Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Cob-75-2021.pdf
PDF · 173.08 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/75/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu EXIMO, s.r.o, so sídlom SNP 365/76-21, 018 51 Nová Dubnica, IČO: 36 326 208, právne zastúpeného LEGAL POINT, s.r.o, so sídlom Nemocničná 979, 01701 Považská Bystrica, IČO: 47 253 495, proti žalovanému TERMONOVA, a.s., so sídlom SNP 98, 018 51 Nová Dubnica, IČO: 36 322 644, právne zastúpenému GARANT PARTNER legal s.r.o, so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 856 380, o zaplatenie 9.782,55 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cb/121/2018-177 zo dňa 11. júna 2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9 530,88 eur do troch dní (výrok I.) a v časti o zaplatenie 251,67 eur žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol výrokom III. tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94 %.
1.2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 9 782,55 eur ako bezdôvodného obohatenia vo výške neuhradeného bežného nájomného za obdobie od 15.05.2016 do 28.02.2017 (spolu teda 230 dní) je vypočítané takto: 339,75 m2 x 40,- Eur = 13 590,- Eur ročne (za 365 dní), preto: 37,23 Eur denne x 230 dní = 8 525,67 Eur; bezdôvodného obohatenia vo výške neuhradeného bežného nájomného za obdobie od 01.03.2017 do 31.03.2017 (spolu teda 31 dní) je vypočítané takto: 342 m2 x 40,- Eur = 13 680,- Eur ročne (za 365 dní), preto: 37,48 Eur denne x 31 dní = 1 161,88 Eur; bezdôvodného obohatenia vo výške neuhradeného bežného nájomného za obdobie od 01.04.2017 do 15.05.2018 (spolu teda 380 dní) je vypočítané takto: 2,25 m2 x 40,- Eur = 90,00 Eur ročne (za 365 dní), preto: 0,25 Eur denne x 380 dní = 95,- Eur. V žalobe žalobca uviedol, že je vlastníkom nehnuteľnosti - nebytového priestoru. Strany sporu sú právnickými osobami, ktorých vzťahy sa pôvodne riešili uzatvorenou Zmluvou o nájme centr. č. 176/2011 zo dňa 28.12.2011, ktorej predmetom bol prenájom časti vyššie špecifikovaného nebytového priestoru, pričom žalobca bol prenajímateľom a žalovaný bol nájomcom. Do tohto postavenia vstúpil žalobca po tom, čo odkúpil v roku 2014 predmetnú nehnuteľnosť, keď pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti a zároveň prenajímateľom bolo Mesto L. K.. Žalovaný mal v danej budove
ešte pred zmenou centrálneho vykurovacieho systému a média nainštalované potrubia v takom rozsahu, že reálne znemožňovali užívanie daného priestoru na akékoľvek iné, resp. ďalšie účely. Po veľkej rekonštrukcii v meste však ostali absolútne nefunkčné a do priestoru žalovaný nainštaloval zariadenie OST, ktoré samotné zaberá minimálnu plochu. Zmluva bola koncipovaná, a aj výška nájomného stanovená, s ohľadom na skutočnosť, že pôvodne malo mesto L. K. jednak podstatne väčšiu majetkovú účasť v podniku žalovaného, čo cena nájmu odzrkadľovala a rozhodne nebola určená ako trhová. Z rovnakého dôvodu nebol riešený reálny rozsah, v akom žalovaný nehnuteľnosť užíval. Potom, čo žalobca prevzal predmetnú nehnuteľnosť do užívania zistil, že nájomca (žalovaný) ju užíva v rozpore s platnou nájomnou zmluvou. Podľa zmluvy a súhlasného prehlásenia žalovaného, tento mal v zmluve oprávnenie užívať plochu o výmere 2,25 m2 za odplatu vo výške 2,25 Eur ročne, v skutočnosti však jeho nefunkčné teplovodné vedenia a zariadenia zaberali celý priestor nehnuteľnosti. Dokonca si nárokoval z titulu prístupu ako jediný disponovať prístupovými kľúčmi k nehnuteľnosti. Žalovaný odmietal komunikovať so žalobcom a odvolával sa na vtedy ešte stále platnú zmluvu. Následne žalobca, vediac, že žalovaný realizoval na objekte výmenu teplonosného média a vykonával v súvislosti s týmto aj stavebné úpravy na objekte, využil ustanovenie predmetnej nájomnej zmluvy a túto vypovedal. Výpoveď bola žalovanému preukázateľne doručená dňa 01.08.2016 a nájomný vzťah skončil dňom 28.02.2017, ktorým uplynula 6-mesačná výpovedná doba. Do dňa úplného vypratania priestorov, t.j. 31.03.2017, pretrvával stav, kedy žalovaný pôvodne na základe Zmluvy o nájme centr. č. 176/2011 zo dňa 28.12.2011 mal právo užívať časť nebytového priestoru vo výmere 2,25 m2. Žalovaný však okrem uvedenej časti nebytového priestoru bez akéhokoľvek titulu využíval pre svoje potreby aj celú zostávajúcu výmeru nebytového priestoru, t.j. plochu o výmere 339,75 m2. Po ukončení zmluvného vzťahu (dňa 28.02.2017) došlo medzi stranami k protokolárnemu odovzdaniu priestorov dňa 20.03.2017, k odovzdaniu kľúčov následne dňa 27.03.2017, a to so záväzkom žalovaného, že tento najneskôr do 31.03.2017 úplne vyprace celé nebytové priestory tak, aby mohol tieto na svoje účely využívať žalobca. Tento svoj záväzok žalovaný splnil teda až 31.03.2017. Žalobca nedisponoval do 27.03.2017 ani len kľúčmi od nebytových priestorov, pričom jediným, kto mal prístup do týchto nebytových priestorov bol žalovaný, príp. jeho zamestnanci alebo ním poverené osoby. Napriek skutočnosti, že žalovaný mal zmluvne zakotvené právo užívať iba výmeru 2,25 m2, reálne bránil žalobcovi v akomkoľvek užívaní celých nebytových priestorov, mal v nich umiestnené svoje zariadenia a materiály, užíval predmetné priestory (okrem 2,25 m2) bez odplaty a akéhokoľvek titulu, čím nepochybne na jeho strane vznikalo bezdôvodné obohatenie. Následne žalobca zaslal žalovanému dňa 19.07.2017 ostatnú výzvu na vypratanie nehnuteľnosti spolu s návrhom na definitívne obojstranne prijateľné riešenie vzniknutej situácie, pričom táto písomnosť bola žalovanému preukázateľne doručená dňa 25.07.2017. Žalovanému bol predložený zjednodušený výpočet bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na jeho strane vzniknúť. Zaplatením uvedenej sumy by bola doterajšia situácia vyriešená. Na túto výzvu však žalovaný písomne nijako nereagoval, ale navrhol osobné stretnutie. Dňa 21.09.2017 došlo medzi žalovaným a právnym zástupcom žalobcu k osobnému rokovaniu, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že žalovaný odmieta navrhnutý spôsob riešenia a nemá záujem poskytnúť žalobcovi plnenie. Žalovaný užíval v období do 28.02.2017 neoprávnene a bez náhrady nebytové priestory vo vlastníctve žalobcu vo výmere 339,75 m2 a v období od 01.03.2017 do 31.03.2017 užíval žalovaný neoprávnene a bez náhrady nebytové priestory vo vlastníctve žalobcu vo výmere 342 m2. Odo dňa 01.04.2017 do súčasnosti užíva žalovaný neoprávnene a bez náhrady nebytové priestory vo vlastníctve žalobcu vo výmere 2,25 m2. Na základe tejto skutočnosti si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v peňažnej forme, ako ušlé nájomné v obvyklej výške za obdobie 2 rokov spätne. Pri svojom výpočte zobral žalobca do úvahy výšku bežného nájomného za obdobné nebytové priestory v danej lokalite v rozhodujúcom období, ktorá vyplýva z dokumentu „Zásady hospodárenia s majetkom mesta L. K.