Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CoKR/3/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanej: S.. Ľ. D., I. I. H. XX, XXX XX N., správkyňa konkurznej podstaty, právne zastúpenému JUDr. Vladimírom Volčkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Mlynská 27, IČO: 50410300, o určenie, že pohľadávky nie sú pohľadávkami proti podstate, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -83 zo dňa 22.3.2019, zhodou hlasov členov senátu, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalobu zamieta.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že:

2.1. Žalobou doručenou súdu dňa 7.2.2018 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že pohľadávky v konkurze vedenom na Okresnom súde Prešov pod spisovou značkou č. k. XOdK/XX/XXXX, úpadcu K. K.Á., zaradené do zoznamu pohľadávok proti podstate pod č. 2, č. 3 a č. 11 nie sú pohľadávkami proti podstate podľa

2.2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že Okresný súd Prešov vyhlásil konkurz na majetok dlžníka K. K.Á. a žalovaná ako správca konkurznej podstaty dlžníka zaslala žalobcovi dňa 22.1.2018 zoznam pohľadávok proti podstate, ktorého zostavenie uverejnila v Obchodnom vestníku SR č. X/XXXX A. X.X.XXXX.

2.3. Podľa názoru žalobcu sa v zozname pohľadávok proti podstate nachádzajú aj pohľadávky, ktoré nie sú pohľadávkami proti podstate, a to pohľadávky pod položkami č. 2 - kancelárske potreby, č. 3 - toner do tlačiarne a č.l1 - paušálna odmena za konanie schôdze veriteľov. Žalobca ako veriteľ prihlásený do konkurzu č.k.: XOdK/XX/XXXX, nepovažoval predmetné pohľadávky za pohľadávky proti všeobecnej podstate z dôvodu, že pohľadávka pod položkou č. 2 - kancelárske potreby, je uplatnená v zozname pohľadávok duplicitne, nakoľko správkyni bola dňa 22.9.2017 poukázaná paušálna odmena a náhrada nevyhnutných výdavkov spojená s vedením konania v súhrnnej výške 500,- eur podľa § 12a ods. 1

vyhlášky č. , pohľadávka pod položkou č. 3 - toner do tlačiarne, je uplatnená v zozname pohľadávok protiprávne, nakoľko táto pohľadávka vznikla pred vyhlásením konkurzu, a pohľadávka zapísaná v zozname pohľadávok proti podstate pod položkou č. 11 - paušálna odmena za konanie schôdze veriteľov nemôže byť pohľadávkou proti podstate, pretože správkyňa schôdzu veriteľov zvolala z vlastného podnetu. Poukázal na to, že Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v druhej vete síce poskytuje správcovi paušálnu odmenu za konanie schôdze veriteľov, avšak vtedy ak túto schôdzu veriteľov iniciuje prihlásený veriteľ, ktorý je následne povinný túto odmenu správcovi uhradiť.

2.4. Žalovanej súd prvej inštancie doručil žalobu spolu s uznesením podľa (ďalej len ). Žalovaná sa k žalobe písomne vyjadrila a uviedla, že konkurz, ktorý prebiehal na majetok dlžníka (nie úpadcu, ako ho v petite označoval žalobca), sa spravoval výlučne ustanoveniami štvrtej časti o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom a účinnom od 1.3.2017 (ďalej len „“). Žalovaná ďalej poukázala na to, že na konanie o oddlžení konkurzom sa vzťahujú ustanovenia § až 167w . Ustanovenia druhej časti o konkurze sa použijú v konaní o oddlžení konkurzom iba v prípade, že priamo štvrtá časť odkáže na ich aplikáciu. Žiadne z ustanovení štvrtej časti neodkazuje na aplikáciu ustanovení o incidenčnej žalobe, ktorá je upravená výlučne v druhej časti . Uviedla, že podľa druhej časti , incidenčnú žalobu možno podať za predpokladu, že veriteľ zákonom predpísaným spôsobom namietne u správcu pohľadávky zahrnuté do zoznamu pohľadávok proti podstate, a to v 30-dňovej lehote odo dňa uverejnenia oznámenia správcu v OV o tom, že zostavil zoznam pohľadávok proti podstate a má zámer zostaviť rozvrh výťažku. Tieto námietky sa podávajú na predpísanom tlačive. V predmetnom konkurze žalobca (a zároveň veriteľ dlžníka) žalovanej nedoručil žiadne písomné námietky proti zoznamu pohľadávok proti podstate. Ak by tak urobil, tak by nemohla uverejniť v OV oznámenie o tom, že konkurz sa končí z dôvodu, že výťažok zo speňaženia majetku nepokryje ani náklady konkurzu. Toto oznámenie bolo uverejnené dňa 9.2.2018 v OV č. XX/XXXX pod č.: J.. Poukázala na to, že z ustanovení § až 167w vyplýva, že právna úprava konania o oddlžení konkurzom nepozná pojem incidenčná žaloba. Preto je jej podanie v tomto konaní vylúčené. Vzhľadom k neexistencii predmetu tejto incidenčnej žaloby, a teda k nevykonateľnosti jej petitu, je potrebné ju, ako ex lege neprípustnú, v celom rozsahu zamietnuť.

