Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_26CoE-44-2021.pdf
PDF · 104.81 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/44/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Jozef Mačej a sudkýň: JUDr. Katarína Slováčeková a JUDr. Ľuboslava Vanková v exekučnej veci oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátkou: JUDr. Lenka Zichová, LL.M., so sídlom Brno, Pellicova 20c, proti povinnému: H. U., nar. X. H. XXXX, trvale bytom G. XX, X. B. X., o vymoženie 1.705,64 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 2599/13, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 7Er/862/2013-22 zo dňa 22. augusta 2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
2. Napadnuté uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 E.p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ďalej len „E.p.“), § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1 až 3, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 OZ (zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej len „OZ“), § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b), písm. d), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ2010“).
3. Vecne argumentoval, že oprávnená sa domáhala vykonania exekúcie voči povinnej na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovských súdom Victoria, rozhodcovským súdom v Žiline sp. zn. RK-PC-102/13EK zo dňa 1. februára 2013. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100036600 zo dňa 15. februára 2011 (ďalej aj „zmluva o úvere“) uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnej úver vo výške 1.140 eur, pričom povinná sa zaviazala úver splatiť v 42 mesačných splátkach po 61,08 eur. Po oboznámení sa s obsahom zmluvy o úvere, ako aj s obsahom všeobecných obchodných podmienok a rozhodcovskej zmluvy (čl. 5) súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere má povahu spotrebiteľského úveru, na ktorý sa vzťahuje režim ZoSÚ2010 a tiež všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv uvedených v ustanovení § 52 a nasl. OZ. Súčasťou zmluvy o úvere je aj rozhodcovská zmluva, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať o všetkých sporoch, ktoré vzniknú zo zmluvy úvere číslo 8100036600 zo dňa 15. februára 2011. Túto rozhodcovskú zmluvu si povinná osobitne nedojednala, bola jej predložená ako formulárová, vopred predtlačená spolu so zmluvou o úvere, pričom do takto vopred predtlačenej zmluvy boli len dopísané jeho identifikačné údaje, číslo zmluvy o úvere a dátum jej podpisu zmluvnými stranami. Povinná mohla zmluvu ako
celom odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým jej podmienka, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, bráni tomu, aby bol na základe takto neprijateľnej zmluvnej podmienky vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by bol spôsobilým exekučným titulom. Pretože rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul v tejto veci bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, je preto právne neúčinný, nulitný a nespôsobilý vyvolať právne následky. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom zamietol.
4. Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podala odvolanie oprávnená. Odvolanie odôvodnila podľa § 205 ods. 2 písm. a), § 221 ods. 1 písm. h) a § 205 ods. 2 písm. b), písm. d) a písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. V odvolaní uviedla, že exekučný súd fakticky poprel základnú zásadu procesného práva, a to „zásadu prekážky veci zahájenej.“ Podľa jej názoru ide o nesprávny výklad uvedeného § 53 odsek 4 písmeno r) Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská zmluva bola zjednaná alternatíve, teda tak, že v prípade sporu majú zmluvné strany (ako oprávnená, tak aj povinná) možnosť domáhať sa svojich práv voči druhej strane, buď na všeobecnom súde, alebo na rozhodcovskom súde. Právo povinnej ako spotrebiteľa je teda z pohľadu hmotného práva jednoznačne zachované, a to až do okamihu podania žaloby na jednu z rozhodovacích autorít (všeobecný súd alebo rozhodcovský súd). Poukázala na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 odsek 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Upriamila pozornosť na fakt, že povinná sa v konaní nijako nebránila a voči nárokom oprávnenej nenamietala ako v rovine hmotnoprávnej, tak ani v rovine procesnoprávnej. Poukázala na to, že rozhodcovská zmluva predstavuje individuálnu dohodu, ktorá nie je a nebola podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, čo vyplýva z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy (kde to je výslovne uvedené) a z dôsledkov bodu 7 rozhodcovskej zmluvy (podľa ktorého dlžník môže od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzavretia). Rozhodcovská zmluva preto spĺňa podmienku individuálneho ustanovenia a nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Povinný mohol obsah rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, a to pred a po jej uzavretí. V danom prípade má oprávnená za to, že povinná jednoznačne mohla ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy, a to hneď dvakrát pred a po jej uzavretí. Nepodpísaním rozhodcovskej zmluvy by neprišlo k jej neplatnosti a účinnosti, teda ani jej obsah by sa nestal záväzným. Povinná mala ďalej možnosť zásadne zmeniť jej obsah, a to tak, že už takto uzavretej zmluvy odstúpi. Toto právo si účastníci v rozhodcovskej zmluve jednoznačne zjednali a povinná ako spotrebiteľ mala do 14 dní možnosť od rozhodcovskej zmluvy ako celku odstúpiť. Oprávnená má zato, že nie je väčšej zmeny v zmluve ako možnosť celý jej obsah zneplatniť. Záver, že povinná ako spotrebiteľ nemala možnosť meniť obsah rozhodcovskej zmluvy, neobstojí. Skutočnosť, že takto dojednaná rozhodcovská zmluva spĺňa charakter individuálneho dojednania podporuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, pričom v tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.11.2012, sp. zn. 3M Cdo 14/2011. Na podporu svojej argumentácie oprávnená poukázala aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.11.2014 sp. zn. 43CoE/445/2014, uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 18.12.2014 sp. zn. 3CoE/203/2014, zo dňa 31.01.2014 sp. zn. 8CoE/4/2014, zo dňa 17.12.2014 sp. zn. 21CoE/94/2014, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.02.2015 sp. zn. 13CoE/8/2015, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 01. 2014 sp. zn. 25CoE/22/2014, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.01.2015 sp. zn. 22CoE/137/2014. Zdôraznila, že povinná nebola nútená pochopiť text zmlúv a ich zmysel v krátkej dobe alebo ihneď pri ich podpise. Povinná mal možnosť rozhodcovskú zmluvu, tak ako aj ostatné dokumenty potrebné k uzavretiu zmluvného vzťahu, vopred vyžiadať a preštudovať si ich. Vzhľadom na uvedené navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si oprávnená uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania v sume 97,41 eur.