“ a je určená vo výške 55,- Eur/m2/ročne. Vzhľadom na viacero rozhodujúcich faktorov (stav nebytového priestoru, predchádzajúci nájomný vzťah žalovaného s právnym predchodcom žalobcu ...) nemal žalobca záujem požadovať nájomné v uvedenej sume, ale je presvedčený, že suma vo výške 40,00 Eur/m2/ročne je úplne oprávnene nárokovateľná. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Stavba je v katastri nehnuteľnosti zapísaná ako energoblok, druh stavby je uvedený kódom 18, čo v zmysle prílohy č. 7 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 461/2009 Z. z. znamená, že ide o stavbu budovu technickej vybavenosti sídla (výmenníková stanica, budova na rozvod energií, čerpacia a prečerpávacia stanica, úpravňa vody, transformačná stanica a rozvodňa, budova vodojemu alebo čistiarne odpadových vôd a iné). Táto stavba bola vybudovaná niekedy v niekedy na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia ako budova technického vybavenia sídla (mesta L. K.). Je to budova postavená a určená pre účely zásobovania tohto sídla teplom. Výstavba tejto budovy čo do jej parametrov (veľkosť,
podlahová plocha a pod.) nepochybne bola projektovaná tak, aby po technickej stránke (kapacitne) na jednej strane zodpovedala aktuálnym požiadavkám zásobovania budovaného sídla a na druhej strane aj budúcim požiadavkám na rozvoj zásobovanej lokality do budúcnosti. Je preto absolútne logické, že stavba energobloku bola dimenzovaná nepochybne i s určitou rezervou. V zmysle § 76 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, dokončenú stavbu, prípadne jej časť spôsobilú na samostatné užívanie alebo tú časť stavby, na ktorej sa vykonala zmena alebo udržiavacie práce, pokiaľ tieto stavby vyžadovali stavebné povolenie, možno užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia. V zmysle § 82 ods. 1 toho istého zákona sa kolaudačným rozhodnutím povoľuje užívanie stavby na určený účel, a ak je to potrebné, určia sa podmienky užívania stavby. To znamená, že aj stavbu energoblok je možné užívať iba na účely v súlade so zápisom na príslušnom liste vlastníctva. Žalovaný je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je o.i. výroba tepla, rozvod tepla, je držiteľom povolenia na výrobu tepla a rozvod tepla a dodáva teplo systémom tzv. účinného centralizovaného zásobovania teplom, a to na vymedzenom území určenom rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktoré je zhodné s katastrálnym územím L. K.. Pôvodne patrilo vlastnícke právo k stavbe energobloku a k sústave tepelných zariadení centralizovaného zdroja tepla v nej umiestnených Mestu L. K.. V roku 2002 Mesto L. K. vložilo sústavu tepelných zariadení ako nepeňažný vklad do základného imania žalovaného, ale nie stavbu energobloku, tú v roku 2014 odkúpil žalobca. To však pre prevádzkovanie sústavy tepelných zariadení v nej umiestnených nie je pre žalovaného problém. Žalovaný síce nemá k budove energobloku vlastnícke právo, avšak vo verejnom záujme má k nej v zmysle § 10 ods. 1 (v spojení s ods. 8) zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike zákonné vecné bremeno. Žalovaný poukazoval najmä na písm. e) tohto ustanovenia, ktoré hovorí, že držiteľ povolenia (tu žalovaný) alebo ním poverená osoba môže v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme vykonávať na cudzích nehnuteľnostiach povolenú činnosť na sústave tepelných zariadení alebo na jej časti, ak jej výstavba bola povolená podľa stavebných predpisov. Toto vecné bremeno má žalovaný aj zapísané v časti „C“ príslušného listu vlastníctva. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nadobudol do svojho vlastníctva nehnuteľnosť, ktorú môže využívať iba v zmysle kolaudačného rozhodnutia. A keďže žalobca nemá povolenie na činnosť v tepelnej energetike, a ani nevlastní v nej umiestnenú časť sústavy tepelných zariadení, budovu využívať sám nemôže. Na druhej strane, žalovaný má príslušné povolenie, vlastní sústavu tepelných zariadení v budove energobloku, vlastní sústavu tepelných zariadení v sídle ktorého obslužnosť je zabezpečovaná cez budovu energobloku, má k budove energobloku zákonné vecné bremeno, a preto nepotrebuje riešiť akýkoľvek iný spôsob užívania budovy energobloku. Akákoľvek nájomná zmluva alebo iný typ zmluvy, ktorej predmetom by bola dohoda o užívaní energobloku (v rozsahu garantovanom vecným bremenom) je iba zbytočnou duplicitou, ako tomu bolo aj v prípade zmluvy o nájme č. 176/2011 zo dňa 28.12.2011. Žalovaný si túto duplicitu uvedomil a nemal preto problém so zánikom tejto zmluvy. Ostalo mu však zákonné vecné bremeno a na základe neho budovu energobloku žalobcu v potrebnom rozsahu využíva. Na základe uvedeného teda nemôže ísť o užívanie nehnuteľnosti žalobcu bez právneho dôvodu a teda o bezdôvodné obohatenia žalovaného. Žalobca nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť s ťarchou vecného bremena, ktorá je tak značného rozsahu, že žalobcovi v podstate bráni vo využívaní stavby (i s prihliadnutím na stavebnotechnické určenie stavby) a žalobcovi v podstate ostáva iba holé vlastnícke právo prakticky bez možnosti jeho reálneho obchodného zhodnotenia. Túto situáciu si spôsobil sám žalobca keď takúto stavbu, zrejme z dôvodu neopatrnosti, s ťarchou kúpil. Vzhľadom k uvedenému žalovaný poprel tvrdenia žalobcu o využívaní stavby energobloku bez právneho titulu a právo uplatňované žalobcom na zaplatenie bezdôvodného obohatenia.