2.5. Pokiaľ ide o samotné dôvody žaloby žalovaná uviedla, že aktuálny označuje pohľadávky proti podstate ako náklady konkurzu. Namietala, že ust. vyhlášky je zjavne v rozpore s ustanoveniami a . Vzhľadom na prax a charakter oddlžení konkurzom sa má za to, že ust. vyhlášky sa aplikuje v prípadoch, keď dlžník, ktorý bol súdom oddlžený a na ktorého majetok bol zároveň vyhlásený konkurz, nemá žiaden majetok. Iba v prípadoch, keď dôjde k získaniu výťažku zo speňaženia majetku dlžníka podliehajúceho konkurzu, možno uvažovať o úhrade nevyhnutných výdavkov správcu, ktoré mu vznikli v súvislosti s vedením konkurzu. V konkurze vedenom na súde pod sp.zn. XXdK/XX/XXXX došlo práve k tomu, že dlžník mal majetok, ktorý bolo možné speňažiť a tento speňažený aj reálne bol, preto mala za to, že žalovanej ako správkyni vznikol podľa , popri nároku na paušálnu odmenu, aj nárok na nevyhnutné výdavky tak, ako sú uvedené v evidencii pohľadávok proti podstate (pozn.: správne mala byť označená ako evidencia nákladov konkurzu). Pokiaľ ide o položku č. 3 výdavky za toner uviedla, že o tom, že súd dlžníka oddlžil, vyhlásil konkurz a ustanovil ju za správkyňu jeho majetku, sa dozvedela už dňa 26.7.2018 kedy si z elektronickej schránky prevzala doručené uznesenie o vyhlásení konkurzu, návrh na konkurz a všetky jeho prílohy. Preto predmetný toner zakúpila dňa 27.7.2018 (štvrtok) ešte pred vyhlásením konkurzu. Tento však reálne použila až po vyhlásení konkurzu, t.j. po 1.8.2018 (utorok). Za rozhodujúce, v súvislosti s argumentáciou žalobcu, považovala žalovaná však skutočnosť, že je viac ako isté, že bez tonera v tlačiarni by nemohla riadne vykonávať svoje povinnosti správkyne. Čo sa týka paušálnej odmeny za konanie schôdze veriteľov, poukázala na to, že vyhláška nijakým spôsobom nešpecifikuje o akú schôdzu sa má jednať, paušálna odmena za konanie schôdze veriteľov je 200,- eur. Zákonodarca v tomto ustanovení nešpecifikuje, že sa má jednať výlučne o konanie schôdze na podnet veriteľa. Preto je podľa názoru žalovanej výklad žalobcu neprijateľný. Nevyplýva totiž ani priamo z ust. , na ktorý žalobca opakovane v bode 7. žaloby odkazuje. V predmetnom konkurze žalovaná schôdzu veriteľov zvolala v situácii, kedy speňažovala nehnuteľnosť v ponukovom konaní podľa poslednej vety . Do tohto ponukového konania jej bola v 1. kole doručená ponuka s veľmi nízkou ponúkanou kúpnou cenou. Táto však nemala všetky náležitosti v zmysle podmienok ponukového konania. Preto bolo uskutočnené 2. kolo ponukového konania. Vzhľadom na nízku ponuku v 1. kole zvolala schôdzu veriteľov za účelom poradiť sa s veriteľmi ako postupovať v prípade, že jej aj v 2. kole bude doručená nízka ponuka, resp. ako

upraviť podmienky ponukového konania. Na schôdzu veriteľov sa však nik nedostavil. Preto žalovanej neostávalo iné, ako uverejniť v OV oznámenie o 2. kole ponukového konania, kde jej opäť bola doručená nízka cenová ponuka na kúpu speňažovaných nehnuteľností. Žalovanou iniciované zvolanie schôdze veriteľov bolo odôvodnené vzniknutou situáciou. Rovnako bolo účelné, nakoľko sa schôdza konala dňa 3.11.2017 a oznámenie o 2. kole ponukového konania bolo v OV uverejnené dňa 7.11.2017. To, že žiaden z veriteľov, ani žalobca, neprejavil záujem zúčastniť sa schôdze veriteľov a prispieť k vyriešeniu vzniknutej situácie, bol pre žalovanú v pozícii správkyne, zároveň signál, že im na výške výťažku zo speňaženia majetku dlžníka nezáleží a svoje práva v konkurze nehodlajú aktívne využívať. Žalovaná argumentovala aj tým, že vzhľadom na súčasnú právnu úpravu oddlženia konkurzom, podľa štvrtej časti , je podľa jej názoru vylúčené, aby sa žalobca, ktorý nemal v predmetnom konkurze postavenie zástupcu veriteľov, mohol domáhať toho, čo vyplýva z petitu žaloby, t.j. ochrany práv aj tých veriteľov, ktorí takúto žalobu nepodali a ani ho nesplnomocnili na jej podanie. Vzhľadom na právne dôsledky, v prípade vyhovenia žalobe, by došlo k situácii, že súd by v konečnom dôsledku rozhodol aj o právach tých veriteľov, ktorí sa ich nedomáhajú, čím by zjavne prekročil svoju právomoc konať na základe žalobcovho návrhu. Takýto postup súdu je neprípustný. Žalovaná mala preto za to, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby s takým petitom, s akým ju podal. S ohľadom na argumentáciu žalobcu je tiež zaujímavé, že mu nevadia ostatné hmotné výdavky spojené s vedením konkurzu, uvedené v zozname pohľadávok proti podstate, resp. nákladov konkurzu, ako napr. výdavky na poštovné, PHM, výdavky za osvedčovanie podpisov na zmluvách a pod., čo sú tiež nevyhnutné výdavky spojené s vedením konkurzu. Vzhľadom na uvedené fakty navrhla, aby súd žalobu, ako nedôvodnú, nezákonnú a nevykonateľnú, v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov.

2.6. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovanej a uviedol, že súhlasí s názorom žalovanej, že 4. časť o konkurze a reštrukturalizácii neupravuje doslovne všetky aspekty, ktoré sa môžu v oddlžovacom konaní vyskytnúť, to však neznamená, že neupravené časti možno považovať za nulitné. Prípadne zákonom neupravené. Ak by však akceptoval názor žalovanej, v tom prípade by zákon o konkurze a reštrukturalizácii neumožňoval veriteľovi brániť sa voči postupu správcu, ktorý podľa názoru žalobcu nie je v súlade so zákonnou úpravou. Nakoľko 4. časť Zákona o konkurze a reštrukturalizácii neustanovuje veriteľovi možnosť podať námietky poradia pohľadávky proti podstate ani neodkazuje na použitie 2. časti zákona, žalobca sa rozhodol toto svoje právo uplatniť žalobou. Žalobca poukázal na to, že správca je osobou, ktorá má majetok dlžníka zistiť, zabezpečiť, rozpredať s minimalizáciou nákladov a rozvrhnúť medzi veriteľov a nie výťažok z majetku spotrebovať na zabezpečenie svojej inej podnikateľskej činnosti. Náklady na výkon správy a speňažovanie majetku musia byť preto vynakladané v nevyhnutnej miere po dôkladnom zvážení ich účelnosti a hospodárnosti. Na dôvodoch žaloby žalobca zotrval.

2.7. Žalovaná na to uviedla, že argumenty žalobcu uvedené v stanovisku sú účelové a vytrhnuté z kontextu. Žalobca sa účelovo vyhol tým častiam vyjadrenia žalovanej, ktoré obsahujú celkom závažné procesnoprávne a hmotnoprávne námietky a argumenty oslabujúce dôvodnosť podanej žaloby. Žalovaná zotrvala na tom, že žaloba nemá žiaden hmotnoprávny základ. Žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby, nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení a tento nevyplýva ani z osobitného právneho predpisu, nejedná sa ani o určenie právnej skutočnosti vyplývajúcej z osobitného právneho predpisu a petit žaloby je nevykonateľný. Na základe predchádzajúceho písomného vyjadrenia, žalovaná navrhla žalobu zamietnuť.