5. Povinná, ani súdny exekútor, sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadrili.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou (§ 359 Civilného sporového poriadku a § 37 ods. 1 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 Civilného sporového poriadku á contrario) a dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.
7. V danom prípade sa exekučné konanie začalo podaním návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora dňa 27.5. 2013, v dôsledku čoho sa exekučné konanie dokončí podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013.
8. Podľa § 243b ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. júla 2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
10. Odvolací súd viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.) po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami oprávnenej a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné:
11. Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný titul z formálnej stránky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
12. Ústavný súd SR sa vyjadril v podobnom duchu v uznesení sp. zn. IV. ÚS 78/2011 zo dňa 17.3.2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní.
13. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá ešte 10.2.2011 na základe zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Podľa ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. v cit. znení zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Podľa názoru súdu je formulácia uvedeného ustanovenia jednoznačná v tom zmysle, že vyžaduje podrobenie sa určitému, teda jednému konkrétnemu stálemu rozhodcovskému súdu. Naopak v rozpore s citovaným ustanovením je taká rozhodcovská zmluva, ktorá podriaďuje strany dvom či viacerým rozhodcovským súdom, pričom voľba konkrétneho je prenechaná na vôľu jednej strany. V takom prípade tak totiž v skutočnosti medzi stranami nejde o rozhodcovskú zmluvu v zmysle citovaných ustanovení, ale len o akúsi „predbežnú dohodu“ na možnom rozhodcovskom konaní, ktorej konkretizácia patrí jednej zmluvnej strane. Rozhodcovské konanie je totiž založené na principiálnej rovnosti oboch jeho strán (§ 17 zákona č. 244/2002 Z. z.), ktorá sa prejavuje okrem iného v ich (principiálne) rovnakom vplyve na zloženie rozhodovacieho telesa (rozhodcov, porov. § 8 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.). Pripustením takej rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej by si jeden z účastníkov mohol vybrať spomedzi viacerých
v nej uvedených stálych rozhodcovských súdov (teda pripustenie akejsi „opcie na stály rozhodcovský súd“), by sa podľa názoru odvolacieho súdu dával tomuto účastníkovi nadmerný vplyv na priebeh rozhodcovského konania a staval by druhú stranu do podstatne nevýhodnejšej pozície.
14. Podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedený výklad ustanovenia § 12 ods. 6 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vyplýva aj z toho, že citovaný zákon pomerne striktne rozlišuje medzi rozhodcovským konaním mimo stáleho rozhodcovského súdu a rozhodcovským konaním pred stálym rozhodcovským súdom. Najviditeľnejšie je to v prípade postupu konania pred rozhodcovským súdom. Kým podľa ustanovenia § 26 ods. 2 citovaného zákona je postup v konaní predovšetkým vecou dohody strán, v prípade konania pred stálym rozhodcovským súdom tento postupuje podľa svojho rokovacieho poriadku. Nestrannosť a férovosť rozhodcovského konania pred stálym rozhodcovským súdom je zabezpečená okrem iného aj tým, že rokovací poriadok vydáva zriaďovateľ ako tretia osoba odlišná (a v princípe nezávislá) od strán rozhodcovského konania. Takýto rokovací poriadok potom upravuje aj otázky, na ktorých sa v rozhodcovskom konaní mimo stáleho rozhodcovského súdu musia účastníci dohodnúť. Inak povedané, principiálnu nevyhnutnosť dohody oboch strán na jednotlivých procesných aspektoch rozhodcovského konania nahrádza v prípade stáleho rozhodcovského súdu činnosť tretej osoby - zriaďovateľa, ktorý vydáva rokovací poriadok. Ak by bolo prípustné, aby sa rozhodcovskou zmluvou umožnila jednej strane voľne si zvoliť jeden spomedzi viacerých stálych rozhodcovských súdov, znamenalo by to, že tejto strane by bolo dané aj právo vybrať resp. určiť úpravu procesného postupu rozhodcovského konania (a mnohých iných otázok, ktoré upravuje rokovací poriadok). To by však bolo v rozpore s už uvedenou principiálnou črtou rozhodcovského konania, podľa ktorej sa na tejto úprave musia strany dohodnúť, alebo musí byť určená treťou (nezávislou resp. nestrannou) osobou vo forme rokovacieho poriadku.
15. Odvolací súd v tomto smere len pripomína, že rozhodcovská zmluva (teda právomoc rozhodcovského súdu) vylučuje právomoc štátnych súdov a tým v podstate obmedzuje právo na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže dôvody preskúmania rozhodcovského rozsudku sú veľmi obmedzené. Samozrejme, principiálne nie je vylúčené, aby sa strany vzájomnou dohodou vzdali uplatnenia určitého práva (napríklad aj práva na súdnu ochranu pred všeobecným súdom) voľbou alternatívneho prostriedku riešenia sporov, ktorý im právo ponúka. V takom prípade však súdy musia dôsledne kontrolovať okolnosti takéhoto dojedania, a to najmä prostredníctvom všeobecných klauzúl (súlad s dobrými mravmi a pod.), ako aj výkladom príslušných noriem, ktoré tieto alternatívne prostriedky riešenie sporov upravujú, aby bolo zabezpečené, že tieto alternatíve prostriedky budú vo výsledku principiálne rovnocenné čo do kvality a procedurálnych záruk pre účastníkov (porov. v iných súvislostiach nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012). Podľa názoru odvolacieho súdu by bol s týmito požiadavkami nezlučiteľný taký výklad zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda pripustenie takej rozhodcovskej zmluvy, ktoré by mali za následok, že z rozhodcovského konania ako riešenia sporu medzi dvoma stranami nestrannou treťou osobou sa stane konanie riadené a kontrolované jednou z nich. Ako však už bolo vyššie odôvodnené, presne to by bolo následkom pripustenia takej rozhodcovskej zmluvy, akou je rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným zo dňa 05.06.2012, ktorá zveruje voľbu rozhodcovského súdu príslušného na prejednanie veci do rúk žalobcu.
16. Oprávnená nespochybnila, že nárok, ktorý uplatňuje voči povinnej, vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v danom znení spotrebiteľské zmluvy nesmeli obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatilo okrem iného vtedy, ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, čo musel dokázať dodávateľ (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka považovalo za neprijateľnú podmienku okrem iného také ustanovenie - rozhodcovskú doložku, ktorá vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky boli podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné. Takáto rozhodcovská zmluva okrem rozporu s ustanovením § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. aj neprimerane znevýhodňuje spotrebiteľa tým, že veriteľovi (u ktorého hlavne prichádza do úvahy iniciovanie rozhodcovského konania) umožňuje voliť si taký rozhodcovský súd, aký najviac zodpovedá jeho potrebám. Takáto voľba a tým aj znevýhodnenie spotrebiteľa, je pritom práve cieľom takto formulovanej rozhodcovskej zmluvy, ktorú oprávnený používa opakovane, čo by z ustanovenia 3. a 5. rozhodcovskej zmluvy v podstate bez ďalšieho robilo neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm.
k) Občianskeho zákonníka (porov. uznesenie SD EÚ vo veci C-342/13 Sebestyén proti Kővári, OTP Bank, OTP Faktoring a Raiffeisen Bank) a spôsobovalo by jeho neplatnosť aj podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
17. Rozhodcovská zmluva dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne.
18. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
19. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, a to na vybraný rozhodcovský súd.
20. Odvolací súd len dopĺňa, že na veci nič nemení ani možnosť dlžníka od tejto zmluvy odstúpiť. Podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ totiž existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že dlžník nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky, čo odôvodňuje ich skúmanie súdom ex offo (spojené veci C-240-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero a ďalší, ods. 26). Z toho potom ale logicky plynie, že existuje rovnaké nebezpečenstvo, že si spotrebiteľ neprijateľnosť neuvedomí ani počas lehoty na odstúpenie od zmluvy a v dôsledku toho svoje právo na odstúpenie nevyužije. Logika spočívajúca v ochrane spotrebiteľa je v oboch prípadoch tá istá - tak ako spotrebiteľ nemusí vedieť uplatniť svoje práva v súdnom konaní, nemusí ich vedieť uplatniť ani mimosúdne. To ale samo osebe nemôže hojiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky, resp. nemôže mať za následok, že sa na jej neprijateľnosť prestane prihliadať.
21. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prerokúvanej veci bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie. To podľa dnes už ustálenej judikatúry znamená, že takýto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (porov. judikát R 46/2012) a na jeho základe nemožno vykonať exekúciu.
22. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správne potvrdil.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania nebolo rozhodované, keďže zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia nepredstavuje konečné rozhodnutie, ale je zákonným dôvodom pre následné zastavenie exekučného konania podľa § 44 ods. 4 Exekučného poriadku.
24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).