1.3. Súd prvej inštancie konštatoval skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania: dňa 28.12.2011 uzavrel prenajímateľ Mesto L. K. so žalovaným ako nájomcom Zmluvu o nájme centr. č. 176/2011, predmetom nájmu ktorej bola, okrem iného, časť budovy R. J D. K. Y. XX - OST o výmere 2,25 m2 za dohodnuté nájomné 1,- Eur/m2/rok. Podľa čl. 6 bodu 9 Zmluvy o nájme, nájomca je oprávnený dňom účinnosti nájomnej zmluvy vymeniť zámky na vstupe do prenajatého priestoru. Podľa čl. 6 bodu 3 Zmluvy o nájme, prenajímateľ bol oprávnený vstúpiť do prenajatých priestorov iba v prítomnosti nájomcu. Žalobca uvedenú nájomnú zmluvu vypovedal písomnou výpoveďou doručenou žalovanému 01.08.2016, na základe čoho predmetný nájomný vzťah skončil uplynutím 6 mesačnej výpovednej doby, a to dňom 28.02.2017. Listom zo dňa 19.07.2017, doručeným žalovanému 20.07.2017, žalobca vyzval žalovaného na vypratanie predmetnej nehnuteľnosti - energobloku. Podľa Odovzdávacieho
a preberacieho protokolu pri ukončení nájmu zo dňa 20.03.2017 strany si dohodli protokolárne odovzdanie a prevzatie predmetu nájmu na 20.03.2017, pričom k odovzdaniu kľúčov malo dôjsť do 3 dní. Podľa písomného zápisu, k odovzdaniu kľúčov došlo 27.03.2017. Podľa výpisu z LV č. XXXX, k.ú. L. K., žalobca je výlučným vlastníkom stavby súp. č. XXX - energoblok (druh stavby 18 - budova technickej vybavenosti sídla - výmenníková stanica, budova na rozvoj energií, čerpacia a prečerpávacia stanica, úpravňa vody, transformačná stanica a rozvodňa, budova vodojemu alebo čistiareň odpadových vôd a iné), postavenej na pozemku reg. „C“ parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 342 m2. V časti C označeného LV je zapísaná ťarcha: Vecné bremeno v k nehnuteľnosti energoblok s.č. XXX na parc. č. KN XXXX/X podľa zákona č. 657/2004 Z.z. v platnom znení, ktorého obsah tvoria povinnosti zodpovedajúce oprávneniam držiteľa povolenia obchodnej spoločnosti TERMONOVA, a.s., SNP 788/98, 018 51 Nová Dubnica, IČO 36 322 5644, podľa § 10 ods. 1 písm. a), b), c), e) zákona o tepelnej energetike - Z 2694/15.-1109/15.
1.4. Vec právne posúdil podľa § 151n ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 10 ods. 1, 6, 8, 9, 10, 11 zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike. Konštatoval, že medzi stranami spor nebola sporná platnosť Zmluvy o nájme centr. č. 176/2011, ani spôsob a termíny ukončenia zmluvného vzťahu, založeného označenou nájomnou zmluvou, ako ani termíny odovzdania predmetu nájmu žalobcovi ako jeho vlastníkovi. Z vyjadrení strán sporu, ako aj zo zmluvy o nájme, odovzdávacieho a preberacieho protokolu pri ukončení nájmu a zápisu o odovzdaní kľúčov mal súd za to, že predmetnú budovu energobloku v období od 15.05.2016 až do 27.03.2017 užíval výlučne len žalovaný. Takýto záver potvrdzuje aj to, že len on v danom období disponoval kľúčmi od predmetnej budovy (čl. 6 bod 9 Zmluvy o nájme), pričom žalobca ako prenajímateľ mohol do budovy vstúpiť len za prítomnosti žalovaného. V spore nebolo preukázané, že by v uvedenom období užíval označenú budovu žalobca. Je nesporné, že žalovaný v období od 15.05.2016 do 28.02.2017 užíval priestor v budove energobloku v rozsahu 2,25 m2 na základe Zmluvy o nájme. Hoci Zmluva o nájme centr. č. 176/2011 oprávňovala výlučne žalovaného disponovať kľúčmi od celej budovy a prenajímateľ (žalobca) mohol do budovy vstúpiť len v prítomnosti nájomcu (žalovaného), s ohľadom na zmluvne dohodnutý rozsah predmetu nájmu 2,25 m2 z celkovej výmery stavby 342 m2, mal súd zato, že zmluva o nájme nezakladala právo nájomcu užívať celú budovu tým spôsobom, že žalobcu ako jej vlastníka úplne vylúči z jej užívania. Podľa názoru súdu, Zmluva o nájme nebránila žalobcovi v užívaní budovy v zostávajúcom rozsahu jej výmery 339,75 m2 (342 m2 - 2,25 m2), hoci by do budovy mohol vstúpiť iba v prítomnosti žalovaného, resp. jeho zástupcu, ktorý disponoval aj kľúčmi od nej. Je však potrebné mať na zreteli, že v spore nebolo preukázané, že by žalobca predmetnú budovu energobloku v období od 15.05.2016 do 28.02.2017 užíval, a to čo i len sčasti. Naopak, aj z tvrdení samotného žalovaného vyplýva, že v období od 15.05.2016 do 27.02.2017 užíval predmetnú budovu výlučne on. Zo Zmluvy o nájme centr. č. 176/2011 je zrejmé, že žalovaný bol nájomcom predmetnej budovy iba v rozsahu 2,25 m2. V spore teda nebolo preukázané, že by predmetná nájomná zmluva oprávňovala žalovaného v období od 15.05.2016 do 28.02.2017 aj k užívaniu zvyšného priestoru budovy v rozsahu 339,75 m2. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného súd prvej inštancie prisvedčil, že z výpisu z LV č. XXXX, k.ú. L. K. zo dňa 08.11.2017 je zrejmé zákonné vecné bremeno v prospech žalovaného k predmetnej nehnuteľnosti (energobloku) v zmysle § 10 ods. 1 písm. a), b), c), e) zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov, zapísané do katastra nehnuteľností v roku 2015. Podľa § 10 ods. 1 písm. a), c), e) zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov, mohol žalovaný ako držiteľ predmetného povolenia, v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme, vstupovať do predmetnej nehnuteľnosti (energobloku) v rozsahu a spôsobom nevyhnutným na výkon povolenej činnosti alebo vykonávať na nej povolenú činnosť na sústave tepelných zariadení alebo na jej časti, ak jej výstavba bola povolená podľa stavebných predpisov. Súd prvej inštancie podotkol, že vzhľadom k tomu, že ide o stavbu, nie je možné v tomto prípade aplikovať ust. § 10 ods. 1 pís. b), c) zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov, týkajúce sa úpravy porastov na pozemkoch. Zo Zmluvy o nájme centr. č. 176/2011 (rozsahu predmetu nájmu 2,25 m2), ako aj z charakteru zariadenia OST (priestoru, ktorý zaberá a je nevyhnutný pre jeho funkčnosť), umiestneného žalovaným v predmetnej budove, mal súd za to, že žalovanému postačoval pre výkon jeho povolenej činnosti v predmetnej budove priestor o výmere 2,25 m2. Žalovaný v spore nepreukázal potrebu vykonávať predmetné vecné bremeno vo väčšom rozsahu z hľadiska nepretržitého užívania priestoru v energobloku. Vzhľadom k tomu, i keď
žalovaný je oprávnený z predmetného vecného bremena k danej nehnuteľnosti (energobloku) podľa § 10 ods. 1 písm. a), b), c), e) zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov, v spore bol preukázaný nevyhnutný rozsah užívania predmetnej nehnuteľnosti na základe označeného zákonného vecného bremena, z hľadiska jej priestoru, iba o výmere 2,25 m2. Nebola preukázaná nevyhnutnosť vstupu žalovaného ako oprávneného z vecného bremena do celého priestoru budovy, ale iba do jej časti, v ktorej je umiestnené jeho zariadenie OST. Žalovaný nepreukázal činnosť, ktorú by nevyhnutne musel realizovať v celej budove, a pre ktorú by mu nepostačoval vstup do predmetnej budovy a predmetný priestor 2,25 m2, na ktorom je umiestnené zariadenie OST. Súd mal za to, že samotný druh stavby, uvedený v katastri nehnuteľnosti, teda to, že v tomto prípade ide o budovu energobloku, nepreukázal, že by žalovaný na základe predmetného vecného bremena bol oprávnený užívať výlučne sám celú budovu, keďže, podľa § 10 ods. 1 písm. a), c), e) zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov, mohol zákonné vecné bremeno realizovať iba v nevyhnutnom rozsahu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v období od 15.05.2016 do 27.03.2017 užíval predmetnú nehnuteľnosť nad rozsah dohodnutý Zmluvou o nájme centr. č. 176/2011, ako aj nad rozsah vyplývajúci z predmetného zákonného vecného bremena. Vzhľadom na to, že žalovaný užíval predmetnú budovu energobloku v období od 15.05.2016 do 28.02.2017 (deň ukončenia zmluvného nájomného vzťahu), v rozsahu prevyšujúcom jeho oprávnenie užívať ju, vyplývajúce mu z označenej nájomnej zmluvy, ako aj z predmetného zákonného vecného bremena, bez právneho dôvodu, vzniklo na strane žalovaného na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 os. 1, 2 Obč. zák. Taktiež v období od 01.03.2017 do 27.03.2017 (deň odovzdania kľúčov od budovy) užíval žalovaný bez právneho dôvodu predmetnú nehnuteľnosť nad rámec (rozsah) vyplývajúci z predmetného zákonného vecného bremena, čím tiež, v zmysle § 451 ods. 1, 2 Obč. zák. došlo na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. Žalobca vyčíslil výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného za obdobie od 15.05.2016 do 27.03.2017 ako násobok neoprávnene žalovaným užívanej plochy budovy, ceny obvyklého nájmu v danom období a počtu dní, v ktorých žalovaný predmetný priestor užíval. Žalovaný takýto spôsob stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia nerozporoval. Namietal však rozsah žalobcom zarátanej plochy z hľadiska celkovej podlahovej plochy budovy a výšku obvyklého nájomného. Žalobca pri stanovení plochy budovy vychádzal z toho, že predmetná budova sa nachádza na celom pozemku reg. „C“ parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria, ktorého výmera je 342 m2, a teda mal zato, že aj celková zastavaná plocha budovy je 342 m2. Žalovaný, i keď toto skutkové tvrdenie žalobcu poprel, svoje vlastné skutkové tvrdenia o inom rozsahu celkovej plochy budovy neuviedol, ani na preukázanie iného rozsahu plochy energobloku nenavrhol, ani nepredložil súdu dôkazy, pričom žalobca predložil na preukázanie jeho skutkového tvrdenia výpis z LV č. XXXX, k.ú. L. K., ako aj Zmluvu o nájme centr. č. 176/2011, ktorými jeho uvedené skutkové tvrdenie preukázal, a preto súd posúdil popretie skutkového tvrdenia žalobcu o ploche budovy 342 m2 zo strany žalovaného v zmysle § 151 ods. 2 CSP ako neúčinné. Vzhľadom k tomu mal súd za preukázané skutkové tvrdenie žalobcu, podľa ktorého žalovaný v období od 15.05.2016 do 27.03.2017 užíval predmetné priestory vo výmere 339,75 m2 bez právneho dôvodu. Súd podotýka, že v spore nebolo preukázané právo žalovaného využívať predmetnú budovu v celom rozsahu, teda v období od 15.05.2016 do 28.02.2017 nad rámec vyplývajúci zo Zmluvy o nájme centr. č. 176/2011 a zo zákonného vecného bremena a v období od 01.03.2017 do 27.03.2017 nad rozsah vyplývajúci z predmetného zákonného vecného bremena. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia žalobca vychádzal z obvyklej výšky nájomného v danom (rozhodujúcom) období, v danej lokalite, za obdobné nebytové priestory, ktoré, podľa neho, vyplýva z dokumentu „Zásady hospodárenia s majetkom mesta L. K.“ a je určené vo výške 55,- Eur/ročne/m2. Vzhľadom k tomu mal žalobca zato, že suma 40,- Eur/ročne/m2 pri vyčíslení bezdôvodného obohatenia bola uplatnená oprávnene. Žalovaný skutkové tvrdenie žalobcu o obvyklom nájomnom v danom čase za obdobných obchodných podmienok v sume 40,- Eur poprel, pričom takúto výšku považoval za neprimerane vysokú, avšak toto svoje skutkové tvrdenie v konaní nepreukázal, a preto mal súd v tomto prípade sumu 40,- Eur/ročne/m2 za preukázanú. Námietku žalovaného, že všeobecne záväzné nariadenie Mesta L. K. sa týka nakladania s majetkom mesta, a preto je na žalovaný právny vzťah nepoužiteľné, súd posúdil ako neopodstatnenú, nakoľko pri nakladaní s majetkom mesta (čl. 12 písm. d) Zásad - obchodné priestory, nebytové priestory pre prevádzkovanie služieb, garáže, výrobné, skladovacie priestory a priestory podobných úžitkových vlastností) dochádza i k jeho nájmu tretím osobám. Žalobca pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia za obdobie od 15.05.2016 do 28.02.2017 vychádzal z počtu dní 230 a za obdobie od
01.03.2017 do 27.03.2017 v počte dní 27, čo žalovaný v konaní nepoprel. Vzhľadom k tomu mal súd v spore preukázanú žalobcom uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného za obdobie od 15.05.2016 do 01.03.2017 v sume 8 525,67 Eur, (230 dní; 339,75 m2; 40,- Eur/ročne/m2) a za obdobie od 01.03.2017 do 27.03.2017 v sume 1 005,21 Eur (27 dní; 339,75 m2; 40,- Eur/ročne/m2). Na základe uvedeného súd prvej inštancie v zmysle § 456 Obč. zák. zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi v sume 9 530,88 Eur (8 525,67 Eur + 1 005,21 Eur). V časti o zaplatenie sumy 251,67 Eur súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko v spore nebol preukázaný vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcu v tomto rozsahu v zmysle § 451 ods. 1, 2 Obč. zák. Žalobca nepreukázal, že by žalovaný v období od 28.03.2017 do 15.05.2018 užíval celú predmetnú budovu. Zo zápisu zo dňa 27.03.2017 vyplýva, že dňa 27.03.2017 žalovaný odovzdal žalobcovi od energobloku kľúče, a teda v spore nebolo preukázané, že by žalobca po tomto termíne nemohol predmetnú budovu užívať. S ohľadom na predmetné vecné bremeno nebolo preukázané, že by žalovaný plochu o výmere 2,25 m2 v období od 01.03.2017 do 15.05.2018 užíval bez právneho dôvodu, pričom nebol preukázaný zánik predmetného vecného bremena v zmysle § 151p ods. 2 Obč. zák. V budove je stále umiestnené zariadenie OST žalovaného; žalovaný je držiteľom povolenia vymedzeného v 10 ods. 1 zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov, pričom v tomto prípade je teda právne irelevantné, že žalovaný prechodne nedodáva cez predmetné zariadenie žalovanému, ani inému subjektu teplo. Súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhnuté znalecké dokazovanie za účelom určenia primeranej výšky bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný spôsob výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia nerozporoval, pričom namietal iba výšku obvyklého nájomného a celkovú plochu budovy, ktoré námietky však nepreukázal. Vzhľadom na to mal súd za preukázané skutkové tvrdenie žalobcu o výške bezdôvodného obohatenia. Súd tiež nevykonal výsluch svedka W.. I. E., nakoľko spôsob realizácie predmetného zákonného vecného bremena zo strany žalovaného a užívania predmetnej nehnuteľnosti stranami mal preukázaný inými dôkazmi vykonanými v spore.
1.5. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvej inštancie konštatoval, že obe strany mali v spore čiastočný úspech. Žalobca mal úspech v časti konania o zaplatenie sumy 9 530,88 Eur (teda cca 97 %), žalovaný v časti konania o zaplatenie sumy 251,67 Eur (t.j. cca 3 %). Vzhľadom na to v zmysle § 255 ods. 2 CSP náhradu trov konania pomerne rozdelil a priznal žalobcovi náhradu 94 % (97-3) trov konania. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku čo do výroku I., ktorým bol zaviazaný plniť žalobcovi 9 530,88 eur a súvisiaceho výroku III. o trovách konania podal včas odvolanie žalovaný, ktorým namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal námietkou žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcu ohľadom výmery nebytového priestoru. Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca priamo odvodzuje od uvádzanej výmery podlahovej plochy nebytového priestoru, ktorá by mala byť 342 m2, ale toto svoje tvrdenie žiadnymi hodnovernými dôkazmi nepreukázal. Žalobca ako dôkaz predložil iba výpis z LV z č. XXXX, k.ú. L. K. a zmluvu o nájme centr. 176/2011. Z týchto dôkazov však žalobcom tvrdené skutočnosti nevyplývajú. Z listu vlastníctva vyplýva iba skutočnosť, že výmera 342 m2 predstavuje výmeru pozemku parc. č. XXXX/X a rovnako zmluva o nájme uvádza údaj 342 m2 len ako výmeru pozemku. Iný dôkaz žalobcom predložený nebol. Poukázal na § 151 ods. 2 CSP a uviedol, že tvrdenia žalobcu riadne poprel, pričom aj uviedol, že žalovaným uvedené skutočnosti nevyplývajú z predložených dôkazov a uviedol, čo z predložených dôkazov vyplýva. Pokiaľ žalobca nepredložil súdu so svojím skutkovým tvrdením dôkazy na preukázanie výmery nebytového priestoru a žalovaný skutkové okolnosti žalobcu poprel a zdôvodnil prečo, skutkové tvrdenia žalobcu nemôžu byť považované súdom za preukázané. Záver súdu o veľkosti podlahovej plochy nebytového priestoru je potom nepreskúmateľný, je v rozpore s dôkaznou situáciou a javí sa byť svojvoľným. Opakovane zdôraznil, že k celej stavbe s.č. XXX má zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike. Žalovaný ako držiteľ povolenia je oprávnený v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme vstupovať na cudzie pozemky a do cudzích objektov a zariadení v rozsahu a spôsobom nevyhnutným na výkon povolenej činnosti. Od tohto právneho titulu žalovaný po celý čas odvodzuje svoje právo užívania nehnuteľnosti. Nájomný vzťah založený zmluvou o nájme č. 176/2011 zo dňa 28.12.2011 bol duplicitnou, nadbytočnou úpravou užívania časti nebytového priestoru energobloku žalovaným, keďže užívanie bolo tak či tak garantované zákonnými oprávneniami
podľa § 10 ods. 1 písm. a/, e/ zákona o tepelnej energetike. Súd prvej inštancie slovné spojenie „v nevyhnutnom rozsahu“ vyložil čisto formálne, bez logiky považuje za nevyhnutný rozsah iba konkrétnu fyzickú časť budovy vymedzenú jediným ohraničeným miestom o výmere 2,25 m2. Ostávajúcu plochu nebytového priestoru považuje za užívanú bez právneho dôvodu. Výmera 2,25 m2 je podľa súdu nevyhnutným rozsahom, lebo práve tu sa nachádza takzvaná odovzdávacia stanice tepla (ďalej len OST) žalovaného. Takéto chápanie pojmu „v nevyhnutnom rozsahu“ je absolútne nelogické a v rozpore so zmyslom a účelom zákona. Vo vyjadrení žalovaného zo dňa 11.09.2019 bolo súdu vysvetlené, ako je potrebné nevyhnutný rozsah vnímať. Rozsah je potrebné chápať skôr ako mieru (intenzitu), ktorá zohľadňuje, rešpektuje a umožňuje žalovanému realizovať jeho práva na jednej strane a na strane druhej obmedzuje žalobcu ako vlastníka nehnuteľnosti v primeranej miere. Prvostupňový súd opomenul napríklad také okolnosti, že žalovaný sa musí vedieť k vymedzenému priestoru po vstupe do nehnuteľnosti nejako dostať, k čomu musí využiť podlahovú plochu budovy. Uniklo zrejme pozornosti prvoinštančného súdu, že sústavu tepelných zariadení netvorí iba OST, ale i príslušné rozvody, ktoré do OST privádzajú a z nej odvádzajú tepelné médium. Tieto rozvody taktiež vyžadujú starostlivosť a podľa názoru súdu je prístup k tejto súčasti tepelných zariadení zrejme tiež nad rámec zákona. Žalobca na pojednávaní 16.08.2019 predložil fotografickú dokumentáciu, z ktorej jasne vyplýva, kde je umiestnená OST, a že k nej vedú rozsiahle rozvody. Žalovaný zdôraznil, že po celý čas súdneho konania tvrdil a preukázal, že vykonáva nielen v stavbe žalobcu, ale v celom meste rozsiahlu rekonštrukciu tepelnej sústavy s čím je nevyhnutne spojená aj demontáž nevhodných prvkov starej súpravy alebo jej časti. Úkony súvisiace s rekonštrukciou tiež nemožno považovať za konanie nad rámec nevyhnutného rozsahu. Bolo na žalobcovi, aby preukázal súdu, že žalovaný užíva nebytový priestor žalobcu bez právneho titulu. To však žalobca nepreukázal. Žalovanému svedčí užívanie nehnuteľnosti na základe zákonného vecného bremena a žalobca nepreukázal, že by nevyhnutný rozsah jeho užívania nebol v súlade s touto podmienkou. Súd prvej inštancie nesprávne právne pochopil inštitút zákonného vecného bremena, jeho zmysel a význam a tým zásadným spôsobom vstúpil do práv žalovaného. Pokiaľ ide o výšku hodnoty bezdôvodného obohatenia, žalobca predložil len jediný dôkaz: Zásady hospodárenia s majetkom Mesta L. K., čo však predstavuje nedostatočný dôkaz, ktorý nemôže preukázať trhovú hodnotu nájmu. Zásady hospodárenia s majetkom mesta sú interným dokumentom mesta pri hospodárení s majetkom mesta a nie sú zárukou toho, že nájomná zmluva by bola s takouto cenou uzatvorená. Trhová cena sa určuje na základe konkrétnych reálne uzatvorených nájomných zmlúv v danom čase a mieste pri porovnateľnej nehnuteľnosti, ale takéto dôkazy neboli žalobcom predložené. Nebol predložený ani príslušný znalecký posudok. Cena nie je reálna i z dôvodu, že nezohľadňuje konkrétny fyzický stav nehnuteľností, ťarchu v podobe vecného bremena a účelové určenie užívania nehnuteľností. Z tohto dôvodu sa záver súdu taktiež javí byť svojvoľný. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadril tak, že s ním nesúhlasí. Poukázal na § 151 ods. 2 CSP a namietal, že žalovaný ani v odvolaní k otázke výmery podlahovej plochy žiadne svoje vlastné skutkové tvrdenie neuvádza, snaží sa odvolaciemu súdu vnútiť svoj pohľad na vec tým, že v rámci prvostupňového konania skutkové okolnosti žalobcu poprel a zdôvodnil prečo. Zákon však celkom jednoznačne požaduje, aby popierajúca strana uviedla svoje vlastné tvrdenia o konkrétnej skutkovej okolnosti, nie aby zdôvodňovala prečo popiera pôvodné tvrdenie uvedené protistranou. Celá argumentácia žalovaného o nesprávnom vyhodnotení dôkazov súdom prvej inštancie je potom účelová a neopodstatnená. Žalovaný, pokiaľ ide o právny titul užívania nebytového priestoru, opakuje svoju doterajšiu argumentáciu, zdôrazňuje, že má odlišný právny názor oproti právnemu názoru prvoinštančného súdu. Takýto postoj žalovaného je pochopiteľný, ale nemení to nič na tom, že vlastnícke právo je nedotknuteľné, ak je niečím obmedzované, obmedzenie musí byť uskutočňované iba v minimálnom nevyhnutnom rozsahu. Nevyhnutný rozsah je potrebné posudzovať z hľadiska časového, kvantitatívneho a kvalitatívneho, z tohto dôvodu v žiadnom prípade neobstojí argumentácia žalovaného o tom, že jeho právnym titulom na užívanie celej budovy, by malo byť zákonné vecné bremeno zapísané údajne k celej stavbe s.č. XXX. Prijatím argumentácie žalovaného by došlo k obmedzeniu vlastníckych práv stoviek vlastníkov, ktorí by de facto úplne stratili možnosť realizovať oprávnenia, ktoré im z titulu vlastníckeho práva vyplývajú, ale mali by im zostať zachované povinnosti vlastníka. Pohľad žalovaného na túto problematiku nie je objektívny, je motivovaný jeho ekonomickými záujmami. Z titulu zákonného vecného bremena neprináleží žalovanému právo užívať nehnuteľnosť, ale výlučne právo prístupu a údržby svojho zariadenia, nie priestoru celej nehnuteľnosti. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
sp.zn. PL.ÚS 42/2015, podľa ktorého možno nevyhnutný zásah vykonať iba v ústavou dovolenej miere, ktorá vyžaduje, aby zásah do vlastníctva nebol väčší ako nevyhnutný, aby netrval dlhšie, než je nevyhnutné. Záverom zdôraznil, že v čase uzatvorenia zmluvy o nájme č. 176/2011 žalovaný vedel, že viac ako 2,25 m2 z celkovej plochy budovy využívať nepotrebuje, preto nebol ochotný za väčšiu výmeru platiť nájomné. Realizované užívanie celej nehnuteľnosti je teda jednoznačne užívaním bez právneho titulu. Pokiaľ ide o výšku všeobecnej hodnoty bezdôvodného obohatenia, žalovaný síce poprel uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia, ale neuviedol žiadne svoje vlastné tvrdenie o tejto otázke, preto nebolo znalecké dokazovanie v konaní potrebné. V žiadnom prípade nemožno uvažovať o svojvôli prvoinštančného súdu, ak ide o dôsledok nedostatočnej aktivity žalovaného. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
4. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
6. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.
7. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
9. Žalovaný v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Z obsahu odvolania je tiež zrejmé, že namieta nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, resp. jeho svojvoľnosť, čo predstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces).
10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
12. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
13. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
14. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
15. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
16. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.
17. Námietky žalovaného, uvedené v odvolaní, boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, a ktorými sa súd prvej inštancie zaoberal, správne sa s nimi vysporiadal a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
18. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:
18.1 Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 132 CSP, podľa ktorého strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
18.2 Súd prvej inštancie na základe skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním správne uzavrel, že žalovaný v období od 15.05.2016 do 27.03.2017 užíval nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu nad rozsah dohodnutý Zmluvou o nájme centr. č. 176/2011 (do 28.02.2017, t.j. dňa ukončenia zmluvného nájomného vzťahu), ako aj nad rozsah vyplývajúci zo zákonného vecného bremena, ktoré mu patrí v zmysle § 10 ods. 1 písm. a), c), e) zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike bez právneho titulu. Vzhľadom na to, vzniklo na strane žalovaného na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 os. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
18.3 Žalovaný v odvolaní v tomto kontexte namietal nesprávne hodnotenie dôkazov a z nich vyplývajúcich skutkových okolností súdom prvej inštancie.
18.4 Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Skutkový záver sudcu, vchádzajúci z vykonaných dôkazov je vecou vnútorného postoja (presvedčenia) a myslenia konajúceho sudcu. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31.08.2004, I. ÚS 97/97 zo dňa 05.01.2000, II. ÚS 3/97 zo dňa 19.03.1997).
18.5 Z obsahu spisu súdenej veci je zrejmé, že vykonané dôkazy súd prvej inštancie riadne vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol pritom na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Námietku žalovaného vo vzťahu k posúdeniu a hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie potom vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
18.6 Žalovaný v odvolaní v tejto súvislosti tiež uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny.
