Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Cob-107-2021.pdf
PDF · 105.2 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/107/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu Mesto Púchov, so sídlom 020 18 Púchov, Štefánikova 821/21, IČO: 00 317 748, zastúpeného JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o, so sídlom 014 01 Bytča, Treskoňova 816/1, IČO: 47 253 223, proti žalovaným 1/ GODUR, s.r.o, so sídlom 020 01 Púchov, Továrenská 4510, IČO: 31 594 441, zastúpenému GRMAN & PARTNERS, s.r.o, so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 861 553, 2/ A.. S. P., s miestom podnikania XXX XX J., Za cintorínom XXXX/XX, A.: XX XXX XXX, zastúpenému Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou so sídlom 017 01 Považská Bystrica, Zakvášov 1519/55, o vypratanie nebytového priestoru, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 14Cb/30/2020-84 zo dňa 26. júla 2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v druhom a štvrtom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému 1/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.
III. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému 2/ nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému 2/ povinnosť vypratať nebytový priestor o výmere 150 m2 nachádzajúci sa na 1. nadzemnom podlaží stavby so súp.č. XXX, postavenej na parcele M. č. XXXX/X o výmere XXX m2, k.ú. J. a tento odovzdať žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 2/, ktorému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. Žalobu voči žalovanému 1/ zamietol a žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorému uložil povinnosť nahradiť žalovanému 1/ trovy konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že výlučným vlastníkom polyfunkčnej budovy so súp.č. XXX, k.ú. J. je žalobca, ktorý je teda oprávnený nebytový priestor nachádzajúci sa v tejto budove užívať, držať a nakladať s ním. Medzi stranami však bolo nesporné, že hoci vlastníkom budovy je žalobca, nebytový priestor nachádzajúci sa v tejto stavbe v skutočnosti užíva žalovaný 2/. Pretože však žalovaný 2/ nepreukázal, že má právo na užívanie nebytového priestoru o výmere 150 m2 nachádzajúceho sa na 1. nadzemnom podlaží stavby so súp.č. XXX, súd mu uložil tento nebytový priestor vypratať. Pokiaľ žalovaný 2/ svoje právo užívať predmetný nebytový priestor vyvodzoval zo „Zmluvy o nájme nebytových
priestorov“ zo dňa 7.5.2007 (správne však ide zmluvu o podnájme), z vykonaného dokazovania vyplýva, že táto bola uzatvorená (iba) na 10 rokov od jej podpisu - a teda právo žalovaného 2/ užívať predmetný nebytový priestor existovalo iba do 7.5.2017. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaní dohodli na predĺžení podnájmu aj na obdobia nasledujúce po 7.5.2017. Bez ohľadu na toto prípadné predĺženie podnájmu je však potrebné uviesť aj to, že z povahy podnájmu vyplýva, že podnájomca môže nehnuteľnosť, byt alebo nebytový priestor užívať iba dovtedy, kým takéto právo má nájomca. Právo nájomcu (t.j. žalovaného 1/) užívať predmetný nebytový priestor však zaniklo dňa 2.2.2020, čím však „automaticky“ zaniklo aj právo nájomcovho podnájomcu (t.j. žalovaného 2/). V tejto súvislosti súd považuje za vhodné tiež uviesť, že v článku V.2 písm. e) „Zmluvy o nájme nebytových priestorov“ zo dňa 7.5.2007 je výslovne uvedené, že „zmluvný vzťah založený touto zmluvou zaniká zánikom nájomného vzťahu nájomcu vo vzťahu k prenajímateľovi (vlastníkovi). Pokiaľ žalovaný 2/ žalobcu požiadal o pridelenie nebytových priestorov a pokiaľ žalobca súhlasil s umiestnením technických zariadení v prevádzke E. M., treba uviesť, že žiadna z týchto skutočností nezakladá právo žalovaného 2/ na užívanie predmetného nebytového priestoru. Pretože žalobca mal úspech (len) voči žalovanému 2/, súd prvej priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov potrebných na účelné uplatňovanie práva voči žalovanému 2/. Pokiaľ ide o žalovaného 1/, v konaní o žalobe na vydanie veci, resp. vypratanie podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže mať žalobca úspech len vtedy, ak žalobca preukáže, že žalovaný do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Takýmto zásahom však nie je to, že určitá osoba mala s vlastníkom uzatvorenú nájomnú zmluvu, ale iba to, že určitá osoba fakticky užíva cudziu vec. V tomto konaní však nebolo preukázané, že by aj žalovaný 1/ faktickým užívaním nebytového priestoru zasahoval do vlastníckeho práva žalobcu a súd preto žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. Pretože žalovaný 1/ mal v konaní úspech, súd mu priznal nárok na náhradu trov .
3. Proti tomuto rozsudku čo do výroku IV., ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení neuviedol, na základe ktorého ustanovenia rozhodol o priznaní náhrady trov konania žalovanému 1/ v celom rozsahu, preto je odôvodnenie nedostatočné a v rozpore s princípom na spravodlivý proces. Zo znenia výroku sa žalobca domnieva, že súd prvej inštancie vydal rozhodnutie o trovách konania žalovaného 1/ na základe § 255 ods. 1 CSP. Súd však pri rozhodovaní o náhrade trov konania mal posudzovať aj osobité okolnosti jednotlivého prípadu, ako napríklad podiel oboch strán na vzniku sporu a podobne. V súdenej veci mal súd prvej inštancie zvážiť aplikáciu § 257 CSP. Žalobca nemal inú možnosť ako žalovať aj žalovaného 1/, ktorý svojim správaním zavinil vznik tohto sporu. Žalobca ako vlastník nebytového priestoru mal uzatvorenú nájomnú zmluvu len so žalovaným 1/. Žalovaný 1/ uzatvoril na predmet nájmu podnájomnú zmluvu so žalovaným 2/, bez predchádzajúceho písomného súhlasu prenajímateľa, v rozpore s účelom nájmu a bez vedomia žalobcu. Žalobca v čase podania žaloby nedisponoval žiadnym relevantným dôkazom, ktorý by preukazoval, kto je skutočným užívateľom nebytového priestoru. S podnájomnou zmluvou uzatvorenou medzi žalovanými 1/ a 2/ sa oboznámil až v priebehu konania na poslednom pojednávaní. Uvedené je na ťarchu žalovaného 1/, ktorý žalobcovi pred podaním žaloby nepredložil podnájomnú zmluvu so žalovaným 2/, čím zavinil vznik tohto sporu. Vzhľadom na to, že žalovanému 1/ skončil nájomný vzťah 2.2.2020 a žalovaný 1/ žalobcovi na výzvu predmet nájmu v určenej lehote neodovzdal, žalobca bol nútený podať žalobu o vypratanie nebytového priestoru na žalovaného 1/ z dôvodu hrozby predĺženia nájomného vzťahu o ďalší rok podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené má žalovaný 1/ podiel na vzniku tohto sporu. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo tento výrok zmenil a rozhodol tak, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
4. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril tak, že skutočnosti uvádzané v odvolaní sú bezvýznamné a nespĺňajú kritéria dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Zdôraznil, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy aplikácia § 257 CSP len v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak
v okolnostiach danej veci ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové aj iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní ( rozhodnutie NS SR v sp. zn. MCdo/14/99 z 1.9.2000). Uviedol že podľa nálezu Ústavného súdu SR s p.zn. I. ÚS/168/2018 strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno priznať nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého bol pri rozhodovaní o trovách konania uplatnený princíp úspechu v konaní a princíp zodpovednosti za vzniknuté trovy. Žalobca ako neúspešný účastník konania vo svojom odvolaní neuvádza žiadne okolnosti na strane žalobcu, na základe ktorých by toto konanie bolo možné označiť ako celkom výnimočný prípad. Žalobca nezdôvodnil, prečo sa rozhodol podať žalobu na žalovaného 1/, ktorý nebytový priestor neužíval, v ktorom sa nenachádzali žiadne veci v jeho vlastníctve. Žalovaný 1/ už pred podaním žaloby oznámil žalobcovi, že nebytový priestor neužíva a so žalovaným 2/ ukončil podnájomný vzťah. Táto informácia bola žalobcovi známa aj z predchádzajúcej korešpondencie a komunikácie. Korešpondencia bola založená aj do súdneho spisu. Pokiaľ ide o osobné pomery žalobcu, žalobca je mesto, právnická osoba, ktorá samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými zdrojmi za podmienok stanovených zákonom, všeobecne záväznými nariadeniami a organizačnými predpismi mesta. Žalovanému 1/ nie je známa žiadna skutočnosť, ktorá by v tomto smere u žalobcu zakladala nejakú osobitosti alebo výnimočnosť. Žalobca je vlastníkom veľkého množstva nehnuteľností, má oprávnenie na výkon rôznych činností a účasť v rôznych obchodných spoločnostiach, jeho príjmové pomery sú zrejme veľmi dobré. Pokiaľ ide o žalovaného 1/, je podnikateľom. Je dôležité, že žalobca nenavrhol žalovanému 2/ žiadne riešenie užívanie nebytového priestoru dohodou, a to ani dočasne. Žalovaní boli v konaní aktívni, využívali svoje procesné práva. Žalovaný 1/ sa zúčastnil všetkých pojednávaní, jeho návrhy boli kvalifikované, nemali za následok nedôvodné predlžovanie súdneho konania. Taktiež namietal, že na uzavretie podnájomnej zmluvy so žalovaným 2/ žalovaný 1/ mal písomný súhlas žalobcu, tento bol udelený už dňa 4.5.2005 a je založený v spise. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do druhého výroku, ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 2/, podal včas odvolanie žalovaný 2/, ktorým namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k náhrade konania je nedostatočne odôvodnené. Žalovaný 2/ však na pojednávaní 26.7.2021 navrhol pre prípad, že by súd žalobe vyhovel, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania, a to vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä z dôvodu predčasného podania žaloby a neochoty žalobcu riešiť záležitosť mimosúdne. Nebytový priestor žalovaný 2/ užíval na základe podnájomnej zmluvy. Potom, čo ho žalovaný 1/ ako nájomca vyzval, aby odovzdal priestor 25.2.2020, požiadal žalovaný 2/ žalobcu uzatvorenie nájomnej zmluvy listom zo dňa 12.2.2020. Svoju žiadosť doplnil listom zo dňa 20.2.2020, teda pred podaním žaloby, o vinkuláciu nájomného v prospech žalobcu formou notárskej úschovy vo výške 780,- eur, ktorá suma v zmysle Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom Mesta Púchov zodpovedá nájomnému za nebytový priestor za obdobie od 3.2. do 31.3.2020 za účelom, aby žalobcovi preukázal skutočný záujem o nájom nebytového priestoru. Súčasne mu predložil notársku zápisnicu zo dňa 20.2.2020. Následne dňa 21.5.2020 opäť vložil do notárskej úschovy sumu 1200 eur, ktorá predstavuje sumu za nájom za obdobie od 1.4.2020 do 30.6.2020, čo žalobcovi oznámil listom zo dňa 22.5.2020. Žalobca na žiadosť žalovaného 2/ nereagoval, preto žalovaný 2/ požiadal o prerušenie konania. Pretože žalobca súhlasil s prerušením konania, žalovaný 2/ sa domnieval, že žalobca rozhodne o jeho žiadosti o uzatvorenie nájomnej zmluvy a tým dôjde k ukončeniu sporu. Keďže žalobca nerozhodol o jeho žiadosti, listom zo dňa 1.7.2020 žalovaný 2/ žiadal žalobcu o jednoznačné stanovisko k uzatvoreniu nájomnej zmluvy. Hoci o žiadosti mala rozhodnúť mestská rada, doteraz sa tak nestalo. Keďže žalobca podal žalobu predčasne, ignoroval záujem žalovaného 2/ o pokračovanie v užívaní nebytového priestoru, napriek tomu, že súhlasil s prerušením konania a veci nemal záujem vyriešiť mimosúdne, mal za to, že konanie a postup žalobcu vzhľadom na jeho postavenie je v rozpore so všeobecne záväznými nariadeniami a v rozpore s dobrými mravmi. Práve tieto okolnosti predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré mal súd prvej inštancie prihliadnuť. Do pozornosti dal rozhodnutie Ústavného súdu SR, podľa ktorého
skutočnosť, že účastník konania, ktorému by inak patrila náhrada trov konania, sám konal v rozpore s dobrými mravmi, je okolnosťou hodnou osobitného zreteľa umožňujúcou všeobecnému súdu postupovať pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 1 OSP (v súčasnosti § 257 CSP). Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému 2/ neprizná a žalovanému 2 prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného 2/ písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
8. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
9. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
10. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
11. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 12. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
13. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu.
14. V prejednávanej veci uplatnil žalobca žalobou zo dňa 03.03.2020 proti žalovaným 1/,2/ nárok, týkajúci sa povinnosti žalovaných 1/,2/ vypratať nebytový priestor vo vlastníctve žalobcu. Rozsudkom č.k. 14Cb/30/2020-84 zo dňa 26.07.2021 súd prvej inštancie vyhovel žalobe vo vzťahu k žalovanému 2/ a úspešnému žalobcovi voči neúspešnému žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zároveň žalobu voči žalovanému 1/ zamietol a úspešnému žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %.
15. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne vychádzal zo zásady úspechu strán v konaní, keď úspešnému žalobcovi vo vzťahu k žalovanému 2/ a úspešnému žalovanému 1/ vo vzťahu k žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.
16. Ustanovenie § 257 CSP však umožňuje súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní, prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.
17. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP (ako je tomu v súdenej veci), súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.
18. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 160/2015 <https://www.epravo.sk/top/zakony/zbierka-zakonov/ zakon-civilny-sporovy-poriadok-1100.html> Z. z. Civilný sporový poriadok „Navrhovaná právna úprava ponecháva osobitné kritérium na nepriznanie náhrady trov konania podľa predošlých zásad. Keďže uplatnenie tejto konštrukcie prichádza do úvahy len výnimočne, osobitné kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne.“
19. Žalobca videl dôvody hodné osobitného zreteľa , pre ktoré by bolo vhodné nepriznať vo vzťahu k nemu úspešnému žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v okolnostiach sporu, keď nemal inú možnosť ako žalovať aj žalovaného 1/, s ktorým mal uzavretú nájomnú zmluvu, ktorá zanikla uplynutím času 02.02.2020. Žalovaný 1/ žalobcovi na výzvu predmet nájmu v určenej lehote neodovzdal, a preto bol žalobca nútený podať žalobu o vypratanie nebytového priestoru voči žalovanému 1/, aby sa vyhol predĺženiu nájomného vzťahu o ďalší rok podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1/ uzatvoril na predmet nájmu podnájomnú zmluvu so žalovaným 2/, bez predchádzajúceho písomného súhlasu prenajímateľa, v rozpore s účelom nájmu a bez vedomia žalobcu. Žalobca v čase podania žaloby nedisponoval žiadnym relevantným dôkazom, ktorý by preukazoval, kto je skutočným užívateľom nebytového priestoru. Z tohto dôvodu mal za to, že túto špecifickú procesnú situáciu, keď bol nútený podať žalobu i voči žalovanému 1/, zavinil práve žalovaný 1/ a nebolo spravodlivé, ak mu súd prvej inštancie priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
20. Odvolací súd v popísanej procesnej situácii dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo potrebné nepriznať úspešnému žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, nevzhliadol. Žalobca už v žalobe zo dňa 03.03.2020 uvádza, že z vyjadrení žalovaného 1/ je zrejmé, že nemá záujem o pokračovanie v nájme a je pripravený predmet nájmu žalobcovi odovzdať. Z textu žaloby tiež vyplýva, že žalobca si už v čase jej podania bol vedomý, že žalovaný 1/ uzatvoril podnájomnú zmluvu so žalovaným 2/, pričom žalovaného 2/ v žalobe i riadne označil. Taktiež z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 2/ opakovane zasielal žalobcovi listiny (zo dňa 10.02.2020, 20.02.2020), z ktorých je zrejmé, že predmetné nebytové priestory užíva práve žalovaný 2/. Z tohto dôvodu argumentácia žalobcu, že bol nútený podať žalobu o vypratanie nebytového priestoru voči žalovanému 1/ z opatrnosti a pre správanie žalovaného 1/, je nedôvodná a nemožno ju vziať za základ rozhodnutia o nepriznaní nároku na náhradu trov konania úspešnému žalovanému 1/, voči ktorému bola žaloba napokon zamietnutá.
21. Žalovaný 2/ videl dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo vhodné nepriznať vo vzťahu k nemu úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania taktiež v okolnostiach sporu, ale odlišnej povahy. Podľa jeho názoru žalobca podal žalobu predčasne, ignoroval záujem žalovaného 2/ o pokračovanie v užívaní nebytového priestoru, nemal záujem vec vyriešiť mimosúdne, a jeho konanie a postup je v rozpore so všeobecne záväznými nariadeniami a v rozpore s dobrými mravmi.
22. Ani tieto okolnosti uvádzané žalovaným 2/ nepredstavujú podľa názoru odvolacieho súdu závažné a výnimočné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi.
Podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej, v čase podania žaloby 03.03.2020 už zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 07.05.2007, na základe ktorej žalovaný 2/ podľa vlastnej argumentácie nebytový priestor užíval, zanikla uplynutím času (dňom 07.05.2017), pričom právo nájomcu - žalovaného 1/
- nebytový priestor užívať na základe nájomnej zmluvy zo dňa 25.06.2004 by taktiež zaniklo uplynutím času dňom 02.02.2020. Z takto zisteného stavu súdom prvej inštancie, ktorý nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán, nevyplýva, že by žalobca žalobu podal predčasne. Zo žiadneho právneho predpisu pritom nevyplýva žalobcovi povinnosť riešiť spor pred podaním žaloby mimosúdnou cestou, resp. povinnosť uzatvoriť nájomnú zmluvu so žalovaným 2/.
23. Na základe uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v druhom a štvrtom výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
24. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
25. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.
27. Žalovaný 1/ bol v odvolacom konaní vo vzťahu k žalobcovi (na základe odvolania žalobcu do štvrtého výroku rozsudku súdu prvej inštancie) v celom rozsahu úspešný, preto mu patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
28. Žalobca bol v odvolacom konaní vo vzťahu k žalovanému 2/ (na základe odvolania žalovaného 2/ do druhého výroku rozsudku súdu prvej inštancie) v celom rozsahu úspešný, preto by mu patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému 2/. Nakoľko žalobcovi žiadne trovy konania v odvolacom konaní o odvolaní žalovaného 2/ nevznikli, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).