo 4. mája 2009 č.k. 20C/241/2006-155 žalobu zamietol, žalovanej náhradu trov konania
nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 39,84 €
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak s odôvodnením, že okamžité skončenie
pracovného pomeru dané žalobcovi v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ zákon č. 311/2001 Z.z.
Zákonníka práce (ďalej len ,,Zákonník práce“) bolo platné a obsahovalo všetky formálne
náležitosti v zmysle zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.
2. Krajský súd v Košiciach uznesením z 9. decembra 2010 sp.zn. 4Co/89/2009,
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221
ods. 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že okamžité zrušenie pracovného pomeru sa viaže
na zavinené porušenie pracovnej disciplíny, pričom pri hodnotení intenzity porušenia
pracovnej disciplíny súd prihliada nielen na osobu zamestnanca, ale aj na jeho doterajší postoj
k plneniu pracovných úloh a tiež na výšku škody spôsobenej zamestnávateľovi. Vzhľadom
k tomu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal intenzitou porušenia pracovnej disciplíny
žalobcom, odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil s tým, že v ďalšom konaní sa má s touto
otázkou vysporiadať.
3. Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí druhým) z 19. marca 2013, č.k.
20C/241/2006-278 žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak
s odôvodnením, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi v zmysle § 68
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce bolo platné a porušenie pracovnej disciplíny žalobcom bolo
takej intenzity, že odôvodňovalo žalovanou zvolený spôsob skončenia pracovného pomeru.
Súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na tom, že z hľadiska žalobcom vykonávanej
funkcie člena vyšetrovacieho tímu, bola požiadavka zamestnávateľa na jeho morálne
predpoklady vyššia ako u iného pracovníka. Ak sa teda žalobca z titulu svojho pracovného
zaradenia stretával s vyšetrovanými osobami súkromne a rozprával sa s nimi aj o predmete
vyšetrovania, vrhalo toto správanie žalobcu na neho tieň podozrenia. Ponechanie žalobcu
v jeho funkcii až do uplynutia výpovednej doby by tak bolo v neprospech zamestnávateľa
a mohlo by viesť k vzniku ešte väčších nemajetkových škôd, ktoré už vznikli tým, že celý
vyšetrovací tím žalovanej stratil kredit, nakoľko ho obchodní partneri posudzovali cez osobu
žalobcu, o ktorom vedeli, že požaduje finančnú protihodnotu za vyhladenie, resp. zmarenie
dôkazov, ktoré v rámci vyšetrovania voči nim vyšli najavo. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca.
4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 18. marca 2015 sp.zn. 1Co/295/2013,
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.)
a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd uviedol, že súd prvej
inštancie rozhodol na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu, pričom spor
aj po právnej stránke vyhodnotil správne. Obrana žalobcu, že sa dopustil porušenia pracovnej
disciplíny nevedome, bola podľa odvolacieho súdu vyvrátená svedeckou výpoveďou
generálneho manažéra U. S. Steel pre bezpečnosť, ktorý podrobne popísal okolnosti zistenia
možného konfliktu záujmov žalobcu vo vzťahu k obchodným aktivitám firmy jeho brata
a dôkazmi zabezpečenými z hard disku služobného počítača žalobcu. Žalobca, osobne
prítomný na pojednávaní počas svedeckej výpovede generálneho manažéra, na prezentované
závažné skutočnosti nereagoval a neoznačil ich za nepravdivé. Za takejto situácie odvolací
súd vyhodnotil okolnosti porušenia pracovnej disciplíny žalobcom za zdôvodňujúce okamžité
skončenie pracovného pomeru. S poukazom na intenzitu porušenia pracovnej disciplíny
zo strany žalobcu bolo hodnotenie žalobcu zo strany zamestnávateľa v predchádzajúcom
období, ako aj neexistencia vzniku majetkovej škody zamestnávateľovi bez právneho
významu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
5. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca (ďalej aj
,,dovolateľ“). Prípustnosť, ako aj dôvodnosť dovolania, výslovne odôvodnil ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom). K odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo
podľa názoru dovolateľa v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorý sa nezaoberal jeho odvolacou argumentáciou. Obom súdom vytýkal, že
pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny nepostupovali komplexne a neprihliadli
na jeho doterajší spôsob výkonu pracovnej činnosti. Žiadal, aby dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
6. Žalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací
[(§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že
dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443
CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).
Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
8. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„O.s.p.), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého
právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle
ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
9. Žalobca dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 a 2, 3 O.s.p., voči ktorým bolo
dovolanie prípustné.
10. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo
k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Žalobca procesné vady konania v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd;
nepreukázaná bola tiež vada konania namietaná žalobcom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
11. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. išlo najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva priznané občianskym
súdnym poriadkom [napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených
zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný
na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk
(§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
12. Žalobca videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že rozhodnutie
odvolacieho súdu nebolo dostatočne odôvodnené, pretože nereagovalo na jeho odvolaciu
argumentáciu.
13. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa
ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku.
14. V zmysle citovaného stanoviska bola vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia
namietaná dovolateľom považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
ktorá však v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť
dovolania nezakladala (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010,
5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011).
15. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad ak
rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne
odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou
povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba
výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri
Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod
pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.
16. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej
inštancie) spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných
skutkových a právnych otázok, pričom odvolací súd sa náležitým spôsobom zaoberal aj
odvolacou argumentáciou žalobcu. Vzhľadom na zistené skutkové okolnosti porušenia
pracovnej disciplíny oba súdy zhodne dospeli k záveru, že intenzita porušenia pracovnej
disciplíny zodpovedala spôsobu ukončenia pracovného pomeru žalovanou. Odvolací súd sa
veľmi podrobne venoval aj zdôvodneniu svojho právneho záveru a jeho úvahy v tomto smere
sú zreteľné (viď odsek 1 str. 6 napadnutého rozhodnutia). Následne reagoval aj na odvolaciu
námietku žalobcu, ktorou vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal posudzovaním
spôsobu a výkonu jeho pracovnej činnosti komplexne (posledný odsek str. 6 napadnutého
rozhodnutia) keď vysvetlil, prečo tieto okolnosti už neboli pre posúdenie sporu relevantné.
Tvrdenia dovolateľa, že sa odvolací súd nezaoberal jeho odvolacou argumentáciou, teda
neboli dôvodné, žalobca nimi len vyjadril svoju nespokojnosť s výsledkom sporu v jeho
neprospech, ktorá ale nepostačuje na založenie vady konania v zmysle § 237 ods.1 písm. f/
O.s.p. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
17. V danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., preto najvyšší súd dovolanie odmietol
podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné.
18. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd
neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. decembra 2016
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r.
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová