Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CoKR/3/2021

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobkyne: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanej: S.. Ľ. D., I. I. J. H. XX, XXX XX N., X.: XXXXXXXX_XXXXX zastúpená JUDr. Vladimírom Volčkom, advokátom so sídlom Mlynská 27, 040 01 Košice, IČO: 50410300, o vylúčenie veci zo súpisu podstaty, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 22.3.2019 č.k. -83 vo výroku o trovách konania, po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.9.2021 sp.zn. , takto

rozhodol:

I. Mení rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 22.3.2019 č.k. -83 vo výroku pod bodom II. o náhrade trov konania tak, že žalovanej proti žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

II. Žalovanej proti žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady trov po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, a zároveň rozhodol, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že pohľadávky v konkurze vedenom na Okresnom súde Prešov pod spisovou značkou , úpadcu K. K., R.. XX.X.XXXX, D. Č.. O. XXX/XX, XXX XX J. R. P., zaradené do zoznamu pohľadávok proti podstate pod č. 2, č. 3 a č. 11 nie sú pohľadávkami proti podstate podľa Žalovaná zaslala žalobkyni dňa 22.1.2018 zoznam pohľadávok proti podstate, ktorého zostavenie žalovaná uverejnila v Obchodnom vestníku SR č. 4/2018 dňa 5.1.2018. Podľa názoru žalobkyne sa v zozname pohľadávok nachádzajú aj pohľadávky, ktoré nie sú pohľadávkami proti podstate. Žalovaná ako správca konkurznej podstaty zahrnula do zoznamu pohľadávok proti podstate pod položkami č. 2 kancelárske potreby, č. 3 toner do tlačiarne a č. 11 paušálnu odmenu za konanie schôdze veriteľov. Žalobkyňa ako veriteľ prihlásený do konkurzu sp. zn. nepovažovala predmetné pohľadávky za pohľadávky proti všeobecnej podstate z dôvodu, že tieto pohľadávky sú v zozname pohľadávok proti podstate uplatnené duplicitne alebo sú uplatnené v rozpore so o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „“).

3. Po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobkyňa vo veci predložila zoznam pohľadávok proti podstate veci vedenej pod sp. zn. , kde v poradí 2. bola evidovaná pohľadávka veriteľ T. s uvedením právneho dôvodu: kancelárske potreby v sume vo výške 5,75 eur a s uvedením dôvodu priradenia ust. . Pod poradovým číslom 3 bol uvedený veriteľ Š. O., právny dôvod toner do tlačiarne v sume vo výške 16, eur, s uvedením dôvodu priradenia ust. písm.

b) . Pod poradovým číslom 11 bola uvedená žalovaná právnym dôvodom paušálna odmena za konanie schôdze veriteľov vo výške priradenej sumy 200,- eur s časom vzniku pohľadávky 4.11.2017 a dôvodom priradenia . Podľa dôvodovej správy ustanovenie striktne vymedzuje náklady konkurzu. Upravuje sa priorita jednotlivých nákladov a v ods. 2 sa upravuje osobitná zodpovednosť správcu za škodu spôsobenú neúčelne nehospodárne alebo nedôvodne vynaloženými nákladmi. Podľa žalobného petitu sa však žalobkyňa domáhala určenia, že pohľadávky v konkurze zaradené do zoznamu pohľadávok proti podstate pod číslom 2, 3 a 11 nie sú pohľadávkami proti podstate. Ako vyplýva z ustanovenia , ide jednoznačne o náklady konkurzu a teda pohľadávky proti podstate. Z tohto dôvodu súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ žalobkyňa žalovanej vyčítala nehospodárne a neodôvodnene vynaložené náklady, ide o osobitnú zodpovednosť správcu, a týmto skutkovým okolnostiam mal aj zodpovedať žalobný petit. Správca zodpovedá veriteľom za škodu, ktorú im spôsobí neúčelne alebo nehospodárne vynaloženými nákladmi na správu alebo speňažovanie majetku podliehajúceho konkurzu. Tejto zodpovednosti sa môže zbaviť iba tak, že preukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou. Svoje rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tým, že v danej veci pri formalistickom prístupe žalobkyňa bola v konaní neúspešná, súd však skúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust. , ktorý predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie, podľa ktorého súd výnimočne nemusí priznať náhradu trov konania. Súd v tomto prípade mal za to, že sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže žalovaná sama má právnické vzdelanie. Zastúpenie v pozícii advokáta profesionálne za odplatu poskytujúceho právne služby takýto súdom akceptovateľný účel zastúpenia logicky absentuje a pokiaľ naň žalovaná vynaložila prostriedky napriek zjavnej možnosti sama sa obhajovať, nie je dôvodné považovať ich za účelne vynaložené v súvislosti s vedením sporu a zaťažovať ich náhradou procesnú protistranu.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie obe sporové strany.