18.7 Vo všeobecnosti, arbitrárny rozsudok je taký rozsudok, ktorý je založený na svojvôli súdu, neopierajúci sa o zákon, založený na ľubovôli súdu. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, arbitrárne rozhodnutie všeobecného súdu znamená najmä extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným do- kazovaním skutkovými a právnymi zisteniami, interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax, nerešpektovanie kogentnej normy, inter- pretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti (predpojatý formalizmus ), hodnote- nie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiad- nej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy.
18.8 Z označeného celkového obdobia, žalovaný od 15.05.2016 do 28.02.2017 užíval priestor v budove energobloku v rozsahu 2,25 m2 na základe zmluvy o nájme. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zmluva o nájme nezakladala právo nájomcu užívať celú budovu tým spôsobom, že žalobcu ako jej vlastníka úplne vylúči z jej užívania, naopak, zmluva o nájme nebránila právne žalobcovi v užívaní budovy v zostávajúcom rozsahu jej výmery 339,75 m2 (342 m2 - 2,25 m2), hoci by do budovy mohol vstúpiť iba v prítomnosti žalovaného, resp. jeho zástupcu, ktorý disponoval aj kľúčmi od nej. V spore však nebolo zistené, že by žalobca budovu energobloku v predmetnom období od 15.05.2016 do 28.02.2017 mohol užívať, a to čo i len sčasti, naopak, aj z tvrdení samotného žalovaného - ktoré nespochybnil ani v odvolacom konaní - vyplýva, že v období od 15.05.2016 do 27.02.2017 užíval predmetnú budovu výlučne on. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v období od 15.05.2016 do 28.02.2017 užíval predmetnú nehnuteľnosť nad rozsah dohodnutý Zmluvou o nájme centr. č. 176/2011. Po 28.02.2017 do 27.03.2017 užíval žalovaný nehnuteľnosť bez existencie nájomnej zmluvy, resp. inej zmluvy, uzavretej so žalobcom ako vlastníkom nehnuteľnosti. Zároveň, v celom spornom období podľa záverov súdu prvej inštancie užíval nehnuteľnosť nad rozsah vyplývajúci zo zákonného vecného bremena, ktoré mu patrí v zmysle zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike.
18.9 Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti podrobne a presvedčivo vysporiadal s procesnou obranou žalovaného, na ktorej menovaný zotrval i v odvolacom konaní. Podľa
§ 10 ods. 1 písm. a), c), e) zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike mohol žalovaný ako držiteľ predmetného povolenia, v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme, vstupovať do predmetnej nehnuteľnosti (energobloku) v rozsahu a spôsobom nevyhnutným na výkon povolenej činnosti alebo vykonávať na nej povolenú činnosť na sústave tepelných zariadení alebo na jej časti, ak jej výstavba bola povolená podľa stavebných predpisov. Uvedené medzi stranami v konaní ani sporné nebolo.
18.10 V zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy SR platí, že každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Vlastnícke právo je možné efektívne využívať len v takých prípadoch, kedy subjektu práva je umožnená plnohodnotná dispozícia s predmetom vlastníckeho práva v súlade s jeho účelom. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa spája so zásahom do vlastníckych práv proti vôli vlastníka. Obsah vlastníckych práv je v takom prípade obmedzený, no nemôže byť celkom zrušený. Ústavnoprávna podmienka nevyhnutnej miery implikuje požiadavku nevyhnutnosti a požiadavku miery. Splnenie tejto podmienky závisí od súbežného splnenia oboch požiadaviek, teda od zásahu do vlastníctva, iba ak je zásah nevyhnutný, pričom nevyhnutný zásah možno vykonať iba v ústavou dovolenej miere, ktorá vyžaduje, aby zásah do vlastníctva nebol väčší ako je nevyhnutné a aby netrval dlhšie, než je nevyhnutné. Podmienku nevyhnutnosti obmedzenia ústavný súd vysvetlil takto: V súlade s medzinárodným štandardom termín nevyhnutný v demokratickej spoločnosti možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práva a slobody je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno ( viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn PL. ÚS 15/98).
18.11 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne uviedol, že zo zmluvy o nájme ako aj z charakteru zariadenia OST (priestoru, ktorý zaberá a je nevyhnutný pre jeho funkčnosť), umiestneného žalovaným v predmetnej budove, žalovanému postačoval pre výkon jeho povolenej činnosti v predmetnej budove priestor o výmere 2,25 m2, pričom žalovaný svoje tvrdenia o nevyhnutnosti využívania väčšieho priestoru, resp. celej budovy, nepreukázal žiadnymi dôkazmi. V tomto smere nepostačuje subjektívne presvedčenie žalovaného o nevyhnutnosti užívania budovy vo väčšom rozsahu, ale pre úspech žalovaného v spore bolo nevyhnutné, aby toto svoje tvrdenie i preukázal, čo sa však v súdenej veci nestalo. Samotný druh stavby, uvedený v katastri nehnuteľnosti, v spojení so zápisom ťarchy na príslušnom liste vlastníctva neznamená, že pre žalovaného neplatí ústavné obmedzenie realizovania zákonného vecného bremena v nevyhnutnom rozsahu, ako sa mylne domnieva žalovaný.