2.8. Súd prvej inštancie zo stranami sporového konania predložených listinných dôkazov zistil, že:

2.9. V zozname pohľadávok proti podstate veci vedenej pod sp.zn. XOdk/XX/XXXX, v poradí 2 bola evidovaná pohľadávka veriteľa T. I. I. O..I.. s uvedením právneho dôvodu kancelárske potreby vo výške 5,75 eur a s uvedením dôvodu priradenia ustanovenie t ods. 1 písm. b) . Pod poradovým číslom 4 bol uvedený veriteľ: Š. O., právny dôvod toner do tlačiarne vo výške 16,90 eur a s uvedením dôvodu priradenia ustanovenie t ods. 1 písm. b) . Pod poradovým číslom č. 11 bola uvedená paušálna odmena správcu za konanie schôdze veriteľov vo výške priradenej sumy 200,- eur s časom vzniku pohľadávky 4.11.2017 a dôvodom priradenia t ods. 1 písm. a) .

2.10. Z oznámenia o ponukovom konaní na predaj vecí druhé kolo v Obchodnom vestníku č. XXX/XXXX zo dňa vydania dňa 7.11.2017 vyplynulo, že žalovaná ako správkyňa konkurznej podstaty dlžníka M.

K.Š. oznamovala začatie ponukového konania na predaj nehnuteľných vecí patriacich do konkurznej podstaty zapísaný do súpisu majetku všeobecnej podstaty, a to položky č.1. až 23.

2.11. Z faktúry za tovar č. 201701133 vyplynulo, že jej predmetom bol fakturovaný produkt Brother TN - 2320 kompatibilný 1 kus v cene 16,90 eur a predmetná faktúra bola vystavená dňa 27.7.2017 s dátumom dodania tovaru 27.7.2017 a s dátumom splatnosti dňa 3.8.2017.

2.12. Zo všeobecnej časti rozvrhu výťažku zo speňaženia majetku vo veci vedenej pod sp.zn. XOdk/XX/ XXXX mal súd zistené, že uznesením Okresného súdu Prešov sp.zn. XOdk/XX/XXXX zo dňa 25.7.2017 bolo začaté oddlženie konkurzom na majetok dlžníka K. K., pričom uznesenie malo byť zverejnené v Obchodnom vestníku pod číslom 146/2017 dňa 1.8.2017 a predmetným uznesením súdu ustanovil do funkcie správkyne žalovanú. Podľa tohto rozvrhu výťažku súpis majetku všeobecnej podstaty bol zverejnený v Obchodnom vestníku č. XXX/XXXX dňa 19.9.2017 pod číslom K XXXXXX. Doplnenie súpisu majetku všeobecnej podstaty bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 212/2017 dňa 7.11.2017 pod číslom J. XXXXXX. V konkurze nebol žiaden majetok v oddelenej podstate. Súčasne bolo uvedené, že schôdza veriteľov sa konala dňa 3.11.2017, keďže sa nezúčastnil žiaden z veriteľov, ktorí si prihlásili pohľadávky do konkurzu nebola uznášaniaschopná. Nasledovne bol uvedený súpis majetku všeobecnej podstaty, súpisová hodnota predstavovala sumu 1.695,21 eur. Prihlásené pohľadávky boli v sume 2.677,30 eur , v časti pohľadávky proti podstate boli uvedené pohľadávky, ktoré vznikli správkyni v súvislosti so zisťovaním a speňažovaním majetku všeobecnej podstaty v celkovej výške 516,03 eur. Rozvrh výťažku bol datovaný dňom 6.2.2018. Žalovaná predložila súdu aj výpis z Obchodného vestníku č. 29/2018 s dňom vydania dňa 9.2.2008, podľa ktorého oznámila ukončenie konkurzu na majetok dlžníka.

2.13. Po citácii čl. 8 zák. č. Z.z. (ďalej aj , , 2 , , §, 186 ods. 2 veta prvá, , , , , , , , súd prvej inštancie uzavrel, že medzi stranami je nesporné vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka Martina Mesároša vedenom na Okresnom súde pod sp.zn. , kde bola žalovaná ustanovená za správcu. Žalobca v žalobe opisoval skutkové okolnosti z ktorých vyplynulo, že žalovanej pričíta neúčelné, nehospodárne a nedôvodne vynaložené náklady spojené s konkurzom, kde bola žalovaná ustanovená za správkyňu. Podľa dôvodovej správy ustanovenie striktne vymedzuje náklady konkurzu (v konkurze podľa druhej časti zákona ide o tzv. pohľadávky proti podstate). Upravuje sa priorita jednotlivých nákladov a v ods. 2 sa upravuje osobitná zodpovednosť správcu za škodu spôsobenú neúčelne nehospodárne alebo nedôvodne vynaloženými nákladmi. Podľa žalobného petitu sa však žalobca domáhal „určenia, že pohľadávky v konkurze zaradené do zoznamu pohľadávok proti podstate pod číslom 2, č. 3 a 11 nie sú pohľadávkami proti podstate“. Ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia, ide jednoznačne o náklady konkurzu a teda pohľadávky proti podstate, preto súd prvej inštancie žalobu z tohto dôvodu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

2.14. Pokiaľ žalobca žalovanej pričítal nehospodárne a neodôvodnene vynaložené náklady, ide o osobitnú zodpovednosť správcu, a týmto skutkovým okolnostiam mal aj zodpovedať žalobný petit.

2.15. Správca zodpovedá veriteľovi pohľadávky proti podstate za škodu, ktorá mu vznikne tým, že jeho pohľadávka proti podstate nebola riadne a včas uspokojená, ibaže by preukázal, že postupoval s odbornou starostlivosťou (ust. ).

2.16. Správca zodpovedá veriteľom za škodu, ktorú im spôsobí neúčelne alebo nehospodárne vynaloženými nákladmi na správu alebo speňažovanie majetku podliehajúceho konkurzu. Tejto zodpovednosti sa správca môže zbaviť iba ak preukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou.

2.17. Podľa ust. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

2.18. Pod pojmom škoda možno označiť majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch. Prejavuje sa ako skutočná škoda a ušlý zisk, náhrady škody sa však žalobca v tomto konaní nedomáhal.