5. Rozsudkom č.k. -145 zo dňa 7.11.2019 odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že:

5.1. Vo veci je určujúcim, čo vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdu uplatnila žalobkyňa a proti komu (, ). Súd je totiž viazaný žalobným návrhom žalobkyne ( ). Podľa žaloby podanej proti fyzickej osobe S.. Ľ. D. žalobkyňa sa domáha určenia, že pohľadávky zaradené do zoznamu pohľadávok proti podstate pod č. 2, 3, 11 (v teraz už ukončenom konkurze proti K. K.) nie sú pohľadávkami proti podstate. Žaloba bola podaná v čase, keď žalovaná ako správca dlžníka K. K. oznámila oznámením zo 6.2.2018 ukončenie konkurzu na majetok dlžníka z dôvodu, že po speňažení majetku zapísaného do súpisu majetku všeobecnej podstaty zistila, že tento nepostačuje ani na pokrytie nákladov konkurzu. Podľa skutkového zdôvodnenia podanej žaloby žalobkyni ide v podstate o vyriešenie otázky uspokojovania nárokov na odmenu a náhrady nákladov správcu v konaniach o oddlžení konkurzom.

5.2. V konaní nejde teda o typicky incidenčnú žalobu súvisiacu s konaním o oddlžení konkurzom. Žalobkyňa podanou žalobou reaguje na zoznam pohľadávok proti podstate, ktorý žalovaná v Obchodnom vestníku č. 4/20018 zverejnila dňa 5.1.2018. Žalobkyňa netvrdí pritom, že by proti správkyni uplatnil námietky proti obsahu zoznamu pohľadávok. Predmetné konanie je tak typickým sporovým konaním, na ktoré je žiaduce aplikovať príslušné ustanovenia , v ktorom sa neuplatňuje zásada vyhľadávacia, ktorej sa domáha žalobkyňa aj v podanom odvolaní. Iniciatíva na zhromažďovaní rozhodujúcich skutočností a dôkazov o nich je v zásade na sporových stranách (viď úpravu o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany a o koncentrácii konania obsiahnutú v ust. až i v ust. , ). Konkurz, ktorého sa žalobná požiadavka týka bol ukončený už vyššie uvedeným oznámením o ukončení konkurzu, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 9.2.2018.

5.3. Predmetný žalobný návrh nie je návrhom, na ktorý by mali dopadať ustanovenia o incidenčných sporoch obsiahnuté v , ani sporom o prípadné rozhodnutie o nevyhovení námietkam proti zoznamu pohľadávok. Ide o typickú určovaciu žalobu, na ktorej niet podľa názoru odvolacieho súdu naliehavého právneho záujmu v zmysle ust. , na ktorý poukázal v dôvodoch svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie. Pri takejto určovacej žalobe má znieť žalobný návrh na určenie, či tu právo je alebo či tu právo nie je. Formuláciu petitu na určenie, či tu právo je alebo nie je, je potrebné vykonať

tak, aby bolo zrejmé, že súd by mal určiť aktuálny právny stav (v prítomnom čase). Nie je pritom prípustné určovať práva v minulosti. Žalobkyňa v zásade nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu už porušeného práva môže dosiahnuť žalobou na plnenie. Okrem uvedenej zásady o naliehavosti právneho záujmu na žiadanom určení, odvolací súd zdôraznil, že na každom súdnom rozhodnutí má byť právny záujem, pretože rozhodnutie súdu samo o sebe nemôže mať akademický charakter tak, aby z neho vyplynul výklad príslušného ustanovenia bez vzťahu na konkrétny právny vzťah sporových strán. Ak súd prvej inštancie práve zdôraznil tú skutočnosť, že pri skutkovom zdôvodnení podanej žaloby založenej na námietkach proti nehospodárnemu a neodôvodnenému vynaloženiu nákladov správcom, tak aj takémuto skutkovému zdôvodneniu mala zodpovedať aj žalobná požiadavka. Ak žalobkyňa takto v konaní nepostupovala, je zrejmé, že už z tohto dôvodu nebolo možné jeho žalobnému návrhu vyhovieť.

5.4. V ostatnom sa pri zdôvodňovaní zamietnutia podanej žaloby odvolací súd stotožňuje s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

5.5. Pre rozhodnutie vo vzťahu ku trovám konania konštatoval, že z hľadiska procesného výsledku v konaní bola žalovaná v konaní úspešnou. Pri aplikácii ust. v zásade sporovej strane úspešnej v konaní patrí aj nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd je toho názoru, že aj správca konkurznej podstaty sa môže v konaniach týkajúcich sa jeho nárokov dať zastupovať advokátom. Teda obrana žalobkyne založená len na tom, že žalovaná sa nemala dať zastúpiť advokátom, pretože toto zastúpenie nie je spojené s účelným uplatňovaním, či bránením práva je nedôvodná. Zjavne nedôvodnou je aj odvolacia námietka poukazujúca na to, že v konaní K. K. mal zástupcu, a takto určený zástupca v osobe správcu by sa už nemal ďalej dať zastupovať. V predmetnom konaní v súvislosti s touto námietkou treba poukázať aj na to, že v konaní nie je žaloba uplatnená proti úpadcovi, či dlžníkovi K. K., ale je predmetom tohto konania žaloba proti S.. Ľ. D. tak, ako to označila žalobkyňa v podanej žalobe. Tejto žalobkyňa vyčíta nehospodárne uplatňovanie nárokov súvisiace s konaním o oddlžení konkurzom, najmä so zaradením pohľadávok proti podstate. Nebolo teda vylúčené, aby sa takto označená žalovaná strana dala zastúpiť aj advokátom. V zásade teda by podľa procesného výsledku konania mala mať žalovaná nárok na náhradu trov konania s odkazom na aplikáciu ust. .

5.6. Odvolací súd je však toho názoru, že pri aplikácii ustanovenia je dôvodným aj záver o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania. V prejednávanej veci totiž nejde o iné nároky, ako nároky bývalého správcu všeobecnej podstaty dlžníka. Určovacou žalobou sa práve rozporovalo zaradenie nákladov samotného správcu, nie nárokov súvisiacich s majetkom dlžníka, a teda uspokojenia nárokov na náhrade nákladov, či na odmene samotného správcu. Táto povaha súdneho konania a okolnosti, ktoré s tým súviseli sú podľa názoru odvolacieho súdu také, ktoré umožňujú uplatnenie moderačného práva súdu pre záver o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej, ktorá v konaní pred súdom prvej inštancie z hľadiska procesného výsledku mala úspech. Charakter tohto konania, najmä to, čo bolo jeho predmetom dáva priestor súdu, aby spomenuté moderačné právo ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania uplatnil. Javí sa totiž nespravodlivým, aby veriteľ, ktorý uplatnil v konkurznom konaní nárok, v tomto konaní, v ktorom sa domáhal ochrany svojich práv, aj keď neúspešne, bol zaviazaný ešte nahradiť správcovi všeobecnej podstaty dlžníka náklady súvisiace s uspokojovaním nárokov na náhrade nákladov správcu pojatých do zoznamu pohľadávok proti podstate. Preto odvolací súd aj výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania potvrdil.

6. Na základe žalovanou podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. zo dňa 29.9.2021 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 7. novembra 2019, č. k. -145 v časti, ktorou potvrdil výrok súdu prvej inštancie, ktorým súd nepriznal stranám sporu náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a v časti, v ktorej odvolací súd sporovým stranám nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z dôvodov rozhodnutia dovolacieho súdu okrem iného vyplýva, že:

6.1. Veľký senát najvyššieho súdu, konštatoval, že vo veci prejednávanej prichádza v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania, a to práve z dôvodu existencie procesnej vady konania v zmysle ust. , keďže boli naplnené znaky zmätočnosti rozhodnutia.

6.2. Každé rozhodnutie súdu, ktorým úspešnej sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu ust. a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Uvedená právna úprava priamo vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy zakotvenej v ust. Ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok ( ), aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 28. januára 2010, sp. zn. zo dňa 9. júna 2010, či sp. zn. zo dňa 9. januára 2014) ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

6.3. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov na neúspešnú stranu. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , či sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania ( ).

6.4. V napadnutom rozhodnutí v časti výroku o náhrade trov konania v odôvodnení záveru o nepriznaní náhrady v konaní úspešnej žalovanej odvolací súd korigoval názor prejavený súdom prvej inštancie, týkajúci sa možnosti správcu konkurznej podstaty byť v konaní zastupovaný advokátom, a tento názor vyhodnotil odvolací súd ako nesprávny s oporou v konštantnej judikatúre najvyššieho a ústavného súdu, konštatujúc, že aj správca konkurznej podstaty sa môže v konaniach týkajúcich sa jeho nárokov dať zastupovať advokátom. Poukázal zároveň na to, že v prebiehajúcom konaní nie je žaloba uplatnená priamo proti úpadcovi K. K., ale predmetom konania je žaloba proti S.. Ľ. D. ako fyzickej osobe. Podstata žaloby spočíva v tom, že žalobkyňa tejto osobe ako bývalej správkyni konkurznej podstaty úpadcu vyčíta nehospodárne uplatňovanie nárokov súvisiacich s konaním o oddlžení konkurzom, nie je však žalobou smerujúcou k záveru o zodpovednosti správcu pri výkone jeho funkcie, ale žalobkyňa požaduje určenie, že pohľadávky v konkurze úpadcu, zaradené do zoznamu pohľadávok proti podstate pod určitými číslami, nie sú pohľadávkami proti podstate.

6.5. Odvolací súd uzavrel, že pri aplikácii ustanovenia je dôvodný záver o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, pričom zdôraznil, že „vo veci nejde o iné nároky ako nároky bývalého správcu všeobecnej podstaty dlžníka“ a „určovacou žalobou sa práve rozporovalo zaradenie nákladov samotného správcu, nie nárokov súvisiacich s majetkom dlžníka“. Z uvedeného uzatvára, že „táto povaha súdneho konania a okolnosti, ktoré s tým súviseli sú podľa názoru odvolacieho súdu také, ktoré umožňujú uplatnenie moderačného práva“.

6.6. Z takéhoto odôvodnenia však vôbec nie je jasné, v čom má spočívať základná premisa podstatná pre aplikáciu paragrafu 257 , a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, absentujú základné predpoklady preskúmateľnosti takejto úvahy. Nie je zjavné, či majú dôvody hodné osobitného zreteľa spočívať v tom, že ide o nezvyčajnú žalobu, alebo tkvejú tieto dôvody v postavení žalovanej, ktorá bola pôvodne správcom vo vzťahu k dlžníkovi, ktorého veriteľom je žalobkyňa v tomto konaní, prípadne v čom má spočívať nespravodlivosť javiaca sa odvolaciemu súdu a majúca taký závažný charakter, aby úspešná strana konania bola napokon povinná znášať svoje trovy sama, bez uspokojenia sa na neúspešnej strane konania v typicky kontradiktórnom procese. Úvaha odvolacieho súdu je tak vo vzťahu k aplikácii ustanovenia , a vôbec vo vzťahu k odôvodneniu toho, kto a v akej výške má znášať

trovy konania, nepreskúmateľná a zmätočná. Prvok nepreskúmateľnosti a nejasnosti úvahy odvolacieho súdu vyplýva aj z toho, že potvrdil rozhodnutie o náhrade trov konania, pričom súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania s oporou v ust. , a odvolací súd toto nekorigoval, úvahu potvrdil len s korekciou právnej úvahy vo vzťahu k použitiu .

6.7. Dovolateľka preto dôvodne namietala vadu zmätočnosti a z uvedeného dôvodu veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu rozhodujúci ako dovolací súd ( ) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil v predmetnej časti ( ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ) so zdôraznením, že odvolací súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení ( ) a že v novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd znova aj o trovách pôvodného konania (prvoinštančného aj odvolacieho konania), ako aj o trovách dovolacieho konania ( ).

7. Okresný súd Prešov (súd prvej inštancie) doručil stranám rozhodnutie dovolacieho súdu a následne dňa 8.12.2021 predložil vec opätovne odvolaciemu súdu na rozhodnutie o tej časti odvolania proti jeho rozsudku, aká vyplynula z rozhodnutia dovolacieho súdu.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( - , ďalej len „CSP“) prejednal teda opätovne odvolanie podané žalovanou proti rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle zásad daných aplikáciou ustanovenia a nasl. a čo je osobitne potrebné zdôrazniť v rozsahu plynúcom z vyššie uvedených záverov rozhodnutia dovolacieho súdu a teda len vo vzťahu ku výroku o náhrade trov konania. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 7.11.2019 č.k. -145 je právoplatný, a teda aj záväzný ( a ). V súčasnom odvolacom konaní nie je preto v právomoci odvolacieho súdu tento výrok preskúmavať. Odvolací súd bol pritom viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným vo vyššie uvedenom uznesení ( ).

9. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Vychádzal z aplikácie ustanovenia , pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem.

10. Pre účely tohto odvolacieho konania je žiadúce uviesť, že žalovaná podala odvolanie proti II. výroku rozsudku prvej inštancie s tým, že nesúhlasí s nepriznaním nároku na náhradu trov konania. Vytýka, že tento výrok rozhodnutia vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa . Zdôrazňuje, že vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a taj jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám. Poukazuje pritom na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2015, sp. zn. i na potrebu aplikovať v predmetnej veci a 4 a SR i na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.6.2016, sp. zn. (odkazujúceho i na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.7.2007 a sp. zn. zo dňa 28.5.2018, ktoré sa týkajú zastupovania správcu v súdnom konaní advokátom, i nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/104/08 zo dňa 24.9.2008). V zmysle tejto súdnej praxe má správca konkurznej podstaty zastúpený v incidenčnom spore advokátom nárok na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia advokátom. Z nálezu Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS/119/2012-24 zo dňa 16.5.2012 vyplýva, že právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa SR a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu a s právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny. Nepriznaním náhrady trov konania v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy by tak došlo k odopretiu ochrany označených práv zakotvených v Ústave SR. Žalovaná odkazujúc na vyššie uvedené poukazuje na to, že existencia právnického vzdelania, či dokonca výkon advokátskeho povolania na strane strany sporu nie sú prekážkou uplatnenia , t.j. priznanie nároku na náhradu trov súdneho konania podľa zásady úspechu v spore. Iný výklad a je v rozpore so zákonom i s SR a elementárnymi právnymi princípmi, na ktorých spočíva materiálny právny štát. Zároveň súdne

rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe takého nezákonného výkladu relevantnej právnej normy trpí arbitrárnosťou, je svojvoľné a právne neudržateľné. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu aktívne využila právo brániť sa proti nároku uplatnenému žalobkyňou, a to na výzvu súdu prvej inštancie a nie sú dané ani „dôvody hodné osobitného zreteľa“, pre ktoré by bol dôvod nepriznať žalovanej nárok na náhradu trov konania. Testovanie jednotlivých okolností prípadu (dôvodov hodných osobitného zreteľa) kritériom súladu prípadného rozhodnutia o (ne)priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania s dobrými mravmi prichádza do úvahy najmä vtedy, keď by priznanie nároku na náhradu trov súdneho konania úspešnej sporovej strane zakladalo u tejto strany (a to najmä vzhľadom na to, ako si táto strana plnila svoje procesné povinnosti) neprimeraný (nezaslúžený) prospech (napr. úspešná strana sporu neuviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, hoci tak urobiť mohla). Súd si je v rámci rozhodovania o priznaní nároku na náhradu trov konania vždy povinný klásť otázku, či by vzhľadom na okolnosti prípadu bolo ich priznanie jednej zo strán sporu v súlade s dobrými mravmi (resp. či by bolo príkro nespravodlivé). V prejednávanej veci neexistoval a neexistuje žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov súdneho konania úspešnej žalovanej. Napadnuté rozhodnutie v časti II. výroku je preto nesprávne právne posúdené, čo zakladá odvolací dôvod podľa . Odvolaciemu súdu navrhuje, aby zmenil ním napadnutý výrok o náhrade trov konania tak, že žalovanej prizná nárok na náhradu trov súdneho konania v rozsahu 100 %.

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že pri aplikácii ust. k dôvodom hodného osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde dôvod je daný buď charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. K charakteru konania poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.10.2002, sp.zn. , podľa ktorého konkurzné konanie možno charakterizovať ako osobitný špecifický druh civilného konania. Konkurzné konanie, ako z jeho zásad vyplýva, je zmiešaným konaním, teda špeciálnym konaním, ktoré má jedinečný postup. Náhrada trov konania, ktorú požadovala žalovaná, však účelne vynaložená podľa názoru žalobkyne nebola, nakoľko sa jednalo o konkurznú vec, kde žalovaná správkyňa, zároveň sama advokátka, sa dala zastupovať advokátom, nezaoberajúcim sa oblasťou konkurzného práva. Slovenská konsolidačná, a.s. sa stotožňuje v tomto smere s právnou praxou väčšiny konkurzných súdov, ktoré pokiaľ v konkurze vykonávajú pôsobnosť veriteľského výboru, dokým nie je riadne zvolený, zamietajú preplácanie právnych služieb právnikom, ako nehospodárne a porušujúce základné zásady konkurzného konania. Zároveň upriamuje pozornosť na to, že v konkurznom konaní pri incidenčnom spore vyvolanom konkurzným konaním sú trovy incidenčného konania vylúčené z uspokojenia v rámci konkurzu, podľa o konkurze a reštrukturalizácii, to znamená, že súd môže tieto trovy konania úspešnému veriteľovi priznať, tieto však nie je možné uspokojiť z konkurznej podstaty. V prípade, ak neúspešným v incidenčnom konaní bol veriteľ, trovy konania súd prizná úpadcovi, nie osobe správcu, ktorý v incidenčnom konaní len zastupuje úpadcu. K tejto téme sa vo viacerých nálezoch vyjadril aj ústavný súd, ktorý tvrdí, že správca má právo nechať sa zastupovať v incidenčnom spore advokátom, má oprávnenie žiadať aj náhradu trov konania, avšak zastupovanie správcu v konkurznom konaní, ktorý má právnické vzdelanie vypovedá buď o neodbornosti správcu v danej problematike, na ktorú bol pripravovaný a zložil z nej skúšku alebo vypovedá o jeho nezáujme v danej veci, čo je v rozpore so základnými zásadami konkurzného konania. Preto v prípade incidenčného konania má veriteľský výbor alebo súd rozhodnúť, či prípad bol tak náročný, prípadne rozsiahly, že správca nebol schopný sám obsiahnuť celú agendu sporu a správcovi priznať náklady vynaložené na náhrady trov a odmenu advokáta alebo rozhodnúť, že tieto náklady bude znášať správca sám zo svojej odmeny. Zároveň poukazuje na , podľa ktorého zvolený zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. V tomto prípade zvolený zástupca K. K. je S.. Ľ. D. (zvolil ho za zástupcu dlžníka Okresný súd Prešov, dňa 25.7.2017, keď v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky č. 146/2017 ju ustanovil za správcu konkurznej podstaty dlžníka). Z tohto dôvodu by súd nemal prihliadať na zastúpenie zástupcu zástupcom, nakoľko toto zastúpenie explicitne vylučuje. V tomto prípade treba brať osobitý ohľad na skutočnosť, že správkyňa úmyselne ukrátila všeobecnú podstatu o finančné prostriedky, ktoré patrili prihláseným veriteľom. V nadväznosti na to, správkyňa zrušila konkurz z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, teda súd toto jej konanie nemohol riadne preskúmať v rámci prebiehajúceho oddlžovacieho konania. Urobila to vedome, nakoľko veriteľ pred odoslaním žaloby komunikoval so správkyňou, ktorá odmietla postupovať v súlade so o konkurze a reštrukturalizácii. Jedným z dôvodov hodných osobitného zreteľa je aj doposiaľ neriešenie právnej problematiky, ktorou sa súd musel v tejto situácii zaoberať, nakoľko podľa informácií získaných dopytovaním sa, žalobkyňa zistila,

že takúto situáciu žiadny z okresných súdov v sídle kraja pri oddlžovacom konaní zatiaľ neriešil. Z tohto dôvodu sa súd musel postaviť k otázke tvorby práva. Z hľadiska súdnej judikatúry súd musel rozhodnúť, či v konkrétnom prípade súdne rozhodnutie bude „iba“ interpretovať relevantné ustanovenia „hmotného práva“ na konkrétny prípad (výklad práva) alebo či sa rozhodnutím bude dotvárať právo nad rámec bežného výkladu pri jeho absencii. V tomto prípade pri absencii práva, sa teda sudca pri druhej výrokovej vete musel zaoberať doposiaľ neriešenou právnou problematikou skutkového stavu veci. Preto bol povinný prihliadať na okolnosti prípadu a tak vo svojom rozhodnutí o nepriznaní trov konania chýbajúce právo dotvoril. V takomto prípade súd pri rozhodovaní nemal možnosť sa oprieť o konkrétne ustanovenie zákona. Preto podľa názoru žalobkyne vychádzal zo zásad, na ktorých zákon spočíva, teda analogie iuris. Z SR vyplýva, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Žiaden právny predpis však všeobecnému súdu vyslovene neukladá povinnosť byť viazaný rozhodnutím vyššieho súdu, prípadne Najvyššieho súdu SR vydaným v inej veci (teda nad rámec viazanosti právnym názorom v rámci opravného konania). Dokonca všeobecný súd nemá povinnosť byť viazaný stanoviskom Najvyššieho súdu SR, uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. V slovenskom právnom poriadku judikáty nie sú prameňom práva, sú len prameňom argumentačnej sily, o ktoré sa súdy nižšieho stupňa môžu oprieť. Žalobkyňa sa stotožňuje s druhou výrokovou vetou rozsudku Okresného súdu Prešov o nepriznaní náhrady trov konania ani jednej zo sporových strán.

12. Už vyššie je konštatovaný výsledok konania vo veci samej, ktorý svedčí procesnému úspechu žalovanej v konaní.

13. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14. V zmysle tohto ustanovenia v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania v prípadoch, keď sa konanie končí vydaním meritórneho rozhodnutia (ako tomu je aj v predmetnej veci), spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Strana, ktorá mala úspech v konaní má nárok na náhradu trov konania. Zásada úspechu v spore je esenciálnym kritériom priznania náhrady trov konania. Táto zásada (označovaná ako zásada zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre sporové konanie a uplatní sa tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Nejde však o náhradu všetkých trov, ktoré strany v konaní vynaložila, ale iba trov vymedzených v ustanovené .

15. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

16. Vo veci je zrejmé, že pri zamietnutí žaloby je daný plný úspech žalovanej strany v konaní, čo pri aplikácii cit. ust. zakladá dôvod na priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanej strane.

17. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej strane nahradiť trovy konania úspešnej strane. Môže tak urobiť podľa a rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán nepriznáva náhradu trov konania. Ide však o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené.

18. Na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd (viazaný názorom dovolacieho súdu) v danom prípade naplnenie zákonných podmienok na aplikáciu ustanovenia na rozhodnutie o trovách konania nevzhliadol. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že súd prvej inštancie za jediný dôvod hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci nepriznanie náhrady trov konania v merite veci plne úspešnej

žalovanej považoval „neúčelnosť trov právneho zastúpenia advokátom za situácie, keď sa žalovaná vzhľadom na právnické vzdelanie mohla v konaní brániť sama aj bez pomoci advokáta“. Odvolací súd tomu považuje za nevyhnutné uviesť, že prípadná neúčelnosť vynaložených trov konania pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v zmysle procesného predpisu nemôže mať charakter dôvodu hodného osobitného zreteľa predpokladaného ustanovením . V prípade neúčelne vynaloženého výdavku vzniknutého v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva totiž vychádzajúc z definície trov konania ustanovenej v o trovy konania vôbec nejde, a preto takýto neúčelne vynaložený výdavok súdom v rámci náhrady trov konania ani nemôže byť priznaný.

19. Už v predchádzajúcom svojom rozhodnutí odvolací súd poukázal na to, že zjavne nedôvodnou je odvolacia námietka poukazujúca na to, že „v konaní Martin Mesároš mal zástupcu, a takto určený zástupca v osobe správcu by sa už nemal ďalej dať zastupovať“. V predmetnom konaní v súvislosti s touto námietkou zdôraznil aj to, že v konaní nie je žaloba uplatnená proti úpadcovi, či dlžníkovi K. K., ale je predmetom tohto konania žaloba proti S.. Ľ. D. tak, ako to označila žalobkyňa v podanej žalobe. Tejto žalobkyňa vyčíta nehospodárne uplatňovanie nárokov súvisiace s konaním o oddlžení konkurzom, najmä so zaradením pohľadávok proti podstate. Nebolo teda vylúčené, aby sa takto označená žalovaná strana dala zastúpiť aj advokátom. Na tomto závere niet dôvod nič meniť ani aktuálne. Možno len na doplnenie uviesť, že odvolací súd za použiteľné v tejto veci (pri aplikácii Základných princípov ) považuje aj závery prezentované v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2015, sp. zn. , ku ktorým Najvyšší súd SR dospel v obdobnej vtedy prejednávanej veci pri posudzovaní otázky účelnosti trov právneho zastúpenia advokátom takého účastníka konania (charakteru právnickej osoby), ktorej viacerí pracovníci disponujú právnickým vzdelaním. Svoje závery formuloval dovolací súd nasledovne: „Pojem „účelný“ je nevyhnutné chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám.“ Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež konštatuje, že: „Uplatňovanie hore uvedeného názoru súdov (o tom, že účastník konania disponujúci právnym oddelením alebo zamestnávajúci zamestnancov s právnickým vzdelaním nemá nárok na náhradu trov konania za právne zastupovanie v konaní) by de facto znamenalo, že nárok na náhradu trov za právne zastupovanie v konaní nemajú všetky fyzické osoby s právnickým vzdelaním, množstvo korporácií, obchodných spoločností, družstiev, štátnych inštitúcií a organizácií a pod., čo by viedlo k ich diskriminácii a nerovnému postaveniu v konaní“.

20. Každopádne však otázka účelnosti vynaložených trov je otázkou aplikácie a nie otázkou vyhodnotenia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré má na myslí ust. .

21. Podľa , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

22. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní, pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane účastníkov, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech.

23. Otázkou aplikácie ustanovenia v predmetnej veci sa zaoberal i dovolací súd, ktorého názor je pre odvolací súd záväzný. V predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu uvedené dôvody nepriznania náhrady trov konania boli dovolacím súdom vyhodnotené ako zmätočné. Existencia iných

dôvodov, ktoré by mali byť vyhodnotené ako také, ktoré by odôvodňovali výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov strane úspešnej v konaní z obsahu spisu nevyplývajú. To čo považoval súd prvej inštancie ako dôvod pre nepriznanie náhrady trov bolo (tak, ako je už uvedené vyššie) vyhodnotené ako nesprávne.

24. Pre vec sú aplikovateľné (Čl. 2 ods. 2 Základných princípov ) i ďalšie závery plynúce z rozhodnutí súdnych autorít. Len príkladmo odvolací súd uvádza, že aplikáciou ust. sa zaoberal NS SR vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých poznamenal, že ustanovenie (predtým ods. l ) predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( ) a od zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , či ), podľa ktorej nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, , či ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, ). Ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, ). Použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

25. V predmetnej veci o takúto situáciu, výnimočne odôvodňujúcu nepriznanie náhrady trov úspešnej sporovej strane, nejde.

26. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podľa ust. zmenil tak, že v zmysle ust. priznal žalovanej proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v nadväznosti na ust. a , tak, že priznal žalovanej proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške priznanej náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodne podľa ust. po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie.

28. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (, posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).