18.12 Ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka - pokiaľ ide o spôsob vrátenia bezdôvodného obohatenia
- uprednostňuje naturálnu reštitúciu. Peňažná náhrada prichádza do úvahy iba subsidiárne, pokiaľ sú splnené podmienky ustanovené v druhej vete. Pre tieto prípady sa ráta s peňažnou náhradou, pretože naturálna reštitúcia nie je dobre možná najmä preto, lebo obohatenie spočívalo vo výkonoch. Zákon síce neustanovuje, v akej výške sa má peňažná náhrada poskytnúť, avšak vzhľadom na to, že peňažná náhrada predstavuje peňažný ekvivalent hodnoty veci alebo výkonu, ktorý sa mal vrátiť, treba vychádzať z toho, že peňažná náhrada má byť ekvivalentom hodnoty veci alebo výkonu, ktorú tieto veci majú v čase vrátenia. Výška plnenia za užívanie cudzej veci sa odvodzuje od prospechu, ktorý získal obohatený, ktorý je povinný vydať to, čo neoprávneným užívaním cudzej veci získal, teda ten prospech, ktorý bezdôvodne získal, o ktorý sa na úkor vlastníka obohatil. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je potom peňažná suma, ktorá zodpovedá nájomnému vynakladanému obvykle na danom mieste a čase za porovnateľné - v tomto prípade - nehnuteľnosti (rozsudok NS Č R sp.zn. 25Cdo/2434/2004 zo dňa 12.05.2005). Majetkovým vyjadrením prospechu pri užívaní cudzej veci je peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle na danom mieste a čase na užívanie veci aj s prihliadnutím na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci vzhľadom na jeho rozsah a spôsob zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, keď sa výška náhrady porovnáva s obvyklou hladinou nájomného, ktoré by bol nájomca za obvyklých okolností povinný plniť, ak by užíval vec na základe platnej nájomnej zmluvy (rozsudok NS ČR sp.zn. 32Odo/574/2003 zo dňa 15.04.2004). 18.13 Žalobca vyčíslil výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného za obdobie od 15.05.2016 do 27.03.2017 ako násobok neoprávnene žalovaným užívanej plochy budovy, ceny obvyklého nájmu v danom období a počtu dní, v ktorých žalovaný predmetný priestor užíval. Žalovaný takýto spôsob stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia nerozporoval, namietal len rozsah podlahovej plochy
budovy, na ktorej zotrval i v odvolacom konaní. Žalobca pri stanovení plochy budovy vychádzal z toho, že predmetná budova sa nachádza na celom pozemku reg. „C“ parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria, ktorého výmera je 342 m2, a teda mal zato, že aj celková zastavaná plocha budovy je 342 m2, čo preukazoval výpisom z LV č. XXXX, k.ú. L. K., ako aj Zmluvou o nájme centr. č. 176/2011. Žalovaný, i keď toto skutkové tvrdenie žalobcu poprel, svoje vlastné skutkové tvrdenia o inom rozsahu celkovej plochy budovy neuviedol, ani na preukázanie iného rozsahu plochy energobloku nenavrhol, ani nepredložil súdu dôkazy, a preto súd prvej inštancie správne posúdil popretie skutkového tvrdenia žalobcu o ploche budovy 342 m2 zo strany žalovaného v zmysle § 151 ods. 2 CSP ako neúčinné. Nedôvodná bola odvolacia námietka žalovaného, že v konaní jednak poprel skutkové tvrdenie žalobcu v tomto smere a jednak uviedol dôvody, prečo tak urobil (že skutkové okolnosti tvrdené žalobcom z týchto dôkazov nevyplývajú). Pretože však neuviedol žiadne vlastné skutkové tvrdenie o rozhodujúcej skutočnosti, t.j. o výmere podlahovej plochy budovy na odvrátenie fikcie nespornosti skutkového tvrdenia protistrany, procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý posúdil popretie skutkového tvrdenia žalobcu o ploche budovy 342 m2 zo strany žalovaného v zmysle § 151 ods. 2 CSP ako neúčinné, niet čo vytknúť a táto odvolacia námietka žalovaného bola taktiež nedôvodná. Vzhľadom na to súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalovaný v období od 15.05.2016 do 27.03.2017 užíval bez právneho dôvodu priestor o výmere 339,75 m2 (342 m2 mínus 2,25 m2).
18.14 Pri uplatnení výšky bezdôvodného obohatenia žalobca vychádzal z obvyklej výšky nájomného v danom období, v danej lokalite, za obdobné nebytové priestory, ktoré podľa neho vyplýva z dokumentu „Zásady hospodárenia s majetkom mesta L. K.“ a je určené vo výške 55,- Eur/ročne/m2. Vzhľadom na to považoval uplatnenú (nižšiu) sumu 40,- Eur/ročne/m2 za oprávnenú. Žalovaný skutkové tvrdenie žalobcu o obvyklom nájomnom v danom čase za obdobných obchodných podmienok v sume 40,- Eur poprel, pričom takúto výšku považoval za neprimerane vysokú, avšak opäť, vlastné skutkové tvrdenie ohľadne výšky obvyklého nájomného neponúkol a nepreukázal, a preto správne súd prvej inštancie vychádzal pri určení výšky bezdôvodného obohatenia zo sumy 40,- Eur/ročne/m2, ktorú mal za preukázanú. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že podľa záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/8/2009 zo dňa 13.11.2009 je užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia, ak tento nie je stanovený predpisom, je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci. Prihliadne sa pritom na účel a spôsob užívania a na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci vzhľadom na jeho rozsah a spôsob zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výška náhrady určuje podľa obvyklej hladiny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a čase platil, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. Obvyklé nájomné je nájomným tržným. Až pri absencii zodpovedajúcich podkladov môže súd vychádzať aj z výšky náhrad v iných prípadoch; v takom prípade ale skutkové zistenia je potrebné podrobiť ďalšiemu posúdeniu z hľadiska toho, do akej miery je obmedzený vlastník v prípade nájmu pozemku, pri ktorom mu so zreteľom na účel nájmu zostane po dobu nájmu „holé vlastníctvo“ bez možnosti užívať pozemok. Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pri určovaní výšky neoprávneného majetkového prospechu (bezdôvodného obohatenia), ktorú je potrebné pri bezdôvodnom obohatení vydať, treba prioritne vychádzať z právneho predpisu, ak taký pre špecifický prípad existuje, inak z nákladov potrebných na vynaloženie na porovnateľné užívanie (prenajatie) veci v danom mieste a čase a ak toto nie je možné dosť dobre zistiť, z výšky náhrad v iných prípadoch. V súdenej veci bolo dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie zistené, že Mesto L. K. (ktoré bolo pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti), má nájomné za užívanie o.i. nebytových priestorov, obchodných priestorov pre prevádzkovanie služieb (opravovne, zberne, požičovne a pod.), garáže, výrobné, skladovacie priestory a priestory podobných úžitkových vlastností, administratívne priestory, upravené uznesením Mestského zastupiteľstva Mesta L. K. č. 4/2012 vo forme Zásad hospodárenia s majetkom Mesta L. K. na sumu minimálne 55,- eur za 1 m2 plochy ročne. (čl. 12 bod I, písm. d/ ). Táto suma tak preukázateľne- vzhľadom na špecifický charakter veci (žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu ako právneho nástupcu mesta, tým že užíval bez právneho dôvodu nad rozsah zákonného vecného bremena budovu, za účelom výkonu svojej podnikateľskej činnosti, v rámci ktorej zabezpečuje dodávku tepla pre mesto a odberateľov tepla v danom meste) predstavuje obvyklú hladinu nájomného, ktoré by žalovaný ako nájomca v danom mieste a čase platil, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy a niet rozumného dôvodu pre ktorý by nebolo
možné predmetné VZN na vec aplikovať. Naviac, žalobca si v konaní uplatnil signifikantne nižšiu sumu a odvolací súd má za to, že takto uplatnená suma nepochybne zodpovedá spravodlivému usporiadaniu veci.
19. Vzhľadom na to súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného žalobcovi za obdobie od 15.05.2016 do 28.02.2017 v sume 8 525,67 Eur, (230 dní; 339,75 m2; 40,- Eur/ročne/m2) a za obdobie od 01.03.2017 do 27.03.2017 v sume 1 005,21 Eur (27 dní; 339,75 m2; 40,- Eur/ročne/m2), teda spolu v sume 9 530,88 Eur a vo zvyšku, v časti o zaplatenie sumy 251,67 Eur žalobu zamietol ako nedôvodnú, ktorý výrok rozsudku súdu prvej inštancie však odvolaním napadnutý nebol a nadobudol právoplatnosť.
20. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. Žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný v miere 94 %, preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94 %.
21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
22. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
24. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 26. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP vo vzťahu k žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
27. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).