2.19. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou ust. , , , s tým, že pri „formalistickom prístupe“ žalobca bol v konaní neúspešný, súd však skúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ustanovenia , ktorý predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie, podľa ktorého súd výnimočne nemusí priznať náhradu trov konania. Súd v tomto prípade mal za to, že sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaná sama má právnické vzdelanie a potreba zastúpenia advokátom profesionálne za odplatu poskytujúceho právne služby absentuje a pokiaľ naň žalovaná vynaložila prostriedky napriek zjavnej možnosti sama sa „obhajovať“, nie je dôvodné považovať ich za účelne vynaložené v súvislosti s vedením sporu a zaťažovať ich náhradou procesnú protistranu. Preto súd nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie obe sporové strany.

4. Žalobca nesúhlasil so zamietnutím žaloby. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a pri rozhodovaní vo veci samej porušil viacero základných zásad konkurzného práva, ktoré mali následný vplyv na jeho rozhodovanie. Žalobca podal žalobu dňa 5.2.2018, teda v čase keď oddlžovacie konanie stále prebiehalo. Z tohto dôvodu žalobca žalobou nemohol od žalovanej žiadať náhradu za škodu mu spôsobenú, keď existovala možnosť, ak by súd začal bezodkladne konať, aby súd protizákonné konanie správkyne zmenil. Súd je podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii nositeľom dohľadu nad dodržiavaním zákonných ustanovení zákona. Jediný má moc rozhodnúť o tom či správca porušil alebo neporušil svoje povinnosti, ktoré mu tento zákon ukladá. Túto moc mu zveril zákonodarca ustanovením druhá veta . Podľa názoru žalobcu pokiaľ správca koná tak, že marí čiastočné uspokojenie veriteľov tým, že zvýhodní iného veriteľa, (v tomto prípade sa jedná o samotnú správkyňu) je to závažné porušenie jej povinností. V prípade, ak by súd konal a rozhodol v tejto časti procesu o tom, že správkyňa porušila svoje povinnosti a odvolal by ju a následne ustanovil nového správcu, mohol by sám novoustanovený správca dospieť k záveru, že pohľadávky, ktoré si uplatnila predošlá správkyňa ako odmenu a náklady konkurzu, v skutočnosti týmito nie sú a mohol aj zmeniť rozvrh pohľadávok proti podstate. Následne by bolo logickým vyústením situácie, že súd by žalobu zamietol, nakoľko by odpadol dôvod, pre ktorý žalobca žalobu podával. S odkazom na aplikáciu ust. , zdôrazňuje, že ak v konaní vyšlo najavo, že správkyňa svoje povinnosti porušila (čo je podľa názoru žalobcu preukázané) mal sa súd touto skutočnosťou zaoberať. nevymedzuje vo svojich ustanoveniach, že je vylúčené, aby veriteľ uplatňoval svoje práva cestou súdu, pokiaľ správca koná v rozpore s týmto zákonom a aj napriek upozorneniu veriteľa pokračuje v tomto konaní. Súd má v konkurznom práve dodržiavať vyhľadávaciu zásadu. Tá bola v tomto prípade porušená, nakoľko súd má navrhnúť vykonanie všetkých dôkazov, ktoré sú potrebné pre samotné objasnenie prípadu. Vyhľadávaciu zásadu má súd uplatňovať najmä pri dohľade nad činnosťou správcu v konkurze, preto pokiaľ sa z podania urobeného žalobcom dozvedel, že správca podľa žalobcu porušuje svoje povinnosti, mal navrhnúť vykonať taký okruh dôkazov, ktoré by mu porušenie povinnosti vyvrátili alebo potvrdili. V tomto prípade sa však súd predmetnou vecou vôbec nezaoberal. Čím bola porušená zásada maximálneho uspokojenia pohľadávok veriteľov. Táto zásada priamo súvisí so zásadou hospodárnosti, ktorá bola v tomto prípade jednoznačne porušená tým, že správkyňa si uplatnila náhradu za toner, ktorý kúpila iná osoba (advokátska kancelária), uplatnila si náhrady za to, čo už mala raz zaplatené a vyúčtovala si odmenu za usporiadanie schôdze, s programom ktorý je neprípustný pre konanie podľa 4. časti Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Z tohto dôvodu žalobca žiadal, aby okresný súd rozhodol, že tieto pohľadávky nie sú pohľadávkami proti podstate. Ak súd zamietol žalobu porušil práva veriteľa (žalobcu), tým že nepreskúmal opodstatnenosť podanej žaloby. Opakovane poukazuje na to, že súd nedôsledne vykonal dohľad nad výkonom správcovskej činnosti a v predmetnom konaní nepreskúmal podanú žalobu po obsahovej stránke a na základe toho nesprávne posúdil vec ako aj nesprávne rozhodol. Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie alternatívne rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

5. Žalovaná podala odvolanie proti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie s tým, že nesúhlasí s nepriznaním nároku na náhradu trov konania. Vytýka, že tento výrok rozhodnutia vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa .

Zdôrazňuje , že vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám. Poukazuje pritom na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.9.2015, sp.zn. i na potrebu aplikovať v predmetnej veci a 4 a SR i na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29.6.2016, sp.zn. (odkazujúceho i na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. zo dňa 31.7.2007 a sp. zn. z 28.5.2008, ktoré sa týkajú zastupovania správcu v súdnom konaní advokátom, i nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 24.9.2008). V zmysle tejto súdnej praxe má správca konkurznej podstaty zastúpený v incidenčnom spore advokátom nárok na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia advokátom. Z nálezu Ústavného súdu SR č.k. -24 zo dňa 16.5.2012 vyplýva, že právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa SR a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu a s právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny. Nepriznaním náhrady trov konania v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy by tak došlo k odopretiu ochrany označených práv zakotvených v Ústave SR. Žalobca odkazujúc na vyššie uvedené poukazuje na to, že existencia právnického vzdelania, či dokonca výkon advokátskeho povolania na strane strany sporu nie sú prekážkou uplatnenia , t.j. priznanie nároku na náhradu trov súdneho konania podľa zásady úspechu v spore. Iný výklad a je v rozpore so zákonom i s SR a elementárnymi právnymi princípmi, na ktorých spočíva materiálny právny štát. Zároveň súdne rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe takéhoto nezákonného výkladu relevantnej právnej normy trpí arbitrárnosťou - je svojvoľné a právne neudržateľné. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu aktívne využila právo brániť sa proti nároku uplatnenom žalobcom, a to na výzvu súdu I. stupňa a nie sú dané ani „dôvody hodné osobitného zreteľa“, pre ktoré by bol dôvod nepriznať žalovanej nárok na náhradu trov konania. Testovanie jednotlivých okolností prípadu (dôvodov hodných osobitného zreteľa) kritériom súladu prípadného rozhodnutia o (ne)priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania s dobrými mravmi prichádza do úvahy najmä vtedy, keď by priznanie nároku na náhradu trov súdneho konania úspešnej sporovej strane zakladalo u tejto strany sporu (a to najmä vzhľadom na to, ako si táto strana plnila svoje procesné povinnosti) neprimeraný (nezaslúžený) prospech (napr. úspešná strana sporu neuviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, hoci tak urobiť mohla). Súd si je v rámci rozhodovania o priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania vždy povinný klásť otázku, či by vzhľadom na okolnosti prípadu bolo ich priznanie jednej zo strán sporu v súlade s dobými mravmi (resp. či by bolo príkro nespravodlivé). V prejednávanej veci neexistoval a neexistuje žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov súdneho konania úspešnej žalovanej. Napadnuté rozhodnutie v časti II. výroku je preto nesprávne právne posúdené, čo zakladá odvolací dôvod podľa . Odvolaciemu súdu navrhuje, aby zmenil ním napadnutý výrok o náhrade trov konania tak, že žalovanej prizná nárok na náhradu trov súdneho konania v rozsahu 100 %.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že pri aplikácii ust. k dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde dôvod je daný buď charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. K charakteru konania poukázal na rozsudok NS SR z 9.10.2002, sp.zn. , podľa ktorého konkurzné konanie možno charakterizovať ako osobitný špecifický druh civilného konania. Konkurzné konanie, ako z jeho zásad vyplýva, je zmiešaným konaním, teda špeciálnym konaním, ktoré má jedinečný postup. Náhrada trov konania, slúži výhradne na náhradu účelne vynaložených trov konania. Náhrada trov konania, ktorú požadovala žalovaná, však účelne vynaložená podľa nášho názoru nebola, nakoľko sa jednalo o konkurznú vec, kde žalovaná správkyňa, zároveň sama advokátka sa dala zastupovať advokátom, nezaoberajúcim sa oblasťou konkurzného práva. Slovenská konsolidačná, a.s. sa stotožňuje v tomto smere s právnou praxou väčšiny konkurzných súdov, ktoré pokiaľ v konkurze vykonávajú pôsobnosť veriteľského výboru, dokým nie je riadne zvolený, zamietajú preplácanie právnych služieb právnikom, ako nehospodárne a porušujúce základné zásady konkurzného konania. Zároveň upriamuje pozornosť na to, že v konkurznom konaní pri incidenčnom spore vyvolanom konkurzným konaním sú trovy incidenčného konania vylúčené z uspokojenia v rámci konkurzu, podľa o konkurze a reštrukturalizácii, to znamená, že súd môže tieto trovy konania úspešnému

veriteľovi priznať, tieto však nie je možné uspokojiť z konkurznej podstaty. V prípade, ak neúspešným v incidenčnom konaní bol veriteľ, trovy konania súd prizná úpadcovi, nie osobe správcu, ktorý v incidenčnom konaní len zastupuje úpadcu. K tejto téme sa vo viacerých nálezoch vyjadril aj ústavný súd, ktorý tvrdí, že správca má právo nechať sa zastupovať v incidenčnom spore advokátom, má oprávnenie žiadať aj náhradu trov konania, avšak zastupovanie správcu v konkurznom konaní, ktorý má právnické vzdelanie vypovedá buď o neodbornosti správcu v danej problematike, na ktorú bol pripravovaný a zložil z nej skúšku alebo vypovedá o jeho nezáujme v danej veci, čo je v rozpore so základnými zásadami konkurzného konania. Preto v prípade incidenčného konania má veriteľský výbor alebo súd rozhodnúť, či prípad bol tak náročný, prípadne tak rozsiahly, že správca nebol schopný sám obsiahnuť celú agendu sporu a správcovi priznať náklady vynaložené na náhrady trov a odmenu advokáta alebo rozhodnúť, že tieto náklady bude znášať správca sám zo svojej odmeny. Zároveň poukazuje na podľa ktorého zvolený zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. V tomto prípade zvolený zástupca K. K. je S.. Ľ. D. (zvolil ho za zástupcu dlžníka Okresný súd Prešov, dňa 25.7.2017, keď v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky č. 146/2017 ju ustanovil za správcu konkurznej podstaty dlžníka). Z tohto dôvodu by súd nemal prihliadať na zastúpenie zástupcu zástupcom, nakoľko toto zastúpenie explicitne vylučuje. V tomto prípade treba brať osobitý ohľad na skutočnosť, že správkyňa úmyselne ukrátila všeobecnú podstatu o finančné prostriedky, ktoré patrili prihláseným veriteľom. V nadväznosti na to, správkyňa zrušila konkurz z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, teda aby súd toto jej konanie nemohol riadne preskúmať v rámci prebiehajúceho oddlžovacieho konania. Urobila to vedome, nakoľko veriteľ pred odoslaním žaloby komunikoval so správkyňou, ktorá odmietla postupovať v súlade so o konkurze a reštrukturalizácii. Jedným z dôvodov hodných osobitného zreteľa je aj doposiaľ neriešenie právnej problematiky, ktorou sa súd musel v tejto situácii zaoberať, nakoľko podľa informácií získaných dopytovaním sa, žalobca zistil, že takúto situáciu žiadny z okresných súdov v sídle kraja pri oddlžovacom konaní zatiaľ neriešil. Z tohto dôvodu sa súd musel postaviť k otázke tvorby práva. Z hľadiska súdnej judikatúry súd musel rozhodnúť, či v konkrétnom prípade súdne rozhodnutie bude „iba“ interpretovať relevantné ustanovenia „hmotného práva“ na konkrétny prípad (výklad práva) alebo či sa rozhodnutím bude dotvárať právo nad rámec bežného výkladu pri jeho absencii. V tomto prípade pri absencii práva, sa teda sudca pri druhej výrokovej vete musel zaoberať doposiaľ neriešenou právnou problematikou skutkového stavu veci. Preto bol povinný prihliadať na okolnosti prípadu a tak vo svojom rozhodnutí o nepriznaní trov konania chýbajúce právo dotvoril. V takomto prípade súd pri rozhodovaní nemal možnosť sa oprieť o konkrétne ustanovenie zákona. Preto podľa nášho názoru vychádzal zo zásad, na ktorých zákon spočíva, teda analogie iuris. Z SR vyplýva, že sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Žiaden právny predpis však všeobecnému súdu vyslovene neukladá povinnosť byť viazaný rozhodnutím vyššieho súdu prípadne Najvyššieho súdu SR vydaným v inej veci (teda nad rámec viazanosti právnym názorom v rámci opravného konania). Dokonca všeobecný súd nemá povinnosť byť viazaný stanoviskom Najvyššieho súdu, uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. V slovenskom právnom poriadku judikáty nie sú prameňom práva, sú len prameňom argumentačnej sily, o ktoré sa súdy nižšieho stupňa môžu oprieť. Žalobca sa stotožňuje s druhou výrokovou vetou rozsudku Okresného súdu Prešov o nepriznaní náhrady trov konania ani jednej zo sporových strán.

7. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že nepozná žiadne oddlžovacie konanie. Pozná iba dva spôsoby oddlženia, a to buď oddlženie konkurzom alebo splátkovým kalendárom. V prejednávanej veci sa jednalo o oddlženie konkurzom. K oddlženiu pritom došlo zároveň s právoplatnosťou uznesenia súdu o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka. Podľa názoru žalovanej, žalobca nereaguje na úpravu po novele účinnej od 1.3.2017. Aj preto podal zmätočnú a právne neúčinnú žalobu. Túto neúčinnosť a zmätočnosť v podstate aj sám podľa názoru žalovanej v odvolaní priznal, keď uviedol, že podľa jeho predstáv mal súd postupovať vo veci tak, že mal skúmať a rozhodnúť o tom, či správca porušil alebo neporušil svoje povinnosti podľa , a to na základe druhej vety . Následne mal žalovanú, ako správkyňu, odvolať a ustanoviť nového správcu. Žalobca už pri podaní žaloby vedel, že z jeho strany išlo o zjavne bezúspešné bránenie práva, ktoré nemá oporu v zákone. Jediné, čo ňou mohol podľa názoru žalovanej sledovať, bol šikanózny výkon práva, ktorý nepožíva žiadnu právnu ochranu. Podľa zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. V texte žaloby žalobca nežiadal, aby

súd odvolal žalovanú z funkcie správkyne z dôvodu, že opakovane alebo závažne porušila povinnosti vyplývajúce jej zo . Svoju žalobu formuloval tak, že sa na súde domáhal určenia, že ním vymenované pohľadávky, nie sú pohľadávkami proti podstate. S odkazom na citované ustanovenia zdôraznila, že je povinnosťou žalobcu ako pána sporu (dominus litis), aby v podanej žalobe jasne a zrozumiteľne formuloval to, čoho sa ňou domáha. zároveň ustanovuje, že osobitnou náležitosťou žaloby je aj žalobný návrh (petit). Význam petitu a jeho vymedzenia v žalobe zdôrazňuje i rozhodovacia súdna prax (viď I.ÚS 233/97 a uznesenie Krajského súdu Nitra sp.zn. zo dňa 29.9.2017). Súd zásadne nemôže ísť mimo rámec vymedzený žalobcom v petite jeho žaloby (tzv. ultra petitum). Snahou žalobcu prezentovanou v podanom odvolaní je prenesenie zodpovednosti za neúplnú a najmä nesprávnu žalobu, na súd, ktorý mal podľa predstáv žalobcu, napraviť chyby žaloby a iniciatívne žalobcovi priznať nielen to čoho sa sám nedomáhal, ale ideálne aj to, na čo nemá žiaden právny nárok. Prejednávaná právna vec je totiž svojou povahou sporovým konaním. Táto povaha je opäť dôsledkom petitu, ktorý žalobca sám formuloval, keďže žiadal, aby súd určil, že ním označené pohľadávky, nie sú pohľadávkami proti podstate. Išlo teda o určovaciu žalobu podľa . Na jej podanie pritom neboli splnené zákonné podmienky. Zdôraznil, že z ustanovení , , , vyplýva, že určovaciu žalobu tak, ako ju podal žalobca, možno podať iba v konkurznom konaní vedenom podľa 2. časti , nie v oddlžení konkurzom podľa 4. časti . Aj keby sa analogicky pripustil postup podľa 2. časti , bolo povinnosťou žalobcu na príslušnom formulári podať v zákonom stanovenej lehote námietky proti zoznamu pohľadávok proti podstate. To sa však nestalo. Žalobca nijakým preukázateľným spôsobom u správkyne, pred podaním predmetnej žaloby, nenamietal poradie, výšku ani právny dôvod pohľadávok proti podstate uvedených v zozname, ktorý bol žalobcovi doručený. Aj preto je vylúčené, aby sa podanou žalobou mohol účinne domáhať takého výroku súdneho rozhodnutia ako formuloval v petite predmetnej žaloby. Tvrdenia žalobcu o akomsi protizákonnom postupe žalovanej, ako správkyne, v predmetnom oddlžení konkurzom preukázané neboli. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie išiel nad rámec svojich právomocí, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstate poučil žalobcu o hmotnom práve, čo je zásadne vylúčené najmä preto, že žalobca má zamestnancov, ktorí majú právnické vzdelanie a ktorí sú kompetentní na to, aby poznali relevantné právne predpisy a tieto náležite aplikovali. Žalobca vymedzil predmet žaloby tak, že vyhľadávaciu zásadu, ktorej aplikácie sa domáha, súd prvej inštancie nemohol v žiadnom prípade, v sporovom konaní aplikovať. Dopustil by sa tým totiž porušenia a práve takýto jeho postup by viedol k nezákonnosti jeho rozhodnutia. Preto aj námietka aplikácie vyhľadávacej zásady je pre prejednávanú vec bezvýznamná. Aj úvaha žalobcu o akomsi najširšom ponímaní pojmu veriteľ v konkurze je taktiež neudržateľná. Nemožno voľne zamieňať pojmy prihlásené pohľadávky a pohľadávky proti podstate. Právny status a najmä rozsah uspokojovania týchto pohľadávok v konkurze je diametrálne odlišný. Do konkurzu sa prihlasujú tie pohľadávky, ktoré vznikli pred rozhodujúcim dňom. Pohľadávky proti podstate sa neprihlasujú. Ide o pohľadávky, ktoré vznikli po rozhodujúcom dni. Pohľadávky proti podstate sa uspokojujú priebežne počas konkurzu a zásadne v celom rozsahu. Prihlásené pohľadávky sa uspokojujú pomerne a na len základe rozvrhu výťažku zo speňaženia majetku zapísaného do súpisu majetku všeobecnej, resp. oddelenej konkurznej podstaty. Ustanovenia , , sa vzťahujú iba na pohľadávky, ktoré sa do konkurzu prihlasujú, t.j. tie, ktoré vznikli pred rozhodujúcim dňom. Tento režim sa ale nevzťahuje na pohľadávky proti podstate, ktoré vznikli po rozhodujúcom dni a ktoré sa do konkurzu neprihlasujú. Úvaha žalobcu je právne irelevantná, svedčí akurát tak o tom, že žalobca si účelovo vykladá ustanovenia bez toho, aby hlbšie poznal ich zmysel a význam vo vzájomných súvislostiach. Stotožňovanie postavenia správcu konkurznej podstaty s postavením veriteľa prihlásenej pohľadávky je podľa názoru žalovanej svojským prejavom intepretačnej kreativity žalobcu, ktorá však s konkurzným právom nemá absolútne nič spoločné. Navrhuje odvolaciemu súdu, aby vo veci potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby.

8. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že naďalej trvá na svojom žalobnom návrhu. Teda požaduje, aby v zozname pohľadávok proti podstate nefigurovali pohľadávky tretích osôb, ktoré nemajú nič spoločné s týmto konaním podľa 4. časti Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Súčasne nesúhlasí so zaradením odmeny správcu za schôdzu, ktorú správca zvolal sám z dôvodu neznalosti Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a následne sa v priebehu súdneho konania snažil zamaskovať svoje zlyhanie potrebou usporiadať túto schôdzu z dôvodu vyhodnotenia ponúk 1. kola verejného ponukového konania, ktoré v čase priebehu schôdze veriteľov nebolo ani vyhlásené. Zároveň zo zámeru správkyne uverejnenom v Obchodnom vestníku SR vyplýva, že správkyňa chcela na tejto schôdzi voliť zástupcu veriteľov a schváliť náklady na šetrenie majetku, na ktoré dal podnet neexistujúci veriteľ, teda žiadne schválenie vyhodnotenia ponukového konania, ako uvádza vo svojom predošlom stanovisku. Žalobca

súdu uvádza, že žaloba v tomto konaní bola podaná z dôvodu naliehavého právneho záujmu a to na základe toho, aby sa zastavilo protiprávne konanie žalovanej, nie len v tomto konaní, ale vo všetkých konaniach a teda aj budúcich, kde správkyňa nepostupovala alebo by nepostupovala v súlade so Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Žalobca vôbec nepovažuje svoje konanie za šikanózne, keď poukáže na to, že niekto vedome porušuje zákon v úmysle získať neoprávnene finančný prospech. Naopak považuje konanie žalovanej za šikanózne. Správkyňa v tomto konaní mohla priznať chybu, a to, že v čase uverejnenia oznamu o zvolaní schôdze nemala naštudovanú novelu Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V tom prípade toto konanie vôbec nemuselo prebiehať, nemusel byť zaťažovaný súd, ani veriteľ. Správkyňa sa však, naopak rozhodla zahrnúť do pohľadávok proti podstate náklady tretej osoby (advokátskej kancelárie) a zároveň náklady, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu. Zároveň sa dala zastupovať právnym zástupcom, aby umelo navýšila svoje náklady. Toto považuje žalobca za šikanózne a neetické konanie. V odvolaní chcel žalobca len poukázať na to, že v čase podania žaloby konanie stále prebiehalo a teda správkyňu nemohol žalovať za niečo čo reálne nenastalo a súčasne žalobca nevedel presne vyčísliť výšku škody spôsobenej správkyňou, ktorá len nastane. Podmienkou pre podanie žaloby o náhradu škody je, že poškodená osoba preukáže výšku náhrady škody, čo v momente podania tejto žaloby nebolo možné. Súčasne chce žalobca poukázať aj na skutočnosť, že prvoinštančný súd nebral do úvahy zásadu zákazu odopretia spravodlivosti. Tá je vyjadrená aj priamo v dôvodovej správe k . Interpretačné pravidlo nemá byť zamieňané so sudcovskou normotvorbou, ale je len osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti a umožňuje sudcovi vec spravodlivo rozhodnúť aj v prípadoch, ak výslovné znenie zákona neexistuje. Ak žalovaná tvrdí, že konkurzné konanie je sporovým konaním, tak sa mýli. Toto konanie vykazuje prvky ako sporového, tak aj nesporového konania. Z toho vyplýva, že je potrebné prihliadať na zásady oboch typov konania a nie je možné ich jednostranne vylúčiť, a teda ani vylúčiť vyhľadávaciu zásadu.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( - , ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalobcom a žalovaným v zmysle zásad daných aplikáciou ustanovenia a nasl. . Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Vychádzal z aplikácie ustanovenia , pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (, ). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúceho ust. a . Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. a viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou ). Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neodôvodňujú zrušenie, či zmenu napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné sporovými stranami označené dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové zistenia (, v spojení s ustanovením ) a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú v zásade odpoveď na rozhodujúce skutkové otázky ako aj na právne posúdenie uplatneného nároku.

10. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Vo veci je určujúcim, čo vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdu uplatnil žalobca a proti komu (, ). Súd je totiž viazaný žalobným návrhom žalobcu ( ).

12. Podľa žaloby podanej proti fyzickej osobe S.. Ľ. D. žalobca sa domáha určenia, že pohľadávky zaradené do zoznamu pohľadávok proti podstate pod č. 2, 3, 11 (v teraz už ukončenom konkurze proti K. K.) nie sú pohľadávkami proti podstate. Žaloba bola podaná v čase, keď žalovaná ako správca dlžníka K. K. oznámila oznámením zo 6.2.2018 ukončenie konkurzu na majetok dlžníka z dôvodu, že po speňažení majetku zapísaného do súpisu majetku všeobecnej podstaty zistila, že tento nepostačuje ani na pokrytie nákladov konkurzu.

13. Podľa skutkového zdôvodnenia podanej žaloby žalobcovi ide v podstate o vyriešenie otázky uspokojovania nárokov na odmenu a náhrady nákladov správcu v konaniach o oddlžení konkurzom.

14. V konaní nejde teda o typicky incidenčnú žalobu súvisiacu s konaním o oddlžení konkurzom. Žalobca podanou žalobou reaguje na zoznam pohľadávok proti podstate, ktorý žalovaná v Obchodnom vestníku č. 4/20018 zverejnila dňa 5.1.2018. Žalobca netvrdí pritom, že by proti správkyni uplatnil námietky proti obsahu zoznamu pohľadávok. Predmetné konanie je tak typicky sporovým konaním, na ktoré je žiaduce aplikovať príslušné ustanovenia , v ktorom sa neuplatňuje zásada vyhľadávacia, ktorej sa domáha žalobca aj v podanom odvolaní. Iniciatíva na zhromažďovaní rozhodujúcich skutočností a dôkazov o nich je v zásade na sporových stranách (viď úpravu o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany a o koncentrácii konania obsiahnutú v ust. až i v ust. , ).

15. Konkurz, ktorého sa žalobná požiadavka týka bol ukončený už vyššie uvedeným oznámením o ukončení konkurzu, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 9.2.2018.

16. Už vyššie odvolací súd konštatoval, že žalobný návrh tak, ako je uvedené vyššie, nie je návrhom, na ktorý by mali dopadať ustanovenia o incidenčných sporoch obsiahnuté v , ani sporom o prípadné rozhodnutie o nevyhovení námietkam proti zoznamu pohľadávok. Ide o typickú určovaciu žalobu, na ktorej niet podľa názoru odvolacieho súdu naliehavého právneho záujmu v zmysle ust. , na ktorý poukázal v dôvodoch svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie.

17. Pri určovacej žalobe podľa tohto ustanovenia má znieť žalobný návrh na určenie, či tu právo je alebo či tu právo nie je. Formuláciu petitu na určenie, či tu právo je alebo nie je, je potrebné vykonať tak, aby bolo zrejmé, že súd by mal určiť aktuálny právny stav (v prítomnom čase). Nie je pritom prípustné určovať práva v minulosti. Žalobca v zásade nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu už porušeného práva môže dosiahnuť žalobou na plnenie. Okrem uvedenej zásady o naliehavosti právneho záujmu na žiadanom určení, odvolací súd zdôrazňuje, že na každom súdnom rozhodnutí má byť právny záujem, pretože rozhodnutie súdu samo o sebe nemôže mať akademický charakter tak, aby z neho vyplynul výklad príslušného ustanovenia bez vzťahu na konkrétny právny vzťah sporových strán. Ak súd prvej inštancie práve zdôraznil tú skutočnosť, že pri skutkovom zdôvodnení podanej žaloby založenej na námietkach proti nehospodárnemu a neodôvodnenému vynaloženiu nákladov správcom, tak aj takémuto skutkovému zdôvodneniu mala zodpovedať aj žalobná požiadavka. Ak žalobca takto v konaní nepostupoval, je zrejmé, že už z tohto dôvodu nebolo možné jeho žalobnému návrhu vyhovieť.

18. V ostatnom sa pri zdôvodňovaní zamietnutia podanej žaloby odvolací súd stotožňuje s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

19. Je zrejmé, že z hľadiska procesného výsledku v konaní bola žalovaná v konaní úspešnou. Pri aplikácii ust. v zásade sporovej strane úspešnej v konaní patrí aj nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd je toho názoru, že aj správca konkurznej podstaty sa môže v konaniach týkajúcich sa jeho nárokov dať zastupovať advokátom. Teda obrana žalobcu založená len na tom, že žalovaná sa nemala dať zastúpiť advokátom, pretože toto zastúpenie nie je spojené s účelným uplatňovaním, či bránením práva je nedôvodná. Zjavne nedôvodnou je aj odvolacia námietka poukazujúca na to, že v konaní K. K. mal zástupcu, a takto určený zástupca v osobe správcu by sa už nemal ďalej dať zastupovať. V predmetnom konaní v súvislosti s touto námietkou treba poukázať aj na to, že v konaní nie je žaloba uplatnená proti úpadcovi, či dlžníkovi K. K., ale je predmetom tohto konania žaloba proti S.. Ľ. D. tak, ako to označil žalobca v podanej žalobe. Tejto žalobca vyčíta nehospodárne uplatňovanie nárokov súvisiace s konaním o oddlžení konkurzom, najmä so zaradením pohľadávok proti podstate. Nebolo teda vylúčené, aby sa takto označená žalovaná strana dala zastúpiť aj advokátom. V zásade teda by podľa procesného výsledku konania mala mať žalovaná nárok na náhradu trov konania s odkazom na aplikáciu ust. .

20. Odvolací súd je však toho názoru, že pri aplikácii ustanovenia je dôvodným aj záver o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania. V prejednávanej veci totiž nejde o iné nároky, ako nároky bývalého správcu všeobecnej podstaty dlžníka. Určovacou žalobou sa práve rozporovalo zaradenie nákladov samotného správcu, nie nárokov súvisiacich s majetkom dlžníka, a teda uspokojenia nárokov na náhrade nákladov, či na odmene samotného správcu. Táto povaha súdneho konania a okolnosti, ktoré s tým súviseli sú podľa názoru odvolacieho súdu také, ktoré umožňujú

uplatnenie moderačného práva súdu pre záver o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej, ktorá v konaní pred súdom prvej inštancie z hľadiska procesného výsledku mala úspech. Charakter tohto konania, najmä to, čo bolo jeho predmetom dáva priestor súdu, aby spomenuté moderačné právo ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania uplatnil. Javí sa totiž nespravodlivým, aby veriteľ, ktorý uplatnil v konkurznom konaní nárok, v tomto konaní, v ktorom sa domáhal ochrany svojich práv, aj keď neúspešne, bol zaviazaný ešte nahradiť správcovi všeobecnej podstaty dlžníka náklady súvisiace s uspokojovaním nárokov na náhrade nákladov správcu pojatých do zoznamu pohľadávok proti podstate. Preto odvolací súd aj výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania potvrdil.

21. Pri potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie postupoval odvolací súd podľa cit. ust. .

22. V odvolacom konaní žiadna zo sporových strán so svojím odvolaním úspešná nebola. Žalobca nebol úspešný so svojím odvolaním proti výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie o nevyhovení žalobe a žalovaná strana nebola úspešná so svojím odvolaním vo vzťahu k uplatňovaným nárokom na náhradu trov konania. Pri aplikácii ust. v spojení s ustanovením odvolací súd dospel k záveru, že sporovým stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

23. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).